Sedemnásť rokov po ťažkých operáciách -

Medzi Jankom a jeho lekárom MUDr. Jutkom sa vytvorilo priateľstvo v nemocnici aj mimo nej.

Janko Červeňák navštevoval základnú školu s futbalovou triedou. Tréneri ho zaraďovali medzi futbalové talenty. Prepracoval sa do žiackeho tímu prvého FC Košice. Janko obdivoval Argentínčana Maradonu. Bol mladý, plný síl. Sníval o veľkom futbale. V jeden večer ho prepadli prudké bolesti hlavy a nutkanie na zvracanie. Mama mu potlačila nevoľnosť liekmi. Ráno sa mu zatočila hlava a ocitol sa na zemi. Otec ho odviezol do nemocnice. Vôbec sa nepamätá, ako ho viezli na „cétečko“ a magnetickú rezonanciu do nemocnice v Šaci. Diagnóza: zhubný nádor v oblasti prednej a strednej jamy mozgovej.

Janka previezli na neurochirurgiu v košickej univerzitnej nemocnici. Keď mu primár oddelenia detskej neurológie Ladislav Bratský oznámil, že má v hlave tumor a budú ho musieť operovať, povedal:
„Poďme na to hneď, aby som mohol čím skôr hrať futbal.”
Ťažkú chorobu prijal ako bežný súboj o loptu.
Hovoril si: „No, čo? Vyberú mi z hlavy, čo tam nepatrí, a o tri týždne som opäť na ihrisku.”
Lekári neoponovali, aj keď vedeli, že sa tento sen nesplní. Nebrali mu však nádej, ktorá stimulovala vôľu prekonať samého seba.

Dve ťažké operácie

Po operácii na košickej neurochirurgii (12. 3. 2003) sa prebral na „jiske“.
„Čo by si si dal?” spýtala sa ho mama.
Odvetil: „Guláš.”
Malý futbalista myslel len na to, že sa skoro postaví na nohy a obuje si kopačky. Vytrvalo bojoval s telom, ktoré ho po operácii prestalo poslúchať. Znovu sa učil písať, jesť príborom a chodiť.

Trpezlivo spolupracoval s rehabilitačnými sestrami, keď mu rozťahovali stuhnuté svaly. Vtedy netušil, že mu pri operácii vybrali len časť nádoru, vzorku pre histologické vyšetrenie. Raz mu mama zbalila veci a oznámila, že idú do Bratislavy. V Detskej fakultnej nemocnici absolvoval predoperačné vyšetrenia. To, že ide na druhú operáciu pochopil až vtedy, keď mu oholili hlavu.

Kolektív neurochirurgov pod vedením profesora Juraja Šteňa musel 14. 4. 2003 vyriešiť zložitú úlohu. Nádor vyrastal zo zrakových nervov a cez jeho tkanivá prechádzali aj funkčné nervové vlákna. Keby ho vybrali celý, pacient by mohol oslepnúť. Profesor Šteňo predpokladal, že ak sa podarí vybrať väčšiu časť takéhoto tumoru, prognóza pre liečenie býva veľmi dobrá. Podľa jeho skúsenosti sa zvyšok nádoru niekedy zmenšil a stávalo sa aj, že celkom zmizol.

Ďalšia liečba a rehabilitácia

Janko po operácii precitol na oddelení detskej neurológie v Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave. Mučil ho smäd. Rodičia mu dávali tekutiny injekčnou striekačkou. Svaly mu ochabli, mal však pocit, že fungujú lepšie ako po prvej operácii. So sebazaprením tlačil pred sebou kreslo na kolieskach, aby sa naučil chodiť.

Po prvej operácii sa o chorobu nezaujímal. Vidina futbalu bola silnejšia. Teraz chcel, aby mu vysvetlili každý zákrok. Nedovolil, aby mu zobrali krv, kým mu nevysvetlili, čo tým vyšetrením získajú. Odrazu začal cieľavedomejšie bojovať o svoje zdravi. Na izbe sa nudil. Na Veľkú noc chodil spolu s prednostom kliniky Pavlom Sýkorom polievať sestričky. Po troch týždňoch ho previezli na Oddelenie detskej onkológie a hematológie k primárke Irine Oravkinovej v Košiciach.

Sedem týždňov chodil na Kliniku rádioterapie a onkológie k primárovi Karolovi Jutkovi, ktorý ho pri každom príchode privítal nejakou hádankou alebo matematickým hlavolamom, aby sa počas zákroku nezaoberal tým, čo sa s ním deje, ale riešil, ako sa povie odzadu:
„Jeleňovi pivo nelej.“

Doktor Jutka sa snažil vážnu terapiu nahradiť hrou a odpútaval pozornosť od všetkého, čo by mohlo malého pacienta znervózniť. Pri empatickom primárovi zrástol s prostredím, v ktorom mu zachraňovali život. Ešte viac si uvedomil vklad profesorov Šullu, Šteňa, lekárov a sestričiek, rodičov a kamarátov, ktorí ho podržali, keď mu bolo najhoršie. Zaumienil si, že sám urobí niečo pre deti, ktoré zápasia s problémami, ktoré trápili jeho.

