Na otázky Lekárskych novín odpovedá doc. MUDr. Ivana Dedinská, PhD.
Doc. MUDr. Ivana Dedinská, PhD. Primárka Transplantačno-nefrologického oddelenia, ktoré je súčasťou Chirurgickej kliniky a Transplantačného centra Univerzitnej nemocnice Martin a Jesseniovej Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Na tejto fakulte ukončila štúdium medicíny v roku 2006, o dva roky neskôr absolvovala spoločný internistický kmeň a následne v roku 2012 špecializačnú skúšku z nefrológie. Dizertačnú prácu obhájila v roku 2011 a habilitačnú prácu v odbore vnútorné choroby pred Vedeckou radou JLF UK v roku 2017. V roku 2018 získala Guothovu cenu Slovenskej lekárskej spoločnosti pre mladých aktívnych členov SLS do veku 38 rokov.
Aká bola vaša motivácia k štúdiu na lekárskej fakulte? Interná medicína – odbor, v ktorom pôsobíte, bol zámer alebo náhoda?
Študovať medicínu som chcela odjakživa, nikdy som neuvažovala o žiadnom inom povolaní a v podstate už od základnej školy som si išla za týmto cieľom. Veľmi dôležití v tomto procese boli aj moji rodičia, ktorí ma v mojom rozhodnutí podporovali a vytvorili mi výborné podmienky na štúdium. Rozhodovala som sa medzi štúdiom v Martine a v Bratislave, nakoniec vyhral Martin a svoje rozhodnutie som nikdy neľutovala.
Už počas štúdia som vedela, že nebudem pracovať v žiadnom chirurgickom odbore; počas prípravy na skúšku z patologickej fyziológie som sa rozhodla pre internú medicínu. Po ukončení štúdia som sa na krátky čas zamestnala na Internom oddelení v Trstenej, kde som rovnými nohami priamo skočila do tvrdej reality interného oddelenia malej nemocnice.
Okrem toho som si však podala žiadosť o doktorandské štúdium na mojej alma mater, kde ma prijali, a tak som po pár mesiacoch odišla pracovať na I. Internú kliniku Univerzitnej nemocnice Martin a Jesseniovej LF UK.
Neuvažovali ste o odchode za prácou a možno lepšími podmienkami do zahraničia?
O zahraničí som nikdy neuvažovala a to z viacerých dôvodov. V čase, keď som končila štúdium na lekárskej fakulte môj vtedy budúci manžel už pracoval v spoločnosti, ktorá mu vytvorila výborné podmienky. Na druhej strane som mala neskôr možnosť pracovať v univerzitnej nemocnici prepojenej s akademickou pôdou, čo mi umožňovalo a stále umožňuje pracovať klinicky aj vedecky. Svoje rozhodnutie ostať na Slovensku vnímam ako správny krok a napriek tomu, že dostávam ponuky do zahraničia, ani teraz o odchode neuvažujem.
Aký bol Váš ďalší profesijný postup?
Moja predstava po ukončení štúdia bola venovať sa endokrinológii. Po príchode do UN Martin som však začala pracovať na internom oddelení pod vedením primára Makovického, ktorý ma priviedol k nefrológii, a som mu za to dodnes vďačná. Takisto to bol on, ktorý ma poslal na „záskok“ na transplantačnú ambulanciu – a už som tam zostala.
Práca v transplantačnom centre je pre mňa niečo, v čom som sa absolútne našla a práca ma veľmi baví. V roku 2008 som absolvovala spoločný internistický kmeň a o štyri roky neskôr špecializačnú skúšku z nefrológie. Hneď po atestácii som odišla z I. internej kliniky a odvtedy pracujem ako primárka Transplantačno-nefrologického centra UN Martin a JLF UK. Od endokrinológie, resp. diabetológie som sa však veľmi nevzdialila v mojich vedeckých prácach.
Téma dizertačnej práce pod vedením mojej školiteľky docentky Sadloňovej bola „Metabolický syndróm a fajčenie“ a následne som sa začala venovať diabetes mellitus po transplantácii. Súbor mojich vedeckých prác som obhájila ako habilitačnú prácu v odbore vnútorné choroby v roku 2017.
Ako vyzerá Váš bežný pracovný deň?
Je úplne bežným dňom akéhokoľvek iného primára oddelenia – možno s tým rozdielom, že pracujem ako internista-nefrológ na chirurgickom pracovisku, to znamená, že vizitu začínam už o 6:45. Pôsobím aj ako učiteľ – docent na JLF UK, preto mávam konzultačné stretnutia so študentami. Taktiež sa venujem lekárom, ktorí sa pripravujú na špecializačnú skúšku v odbore nefrológia, no a v neposlednom rade som k dispozícii svojim kolegom a mojim PhD. študentom.
Akými problematikami sa vo vašom odbore zaoberáte?
Pracujem ako nefrológ transplantačného centra, takže sa venujem predovšetkým pacientom pred a po transplantácii obličky. Súčasťou mojej práce je veľmi úzka spolupráca s chirurgami transplantačného centra, ktorí realizujú samotný operačný zákrok – odber orgánov a transplantáciu obličky. Pacienta pred transplantáciou musíme vyšetriť v našom centre, kde mu vysvetlíme všetko ohľadom samotnej transplantácie aj potransplantačného priebehu vrátane benefitu, resp. rizík, ktoré transplantácia preň prináša.
Starostlivosť o pacientov po transplantácii obličky je však najdôležitejšia časť mojej práce. Pacienti po transplantácii sú ďalej sledovaní v centre, na kontroly k nám prichádzajú z celého regiónu v pravidelných intervaloch. Väčšina našich pacientov dostáva orgán od mŕtveho darcu, preto úzko spolupracujeme aj s koordinátormi pre darcovský program; musím skonštatovať, že v našom centre je darcovský program na vysokej úrovni a verím, že si tento trend dlhodobo udržíme. Venujem sa aj živým darcom obličiek, čo vnímam ako výnimočný čin, kedy darca daruje obličku svojmu príbuznému alebo priateľovi.
Ako som už spomenula, v rámci vedeckých projektov sa sústreďujem predovšetkým na potransplantačný diabetes mellitus. Do výskumu sa snažím zapojiť nielen naše centrum, ale aj ostatné transplantačné centrá v SR. Posledný projekt sne realizovali v spolupráci s Transplantačným centrom pre pečene v Banskej Bystrici.
Je ocenenie pre mladých aktívnych členov, ktoré ste minulého roku získali od Slovenskej lekárskej spoločnosti, pre vás povzbudením?
Ocenenie si veľmi vážim a vnímam to nielen ako povzbudenie do ďalšej práce, ale hlavne ako potvrdenie, resp. zadosťučinenie, že to, čo robím a ako to robím, je dobré a že som na správnej ceste.
Absolvovali ste viaceré zahraničné pobyty a zúčastňujete sa aktívne aj na odborných podujatiach…
Môj prvý zahraničný pobyt – v Rige v Lotyšsku – som zažila ešte ako študentka 5. ročníka lekárskej fakulty. Po atestácii som však nutne potrebovala skúsenosti v transplantačnom centre; úplne prvý kontakt s transplantáciami obličiek som získala u kolegov v Banskej Bystrici, následne som tri mesiace pracovala v bratislavskom transplantačnom centre a v roku 2012 som absolvovala stáž v Prahe na Klinike nefrologie IKEM, ktorú vedie profesor Viklický.
Okrem toho som sa zúčastnila viacerých kratších tréningov napríklad v Barcelone a Viedni. Minulý rok som sa prihlásila do výzvy ERA/EDTA (Európska nefrologická spoločnosť) pre lekárov pod 40 rokov a vyhrala som grant a trojmesačný pobyt v Londýne v jednej z najprestížnejších nemocníc vo Veľkej Británii Guy´s and St Thomas´ hospital, ktorý som ukončila vo februári 2019.
Výsledky vedeckej práce pravidelne už niekoľko rokov prezentujem na rôznych zahraničných podujatiach, tak nefrologických, transplantačných, ale aj diabetologických kongresoch po celom svete. Naše centrum som reprezentovala aj na transplantačnom mítingu v Edinburghu, kde bol môj abstrakt vyhodnotený ako najlepší abstrakt podujatia. Najbližšie sa chystám na svetový nefrologický kongres do Melbourne, kde budem mať tiež aktívnu účasť.
Myslíte si, že sú u nás vytvorené dostatočné podmienky a zázemie na to, aby mladí lekári mali možnosť realizovať sa?
Je pre mňa veľmi ťažké odpovedať na túto otázku. Za seba môžem povedať, že tieto podmienky tu sú. Chirurgickú kliniku a transplantačné centrum vedie profesor Laca, jeden zo zakladateľov martinského Transplantačného centra a práve on spolu s prednostom I. Internej kliniky UNM a JLF UK profesorom Mokáňom mi vytvorili vynikajúce podmienky na môj odborný rast. Taktiež cítim významnú podporu vo všetkom, čo robím zo strany vedenia nemocnice a fakulty.
Avšak podmienky sú jedna vec, na druhej strane ide o tvrdú prácu. Podmienky sami o sebe nič neznamenajú. Ja napríklad pracujem na článkoch, prednáškach, posudkoch a podobne každý deň už sedem rokov vrátane víkendov. Počas bežného dňa sa venujem klinike, popoludní a večer vede. Chce to prísnu sebadisciplínu, samozrejme podporu rodiny, ale inak to nejde – výsledky sa bez systematickej práce nedostavia.
Najdôležitejšie je však všetky nadobudnuté skúsenosti a poznatky odovzdať ďalej. Nedávno môj mladší kolega a PhD. študent získal ocenenie na Kongrese Slovenskej nefrologickej spoločnosti a musím povedať, že ma to potešilo viac, ako keby som bola ocenená ja sama. Myslím, že práve odovzdávanie skúseností má na Slovensku rezervy. Mladým lekárom chýbajú lídri a sú stratení v dennodennom pracovnom kolotoči bez jasného cieľa.
pripravila
Jana Smolková
FOTO:
archív
- Čo brzdí prácu v nemocnici?
- Musíme zlepšiť financovanie a nájsť nových lekárov
- Niektoré veci naozaj fungujú a sú prekvapivo jednoduché
- Úspechom je každá správne odliečená pacientka
- V telemedicíne vidíme obrovský prínos pre spoločnosť
- V medicíne sme stále na začiatku technologickej revolúcie. Bude to „jízda“…