S chirurgom o unikátnej operácii -

MUDr. Pavol Omaník, PhD.
Je synom známeho trenčianskeho chirurga doc. MUDr. Šimona Omaníka, DrSc. Po maturite na trenčianskom Gymnáziu Ľ. Štúra v roku 1992 študoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Promoval v júni 1998 a jeho prvým pôsobiskom sa stalo Detské oddelenie v trenčianskej nemocnici, u primára MUDr. Pavla Šimurku, PhD., kde získal prvé mesiace praxe. Vždy ho lákala detská medicína, avšak počas základnej vojenskej služby dospel k presvedčeniu, že by sa radšej venoval chirurgickému odboru. V roku 2000 sa tak vracia do mesta, kde študoval a nastupuje na Kliniku detskej chirurgie vo vtedajšej Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou na Kramároch, pod vedením prof. MUDr. Jaroslava Simana, CSc. Atestoval zo všeobecnej chirurgie u prof. MUDr. Svetozára Haruštiaka, CSc. v roku 2002 a z detskej chirurgie u doc. MUDr. Milana Dragulu, PhD. v roku 2009. Na obdobie dvoch rokov (2010 – 2012) odchádza z Bratislavy. V tom čase pracuje na Klinike detskej chirurgie v Detskej fakultnej nemocnici v Banskej Bystrici. V roku 2012 sa vracia na Kliniku detskej chirurgie na Kramároch, kde sa postupne špecializuje na problematiku hrudníkovej chirurgie detského veku. Absolvoval stáže na chirurgických a detskochirurgických klinikách v Essene, Prahe a vo Florencii. Je autorom a spoluautorom 21 článkov v odborných časopisoch, prezentoval viac ako 30 prednášok na kongresoch doma i v zahraničí. Patrí k aktívnym členom European Society of Pediatric Endoscopic Surgeons a Chest Wall International Group. Posledné dva roky pracuje na príprave „PEKTUS CENTRA“ – špecializovaného centra pre diagnostiku a liečbu detských pacientov s vrodenými deformitami prednej hrudnej steny s celoslovenskou pôsobnosťou.

V akom stave bol Mateo, keď ste ho prijali?

Mateo sa narodil ako donosený novorodenec, s primeranou postnatálnou adaptáciou. Nemožnosť zavedenia nasogastrickej sondy do žalúdka však signalizovala nepriechodnosť pažeráka, pričom slepý horný pahýľ končil približne vo výške tretieho hrudníkového stavca. Dolný pahýľ bol spojený patologickou komunikáciou (fistulou) s priedušnicou, potvrdenou na základe röntgenovej snímky hrudníka a brucha realizovanej po narodení.

Väčšinou je vzdialenosť horného a dolného kýpťa pažeráka taká, že sa po podviazaní a prerušení fistuly dá zrealizovať primárna rekonštrukcia kontinuity pažeráka, a to tak, že sa po mobilizácii oboch kýpťov zošijú. Avšak dĺžka nevyvinutej časti pažeráka u chlapca bola taká veľká, že sme primárnu anastomózu nemohli vykonať. V prvej dobe sme tak z hrudníkového prístupu iba uzavreli fistulu medzi priedušnicou a dolným kýpťom pažeráka.

Sú takéto prípady zriedkavé?

Atrézia pažeráka je zriedkavá vrodená vývojová chyba hornej časti tráviaceho traktu, na Slovensku sa ročne narodí 8–10 detí s takouto diagnózou. Existuje viacero typov tohto ochorenia, väčšinou (viac ako 90% prípadov) sa však dajú zvládnuť jednodobým operačným výkonom, a to prerušením tracheo-ezofageálnej fistuly a primárnou rekonštrukciou kontinuity pažeráka. U pacientov s tzv. long-gap atréziou, kde je vzdialenosť medzi horným a dolným pahýľom pažeráka viac ako 3 centimetre, je potrebný viacdobý operačný výkon.

Kto a kedy v zahraničí zaviedol túto operačnú techniku a kto ju prvý aplikoval na Slovensku?

Optimálne by bolo nahradiť chýbajúcu časť pažeráka tkanivom pažeráka. Toho je však pri atrézii nedostatok, vyvinutá je len horná a dolná časť pažeráka. V minulosti sa na preklenutie defektu a obnovenie kontinuity tráviacej rúry používali na cievnej stopke izolované časti tenkého alebo hrubého čreva. Tieto výkony však boli z dlhodobého hľadiska zaťažené viacerými možnými neskorými komplikáciami.

V roku 1987 profesor Lewis Spitz z Great Ormond Street Hospital v Londýne publikoval na súbore viac ako tridsať pacientov úspešnú operačnú techniku náhrady pažeráka transponovaným žalúdkom. Toto pomerne veľké číslo netvorili iba pacienti s atréziou pažeráka, ale aj deti po poleptaní pažeráka kyselinou alebo lúhom, kedy bola nevyhnutná chirurgická náhrada žieravinou zničeného orgánu. Samozrejme, žiadna z operácií, kde nahrádzame pažerák časťou iného orgánu tráviacej rúry nie je úplne fyziologická. Ukazuje sa však, že s operáciou podľa Spitza je spojených výrazne menej komplikácií.

Aké sú skúsenosti s takýmto riešením atrézie pažeráka vo vašej nemocnici?

Ako prvý ju realizoval prednosta MUDr. Jozef Babala, PhD. v roku 2010. Doteraz bolo na našej klinike touto cestou odoperovaných 5 pacientov s atréziou pažeráka.

Čím bol Mateov prípad výnimočný?

V druhej dobe, keď sme mu na krku vyviedli ezofagostómiu a laparotomickým spôsobom gastrostómiu, sme zrevidovali celú dutinu brušnú a na tenkom čreve našli Meckelov divertikel. Ide o pozostatok z embryonálneho vývoja, ktorý má svoju funkciu v dobe, keď embryo ešte nie je vyživované cestou placenty, ale prostredníctvom žĺtkového vaku. Ak však pretrváva počas fetálneho života a aj po narodení, môže byť zdrojom mnohých komplikácií, môže spôsobiť viacero typov náhlych brušných príhod spojených s krvácaním, zápalom, alebo dokonca črevnou nepriechodnosťou. Túto výchlipku bolo treba z preventívnych dôvodov zresekovať.

Mohli by ste opísať priebeh operácie?

V prvej fáze sme cestou pravostrannej torakotómie uzavreli tracheo-ezofageálnu fistulu. Pri druhej operácii po piatich dňoch bola krčným prístupom vytvorená ezofagostómia na odvádzanie slín a brušným prístupom gastrostómia na výživu pacienta. Pri tejto operácii sa odstránil aj Meckelov divertikel a uvoľnili nefyziologické embryonálne pruhy v dutine brušnej.

Tretia operácia po 11 mesiacoch bola realizovaná kombinovaným prístupom, z krčného prístupu bola uvoľnená ezofagostómia, z brušného prístupu uvoľnená koncová časť pažeráka spolu so žalúdkom, bol vytvorený akýsi „tunel“ v mediastíne, cez ktorý sa potom uvoľnený žalúdok transponoval až ku koncu krčného pažeráka, kde sa oba orgány zanastomozovali.

Tento typ chirurgického spojenia pažeráka a žalúdka má tendenciu v strednodobom horizonte strikturovať, Mateo preto musel následne ešte niekoľkokrát krátkodobo pobudnúť v nemocnici, kedy sa mu pomocou pneumatického balónika dilatovalo zúženie v mieste ezogafo-gastrickej anastomózy. Intervaly medzi dilatáciami sa postupne predlžovali a od roku 2018 už ďalšiu dilatáciu nepotreboval.