Osudové križovatky doktora Makovického -

Ujo Dušan, ako sme familiárne hovorili o doktorovi Makovickom, patril medzi rodinné legendy. Vážili sme si ho o to viac, že moji rodičia dlhšie pôsobili na československom veľvyslanectve v Moskve a v tamojších literárnych kruhoch bol osobný lekár a dôverník Leva Nikolajeviča Tolstého – Dušan Petrovič, stálym pojmom.

* december 1866, Ružomberok – † 12. marec 1921, Ružomberok

Navyše, mama aj otec prekladali z ruskej krásnej literatúry a v ich očiach bol gróf z Jasnej Poľany jednotkou. V Bratislave som ako chlapec pri nedeľných obedoch čo-to počúval o tejto rodinnej ságe. Veď náš starý otec Ivan Houdek (jeho matka Ružena bola prvostupňová sesternica Makovického otca), inak autor viacerých kníh a štúdií o slovenskej histórii a prírode, uja Dušana osobne poznal. Pravda, iba veľmi krátko.
Po prvej svetovej vojne ešte ako slobodný mládenec býval v rodičovskom dome na ružomberskej ulici Podhora. Po pravej strane stál dom, kde sa Dušan narodil, po ľavej zase ten, kde tragicky zomrel… Stalo sa to pred sto rokmi. Samozrejme, o tom nám vnukom nerozprával. Až keď sme vyrástli.

Ujo Dušan už na obed neprišiel

Sobota 12. marca 1921, čas obeda. Pre Dušana Makovického, ako tolstojovca prísneho vegetariána, kuchárka jeho brata Petra nijaké mäsové hody nechystala. Už sa ostatní chystali k stolu a Dušana nikde. Poslali kohosi k jedným susedom – Houdekovcom, aby sa spýtal, či sa u nich nezdržal. Nie. Potom k druhým – k lekárovi Ctiborovi Bezděkovi, ale ani tam nepochodil.

V tom si ktorási zo slúžok spomenula, že predpoludním videla pána doktora kráčať na povalu. A tam ho aj našli. Jeho bezduché telo sa hompáľalo na šnúre na vešanie bielizne. O dva dni usporiadali pohreb. Neskôr jeho telesné pozostatky presunuli do rodinnej hrobky Makovických na ružomberskom cintoríne, ktorú v roku 1934 projektoval jeho menovec a vzdialený príbuzný Dušan Jurkovič.

Teraz je na rodnom dome MUDr. Makovického umiestnená pamätná tabuľa. Jeho bustu, pripomínajúcu miesto skonu, však osadili na tom houdekovskom. Možno omylom alebo z technických dôvodov, lebo druhý dom Makovických v posledných desaťročiach tak prebudovali, že pre veľké obchodné vitríny by ju na priečelí nemali kde umiestniť.

Ružomberská Podhora. Dom, v ktorom sa Makovický narodil.

Dušan Pavel sa narodil 10. decembra 1866 v Ružomberku ako desiate dieťa v rodine úspešného obchodníka a továrnika Petra Makovického staršieho. Vyrastal ako polosirota, matka mu zomrela po troch rokoch pri pôrode najmladšieho brata. Ako študent medicíny si na otcov príkaz zapisoval všetky výdavky, no tým sa končil jeho vzťah k peniazom. Radšej rozdával, než hromadil.

Na pražských štúdiách finančne podporoval viacerých spolužiakov, medzi nimi istého Mateja Bencúra, neskôr známeho pod menom Martin Kukučín. Konškoláci, medzi ktorých na univerzite patril i Janko Blaho, Vavro Šrobár či Milan Hodža, ho charakterizovali ako „mládenca slabšieho tela, váhavej výrečnosti, nezvučného hlasu“. Ženám zase v pamäti utkveli jeho „svetlorusé vlasy, jemné črty a bystré nežné oči“. Najviac pomáhal rodákovi z Hýb – Albertovi Škarvanovi, s ktorým dva roky navštevovali Lekársku fakultu v Innsbrucku a spájal ich hlboký záujem o učenie ruského velikána L. N. Tolstého.

Tak trochu čudák, ale dobrák od kosti

V mladosti sa viackrát zaľúbil, no nikdy sa to neskončilo happy endom. Prvej láske, Mimi Behrerovej z krajčírskej rodiny v Innsbrucku, sa nevidelo, že by mala čakať, kým doštuduje, a vydala sa za iného. Natoľko sa pre ňu trápil, že schudol na päťdesiat kíl. V Prahe zase kurizoval Oľge Dulovej, dcére dlhoročného predsedu SNS. Chodieval sa s ňou korčuľovať na zamrznutú Vltavu. Prebral mu ju však brat Peter. Praktickému dievčaťu viac imponoval perspektívny obchodník než rojčivý medik.

