Štyri dni po operácii kŕčových žíl tancoval

Jozefovi Černekovi učarovali tanec a divadlo. S prvým začal ako gymnazista v komárňanskom súbore Dunaj. S druhým u režiséra Špaňúra v tom istom čase. Celkom prirodzene sa prihlásil na Divadelnú fakultu Vysokej školy múzických umení.

Na herectvo ho neprijali. Dnes hovorí, že to bolo to najlepšie, čo mohli urobiť. Venoval sa informatike a po návrate zo základnej vojenskej služby do Komárna začal robiť divadlo podľa svojich predstáv. Sám si scenár napíše, zrežíruje, ba si v inscenácii aj zahrá. Z jeho pôvodne dvanásťčlenného divadelného súboru Dramaťák sú dnes dva a spolu majú okolo osemdesiat členov. Spolu s mladším, folklórno-muzikálovým súborom Slovenskí Rebeli odohrajú na profesionálnej úrovni štyridsať predstavení ročne. Videli ich diváci v Portugalsku, Nemecku, Francúzsku, Maďarsku, Rumunsku a Slovinsku. Roky ho trápili kŕčové žily. Posledné dva roky sa takmer nevládal postaviť na scénu. Štyri dni po zákroku u MUDr. Mareka Šumaja v Trenčíne tancoval v predstavení.
Tancoval od štrnástich rokov. Kŕčové žily sa prihlásili pred dvadsiatkou. Súbor Dunaj zaradili do scénického pásma venovaného Kvapke krvi, putujúcom po južnom Slovensku. Tancom sprevádzali Miša Dočolomanského, ktorý spieval svoje jánošíkovské hity z muzikálu Na skle maľované. Po jednom z predstavení Jozef pocítil bolesť v oblasti lýtkového svalu. Uvidel navretú žilu. Po čase bolesť nejako rozchodil a zabudol na ňu. Z času na čas pociťoval v lýtku svrbenie, čo nepovažoval za nič mimoriadne. Po tridsiatom piatom roku života mal tých vyliezajúcich žíl akosi priveľa. Bolesti sa ozývali najmä v lete, keď mal so súborom najviac predstavení. Tupá, silná, pálčivá bolesť sa prejavila aj po dlhšom sedení. Blížila sa mu štyridsiatka.

Tréningy začali byť neznesiteľné

Keď bolesť prišla pri predstavení, roztriasli sa mu kolená. Vtedy sa naklonil a potiahol nohavice dopredu, aby to diváci nespozorovali. Posledné dva roky prestával tancovať. On, vedúci súboru, cítil, že by mal byť vzorom, hlava a srdce veľmi chceli, ale žily nepustili. Toto leto boli na zájazde vo Francúzsku. Teploty nad dvadsať stupňov pociťoval ako katastrofu. Dvojdňové sedenie v autobuse bolo utrpením. Krv sa navalila do nôh a nemohla odtekať. Mal pocit, že nohy vážia aspoň pol tony. Pri zastávkach potreboval hodinu, kým ich ako tak rozchodil. Bola to zúfalá situácia. Mal viesť a motivovať súbor. Nemohol nikomu povedať, že trpí ako zbitý pes. Nohy sa začali farebne meniť. Nad členkami sa objavovali čierne fľaky. Kŕčové žily vyliezali stále viac. Najhoršie znášal rána. Potreboval dosť času, kým sa rozhýbal. V noci sa im doma rozplakalo ročné dieťa. Vstal z postele a nevedel vykročiť. Päť minút mu trvalo, kým si v malom podrepe ako tak spojazdnil neposlúchajúce členky a lýtka. Keď vzal malého na ruky, s hrôzou zistil, že ho nohy neposlúchajú. Pociťoval akoby ťažkú svalovicu. Bál sa že spadne.

Povedal si: Dosť,stačilo!

Priateľ chirurg ho upozorňoval, že by to bolo načase riešiť. Prehmatal žily, povedal čosi o nebezpečných krvných zrazeninách a bercových vredoch. Ponúkol sa, že to sám odoperuje. Len sa treba pripraviť na dlhšiu rekonvalescenciu. Môže trvať aj pár týždňov. Bude ju sprevádzať istá bolesť, ale to sa dá prežiť. Z bolesti mal od detstva hrôzu a nečinnosť by ho nadlho vyradila z divadla. Keď sa o strachu z operácie, ktorá ho celkom iste neminie, narkóze a dlhšom trápení zmienil kolegovi, ten ho prekvapil informáciou, že to v Česku robia aj bez bolesti. Len tak bez narkózy či spinálky zavedú do žily katéter, cez ktorý žilu zlepia a potom sa ide domov…
Jozefovi Černekovi svitla nová nádej. Na internete sa dopátral, že metóda zlepenia problémových žíl sa volá Venaseal a robia ju už aj na Slovensku. Je to síce drahšie, poisťovňa zákrok neprepláca, ale vízia bezbolestnosti a krátkeho zotavovania bola silnejšia ako peniaze. Jozefa podporila manželka, ktorá mu operáciu zafinancovala k štyridsiatym prvým narodeninám. Nuž, spojil sa s doktorom Marekom Šumajom z kliniky Venasum v Trenčíne a dohodol si termín.

 

Operácia sa začína aj končí drobným vpichom.

Operácia v Trenčíne

Po asi polhodinovom vyšetrení pod ultrazvukom mu doktor Šumaj povedal, že je na túto metódu vhodný a súčasne vysvetlil výhody lacnejšej laserovej operácie, kde sa žily vlastne spália. Slovo spáliť mu znelo nepríjemne. Ešte horšie vnímal upozornenie, že sa to nezaobíde bez viacerých vpichov. Navyše bude musieť nosiť kompresné pančuchy. S tými by sa nejako zmieril, ale z predstavy bolesti bol príliš ustráchaný. Povedal, že nech mu radšej tie žily zlepia. Priviedli ho do sterilnej operačky. Ľahol si na brucho. Videl, ako mu sestrička natiera nohy dezinfekciou. Čakal anestéziu. Nijaká sa nekonala. Zacítil jemný vpich na jednej a na druhej nohe. Potom už nič. Usúdil, že mu operatér znecitlivil miesto vpichu. Z času na čas pociťoval čosi ako jemné masírovanie. Lekár mu podchvíľou vysvetľoval, čo sa práve deje v jeho žilách. Nepríjemné začalo byť akurát dlhšie ležanie na bruchu, na aké nebol zvyknutý. Hneď po zákroku sa musel trištvrte hodiny prechádzať. Doktor Šumaj povedal, že chôdza je najlepšia prevencia proti trombóze. Potom nasadol do auta a šiel domov. Po hodine zastavil, ako mu prikázal lekár, a chodil pri aute ďalších štyridsaťpäť minút. Tretiu povinnú trištvrte hodinovú špacírku absolvoval pred spaním. Doma mal tri dni pocit slabšej svalovice. Všimol si malú hrčku pod kolenom, ktorá po štyroch dňoch zmizla. A čo je najdôležitejšie: v utorok absolvoval operáciu a v sobotu odtancoval bez problémov dvojhodinové predstavenie. Teraz, mesiac a pol po operácii sa deväťdesiat percent viditeľných žíl stratilo. Do troch mesiacov by mali zmiznúť všetky. V súčasnosti pripravuje folklórne predstavenie o živote svojej starej mamy s titulom Helena. Premiéru naplánoval na 21. decembra.

Peter Valo

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *