Ak na misii nefungujú vzťahy, nefunguje nič -

Michaela realizuje astrobiologický výskum (Credit Niamh Shaw).

Astrobiologička Michaela Musilová vysvetľuje svoj vedecký výskum, simulované misie na Mars a na Mesiac a tiež odhaľuje cestu k svojim profesijným snom v najnovšej biografii Žena z Marsu.

Slovensko má medzi budúcimi uchádzačmi o výskum vo vesmíre silné želiezko v ohni. Je ním mladá Slovenka, ktorá vyštudovala UCL v Londýne, absolvovala Caltech v čase, kedy bol najprestížnejšou univerzitou na svete, získala doktorát z univerzity v Bristole, má za sebou expedície v Grónsku a na Špicbergoch, pracovala v NASA a stále s NASA spolupracuje, rovnako ako s Európskou Vesmírnou Agentúrou ESA, pre ktorú realizuje simulované misie ako riaditeľka stanice HI-SEAS na Havaji. Pravdepodobne je osobou, ktorá absolvovala najviac simulovaných misií na Mars a na Mesiac na svete. Možno ste už meno Michaela Musilová zachytili. Ak nie, mali by ste si ho zapamätať, pretože táto mladá Slovenka našu krajinu zviditeľňuje už teraz a v budúcnosti ju môže zapísať do dejín.

Počas štúdia na Caltechu ste pracovali pre NASA Jet Propulsion Laboratory (JPL), ktoré sa nachádza relatívne neďaleko odtiaľ. V čom konkrétne spočívala Vaša výskumná činnosť a s kým ste pri tom spolupracovali?

Bol október 2009, spoločne s doktorom Adrianom Poncem, zamestnancom NASA, sme naštartovali proces získavania grantu, ktorý by mi umožnil pracovať pre NASA. Cieľom výskumu malo byť, či a koľko zavlečenej pozemskej kontaminácie prežije na planétach. Faktom však je, že my sme planéty zrejme už aj tak dávno kontaminovali sondami.

Napríklad taká sonda Curiosity − konštruovaná bola v čistej miestnosti, na jej sterilnosť sa extrémne dbalo. No pred odchodom bol do nej vložený plutóniový zdroj energie a sonda sa tým pádom kontaminovala.

Môj výskum sa zameriaval na otázku, či by extrémofily zo Zeme mohli prežiť na Marse a či by sa mikróby, ktoré sonda Curiosity pravdepodobne preniesla na Mars, mohli rozšíriť po jej povrchu a kontaminovať planétu. Keďže Curiosity na Marse pristála až v roku 2012, riešila som štúdiu pravdepodobnosti kontaminácie. A vďaka tomu, že som patrila k výskumníkom spolupracujúcim na projekte Curiosity, mohla som do vyslaného rovera pridať svoj podpis, ktorý sa tak dostal až na Mars.

Celá otázka kontaminácie planét je veľká dilema. Na Marse hľadáme niečo živé, unikátne a nepoškvrnené. Musíme byť preto mimoriadne obozretní, aby sme prostredie, v ktorom to budeme hľadať, nekontaminovali. Ak pošleme rover na miesta, kde predpokladáme zaujímavé výsledky, určite tieto miesta kontaminuje. A práve v tomto majú astrobiológovia veľkú dilemu. Ako hľadať mimozemský život, keď jeho samotné hľadanie ho môže kompromitovať? Aj keď v budúcnosti pošleme na Mars ľudskú posádku, niekoľkonásobne tým zvýšime kontamináciu Marsu.

V období, kedy ste si robili doktorát na univerzite v Bristole, konkrétne v roku 2012 ste absolvovali niekoľkomesačnú expedíciu v Grónsku. To už ste mali za sebou magisterské štúdium na univerzite UCL v Londýne, štúdium na americkom Caltechu, či prácu pre NASA. Prečo vlastne bola Vaša expedícia v Grónsku potrebná?

Experiment v Grónsku bol potrebný kvôli tomu, aby som zistila, aké zdroje živín majú organizmy na ľadovcoch a akú úlohu pri tom hrá fotosyntéza. Ešte relatívne donedávna (približne pred dvadsiatimi rokmi) sme sa domnievali, že na ľadovcoch život nejestvuje. Práve preto sa môj výskum zameral aj na to, aby som dokázala, aké druhy organizmov dokážu na ľadovcoch žiť a aby som zistila, akým spôsobom prežívajú a či by mohli podobné organizmy existovať aj inde vo vesmíre.

