Štúdium na pražskej lekárskej fakulte ukončil v roku 1938. Ako sekundár nastúpil na chirurgické oddelenie v Banskej Bystrici k primárovi Danielovi Petelenovi. Praxoval na krčnom oddelení v Bratislave a robil zástupcu asistenta na bratislavskej chirurgickej klinike u profesora Konštantína Čárskeho. Po skončení druhej svetovej vojny nastúpil do funkcie riaditeľa nemocnice v Rožňave, kde robil zároveň primára na chirurgii.
Prvý rázštep
Raz za ním prišla matka s dieťaťom. Malo rázštep pery a podnebia. V prvej chvíli kapituloval: „Bohužiaľ, mamička, toto neviem robiť.“ Ako chirurg v okresnej nemocnici operoval všetko. Ľudia si na to zvykli.
„Pán doktor, skúste. Pomôžte mi. Veď si to nejako premyslíte, keď operujete žalúdky a také veľké veci,“ prosila matka. Demjén pozbieral všetky vedomosti zo školy a skúsenosti od Čárskeho a Petelena. Literatúry nebolo. Našťastie mal aj knižku francúzskeho chirurga Veaua.
Po dvoch týždňoch príprav zoperoval úspešne svoj prvý rázštep. Na Slovensku bol prvý a uvedomil si, že tu nemáme ani jedného plastického chirurga a pribúdajú rázštepy a kongenitálne vady. Vojna zanechala veľa popálených a zohavených ľudí, ktorým nemal kto pomôcť. V Česku bola situácia iná. Už v roku 1927 tu založil profesor František Burian oddelenie plastickej a rekonštrukčnej chirurgie. Demjén sa vzdal riaditeľského miesta a cestoval do Prahy.
„Tady je ten Slovák, co se chce naučit plastiku,“ ohlásili ho u profesora. „Jóóó,“ začudoval sa Burian a ďalej si lekára zo Slovenska nevšímal. V Prahe Demjén stážoval bezplatne. Asistovať mu nedovolili. Smel sa len pozerať. Drel angličtinu. Po polroku, keď si preštudoval všetku literatúru v špitálskej knižnici, pochopil, že je to strata času. Medzitým sa zoznámil s človekom, ktorý poznal plastického chirurga Sira Archibalda McIndoa.
V anglickej škole
O Angličanoch sa vedelo, že majú obrovské skúsenosti z vojny, kde sa naučili zachraňovať tváre popálených pilotov. Demjén napísal slávnemu profesorovi list. Odpoveď z Anglicka ho nadchla:
„Keď prídete, budem veľmi rád a budem sa vám venovať.“
Zbalil si veci a odcestoval do East Grinsteade. U McIndoa sa k nemu správali veľmi priateľsky. Za tri mesiace sa tu veľa hovorilo o profesorovi Gilliesovi. Chcel si vyskúšať niečo nové. Prihlásil sa u neho.
„Koľko rokov chirurgie máte?“ opýtal sa pri jednej príležitosti Gillies. Priznal sa, že osem. „Viete čo, poďte mi zaasistovať.“ Povedal Gillies a ukázal na miesto pri operačnom stole. Demjénovi sa roztriasli ruky. Odrazu on, mladý chirurg zo Slovenska stál pri kráľovi anglických plastických chirurgov.
„Stop,“ zavelil po chvíli práce profesor.
„Podržte ruky, ako ich máte!“ Štefan ustrnul. Myslel si, že niečo zbabral, ale Harold Gillies ho pochválil pred prítomným auditóriom:
„Vidíte, takto sa to robí.” V živote Štefana Demjéna to bolo najväčšie ocenenie.
„Prečo tu neostanete?“ opýtal sa profesor Gillies, keď sa chystal na návrat do vlasti.
„Veľmi rád by som ostal, ale mám doma dve deti a na také niečo nemám ani peniaze.“ Nato Gillies napísal list na pražský British Council. Keď sa vrátil domov, čakalo ho oznámenie, že dostal štipendium. Znovu šiel do Anglicka a učil sa u Kilnera a Gilliesa.
Kupoval prístroje za vlastné peniaze
V roku 1950 získal ako prvý Slovák dekrét z odboru plastickej chirurgie. V Bratislave mu vytvoril profesor Čársky dvadsaťposteľové oddelenie. Inštrumenty si doniesol z Anglicka. Šetril, málo jedol a kupoval nástroje. Spolu s nimi k nám priniesol kompletnú výstroj pre anestéziu. Dovtedy sa u nás pri „uspávaní“ na masku kvapkal éter. Na svojom oddelení prevzal liečbu popálenín, ktorou sa dovtedy zaoberali len chirurgovia a kožiari. Za svojimi pacientmi cestoval po okresných špitáloch a operoval na mieste. Od roku 1952 sa stal prednostom kliniky plastickej chirurgie v Bratislave.
V roku 1967 dostal štipendium do USA. Rok pôsobil na univerzite v New Yorku u profesora Johna Marquisa Conversa. Prednášal na kongresoch s obrázkami a filmami. Američanom sa páčilo, že využíval diapozitívy. Ponúkli mu, aby prednášal a operoval na univerzite v Iowe. Miesto prijal. Tam ešte operovali rázštepy staromódnym spôsobom. Demjén zaviedol vlastnú zdokonalenú metódu podľa Kilnera. Pri operáciách hlavná cieva sťahovala mäkké podnebie.
