Tajomstvo Štefánikovej smrti -

V tejto štúdii sa sústredím na zdôvodnenie oprávnenosti hypotézy, či havária Štefánikovho lietadla v máji 1919 bola politickým atentátom, ktorý by sa sotva mohol uskutočniť bez vedomia vysokopostavených osobností česko-slovenskej politiky a zaujímavú úlohu lekárov pri jeho konci.

Pri množstve konšpiračných teórií, že Štefánikovo lietadlo bolo zostrelené na príkaz z najvyšších miest, dominovalo tvrdenie generála Čečeka, vedúceho vojenskej kancelárie prezidenta Masaryka. Pred svedkami údajne prehlásil, že sa nebude podieľať na „vyšetrovaní havárie“ s vopred určenými závermi potvrdzujúcimi oficiálnu verziu. Generál Čeček vec nevyšetroval, aj keď ho Masaryk ním poveril. Napokon sa takmer žiadne vyšetrovanie nekonalo bezprostredne po havárii, okrem návštevy talianskeho leteckého kapitána Zapelloniho, ktorý spolu s komisiou spísal stručnú predbežnú správu.

Pochybnosti o oficiálnej verzii

Oficiálnu verziu o katastrofe Štefánikovho lietadla spochybnil aj generál česko-slovenských légií na Sibíri Rudolf Medek, ktorý v Prahe na zjazde legionárov v roku 1932 prehlásil: „Naša revolúcia mala dvoch mučeníkov: Dr. Rašína a generála Štefánika. Obaja padli rukou úkladného vraha.“ Generál Medek vraj tento výrok síce odvolal, no aj tak dal podnet k ďalším konšpiračným teóriám.

Príčina havárie Štefánikovho lietadla sa nikdy dôkladne nevyšetrila. Masaryk napísal svojmu druhovi Edvardovi Benešovi do Paríža: „Milan je mrtev, i ten skon je v souladu s jeho kariérou, aspoň možno bez obtíží jej takto symbolizovat…“ Bez akéhokoľvek súcitu nad smrťou svojho najvernejšieho žiaka a spolupracovníka. Je to vôbec možné?

Počas volieb v roku 1926 vyšla v novinách správa: „Generál Štefánik obeťou hradu.“ V článku boli tvrdenia, že sa na Štefánikovo lietadlo strieľalo. Zodpovední sú „klika seskupená kolem hradu“, menovite Masaryk
a Beneš.

Boli tam písomné hlásenia svedkov, žijúcich v blízkosti miesta tragédie, ktorí videli zostrelenie lietadla. Pozornosť vzbudilo svedectvo mäsiara z Ivanky pri Bratislave Michala Lechtu, ktorým sa zaoberali najvyššie úrady skoro dva roky. A výsledok? Najprv Lechtu odsúdili za krivú výpoveď, neskôr mu trest zrušili. Prečo?

Noviny Slovenský denník, Slovenská politika a Slovák často uverejňovali správy o streľbe na Štefánikovo lietadlo a spochybňovali, že haváriu spôsobilo zlé počasie, porucha lietadla, či požiar na ňom. Nezhody medzi šéfmi francúzskeho a talianskeho vojenského velenia, generálmi Pellém a Piccionem, vyústili do otvoreného boja. Na nevraživosti sa podieľal Beneš, ktorý uzatvoril zmluvu s Francúzskom bez toho, aby informoval Masaryka. Štefánik dával prednosť Talianom, za čo ho Pellé nenávidel. Preto vznikli konšpiračné teórie, že na smrti Štefánika sa podieľal Beneš v spolupráci s Pellém.

Postavenie Slovenska v republike nespĺňalo Štefánikove predstavy. Opakovane tvrdil, že administratívu na Slovensku musia viesť Slováci, čím si znepriatelil Masaryka a Beneša, ktorí trvali na tom, že všetko musí riadiť Praha. Ponižovanie Slovákov sa Štefánika hlboko dotklo a ešte viac odcudzilo trojicu „osloboditeľov“.

Začiatkom apríla 1919 sa Štefánik pohádal s Benešom. Generál kritizoval jeho nečestnosť a nazval ho podvodníkom. Táto príhoda vzbudila podozrenie, že má pomstychtivý Beneš podiel na smrti Štefánika. Citoval sa aj jeho list advokátovi Markovičovi z 9. apríla 1919:

„Milý dr. Markoviči, se Štefánikem jsem měl konflikt. Je třeba, aby jste to vědel, ale je to jen pro Vás. Je mezi námi konec – myslím úplně. Zachovejte vše výlučně pro sebe.“ Podivná Markovičova odpoveď vyprovokovala ďalšie dohady okolo tragédie: „Štefánika tu [v Bratislave] stále čakáme. Vaša správa, že ste mali s ním zrážku, sa ma zle dotkla, neprekvapila. Ďakujem za dôveru. Máme mnoho starosti, ako to zariadiť tu, aby nebola nijaká nepríjemnosť.“

Na letisku mali čakať generála len jeho francúzski pobočníci. Ani jeden z nich sa tu neobjavil. Piccione a talianski dôstojníci nemali s akciou nič spoločné. Neprišiel žiadny úradník zo Šrobárovho ministerstva. Doteraz nik nevysvetlil, prečo Piccioneho štáb zanedbal opatrenia súvisiace s príletom lietadla a všetko prenechal Francúzom.

Mnohí autori, zaoberajúci sa haváriou tvrdia, že historik hľadajúci príčinu havárie v dostupných dokumentoch má malú šancu nájsť niečo, čo by potvrdzovalo verziu, že došlo k úmyselnému zostreleniu lietadla. Aktéri zapojení do prípravy atentátu mali eminentný záujem, aby sa príčina havárie pripísala technickej poruche alebo nehode.

Inšpiroval ma profesor Řehoř

Legendami, faktami a otáznikmi okolo smrti generála Štefánika som sa začal zaoberať v roku 1954 ako študent Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Hradci Králové. Internú propedeutiku nám prednášal profesor MUDr. Jan Řehoř, DrSc. V čase dehonestácie Štefánika komunistickým režimom pri prednáške o vredovej chorobe žalúdka, ktorou generál podľa profesora trpel, hodinu hovoril o jeho celoživotnom diele. Dokonca tvrdil, že jeho rodina je príbuzná s rodinou Štefánika, ktorá vraj mala svoj pôvod v južných Čechách. Pán profesor sa nebál zakladať Štefánikove fankluby, s ktorými začal už v roku 1930. Práve Řehoř vyslal svojho asistenta MUDr. Karla Klepetáře do nemocnice v parížskom predmestí Neuilly, aby vyhľadal Dr. Hartmanna, ktorý Štefánika operoval.

Dovtedy sa o Štefánikovom zdravotnom stave nevedelo nič. Dr. Klepetář získal operačný protokol, z ktorého vyberám:

„Milan Štefánik, 35-ročný, trpí žal. ťažkosťami od svojich 23 rokov. Deň operácie: 24. 12. 1915. Rez vedený v starej jazve, uvoľnenie, potom resekcia adherujúceho omenta. Po uvoľnení všetkých spečených kľučiek tenkého čreva nájdené ústie gastroenterostomie a enteroanastomózy medzi ascendentnou a descendentnou časťou anastomosujúcej kľučky. V krajine pyloroduodenálnej existuje vred s malým nádorom. Steh s dvomi hodvábnymi niťami izoluje túto časť od ostatného žalúdka a tým vytvorí prepylorickú exklúziu. Po piatich dňoch po operácii okrem hnačky, ktorá je pozastavená malými dávkami opiátovými klyzmami, nie sú žiadne pooperačné komplikácie.“

Operačný protokol citujem, aby som spresnil názory na časté subjektívne ťažkosti Štefánika o akých meditujú rôzni autori. Profesor Řehoř ma inšpiroval, aby som sa Štefánikom zaoberal celý svoj život. Po desaťročiach štúdia som vydal 530-stranové dielo „Koho majú bohovia radi, umiera mladý…“, ktoré sa pre svoju aktuálnosť rýchlo rozpredalo. Okrem anamnestických údajov o chorobách v Štefánikovej rodine a u Štefánika osobitne som kládol dôraz na rozlúštenie nezhôd v písaní pitevných protokolov a ich príčin.

Ťažko pochopiť, prečo Štefánika pitval neznámy lekár rakúsko-uhorskej armády, veliteľ protiepidemického oddielu, len 28-ročný MUDr. Jan Kabelík, ktorý nemal s prosektúrou nič spoločné a nablízku boli vynikajúci prosektori. Je škandalózne, že ministra vojny Č-SR pitval neskúsený rakúsko-uhorský vojak – lekár. Mnohí sa uspokojili s jeho tvrdením, že Štefánika pitval, lebo bol zamestnancom Vojenskej nemocnice v Bratislave, kam mŕtveho Štefánika doviezli.

Je to lož! Kabelík nikdy nefiguroval v menných zoznamoch tejto inštitúcie, ba ani neslúžil v žiadnom vojenskom útvare na Slovensku. Preštudoval som veľa archívneho materiálu a meno Kabelíka som tam nenašiel. Bol tam len záznam, že bol demobilizovaný z rakúsko-uhorskej armády až v júni 1919.
Niekoľko rokov som hľadal odpoveď na otázku, kto mohol Kabelíka poveriť pitvou generála. Našiel som dve verzie.

Uvádzam prvú, menej pravdepodobnú: V archíve Zemského vojenského veliteľstva (ZVO) v Bratislave som objavil niekoľko mien lekárov – „austriakov“, ktorí tak ako Kabelík verne slúžili cisárovi až do rozpadu monarchie. Niektorí sa s Kabelíkom poznali z vojny. Bol to Dr. Jan Červíček, náčelník zdravotnej služby ZVV, pluk. Dr. Ludvik Hradský, prednosta zdrav. sl. IX. zboru, plk. Dr. František Jaroš, prednosta zdrav. sl. 9. divízie. Štvrtým v poradí bol plk. Dr. Emanuel Kovaříček, náčelník zdrav. sl. západnej skupiny slovenského frontu.

Žeby oni povolali Dr. Kabelíka do Bratislavy, aby “odpitval” generála Štefánika? A prečo práve Kabelíka? Žeby to urobili preto, lebo mal v osobných dokumentoch uvedené „prosektor“, aj keď nikdy nikoho nepitval alebo preto, že bol ich priateľ „austriak“. Zaujímavé je, že Kabelík v tej dobe začal pracovať na Lekárskej fakulte v Brne, odkiaľ odišiel na srbský front.

Druhá verzia je vierohodnejšia. Masaryk s Benešom boli značne rozrušení, keď sa dozvedeli o Štefánikovej tragickej havárii. Ihneď požiadali Šrobára „o účinné opatrenia“. Dnes vieme, že sa Kabelík so Šrobárom poznali dávno predtým. Keď Šrobára ako pansláva vylúčili zo všetkých škôl na Slovensku, maturoval na gymnáziu v Přerove, ktorého direktorom bol Kabelíkov otec. Šrobár s Kabelíkom komunikoval aj počas prvej svetovej vojny. Len tak sa mohlo stať, že 28-ročný neskúsený lekár pitval ministra vojny. Vierohodnosť potvrdzujú aj pitevné protokoly, ktoré sú na takej úbohej úrovni, že by ich nevyprodukoval žiadny prosektor, ba ani priemerný lekár.

Kto bol MUDr. Ján Kabelík?

Prof. MUDr. Ján Kabelík, DrSc. bol osobnosťou preventívneho lekárstva. Narodil sa 29. 10. 1891 a zomrel 14. 7. 1979. Syn českého literárneho historika vyrastal v kultúrnom domácom prostredí. Promoval na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe v roku 1914. Stal sa vojenským lekárom. Pridelili ho k prosektorovi Honlovi, kde sa krátko zaoberal pitvou a bakteriológiou, na základe čoho sa v jeho funkčnom zadelení objavila odbornosť prosektor. V tom čase sa stretol aj so spomínanými štyrmi kolegami, ktorí museli ako dôstojníci lekári absolvovať povinné šesťmesačné postgraduálne školenie na Vojenskej lekárskej škole.

Kontaktovali sa aj počas prvej svetovej vojny. V roku 1913 odišiel Kabelík na Balkán a stal sa veliteľom protiepidemiologického oddielu. Od februára 1919 pracoval na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Od roku 1923 pracoval v nemocnici v Olomouci ako bakteriológ a epidemiológ. V marci 1939 emigroval do Veľkej Británie a začal pracovať v londýnskej nemocnici so špecializáciou na tropické choroby. Po vstupe Británie do vojny sa prihlásil ako vojak do česko-slovenského armádneho zboru.

Pokračoval v Brazílii, kde v Baťovej firme viedol biologické laboratórium a skúmal liečivé rastliny. V roku 1946 sa ako vysoký funkcionár Červeného kríža vrátil do vlasti so šiestimi vagónmi liekov, potravín a šatstva. Stál pri zrode obnovenej olomouckej univerzity a ako profesor sa stal vedúcim katedry hygieny a epidemiológie. Zomrel 14. júla 1979 v Olomouci. Zaujímavejší je jeho tajný život. Bol totiž majstrom vo vymýšľaní rôznych údajov, ktoré začlenil do svojho životopisu, kde nik nevie, kde končí pravda a začína ilúzia. Od jeho vnuka Ing. Jiřího Žufníčka som sa dozvedel, že profesor bol členom a funkcionárom slobodomurárskej lóže.

V roku 1931 založil v Olomouci kruh Na troch rovinách, ktorý bol základom organizácie Lafayette. Vo Veľkých Losinách založil ústav pre výskum liečivých rastlín SLUKO, venoval sa ich pestovaniu a výskumu, medzi ktorými bola marihuana. Čiernych dier je v jeho životopise omnoho viac. Preto je jeho účasť na pitve „najväčšieho Slováka“ veľmi bizarným faktom.