Ešte raz sa vážne zamiloval ako kúpeľný lekár, no pod Tolstého vplyvom začal vyznávať pohlavnú zdržanlivosť. Podľa rodinných tradícií bol teda ujo Dušan trochu čudák, ale dobrák od kosti. V Žiline a okolí, kde pôsobil niekoľko rokov pred odchodom do Ruska, si naňho ľudia spomínali ako na obetavého lekára. Pacientov ochotne ošetroval nielen cez týždeň, no aj v nedeľu. Ako na Makovického prezradili spisovateľovi J. G. Tajovskému, „uňho stojí recept len tri šestáky, ale ak chorý povie, že má iba dvanásť grajciarov, pristane i na to“.

Na vlastné náklady vydával lacné knižky zo zdravovedy. V rokoch 1896 až 1898 redigoval edíciu Poučné čítanie, v ktorej vychádzali brožúry s prekladmi ruských autorov, najmä Tolstého, a v rokoch 1898 až 1900 Poučnú bibliotéku určenú pre slovenskú inteligenciu.

Do Jasnej Poľany sa neprihlásil na inzerát

Lekárom tolstojovskej rodiny sa Makovický nestal len tak na inzerát. Najprv sa prepracoval na obdivovateľa Tolstého literatúry a humanistickej filozofie návratu k ľudu, prírode a skromnosti. V roku 1890 navštívil Moskvu, no zájsť za grófom si ešte netrúfal. Začal mu však intenzívne písať, urobil veľa pre šírenie jeho prozaického diela na Slovensku.

Prvý raz sa na cestu do Jasnej Poľany neďaleko Tuly odhodlal až o štyri roky. Lev Nikolajevič ho privítal pred kaštieľom v rozopätej halene, meral hosťa spoza hustých obŕv prísnym pohľadom a oslovil ho hrubým, trochu šušlavým hlasom: „Vy chorošo dogovorite po rusky. Kde vyučili? Sadites. Ja minutku odnu poguľaju a vernus sejčas.“ Makovického zaviedol na verandu a nechal ho tam začas vystresovaného samého.

Počas šesťdňového pobytu sa však rodák z Liptova s Tolstým a jeho rodinou zblížili. Pomáhal jeho dcére Tatiane prepisovať otcove listy, s druhou dcérou Máriou liečili chorých, najstaršiemu synovi Sergejovi rád odpovedal na otázky o pomeroch v Uhorsku. S Tolstým sa rozprával o hľadaní Boha, baptistoch a náboženskej sekte odporcov vojny – nazarénoch, ktorí mysliteľa zaujali viac ako Ján Hus a Amos Komenský.

Makovického denníkové záznamy z roku 1909.

Lekár sa ho usiloval získať pre podporu utláčaných národov v Európe, no nepochodil. V rozvirovaní nacionalizmu videl ruský spisovateľ čosi podobne negatívne ako bolo kresťanstvo v stredoveku. Až keď Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu, poslal do novín rozhorčený článok. Keď v roku 1897 Makovický opäť zavítal k Tolstojovcom, vítali ho ako člena rodiny. Gróf si do denníka poznamenal: „Dnes ráno prišiel Makovický, milý, tichý, čistý. Mnoho radostného rozprával o priateľoch.“ A po niekoľkých dňoch dodal: „Hlavné v tomto čase bol Dušan, ktorého som si ešte väčšmi zamiloval… Povedal mi, že sa nedobrovoľne stal mojím predstaviteľom v Uhorsku.“

Po tretí raz sa spolu videli na prelome rokov 1901 a 1902, keď sa Tolstoj zotavoval po chorobe na dači pri Jalte. Vtedy sa Makovický stretol aj s Maximom Gorkým a Antonom P. Čechovom. V roku 1904 Tolstého manželka Sofia Andrejevna napísala Makovickému list s ponukou, aby v Jasnej Poľane na niekoľko týždňov zastúpil ich domáceho lekára Nikitina. Ten musel narukovať do japonsko-ruskej vojny. Napriek odhováraniu príbuzných, Dušan odcestoval do Ruska. Netušil, že sa boje na Ďalekom východe pretiahnu a že sa Nikitin k Tolstojovcom už nevráti. A tak sa Makovický stal ich rodinným lekárom až na 16 rokov!

Nielen rodinným. Denne za ním chodilo okolo 30 pacientov z okolitých obcí a veľkostatkov. Tolstého spolupracovník Valentin Bulgakov ho označil za štátneho sekretára zahraničných vecí v Jasnej Poľane, keď videl, ako denne vybavuje množstvo korešpondencie z najrozličnejších krajín.

Zbierali sa pochmúrne mraky

Tlak cárskeho samoderžavia na hĺbavého „voľnomyšlienkára“ sa stupňoval. Tolstoj sa začal pohrávať s myšlienkou, že sa presťahuje na Slovensko. Makovického, ktorý mal v tom čase ordináciu v Žiline, požiadal, aby sa popýtal na možnosti prenajatia usadlosti v jej okolí. Ten opakovane upozorňoval bratov v listoch, nech sa neprekvapia, ak sa jedného dňa objaví na ružomberskej stanici s ruským grófom. Liptov by sa už vtedy stal medzinárodne vyhľadávanou turistickou destináciou!

Ale neboli to iba politické pochmúrne mraky, ktoré sa zbiehali nad Tolstého hlavou. Chcel definitívne odísť aj od svojej rodiny, žiť skromne bez ustavičnej pozornosti polície, tlače či pochybných obdivovateľov. Rozsiahly majetok mienil venovať chudobným. Tým tvrdo narazil na manželku i väčšinu detí.

Dušan Makovický sa veľmi rýchlo stal súčasťou Tolstého domácnosti.

Na Makovického sa obracali obe sporné strany. Usiloval sa vystupovať neutrálne, no, samozrejme, viac chápal Tolstého. Ten napokon uzavrel testament, podľa ktorého mali všetky jeho autorské práva prejsť na najmladšiu dcéru Alexandru. S tým, že ich predá a za získané peniaze odkúpi pozemky, ktoré rozdá roľníkom (čo aj neskôr urobila). Hneď bol oheň na streche.

V liste bratovi Petrovi sa Makovický ponosuje: „Ani týfus, ani cholera neboli tu také zlé, pretože najhoršie je šarapatenie Sofie Andrejevny, neurotickej, hysterickej, duševne chorej osoby, ktorá strašne vie všetkých v dome rozhnevať.“ Koncom septembra 1910 predpovedá, žiaľ, oprávnene: „Tá rozčúlenosť, nevraživosť, zloba, revnivosť, aká teraz obklopuje Leva Nikolajeviča, mieša sa do jeho rodinného života, všetko to mu môže skrátiť život.“

Napokon 28. októbra o tretej nadránom Tolstoj zobudil lekára so sviečkou v ruke: „Rozhodol som sa odísť. Pôjdete so mnou. Idem do svojej izby, príďte za mnou. Len nezobuďte Sofiu Andrejevnu. Mnoho vecí nebudem brať, len to najpotrebnejšie…“ Tých vecí bolo však neúrekom: obrovský cestovný kufor, za batoh kadečoho a košík s jedlom.

„Kde by sa dalo čo najďalej odísť?“ pýtal sa gróf, keď nasadli do bričky. Do Ružomberka, do obchodníckej rodiny, kde vládnu zákony kapitálu? Alebo radšej do Besarábie, kam ich pozýval robotník Gusarevov, ktorý tam žil podľa Tolstého odporúčania a obrábal kúsok poľa? Za priateľmi do Bulharska, Grécka či na Kaukaz?

Napokon po krátkej zastávke v jednom kláštore došli vlakom iba do železničnej stanice Astapovo. Prednosta uvoľnil Levovi Nikolajevičovi, ktorého zmohli vysoké horúčky, dve izby. Takmer tri týždne tam spisovateľ bojoval s ťažkým zápalom pľúc. Hoci utekal pred manželkou a deťmi, tí ho dohonili, hoci sa chcel ukryť pred novinármi, aj tí ho škodoradostne našli.

Po nepokojnej noci 20. novembra o pol piatej ráno priložil Makovický k ústam chorého pohár s vodou: „Lev Nikolajevič, zvlažte si pery.“ Tolstoj pootvoril oči, poležiačky prehltol a zašepkal: „Milý Dušan… môj milý Dušan…“ To bol jeho posledný vedomý kontakt s okolím. Čochvíľa upadol do agónie. Posteľ obkľúčili priatelia, rodina, lekári. Len v kútiku izby stál krotký, chudý a bledý muž s briadkou – Dušan Petrovič. O 6.05 zaznamenal posledný vzdych svojho pacienta. Otvoril okno, aby duša mohla odletieť do hmlistého jesenného rána.

Kto je za Makovického smrť vinný?