To bolo prikrátke a pacienti mávali rečové ťažkosti. Demjén začal cievu podväzovať a spoľahol sa na to, že jej prácu vykonajú štyri menšie. Išlo to veľmi dobre. Opäť ho oslovili:
„Neostali by ste tu? Dáme vám všetko, čo potrebujete.“
Opäť poďakoval s tým, že sa musí vrátiť na svoju veľmi peknú kliniku, ktorú horko-ťažko dal dokopy. Za peniaze, čo zarobil, nakúpil nástroje a vrátil sa domov. Na svoju kliniku neľutoval peniaze, považoval ju za svoj dom.
Pripravil skvelých nasledovníkov
V roku 1965 ho prezident vymenoval za profesora a vedúceho Katedry plastickej chirurgie na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. So svojou profesiou precestoval dve tretiny sveta. Pozývali ho Angličania, Nemci, Taliani, Španieli i Brazílčania.
Po návrate z USA zistil, že nemá nástupcov. Sadol do auta a cestoval z nemocnice do nemocnice. Povedal si, že získa ľudí pre oddelenia na celom Slovensku. Začal pripravovať odborníkov, ktorí držali krok so svetom. Zaviedol aplikáciu voľných kožných transplantátov. Lalokmi sa nahrádzali kusy strateného tkaniva po nehodách, popáleninách a posttraumatických stavoch. Mimoriadne úspechy dosahovali v chirurgii ruky. Český akademik František Burian, ktorý sa mu kedysi obrátil chrbtom, musel v roku 1962 napísať:
„Docent Demjén vybudoval v krátkém čase skvělou Kliniku plastické chirurgie, která dělá lékařské fakultě čest.“ Jeho zástupca akademik Václav Karfík zašiel ešte ďalej:
„zkušenosti s transplantačními metodami pomocí operačních strojů, které přivezl sebou ze svého studijního pobytu v zahraničí, znamenaly v mnohém i změnu metodiky, ktorou ovládala dosud pražská škola.“
Demjén otváral dvere do sveta
Jedným z najúspešnejších žiakov profesora Demjéna je primár Oddelenia chirurgie ruky v bratislavskej Univerzitnej nemocnici v Ružinove MUDr. Ladislav Košťál. Jeho oddelenie bolo založené ministerstvom zdravotníctva v roku 1992 a už tridsať rokov tu riešia pacientov z celého Slovenska.
„Štefan Demjén nám vytrvalo odovzdával skúsenosti a literatúru, ktorú prinášal zo zahraničia,“ spomína doktor Košťál. „Jeho zásluhou v rokoch 1965 a 1972 v Bratislave zorganizovali Svetové kongresy plastickej a estetickej chirurgie. Bol to skvelý chirurg, ktorý začínal z ničoho a za dvadsať rokov dokázal dobehnúť svetové trendy. Chodil po svete, vstrebával a aplikoval všetky nové spôsoby.
Len v Bratislave urobil sedemdesiattisíc operácií. Zaslúžil sa o vývoj a výrobu transplantačných nástrojov. Napísal dve monografie a veľa ďalších odborných štúdií. Zabezpečil nakrúcanie odborných inštruktážnych filmov. Celý život pracoval a nedokázal závidieť. Zaviedol moderné spôsoby, dokonca predstihol aj Čechov. Vychoval rad nasledovníkov.
Ako profesor bol akceptovaný, jeho slovo platilo. Vybavoval nám štipendiá, kontakty, nútil nás, aby sme sa učili cudzie jazyky a tešil sa z našich úspechov. Posielal nás na školenia do zahraničia. Dovolil, aby si každý z nás uplatňoval svoju kreativitu, a najmä vo veciach, ktoré ešte sám nerobil. Mne prízvukoval, aby som sa zaoberal chirurgiou ruky. Tešil sa z toho, ak sa mi podarilo vylepšiť niečo mimo zabehaných spôsobov.
Keď som prišiel za ním, že som v literatúre objavil pojem Limbergov lalok, s ktorým sa predtým nestretol, povedal: „Vyskúšajte to!” Tak som sa pustil do toho a zaviedli sme nový princíp operácie kožných nádorov. Inokedy, keď som prvýkrát šiel operovať arteriálny lalok z klenby chodidla, pán profesor už bol na penzii. Asistoval mi vtedajší primár, ktorý stále opakoval:
„To nebude dobré, vráť to späť!“ Spoza chrbta mu sekundoval profesor Demjén: „Nepočúvaj Iča, rob to, uvidíš, bude to dobré!“ A tak, ako mnohokrát predtým sa nemýlil. Aj vďaka nemu som mohol zaviesť mnoho nových vecí, ako napríklad rekonštrukciu palca podľa Buck-Gramkovej metódy, a prejsť až k operáciám závažných vrodených chýb, ktoré sa na klinike dovtedy nerobili. Profesor Demjén bol pre nás svetlým momentom pri ceste za modernou medicínou, preto na neho nikdy nezabudneme.“
pripravil
Peter Valo