Nechýba medzi organizátormi Dňa narcisov.

Záľuba vo filmovaní

Tím prednostu urológie Vladimíra Baláža začal ráno o ôsmej s odberom Stanovej obličky. Pri jej opracovávaní zistili, že má o jednu artériu navyše. Pri transplantácii je to značná komplikácia. Životne dôležitú artériu nebolo možné jednoducho uzavrieť, lebo vyživovala hornú polovicu obličky.

Transplantačný chirurg František Hampl ju našil na centimeter hrubú panvovú tepnu. Potom rýchlo našili normálnu artériu a do obličky napustili krv. Jej bledožltlá farba sa razom zmenila na tmavočervenú. Potom prišiel okamih pravdy, keď sa na konci močovodu objavili prvé kvapky moču. Stanova oblička začala žiť v novom majiteľovi. Vilo Valko mohol na mučivé trápenia s dialýzami zabudnúť.

Komplikácie sa nekonali

Po skončení základnej školy nastúpil na strednú odbornú školu. Stále veril, že bude hrať futbal. Po troch rokoch mu profesor Igor Šulla oznámil, že tento sen sa musí skončiť. Vízia slovenského Maradonu zhasla. Bolo to horšie, ako keď sa dozvedel, že ho budú musieť operovať. V tom čase ho pedagóg Gabriel Glovacky prijal do fotograficko-filmárskeho krúžku. Škola bola postriekaná grafitmi. Jedny boli pekné, ale druhé len ničili fasádu.

S kamarátmi oslovil riaditeľku, čo by povedala na to, keby našli niekoho, kto by takto školu skrášlil. S trojicou spolužiakov nakrútili film GRAFITY – UMENIE ČI VANDALIZMUS, s ktorým vyhrali celoslovenskú súťaž v Banskej Bystrici. Hlavnú cenu si doviezli aj z festivalu v českom Ústí nad Orlicí.
Janko popri štúdiu organizoval dobročinné zbierky, za ktoré nakúpil darčeky pre deti, čo boli hospitalizované počas vianočných sviatkov. Napísal maturitnú prácu na tému Adaptácia detí s onkologickým ochorením.

Pracoval na ďalšom scenári

Predpoklady profesora Šteňa sa naplnili. Janko napísal námet na scenár filmu o živote na detskej onkológii. Chcel ním ukázať verejnosti, čím prechádzajú tu liečené deti. Ako na pacientov reagujú ľudia z okolia a opačne. Chcel zosumarizovať skúsenosti lekárov a rodičov, ako zvládajú túto diagnózu. Po skončení školy tento zámer ustúpil do úzadia. Janko dal svoju prvú výplatu na oddelenie detskej onkológie.

Po rádioterapii mu vysadili lieky. Každoročne chodí na magnetickú rezonanciu, po ktorej lekári stanovia termín ďalšej kontroly. S doktorom Karolom Jutkom pokračuje v organizovaní akcií Ligy proti rakovine. Každoročne pred Vianocami nakúpi hračky a drobnosti, aby potešil deti na oddelení, ktoré tam ostávajú cez sviatky. Zháňa sponzorov a pre choré deti organizuje výlety zamerané na uvoľnenie a pohyb v rámci možností.

Teraz pracuje spolu s otcom pre firmu, ktorá montuje hliníkové konštrukcie. Medzitým sa stretol s Dominikou, ktorá kedysi chodila do rovnakej základnej školy. Po dvoch rokoch, v deň jej narodenín, ju požiadal o ruku a začali si plánovať svadbu. Jej termín stanovili na 25. júl t. r. Vzhľadom na okolnosti okolo epidémie sa rozhodli, že svadbu odložia, kým sa situácia nezlepší, aby sa mohla zísť celá rodina.

Stále sa nevzdal myšlienky o svojom filme. Ak objaví možnosť, že by našiel profesionálnych spolupracovníkov, chcel by sa k scenáru vrátiť. Film by mal hovoriť o vzťahu k malému pacientovi, ktorému pomôže niekedy viac, keď sa môže vyrozprávať niekomu z rodiny či blízkych, akoby dostal finančný dar. Zlatou niťou príbehov bude ľudskosť, s akou sa stretol pri svojom liečení.

Čítajte ďalej rozhovor s lekárom: