Štedrovečerná operácia
Dva dni pred Vianocami priniesli do špitálu podivného človeka. Nemal príbuzných. Nik sa o neho nestaral. S nikým sa nekamarátil. Raz jednoducho zmizol a nebolo ho. Nikomu nechýbal. Nik ho nehľadal, veď prečo by aj, keď chatrče na burundských lazoch boli od seba vzdialené aj pol kilometra. Stávalo sa, že sa susedia dlhý čas ani nestretli. Celkom náhodou zacítil náhodný okoloidúci, že sa z jeho chatrče šíri neznesiteľný smrad. Vošiel dnu a objavil živú mŕtvolu.
Úbožiak bol totálne dehydrovaný a vychudnutý až na kosť. Vyzeral tak biedne, že doktor nedokázal odhadnúť, koľko by mohol mať rokov. V Južnom Sudáne sa stretol s kadečím, ale tento neobyčajne zapáchajúci pacient opäť rozšíril panoptikum desivých chirurgických kuriozít. Jeho vysušená a odumretá noha pripomínala hnátu múmie zo starého Egypta. Človek bol na pokraji smrti.
Neodpovedal na otázky. Ošetrovatelia z neho horko-ťažko vytiahli, že asi pred dvomi mesiacmi spadol a zlomil si nohu. Jeho príbeh si musel primár Milan Očenáš vytvoriť sám. Najprv zistil, že na začiatku katastrofického stavu bola fraktúra stehnovej kosti nad kolenom. Potom usúdil, že sa ten chudák pokúšal pohybovať na zlomenej nohe. Ostrá zlomená kosť prerezala hlavnú stehnovú cievu. V nohe sa začali tvoriť rozpadové toxické produkty a hnilobné jedy. Končatina odumierala. Suchý vzduch, ktorý je pre túto časť Afriky typický, ju celkom vysušil. Samotár sa musel trápiť bez pomoci asi dva mesiace. Za ten čas mu noha celkom zmumifikovala. Kričať o pomoc nemohol. Keby aj reval, bolo by to zbytočné. K najbližšej chatrči bolo pol kilometra. Tak len trpel a žuval proso, aby nejako prežil.
V jeho prípade bola jediným riešením rýchla amputácia. Tú by však zúbožený človek celkom určite neprežil. Primár si veril. V mizerných afrických podmienkach sa mu podarilo zachrániť nejeden stratený prípad. Muž múmia bol pre neho ďalšou veľkou výzvou. Nasadil pacientovi antibiotiká. Prikázal, aby ho kŕmili a liali do neho infúzie. Liečebná starostlivosť sa prejavila veľmi rýchlo a očividne pribrzdila úpadok organizmu. Lekár ani ošetrovatelia však nijako nevedeli odstrániť jeden problém: mumifikovaná noha strašidelne zapáchala. Za dva dni od nej hnilobne smrdel celý špitál.
Pacientov stav sa napriek všetkej snahe zhoršoval. Bolo to hop alebo trop. Ak sa dnes niečo nespraví, zajtra bude neskoro. Operačná sála v tom čase nevyzerala ani zďaleka podľa primárových predstáv. Aj čas hral proti nim. Život bedára sa už nemeral na mesiace, ba ani na dni. Začalo sa odpočítavanie hodín a minút. Na Štedrý deň sa primár rozhodol, že musí operovať. Krvný obraz človeka s nohou múmie vyzeral katastroficky. Z nemocnice v krajskom meste kvôli nemu priviezli krvné konzervy a plazmu.
Amputácia nerobila skúsenému chirurgovi nijaké problémy. V Južnom Sudáne amputoval stovky končatín lepróznym pacientom a desiatky nôh nešťastníkom, ktorých poštípali zmije škvrnité. Po minimálnej úprave kože rutinne zakryl stehnový pahýľ. Pacientov stav sa viditeľne zlepšil. Chvíľu sa zdalo, že v beznádejnom boji so smrťou začína vyhrávať. Žiaľ, ďalší z Očenášových afrických zázrakov sa nekonal. Dlhodobá podvýživa sprevádzaná nedostatkom kyslíka v tkanivách urobila svoje. Prvý pacient, ktorého doktor Milan operoval v Rutovu napriek všetkej starostlivosti po týždni zomrel.
Vianočná clivota
Človek by si povedal: Sú Vianoce. Všetci sú doma. Aspoň teraz by mohol byť na úrazovke pokoj. Doktor Jozef Molitor ho pri službe na žilinskej nemocničnej pohotovosti nezažil. Skôr naopak, pacienti sa k nemu hrnuli ako na futbal. Jedného skoro zmárnil kapor, ktorého chcel zahlušiť elektrickým prúdom. Na malého chlapca spadol vianočný stromček. Ďalšiemu dokatovala ruku predčasne odpálená silvestrovská petarda. Iný sa rozhodol, že si v osudné štedrodenné ráno napíli drevo na cirkulárke.
Jedno poleno nešťastne odskočilo a ruka mu vletela do rezného kotúča. Do nemocnice ho priviezli so štyrmi odrezanými prstami, ktoré zuby cirkulárky zdemolovali tak, že ich už nebolo možné prišiť. Po ošetrení si ho rodina odviezla domov. Na rozlúčku mu doktor Molitor povedal, že ak bude mať veľké bolesti, alebo mu rany začnú príliš krvácať, nech sa ukáže znovu.
Lekár, ba ani nik iný zo zdravotníckeho personálu netušil, že sa s ním stretnú už poobede. Prvé, čo sestričke padlo do oka, bola zakrvavená plienka na ruke.
„Ajajáj, pretieklo vám to, poďte rýchlo ďalej,“ riekla súcitne a vtiahla chlapa do ambulancie.
Vnútri si však všimla, že má zaviazanú aj druhú ruku a opýtala sa:
„Preboha, čo sa vám stalo?“ „Chlapi v krčme mi nechceli veriť. Hovorili, že sa to tak nemohlo v nijakom prípade stať. Išiel som im to ukázať a vidíte.“
A stalo sa. Molitorisov pacient prišiel počas jedných Vianoc o osem prstov.
Ďalší chlapík sa na Štedrý deň pustil do orezávania stromu. Na pohotovosť ho priviezli s boľavými krížami. Utrápene rozprával:
„Keď som začal píliť konáre, žena do mňa stále hučala, že sa také čosi na Vianoce nerobí. Z toho hučania som bol už taký zmagorený, že som si povedal: Ešte jeden konár a dosť!“
Posadil sa na hrubší konár, začal píliť a o chvíľu zletel aj s konárom z trojmetrovej výšky. Mal narazený zadok a zlomené dva stavce, ktoré, našťastie, nebolo treba operovať. Po ňom priviezli chlapa s rozbitým čelom. Bol pri vedomí.
„Ako sa vám to stalo?“ opýtal sa doktor Molitor.
„Zabíjal som kapra,“ znela odpoveď. A potom porozprával o svojej metóde. Do elektrickej zásuvky sa strčia dva drôty a ponoria sa do vody. Elektrický výboj kapra spoľahlivo znehybní a možno mu odrezať hlavu bez toho, aby sa metal na stole. Tentoraz mu táto rokmi overená metóda zlyhala. Kapor nejako vycítil, že sa blíži k vani jeho kat. Prudko hodil chvostom a vyšplechol vodu na drôty v jeho rukách. Muž zacítil strašnú ranu. Viac si nepamätá. Manželka, dodala, že začula obrovský buchot.
V celom vchode vyleteli poistky. Keď dobehla do kúpeľne, uvidela manžela ležať na dlažbe. Z čela sa mu valila krv. Vo vani spokojne plával ich vianočný kapor. Zabíjač kapra mal obrovské šťastie, že pri páde vytrhol drôty zo zásuvky. Doktor Molitor mu zašil ranu na čele. Pre istotu ho umiestnili na koronárku, aby sa preverilo, či mu elektrický úder nespôsobil vážnejšie zmeny na nervových prevodoch srdca.