Príprava na tento experiment prebiehala zdĺhavo, pretože som predtým musela spraviť experimenty simulácie prirodzeného stavu. V laboratóriu som sa snažila vytvoriť prostredie ako na povrchu ľadovca, čo v praxi znamenalo intenzívny mráz, žiarenie ako na jeho povrchu a ďalšie extrémne podmienky. Jeden z nich mal obsahovať rádioaktívne izotopy a na prácu s nimi som potrebovala špeciálny výcvik na manipuláciu s rádioaktívnym materiálom. A tak som na to získala certifikát.

Ako prebiehal Váš výskum v Grónsku a čo ste tam vlastne študovali?

Na to, aby sme lepšie spoznali mikróby, ktoré žijú na ľadovci, som navrhla projekt, ktorý pozostával z viacerých častí. Prvou časťou bolo vyvŕtanie niekoľkometrových vrtov do ľadu. Z ľadu som neskôr vyfiltrovala mikróby a analyzovala som ich z genetického hľadiska. Zisťovala som tak, o aké druhy extrémofilov, teda organizmov, ktorým vyhovuje extrémne prostredie a extrémne podmienky, ide.

Druhú časť tvorili takzvané prachové pasce, v ktorých sa zachytávali mikróby a prach, ktoré vietor dovial na ľadovec. Tretia časť projektu spočívala v odoberaní vzoriek z povrchu ľadovca a meranie rôznych biochemických aktivít mikróbov – napríklad, či aktívne fotosyntentizujú.
V teréne som vykonala množstvo biochemicko-genetických experimentov. Celý rok som potom pracovala na analýze ich výsledkov.

V roku 2017 ste sa zúčastnili na expedícii na Špicbergoch. Aký výskumný cieľ ste mali tentokrát?

Mojím cieľom počas expedície na Špicbergoch bolo nazbierať zaujímavé vzorky extrémofilov, ktoré žijú na hranici ľadovcov a tundry. Po expedícii som ich mala skladovať v priestoroch Univerzity Komenského (UK) v chladničkách pri -80 stupňoch Celzia, v ktorých sa môžu lepšie zachovať biologické látky. S kolegami na univerzite som sa dohodla tak, že im vzorky darujem na študijné účely a niektoré z nich použijem, ak sa mi podarí získať financie na výskum. Pripojili sme sa ku skupine českých vedcov, ktorí majú na Špicbergoch výskumnú stanicu.

Ak sa človek ocitol za hranicou mesta bez zbrane, mohol dostať pokutu, pretože hrozba ľadových medveďov tam bola každodennou súčasťou života. Okrem pušky bola povinná aj svetlica. Jedávali sme vždy vonku a zohriať sme sa nemali čím ani pri spaní, lebo v chatkách, kde sme spali, sa nekúrilo.

Aktuálne pracujete ako riaditeľka simulovanej vesmírnej stanice HI-SEAS (Hawaii Space Exploration Analog & Simulation), ktorá sa nachádza na sopke Mauna Loa na Havaji. Máte za sebou už vyše dvadsať misií na simulovaný Mesiac a Mars a patríte k ľuďom, ktorí celosvetovo absolvovali najviac simulovaných misií. Nároky na astronautov počas simulovaných misií sú nesmierne vysoké. Čoho sa týkala Vaša prvá simulovaná misia na stanici HI-SEAS a čo všetko sa ešte počas misií skúma?

Tá, na ktorú som pôvodne prišla na Havaj ja, bola mojou treťou simulovanou misiou v poradí a šiestou na stanici HI–SEAS a mala trvať osem mesiacov.

Zameriavala sa na ľudské vzťahy a na to, ako riešiť konflikty medzi členmi posádky. Počas misie sme boli najmä my, členovia posádky, pokusnými králikmi. Raz mesačne sme si mali vyholiť miesto na hlave, pretože pri výskume používali aj vzorky našich vlasov a z nich pozorovali napríklad úroveň stresu, ktorý sme tam zažívali.

