Základné práva a slobody môže obmedzovať iba vláda -

JUDr. Marica Pirošíková vyštudovala právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od ukončenia Právnickej fakulty v roku 2000 pôsobila v Kancelárii zástupcu Slovenskej republiky pred Európskym súdom pre ľudské práva, v rokoch 2002 až 2007 ako spoluzástupkyňa a od roku 2007 do roku 2020 ako zástupkyňa Slovenskej republiky v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva. V súčasnosti pôsobí ako advokátka, ako aj na Katedre občianskeho práva Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela a na Katedre medicínskeho práva SZU. Je autorkou monografie Komentár k vybraným článkom Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, spoluautorkou viacerých odborných publikácií. Je zároveň autorkou množstva odborných článkov, externou recenzentkou časopisu Justičná revue. Je externou členkou pedagogického zboru Justičnej akadémie SR. Ako expert Rady Európy prednáša problematiku judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a výkonu rozsudkov doma aj v zahraničí.

Vláde sa v súvislosti so zmenou ústavného zákona o bezpečnosti štátu umožňuje, aby mohla vyhlásiť núdzový stav opakovane (najviac o 40 dní). Tiež sa má zaviesť nutnosť schválenia predĺženia núdzového stavu parlamentom najneskôr 20 dní odo dňa účinnosti predĺženého núdzového stavu. Platiť to má aj v prípade opakovaného vyhlásenia núdzového stavu.

Pokiaľ ide o predkladanú zmenu ústavného zákona, pozitívne vnímam fakt, že sa pokúša odstrániť rozpor s odporúčaniami Benátskej komisie, na ktoré som poukázala už v minulosti, a podľa ktorých má vyhlasovať alebo odsúhlasovať núdzový stav parlament. V prípade predlžovania núdzového stavu by mal však parlament rozhodovať vopred a nie spätne do 20 dní.

Veľkým negatívom je aj fakt, že navrhovaná zmena ústavného zákona umožňuje so súhlasom parlamentu predlžovanie núdzového stavu opakovane bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Tiež uvádzam, že vzhľadom na závažnosť situácie niektoré ústavy vyžadujú na vyhlásenie núdzového stavu kvalifikovanú parlamentnú väčšinu.

Všetky núdzové opatrenia, odstúpenia a obmedzenia podliehajú podľa Benátskej komisie trom všeobecným podmienkam, a to nevyhnutnosti, proporcionalite a dočasnosti. Tieto podmienky sa pravidelne uplatňujú a interpretujú v judikatúre ESĽP, Súdneho dvora Európskej únie a rôznych ústavných (a iných) súdov členských štátov EÚ. V tejto súvislosti zásada nevyhnutnosti naznačuje, že počas núdzového stavu môžu nastať iba také obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré sú nevyhnutne potrebné na prekonanie výnimočnej situácie. Účel týchto obmedzení a zmien v rozdelení právomocí musí zároveň v podstate spočívať v prekonaní núdze a v návrate k normalite.

Z týchto dôvodov nemožno ospravedlniť obmedzenia ľudských práv a zmeny v rozdelení právomocí, ktoré by nijako nesúviseli s núdzovou situáciou. Zásada proporcionality znamená, že zmeny v rozdelení právomocí musia byť vo svojom rozsahu primerané. V tomto ohľade je významná povaha a závažnosť hrozby, ktorú je potrebné prekonať.

Podľa zásady proporcionality preto nie sú prijateľné ani také zmeny, ktoré by mohli byť potrebné (alebo skôr užitočné) na prekonanie núdzovej situácie, ale ktoré by zjavne zašli príliš ďaleko, napríklad pri dlhodobých zmenách v štruktúre štátnych právomocí. Zásada dočasnosti naznačuje, že akékoľvek zmeny v rozdelení právomocí musia byť časovo obmedzené na obdobie núdzovej situácie.

Ukončenie tohto stavu by malo mať za následok návrat k normálnemu stavu. Akékoľvek núdzové opatrenie by sa zároveň malo pozastaviť, hneď, ako to už nebude potrebné a primerané. Uvedené tri podmienky (nevyhnutnosť, proporcionalita a dočasnosť) je potrebné posudzovať v súvislosti s vývojom situácie. Vláda aj parlament sa nimi musia v súvislosti s predlžovaním núdzového stavu dôsledne zaoberať.

Ďalej upozorňujem na to, že podľa Benátskej komisie je dôležité, aby sa krajina pri všetkých núdzových situáciách vždy rozhodla pre najmenej reštriktívny režim. U nás stále platí mimoriadna situácia, ktorú vláda vyhlásila 11. marca 2020. Zároveň platí núdzový stav. V tomto ohľade upozorňujem na významný právny názor Mestského súdu v Prahe (sp. zn. 14 A 41/2020), ktorý zdôraznil, že právny poriadok obmedzenie základných práv a slobôd počas núdzového stavu predpokladá v článku 6 ústavného zákona o bezpečnosti ČR a § 5 a 6 krízového zákona.

Z týchto ustanovení vyplýva, že možnosťami obmedzenia základných práv a slobôd počas trvania núdzového stavu alebo stavu ohrozenia štátu disponuje predovšetkým vláda. Zákon nepripúšťa delegovanie tejto právomoci na nikoho iného, t. j. ani na členov vlády. Súdom posudzované opatrenia všeobecnej povahy však neboli vydané v predpokladanom režime podľa krízového zákona, ale podľa zákona o ochrane verejného zdravia.

Ten síce vymedzuje prehľad mimoriadnych opatrení, ktoré je oprávnený nariadiť príslušný orgán ochrany verejného zdravia pri vzniknutej epidémii alebo pri nebezpečenstve jej vzniku, súd ale dospel k záveru, že s ohľadom na vyhlásenie núdzového stavu bola oprávnená obmedziť základné práva a slobody v tak masívnej miere iba a len vláda. K analogickým záverom dospel generálny prokurátor, ktorý v konaní pred slovenským ústavným súdom v súvislosti s preskúmavaním vyhláseného núdzového stavu uviedol, že v prípade, ak je vyhlásený núdzový stav, prestávajú sa uplatňovať zákonné ustanovenia týkajúce sa mimoriadnej situácie (§ 3b ods. 4 zákona o civilnej ochrane obyvateľstva).

Znamená to, že z tých istých dôvodov a na tom istom postihnutom alebo bezprostredne ohrozenom území by mal platiť v danom čase len jeden právny stav, nie súčasne aj mimoriadna situácia a núdzový stav. V tomto ohľade vzhľadom na závažnosť uvedených argumentov negatívne vnímam fakt, že ústavný súd sa k tejto otázke nevyjadril s tým, že priamo nesúvisí s predmetom jeho rozhodovania. Sudca Straka v odlišnom stanovisku však kritizoval fakt, že sa napadnutými opatreniami ÚVZ ústavný súd nezaoberal.

To, že sú podľa väčšiny pléna preskúmateľné správnym súdom vďaka individuálnej zložke, neimplikuje podľa jeho názoru ich nepreskúmateľnosť plénom v osobitnom konaní podľa článku 129 ods. 6 ústavy. Rozhodnutie v správnom súdnictve, kde je pravdepodobné podanie kasačnej sťažnosti, sa taktiež ani len nepribližuje z časového hľadiska rozhodnutiu v 10-dňovej lehote, ktorú pri núdzovom stave má dodržať ústavný súd. S pravdepodobnosťou hraničiacou istote je podľa Straku potrebné počítať s tým, že rozhodnutie správneho súdu len v prvom stupni nenastane skôr, ako dôjde k vyčerpaniu maximálnej lehoty ustanovenej pre núdzový stav (90 dní).

To samo osebe otvára otázku efektivity súdnej ochrany. Pokiaľ ide o ÚVZ, otázky vyvoláva už umožnenie nevolenému orgánu, ktorý je iba rozpočtovou organizáciou Ministerstva zdravotníctva SR, aby vydával bez obmedzenia normy upravujúce správanie neurčitého počtu osôb, ktoré výrazne zasahujú do základných ľudských práv a slobôd.

Ide o neproporčné právomoci vo vzťahu k cieľu, ktorým je koordinácia opatrení na zabezpečenie verejného zdravia. Dnes ako vláda SR, tak aj Národná rada SR, majú možnosti vydávať nariadenia alebo zákony vo veľmi krátkom čase, disponujú dostatočným aparátom a sú Ústavou SR poverení všeobecne záväzné predpisy vydávať. Podľa Benátskej komisie zásada proporcionality naznačuje, že zmeny v rozdelení právomocí musia byť vo svojom rozsahu primerané, ako aj vzhľadom na povahu a závažnosť hrozby, ktorú je potrebné prekonať.

Podľa tejto zásady nie sú prijateľné také zmeny, ktoré mohli byť potrebné na prekonanie núdzovej situácie, ale ktoré by zjavne zašli príliš ďaleko, napríklad pri dlhodobých zmenách v štruktúre štátnych právomocí. Plne sa preto stotožňujem s tým názorom, že s ohľadom na vyhlásenie núdzového stavu bola oprávnená obmedziť základné práva a slobody v tak masívnej miere iba a len vláda a preskúmavať by ich mal ústavný súd. Takýmto prístupom by sa zabezpečila náležitá a včasná súdna kontrola významných obmedzení základných ľudských práv a slobôd, ku ktorým dochádza v súvislosti s vyhláseným núdzovým stavom.