Cez Vianoce, sviatky pokoja a mieru, sa znižuje opatrnosť a pribúdajú emócie. Nejeden osamelý človek ich rieši aj odchodom z tohto sveta. Na žilinskú pohotovosť doviezla záchranka chlapa. Na hlave mal rádionku so smiešnym chvostíkom.
„Kto je to?“ spýtal sa doktor Molitor potichu záchranára. Ten ešte tichšie odpovedal, že pacient mu všetko vysvetlí sám. Potom nasledoval dialóg, aký by nevymyslel ani najchytrejší autor absurdnej drámy.
„Čo sa vám stalo?“ položil lekár obligátnu otázku.
„Viete, pán doktor, došlo mi tak nejako clivo,“ odvetil pacient a posadil sa na nosidlách. Rádionka mu ostala divne visieť na hlave a muž zopakoval:
„Bol som sám doma a došlo mi tak clivo.“
„Viete, že aj mne, keď sa tak na vás pozerám,“ súcitne povedal doktor.
Viac z pacienta nedostali. Až potom mu záchranár sňal z hlavy baretku so slovami:
„Pokúsil sa o samovraždu.“ Prekvapený lekár videl, ako chlapovi trčí z hlavy päťcentimetrový klinec! Pacient vážne porozprával, ako si ho zatĺkol do hlavy sekerkou.
Smrť však neprichádzala. Začalo mu byť ešte clivejšie, preto sa rozhodol, že sa obesí. Aj sa zavesil na nejakú šnúru, ale tá sa pod jeho váhou odtrhla. Znechutený samovražednými neúspechmi sa vybral do susedného domu k svojej sesternici. Chcel jej oznámiť, že sa pokúsil zmárniť a je mu stále clivo. Keď sesternica, ktorá dovárala vianočnú kapustnicu, uvidela svojho bratranca so slučkou na krku a s klincom v hlave, omdlela. Pri páde si rozbila hlavu. Na buchot a krik vbehli do kuchyne jej deti.
Pred očami mali výjav ako z hororu. Na zemi ležala ich mama s ranou na hlave a nad ňou stál ich ujko so slučkou na krku a s klincom v hlave. Stále opakoval, že je mu nejako clivo. Privolaná záchranka zistila, že zranenie domácej panej je len povrchové. Ošetrili ju na mieste. Muža s klincom v hlave odviezli do nemocnice.
„Klinec, ktorý sme mu vytiahli z hlavy, mal desať centimetrov,“ spomínal doktor Molitor. „Rovnú polovicu mal vnútri v lebke. Ak uvážime, že lebečná kosť má pol centimetra, tak je jasné, že mu do mozgu muselo preniknúť štyri a pol centimetra. Ten človek mal neskutočné šťastie. Klincom si trafil presne medzi hemisféry a nepoškodil si pritom nijakú dôležitú štruktúru.“
Neskôr sa dozvedeli, že muž bol pred pokusmi o samovraždu hospitalizovaný v psychiatrickej liečebni, odkiaľ ho pustili na sviatky domov, aby mohol pookriať v rodinnom kruhu. Po krátkom pobyte v nemocnici ho teda poslali späť na psychiatriu, aby ho doma nezabila vianočná clivota.
Tieto dva príbehy
a mnohé ďalšie
z lekárskeho života
nájdete v knihách
Petra Vala.
Sadol si na pec
Partia študentov sa rozhodla osláviť Silvestra na Kláštorisku. V tých rokoch u nás neboli v kurze fajnové alkoholy. Obľube sa tešilo jabĺčkové a čerešňové víno, ktoré volali podľa japonskej sakury Sakurač. Na ceste k chate bol meter snehu. Preto sa štyria odvážlivci vybrali dopredu, aby rozkúrili chalupu, kde len kúrili, popíjali a mastili karty. Po niekoľkých hodinách to tak rozpálili, že sa okolo chaty topil sneh. Povedali si, že si urobia saunu. Keďže boli pod parou, jeden z nich sa posadil na rozpálenú pec.