Ujo Dušan v nasledujúcom roku na naliehanie bratov odcestoval do Ružomberka, aby sa rozlúčil s umierajúcim „tatuškom“. A znovu sa vrátil do Ruska, kde prežil ďalších deväť rokov, vrátane dvoch revolúcií. Okrem liečenia sa venoval triedeniu Tolstého literárnej pozostalosti, dával dokopy Jasnopoľanskije zapiski, ktoré vyšli v dvoch dieloch v rokoch 1922 a 1923 v Moskve, u nás v plnom znení až po desaťročiach. Ale kto je doma prorokom?

Jasnopolianske zápisky doktora Makovického sú jedinečným svedectvom doby.

Makovický spolu s ďalšími 41 tolstojovcami uverejnil protest proti vstupu Ruska do prvej svetovej vojny, lebo iste by tak urobil aj ich veľký učiteľ. Všetkých zatkli za „kriminálny čin“, vyše roka strávili v tulskej väznici. Až pod tlakom svetovej verejnej mienky ich na súdnom procese v moskovskom Kremli oslobodili. Počas občianskej vojny vážne ochorel na brušný týfus, ku ktorému sa pridružil zápal obličiek a nepríjemný ekzém. Ujala sa ho felčiarka Matrena Konstantinovna Orechovová, ktorá mu už desaťročie pomáhala v ambulancii.

Aj vďaka nej sa po dvoch mesiacoch z choroby vystrábil. Neskôr sa s dievčinou, o 23 rokov mladšou, oženil. Tradičný sobáš sa nekonal, lebo tolstojovci neuznávali oficiálne inštitúcie. Protokol o uzavretí manželstva im vystavili na miestnom komitéte, svadobná hostina bola skromná, bez alkoholu. Ešte predtým doopatrovali Sofiu Andrejevnu a tak sa mohli na jeseň 1920 vybrať do Liptova.

Rodinná rada Dušanovi odporučila, aby si čím skôr otvoril ordináciu. On sa však chcel venovať vydávaniu poučného ľudového čítania. Očividne si ťažko zvykal na staro-nový domov. Matrena nevedela po slovensky, preto stále utekala do domu spomínaného českého lekára Bezděka, inak zakladateľa etikoterapie na Slovensku, ktorý mal za ženu Rusku Varvaru. Napriek tomu často plakala, ešte nikdy totiž nebola mimo svojej rodnej dediny. Hádam bola precitlivená aj preto, lebo čakala dieťa (dcérka Anna Ľudmila sa narodila až po otcovej smrti).

Málo výrečný manžel ju nedokázal utešiť, zrejme sa z toho všetkého cítil vinný, až ochorel. Začiatkom februára 1921 nastúpil na liečenie do Piešťan, odkiaľ priateľom posielal pesimistické listy. Nik ho však nebral vážne, lebo vždy bol náchylný na melanchóliu. Nečakane sa vrátil do Ružomberka skôr – už v piatok 11. marca…

Vzápätí po smutnej správe sa objavilo niekoľko teórií o príčinách samovraždy. Do istej miery mohli mať pravdu tí, čo poukázali na duševné poruchy viacerých Makovického príbuzných. Najprísnejší súd vyslovil spisovateľ a lekár Ladislav Nádaši-Jégé, ktorý za smrť svojho spolužiaka na lekárskej fakulte obvinil nebohého Tolstého: „Jeho bláznivej, až fakírskej asketickej náuke môžeme s rozhorčením ďakovať, že nás pripravil o človeka takého cenného ako bol Dušan.“

Hrobka rodiny Makovických na cintoríne v Ružomberku.

S týmto tvrdením sa nedá súhlasiť. Ako dokumentujú početné Makovického listy, v čase, keď žil v blízkosti ruského génia, cítil sa šťastný. Naopak, strata cenného priateľa a najmä fakt, že ho doma namiesto hlbokých filozofických rozhovorov čakala tvrdá realita, malomestský život v honbe za peniazmi a inými podružnými vecami, prispeli k jeho konečnému rozhodnutiu.

Martin Krno

_FOTO:
_{autor a jeho archív; redakčný archív LN}

Tajomstvo Štefánikovej smrti

V tejto štúdii sa sústredím na zdôvodnenie oprávnenosti hypotézy, či havária Štefánikovho lietadla v máji 1919 bola politickým atentátom, ktorý by sa sotva mohol uskutočniť bez vedomia vysokopostavených osobností česko-slovenskej politiky a zaujímavú úlohu lekárov pri jeho konci.

Čítajte ďalej…