Bez prestávky sme na tele nosili monitorovacie prístroje a na krku počítač, ktorý meral vzdialenosť medzi nami navzájom a vyhodnocoval intenzitu hlasu a spôsob komunikácie medzi členmi posádky. Spánok bol povinný. Nedalo sa nespať, pretože nás aj počas neho monitorovali.

Ako riaditeľka tejto stanice sa simulovaných misií zúčastňujete nie len ako člen posádky, ale napríklad NASA si Vás žiada ako šéfku riadiaceho strediska na Zemi. Ako dlho trvala najdlhšia misia realizovaná na stanici HI-SEAS a podľa čoho vlastne vyberáte posádku na misie?

Najdlhšia misia na tejto stanici trvala dvanásť mesiacov. Prvá misia na HI-SEAS sa zameriavala na astr onautské jedlo a skúmali sa v nej stravovacie návyky členov posádky. Zistilo sa, že element samotného varenia je pre ľudí dôležitý. Radšej si sami uvarili niečo z vysušených potravín, než jedli predpripravené jedlá.

Ak sa však v posádke ocitol niekto, kto k vareniu neinklinoval, spôsobovalo nútené varenie nechuť a diskomfort, ktorý sa prejavil v celej skupine. Zistilo sa tiež, že hlavné problémy v medziľudských vzťahoch sa prejavili do šiestich mesiacov od začiatku misie.

V ostatnom čase sa na simulované misie hlásia predovšetkým ženy. Sú motivovanejšie než v minulosti a cítia možnosť dosiahnuť vytýčené ciele. Keď vyberám posádku, nezameriavam sa na to, kto má aké pohlavie. Dôležité sú pre mňa skúsenosti, vedomosti, motivácia, experimenty,
s ktorými prichádzajú, a osobnostný profil. Za extrémne dôležitú považujem schopnosť zachovať si chladnú hlavu pod stresom a cielene vyberám ľudí, ktorí ňou vynikajú. Overila som si, že najlepšiu rovnováhu predstavujú zmiešané misie. Do posádok vyberám ľudí z rôznych profesijných oblastí.

Zúčastnili sa už aj novinári či filmári, ale základný predpoklad ich účasti je, aby boli multifunkční, preto som prijímala primárne expedične skúsených jednotlivcov s určitou pridanou hodnotou.

Michaela Musilová na misii Mars Desert Research Station na Havaji.

Na misie cielene vyberáte jedincov, ktorí vynikajú psychickou odolnosťou. Vzťahy teda patria ku kľúčovým otázkam simulovaných misií. Čo, okrem cvičenia na misiách, robíte pre zachovanie psychickej pohody jej účastníkov?

Dôraz na kolektív a tím a na jednotlivých ľudí považujem pri misiách za kľúčový. Napriek množstvu práce si vždy treba cielene vyhradiť čas na medziľudské vzťahy a zameriavať sa predovšetkým na stránku spolupráce. Inak by sme spolu na misiách nevydržali a zmarili by sa aj výsledky našich výskumov.

Veľmi hladko išli misie s profesormi a skúsenými ľuďmi, ktorí všetko spravia v predstihu a samostatne. Sú dôslední, zodpovední, zbytočne neriskujú a poznajú možné dôsledky svojho konania. Zažila som však aj misie so skúsenými odborníkmi, ktoré zďaleka nešli až tak hladko. Škrípali na nich predovšetkým medziľudské vzťahy. V takých prípadoch fungujem ako mediátor a problémy okamžite riešim, aby neprerástli vo väčšie a neriešiteľné.

Veľmi sa mi zapáčil návrh Američanky Kristin, výskumníčky z jednej misie, ktorá prišla s nápadom „stoličky vďačnosti“. Člen posádky si sadol na stoličku uprostred kruhu a ostatní o ňom hovorili, čo si na ňom vážia a vyzdvihovali jeho pozitívne vlastnosti. Slová vďaky a uznania, ktorými okolie obsype každého zvlášť, kolektív zomkne. Predchádza sa tým následným konfliktom a aj sa tak mnohé konflikty vyriešia. Dôraz kladiem na spoznávacie aktivity a na otvorenú komunikáciu s príklonom k empatii.

Nároky na psychické predpoklady účastníkov simulovaných misií sú vysoké. Aké sú špecifiká nárokov na fyzické predpoklady pre ľudí, ktorí sa chcú misií zúčastniť? A keď sme už pri tom, aké sú vlastne základné kritériá pre povolanie astronautov?

Simulované misie v HI-SEAS sú veľmi fyzicky náročné, pretože musíme počas expedícií do terénu nosiť ťažký skafander a pohybovať sa v náročnom lávovom teréne. Ľudia musia byť dokázateľne zdraví a vo vynikajúcej fyzickej forme, musia mať vysokú výdrž a teraz, počas pandémie, musia aj absolvovať povinnú karanténu s viacerými COVID-19 testami. Dôležité sú aj zručnosti a skúsenosti kandidátov na astronautov.

Záujem je o vedcov a inžinierov s absolvovaným minimálne magisterským štúdiom a s viacerými rokmi pracovných skúseností, alebo o kandidátov so skúsenosťami typu bojového pilota, a teda o veľmi skúsených a odolných pilotov. Tieto predpoklady sú vesmírnymi agentúrami všeobecne považované za elementárny základ v tejto otázke. Pri výbere posádky ešte osobne hľadím na jazykové zručnosti, potápačské skúsenosti, skúsenosti s prácou v tímoch, s prácou pod stresom, vo vesmírnom sektore a na množstvo ďalších predpokladov, ktoré sú nevyhnutné pri náročnej práci vo vesmíre.

Napriek celosvetovej pandémii, aj v súčasnosti realizujete simulované misie na stanici HI-SEAS na Havaji, kde pôsobíte ako riaditeľka. Práve kvôli pandémii odtiaľ nemôžete odísť, ani sa vrátiť na Slovensko, napriek tomu, že ste tu mali dohodnutú účasť na viacerých podujatiach. Ako z pohľadu vedca skúmajúceho extrémofilné organizmy hodnotíte situáciu vo výskume súvisiacom s ochorením COVID-19?

Súčasná situácia v oblasti skúmania korona vírusu a ochorenia COVID-19 je unikátna práve v tom, že veľa vedcov po celom svete spolu otvorene komunikuje o svojich postupoch a záveroch. Bezbariérovo medzi sebou zdieľajú dôležité informácie, pretože týmto spôsobom môže svet zaznamenať rýchlejší posun vpred vo vývoji vakcíny a liečenia ochorenia a jeho možných následkov. Hrá sa o čas a všetci to vedia.

V tomto prípade princíp vyššieho dobra presahuje individuálne záujmy laboratórií, organizácií a vedcov, ktorí pri iných výskumoch nie sú až natoľko otvorení. V iných prípadoch je teda princíp odlišný. Ak vedec nepublikuje, najmä ak je mladý a ešte nie je profesor, môže teoreticky prísť o prácu. Nemusia mu obnoviť postdoktorát a musí hľadať viac a viac grantov. V akademickom svete platia publikácie ako mena. Preto vedci veľakrát nezdieľajú informácie. Covid-19 je v tejto oblasti obrovská výnimka.

Aktuálne vychádza kniha Žena z Marsu, ktorá opisuje Vašu životnú cestu – detstvo, magisterské štúdium na UCL v Londýne, komplikácie s financiami, ale zároveň aj ich prekonávanie, náročný život študentky, ktorá musela mať vynikajúci prospech kvôli štipendiám a zároveň musela popri štúdiu pracovať, štúdium na Caltechu, prácu pre NASA, doktorát na univerzite v Bristole, Vaše expedície, simulované misie na Mars a Mesiac, aj snahu pomôcť doma, ktorá sa nestretla s pochopením. Kniha je osobná, nevyhýbate sa v nej ani otázkam súvisiacim s výzorom, vzťahu k stravovaniu, vzťahom ako takým… Čo pre Vás táto kniha znamená?

Priala by som si, aby bola kniha Žena z Marsu nie len formou popularizácie vedy, ale aj podporou pre ženy, ktoré sa chcú presadiť vo vedeckom prostredí. Želám si množstvo ďalších vecí, napríklad jednoduchšie prístupné a najmä existujúce granty na Slovensku, v budúcnosti dosiahnuť na cieľ výskumu priamo vo vesmíre, ale prajem si aj, aby mladí vedci, či ľudia, ktorí sa usilujú uspieť, neboli takí, ako som ja. Chcela by som, aby boli lepší! A budem rada, ak im v tom pomôže práve táto kniha.

jps