Keď sa adept chirurgie Milo Klíma blížil s druhou partiou k chate, začul rev, ktorý by odstrašil aj Drakulových vlkov. Odvliecť popáleného v hlbokom snehu do nemocnice v Spišskej Novej Vsi alebo Levoče neprichádzalo do úvahy. O leteckej záchrannej službe sa v tých časoch nikomu ani nesnívalo. V skrinke prvej pomoci boli len sterilné obväzy. Popáleniny prikryli, zaviazali a chladili v snehu. Jediným liekom proti bolesti bol
Spasmoveralgin, ktorý dievčatá užívali pri menštruácii. Keď sa popálený prebral z opice, tak ho znovu pripili. Druhého januára ho zaviezli na polikliniku do Košíc. Doktorka sa spýtala:
“Kto vám to ošetroval?” Bola šokovaná, keď sa dozvedela, že traja medici – okrem adepta na chirurga Klímu, ešte zubár a internista. Doktorka mala manžela chirurga v nemocnici. Ten túto terapiu prezentoval v nemocnici ako raritu prvej pomoci pri popáleninách v teréne. Popálený sa vyliečil bez následkov.
Sused mu podal delobuch
Traumatológ Milo Klíma hovorí, že najťažšie služby bývajú na dušičky a prvého januára. Na dušičky preto, lebo chlapík pracujúci v Malackách sa chce dostať za štyri hodiny na cintorín do Sniny. Vlaky a autobusy sú vypredané. Autá behajú po republike ako mravce. Nesedí v nich jeden, ale štyria-piati ľudia a najčastejšie havárie sa udejú, keď sa blížia k cieľu.
Po Silvestri prichádza na pohotovosť mnoho ľudí, ktorí sa po úraze vyspali z opice, alebo sa z nejakého dôvodu báli ísť lekárovi. Samozrejme, že premeškajú dobu primárneho ošetrenia zlomenín, podvrtnutí či rán spôsobených pyrotechnikou.
Raz na Silvestra po polnoci dohrala hymna a spustila sa kanonáda rakiet a delobuchov. Po dopití šampanského sa rozbíjali fľaše. Ulica sa leskla od črepín ako po ničivom nájazde Tatarov. Medzi prítomnými sa ocitol aj budúci pacient doktora Klímu. Rovnako ako stovky iných stál na námestí s manželkou, keď mu sused podal do ruky delobuch, že si chce zapáliť cigaretu. Akurát sa pozabudol, že ho predtým stihol odistiť a tomu nesťastníkovi vybuchol v ruke.
Do nemocnice prišiel s takmer amputovanými tromi prstami. Bolo to síce na ľavej ruke, ale zranený bol ľavák a operatér potreboval zabezpečiť úchop. Palec, ukazovák a prostredník viseli na kúskoch kože. Na pacientove šťastie sa popri nich zachovali nejaké cievky. Roztrhané časti nebolo možné zošiť. Bolo ich treba opracovať a skrátiť kosti, aby sa mohli mäkkými časťami pokryť defekty.
Po viacerých operáciách ostali palec, ukazovák a prostredník síce skrátené, ale úchopová funkčnosť ruky sa zachovala. Pacientovo liečenie trvalo celý rok. Doktor Klíma sa s ním stretol pred Vianocami. Keď sa ho opýtal, či zasa pôjde na silvestrovské oslavy, odvetil, že v živote nikdy nevylezie na Silvestra z bytu. Najradšej by celý tento príšerný deň prespal.
Pribil si skrotum o hokerlík
Doktor Alexander Urminský trávil Štedrý deň v službe na ošetrovni v leopoldovskej väznici. Istý Dežo sa stal hviezdou po tom, ako si zahral vo filme Ružové sny. Na Vianoce ho v base chytila depka. Liečil si ju tak, že si pribil klincom skrotum o hokerlík. Spoluväzni sa mu snažili pomôcť, ale nemali na to vercajg. Zavolali príslušníka väzenskej stráže. Ani ten nevedel odmontovať Dežove vajcia od hokerlíku, tak eskortoval jačiaceho väzňa na ambulanciu.
Doktor Urminský uvidel bedákajúceho chlapíka, ktorý sa čaptal rozkročený so spustenými gaťami. Miešok mal skutočne klincom pribitý o stoličku, ktorú vliekol pred sebou. Na ošetrovni mali kadečo len kliešte nie. Doktor Urminský si musel vypožičať kombinačky od nejakého šoféra a klinec za príšerného revu pacienta vytiahol. Potom “hrdinu” večera ošetril a uložil na ošetrovňu. Neskôr sa dozvedel, že zákrok urobil dobre, lebo Dežo po prepustení z väzby splodil ešte desať detí.
História s bumerangom
Na Božie narodenie priviedli do pohotovostnej ambulancie tetku s krvavou tvárou. Doktor Urminský sa od jej sprievodcu dozvedel, že jeho syn k svojej veľkej radosti našiel pod stromčekom vysnívaný bumerang. Na druhý deň vyšla celá rodina na dvor, aby videli, ako to lieta. Medzi nimi bola aj tetka, ktorá pred Vianocami po dlhom čakaní vyfasovala vytúžený zubný môstik. Chlapec hodil bumerang. Bojový nástroj statočných Maorov sa vracal veľkým oblúkom. Neskončil však v ruke vrhača, ako to vidíme u novozélandských Maorov alebo austrálskych Aborigénov. Zamieril si to rovno do hlavy nešťastnej tetky a vyrazil jej nový môstik.
Silvestrovská prosba
Internista Pavol Vencel niekoľkokrát liečil cigánskeho muzikanta Gejzu. Po zdravotnej stránke sa staral o celú jeho rozvetvenú rodinu. Gejza mu za to niekoľkokrát zahral. Svoje umenie prišiel predviesť aj na primárove okrúhle narodeniny. Gejza sa s husľami pod pazuchou objavil vo Vencelovej ambulancii, keď mal službu na Silvestra. Naznačil, že by sa s ním chcel porozprávať medzi štyrmi očami. Keď sestrička vyšla na chodbu, potichu vyslovil svoje prianie:
„Pan primár, muj syn už ma sedumnac rokú a ješte nemá ten invalidný dúchod. Vy mu ho určite vybavite.“
Doktor Vencel spomína, že mu v ten deň Gejza nezahral a nezahral mu už nikdy. S najväčšou pravdepodobnosťou nevedel pochopiť, prečo mu jeho obľúbený lekár nesplnil takú jednoduchú prosbu. Podľa doktora Vencela majú byť prosby na Silvestra s ručením neobmedzeným.
Streľba z pukálu
Doktorovi Milošovi Krúpovi priviedli na Vianoce do služby dedka s ranou na čele. Trpel utkvelou predstavou, že ho žena podvádza. Počas vianočnej večere zobral pukál na zabíjanie svíň, priložil si ho na čelo a stlačil spúšť. Na jeho šťastie mieril šikmo. Strela nepoškodila mozog, len preletela cez dutiny a uviazla v zadnej časti v kosti.
Jej koniec trčal von z lebky. Doktor Krúpa ju vytiahol kliešťami. Poranenie zrevidovali a vložili drenáž. Chlapík sa pomerne rýchlo vyliečil a odišiel domov. Miloš Krúpa sa s ním viac nestretol. Len dúfa, že na budúci rok svoj pokus nezopakoval alebo dokonca nenamieril pukál na svoju “nevernicu” domácu.
Odhryznutý nos
V noci na Silvestra ktosi zabúchal na dvere. Sestrička otvorila. Stál tam chlapík a zakrvavenou rukou si držal nos. Hovoril, že potrebuje doktora. Keď prišiel doktor Miloš Krúpa a opýtal sa:
“Čo máte?”
Chlapík si dal dole ruku a lekár uvidel, že mu chýba špička nosa. Tú držal poranený v ruke. Bola to vlastne celá mäkká časť.
“Čo sa vám stalo?” opýtal sa ho lekár.
“Prepadli ma cestou z oslavy. Keď som už začal vyhrávať a zvalil som útočníka na zem, tak sa mi to hovado zahryzlo do nosa a odkúslo mi ho.” Chlapík mal šťastie. Doktor Krúpa mu tú špičku prišil a ujala sa.
pripravil
Peter Valo
