Úspešná stodesaťminútová resuscitácia v teréne -

Veterinárny lekár F. P. bol bodrý štyridsiatnik v dobrej kondícii. K jeho záľubám patrila záhrada, kde sa vzorne staral o množstvo ovocných stromov. Jedného dňa, koncom leta roku 1982, po návrate z práce sa rozhodol oberať úrodu. Vyliezol na strom a postavil sa na konár, ktorý sa zlomil.

Pád z výšky nezostal bez následkov. Pri prevoze sanitkou Rýchlej lekárskej pomoci do trenčianskej nemocnice netušil, že fraktúrou femuru sa jeho nešťastie neskončilo. Počas operácie dostal infarkt, a tak sa miesto jedného oddelenia postupne zoznámil s tromi. Z traumatológie bol preložený na interné a neskôr na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie. Po prepustení z nemocnice ešte dlhší čas dochádzal na rehabilitáciu, kde mu odporučili plávanie. Lekárka mu vysvetlila, že pre kardiovaskulárnu rehabilitáciu je najvhodnejší plavecký štýl prsia, ale nemá pritom ponárať tvár.

Pri štýle prsia je hlavná hnacia sila v dolných končatinách, čím dochádza k rozšíreniu ciev v pomerne veľkom cievnom riečisku. K relatívnemu zúženiu ciev dochádza len v oblasti horných končatín a prsných svalov, preto submaximálne zaťaženie dolných končatín je pre pacientov s ICHS bezpečnejšie ako zodpovedajúca záťaž hornými končatinami. Poznámku, aby si neponáral tvár náš pacient nebral vážne, čo sa mu mohlo stať osudným. Je predsa dobrý plavec a na ponáranie tváre je zvyknutý.

Po chvíli mu prišlo nevoľno, doplával ešte k okraju bazéna, ale už nevládal vyjsť. Sťažoval sa na bolesť na hrudi. Plavčík mu pomohol z bazéna, nato pacient stratil vedomie.

Neuvedomil si, že chladových receptorov v koži je približne desaťkrát viac ako receptorov pre teplo a že sú umiestnené bezprostredne pod epidermis. Reagujú nielen na teplotu, ale aj na rýchlosť jej zmeny. Z toho vyplýva, že človek bol vo vývoji oveľa viac ohrozený chladom ako teplom. Najviac chladových receptorov je v inervečnej oblasti trojklanného nervu, pretože tvár je najviac v kontakte s okolitým prostredím. Pri ponáraní tváre v chladnejšej vode dochádza k sumácii podnetov z chladových receptorov, čo môže spôsobiť pokles srdcovej frekvencie. Nazýva sa to potápací reflex cicavcov. Optimálna teplota pre kardiovaskulárnu rehabilitáciu je 30-32°C, pacienti s ICHS majú v chladnejšej vode väčší sklon k arytmiám.

Na krytej plavárni bolo pomerne málo ľudí. Náš pacient si vybral dráhu a začal plávať. Po chvíli mu prišlo nevoľno, doplával ešte k okraju bazéna, ale už nevládal vyjsť. Sťažoval sa na bolesť na hrudi. Plavčík mu pomohol z bazéna, nato pacient stratil vedomie. Plavčík zahájil vonkajšiu masáž srdca a predychával pacienta z úst do úst, zároveň bola privolaná Rýchla lekárska pomoc.

Začiatkom 80. rokov sanitky záchrannej služby ešte neboli prístrojovo vybavené ako dnes. Napriek tomu sa vďaka nasadeniu a výraznému entuziazmu tiež mohlo úspešne resuscitovať. Rýchla lekárska pomoc bola súčasťou ARO, všetci lekári oddelenia slúžili aj na záchranke. V ten deň mal službu vedúci lekár záchrannej služby a neskorší primár ARO MUDr. Daniel Kraus.

MUDr. Daniel Kraus pracuje ako lekár na Ambulancii bolesti.

Nedostatok lekárov pre záchrannú službu riešili tak, že mladí lekári po ročnej praxi na oddelení absolvovali niekoľko služieb so skúsenejšími kolegami a potom začali samostatne slúžiť. V sanitke uháňajúcej ku krytej plavárni bol aj mladší lekár, ktorý sa zaúčal práci na RLP, čo sa ukázalo ako veľká výhoda. Po príchode na miesto videli na zemi tesne vedľa bazéna ležať muža, ktorého plavčík resuscitoval. Obaja pokračovali v resuscitácii. Vzápätí sa k nim pridal vojenský lekár MUDr. Jozef Bednár, ktorý sa ocitol na kúpalisku a pomáhal pri resuscitácii. Takže sa pri pacientovi striedali traja. Pacienta orotracheálne zaintubovali a predýchavali ambuvakom, neskôr ho napojili na riadenú ventiláciu. Krátko po zahájení resuscitácie sa na monitore defibrilátora ukázalo, že sa jedná o fibriláciu komôr.

Pacient dostal defibrilačný výboj, ale bez efektu, podobne aj ďalších päť výbojov, po ktorých došlo k vybitiu defibrilátora. Napriek medikácii sa jeho stav nelepšil, preto poslali vodiča záchranky do nemocnice pre druhý defibrilátor, zatiaľ čo lekári pokračovali v kardiopulmonálnej resuscitácii. Po návrate vodiča opäť nasadili defibrilačné výboje, ale stále bez efektu, aj keď občas už naskočil sínusový rytmus, ktorý po 10-20 sekundách znova prešiel do fibrilácie komôr. Po ďalších asi deviatich výbojoch sa vybil aj druhý defibrilátor, preto vodič vyrazil pre tretí. Medzitým pokračovala kardiopulmonálna resuscitácia, pri ktorej sa striedali traja lekári.

Po príchode vodiča boli opäť podané defibrilačné výboje a opäť sa prechodne objavil sínusový rytmus, ktorý prešiel do komorovej fibrilácie. Až po štvrtom výboji sa objavil sínusový rytmus, ktorý sa podarilo udržať. Pacienta na riadenej ventilácii transportovali na ARO. Celá resuscitácia trvala 110 minút, čo by bolo s jedným lekárom sestrou a vodičom nemysliteľné, keď vodič ešte musel odchádzať pre defibrilátory.

Dĺžka resuscitácie prekonala dovtedy všetky naše rekordy a aj v dnešnej dobe patrí medzi najdlhšie. Najdôležitejšie je, že pacient sa na tretí deň pobytu na ARO prebral kompletne k vedomiu, bez neurologického deficitu s počiatočnými bolesťami hlavy, ktoré asi po troch týždňoch ustúpili. Doktor Kraus prednášal o tomto prípade na medzinárodnej konferencii v Brne. Jeho vystúpenie vyvolalo značný ohlas, pretože je len málo popísaných tak dlho trvajúcich resuscitácií, po ktorých sa pacient kompletne prebral k vedomiu, bez akéhokoľvek poškodenia a žil naďalej plnohodnotný život.

pripravil
Peter Valo

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď