Mám odíst’, alebo...? -

Pri liečbe syndrómu vyhorenia vás môžu prekvapiť náročné situácie. Ako si s nimi poradiť? Poradí psychologička Mgr. Dagmar Šimkovicová z Goljer Clinic v Bratislave.

V práci to mám náročné. Nechcem už ťahať toľko nočných, zašla som za nadriadeným, no ten o zmene nechce ani počuť.

Toto je častá, veľmi komplikovaná situácia. Jedným z riešení tohto stavu je dať výpoveď, ale na to myslite až ako na poslednú možnosť.

„V prvom rade by malo byť v záujme zamestnávateľa zlepšiť situáciu na pracovisku a starať sa o pracovníkov, no často sa to nedeje. Ak im ale nevychádza v ústrety, je možné ísť na péenku. S burnout syndrómom sa spájajú bolesti chrbta, migrény, či reaktívna depresia, a to sú už dôvody na zdravotný oddych. Počas tohto obdobia však odporúčam rozmýšľať, čo robiť ďalej,“ radí Dagmar Šimkovicová.

Po návrate na pracovisko by ste mali s nadriadeným prediskutovať svoje požiadavky na zmenu, inak sa situácia môže ešte zhoršiť.

„Práve po oddychu je to zmysluplnejšie. Keď je totiž človek unavený, väčšinou si nestojí dôsledne za svojimi primeranými požiadavkami. Obyčajne sa v takom rozpoložení cíti bezmocný a akoby v bezvýchodiskovej situácii. Ak už ale o niečo požiada, je dôležité aj vytrvať. Celá situácia potom môže mať aj iný efekt. Keď sa totiž na pracovisku deje niečo zlé a pracujete na zmene, zvykne sa pridať aj iný kolega. Celá nepríjemná záležitosť sa môže aj vďaka tomu rýchlejšie vyriešiť. Preto je dobré o problémoch hovoriť a všímať si, čo sa deje navôkol,“ dopĺňa odborníčka.

Stanovil som si hranice, no ostatní ma ohovárajú a všetko sa otáča proti mne.

Preto svoje problémy konzultujte radšej s odborníkom. Práve s ním sa budete učiť, ako si vytvoriť hranice, ale aj s ohľadom na druhých. Je to dôležité.

„Ak totiž človek dlhodobo ustupuje, môže sa stať, že si nakoniec stanoví premrštené hranice, v ktorých je kopa zlosti a vzdoru. Mnohí si preto povedia, že už nebudú nikomu vychádzať v ústrety. To však nie je ideálny prístup. Keď sa niekto začne starať o svoju psychiku, naučí sa rozlišovať, kde tú hranicu postaviť a kde už nie. Aj okolie to nakoniec časom pochopí a prijme. Len je potrebné vydržať,“ radí psychologička.

Syndróm vyhorenia

Burnout Syndrome (BOS), v preklade syndróm vyhorenia, existuje asi tak dlho ako ľudstvo samo.

Čítajte ďalej…

Ako sa syndróm vyhorenia prejavuje?

Psychická úroveň

Pre burnout syndróm je typická predráždenosť.

„Ti, ktorí ním trpia síce nevyvolávajú konflikty, no na všetko reagujú neprimerane podráždene. Často sú ironickí, používajú sarkazmus a chýba im zmysel pre humor,“ vymenúva Dagmar Šimkovicová.

Vyhorenie sprevádza aj nechuť do práce, vytráca sa tvorivé myslenie. Objavuje sa strata pocitu zodpovednosti, rozhodovania a schopnosti tešiť sa zo života.

„Postihnutí sa zvyknú sťažovať aj na pocity smútku, beznádeje, frustrácie, neraz sa objaví negatívny postoj k ľuďom a spoločnosti. Bežné činnosti sa pre nich stávajú extrémne zaťažujúce, často sa im znižuje sebadôvera, zvyšuje sa podozrievavosť. Vyhorenie môže sprevádzať aj sebaľútosť a pocity menejcennosti,“ prezrádza psychologička.

Fyzická úroveň

Ako prvá sa objavuje celková únava, ktorá neprechádza ani po oddychu po dovolenke. Typickým fyzickým príznakom je aj celková strata energie, no burnout zvykne často sprevádzať aj búšenie srdca, bolesti hlavy a tŕpnutie končatín.

„Pri vyhorení sa mení i pulzová frekvencia, nastúpiť môžu tráviace problémy, hnačky, nechutenstvo, problémy s dýchaním, tiež poruchy krvného tlaku, spánku či bolesti svalov,“ menuje odborníčka.

Sociálna úroveň

Typická je redukcia kontaktov s pacientmi, kolegami a ľuďmi, ktorí majú vzťah k vykonávanej práci. Dôsledkom burnout syndrómu môže byť aj znížená empatia, hoci predtým mohla byť skôr vysoká. Obvyklý je nárast konfliktov na pracovisku medzi kolegami a príznakom vyhorenia môže byť aj nezáujem o problémy iných ľudí.

„Typická je nechuť k práci, no postihnutý sa pri iných aktivitách môže cítiť dobre,“ prezrádza psychologička.

pripravila
Ivana Sevinská