Keď som sa začal zaoberať Štefánikovým osudom, nepomyslel som si, že sa raz s Kabelíkom stretnem. V roku 1962 som sa ako náčelník zdravotnej služby 22. výsadkovej brigády v Prostějove stal členom exekutívy v rámci Varšavskej zmluvy, určenej pre riešenie výskumnej úlohy Zdravotnícke zabezpečenie výsadkových jednotiek na širokom priestore. Prof. Kabelíka mi pridelili na riešenie hygienických epidemiologických opatrení a samozrejme aj využitie liečivých rastlín (napr. marihuany) na ovplyvňovanie aktivity výsadkárov. (V tom čase boli známe účinky pervitínu, ktoré používali vo Wehrmachte, aj v britskej a americkej armáde.)

Počas spolupráce prišla reč aj na Štefánika. Z knihy Dr. Bartůška, že ho pitval nejaký amatér Kabelík. Keď som to spomenul profesorovi, všetko poprel. Spomienky na Štefánika mu boli nepríjemné. Neskôr ma nemilo prekvapil, keď v rokoch 1968-69 novinárom rozprával nezmysly o Štefánikovi a jeho rodine, ktorú nikdy nepoznal. Prečo asi?

Pre svoju verziu, prečo práve Dr. Kabelík vykonal pitvu Štefánika som potreboval dlhší úvod. Doteraz nebola publikovaná a vyvolá kontroverzie. Som však presvedčený, že je jedna z najdôveryhodnejších. Podľa Masarykovej sekretárky a slovenskej historičky Gašparíkovej sa prezidentovi po Štefánikovej havárii roztriasli kolená a po malom zaváhaní sa ihneď spojil s Benešom. Precízny analytik Beneš pochopil zložitú situáciu v česko-slovenských vzťahoch a uvedomil si, aké dôsledky by mohlo mať spájanie Štefánikovej smrti s českým vojskom na Slovensku. Hneď zaangažoval svojich dvoch propražských Slovákov, Markoviča
a Šrobára. Rozhodol, že to vyrieši Šrobár, tvrdý Čechoslovák rozhádaný so všetkými ostatnými Slovákmi.

Šrobár, poctený touto úlohou, začal okamžite konať. S Kabelíkom udržiaval počas vojny styk. Obaja boli aj agenti cudzích tajných služieb, Šrobár ruských a Kabelík britských, preto si rozumeli. Obaja prežili všetky režimy bez ujmy a odchádzali do penzie s najvyššími poctami ako profesori a bezúhonní občania. Je obdivuhodné, ako rýchlo Šrobár našiel Kabelíka v povojnovom chaose.

U Masaryka a Beneša mal plnú dôveru. Tak si možno vysvetliť, že odignoroval špičkových odborníkov z Lekárskej fakulty Karlovej univerzity, ktorí pôsobili v Bratislave, ako aj prosektorov z Vojenskej nemocnice.
Oficiálnou obhliadkou mŕtveho Štefánika bol poverený verný Šrobárov priateľ, zubný lekár A. Vítovský, dozorujúcim lekárom jeho najlepší priateľ MUDr. Ivan Hálek a zapisovateľkou protokolu bola Kabelíkova manželka Helena. Pri pitve bol prítomný aj sochár prof. Otakar Španiel, ktorého tam vyslal priamo Masaryk. To je len pár škandálnych faktov o manipulácii s lekármi, vykonávajúcimi pitvu. Z toho vyplýva, že sa to mohlo diať iba na základe súhlasu najvyšších predstaviteľov štátu, teda Masaryka a Beneša.

Podivný prosektor

Moje hlavné výčitky voči prof. MUDr. Jánovi Kabelíkovi sa dajú zhrnúť do niekoľkých bodov.

V životopise profesora, ktorý sa často menil, sa vždy nachádza len to, čo si daná doba vyžadovala.
Svoju inteligenciu, prezieravosť, pracovitosť a cieľavedomosť využíval machiavelisticky so všetkým, so sa pod týmto pojmom skrýva.
Nechal si pripisovať zásluhy (ornans i contans), ktoré nikdy nevlastnil.
V rokoch 1968-69 na antipropagandu voči Štefánikovi prepožičal svoje meno. Obzvlášť mu vyčítam, že všetky Štefánikove diplomatické úspechy v zahraničí spojil s jeho činnosťou v slobodomurárskej lóži.
Profesor nebol informovaný o zdravotnom stave Štefánika. Nevedel ani to, prečo bol vo Francúzsku operovaný. Opakovane tvrdil, že nikdy netrpel vredovou chorobou žalúdka a rozvíjal teórie o chorobách, ktorými nikdy netrpel. V súvislosti s deficitom vedomostí o chorobách internej proveniencie ma ešte viac prekvapuje, že sa podujal na pitvu Štefánika, čo len potvrdzuje jeho charakter.
Klamal, že sa stýkal so Štefánikovou rodinou, dokonca sa údajne poznal s jeho najmladším bratom Kazimírom, čo je absolútna lož.
Napokon mu vyčítam lajdácke spracovanie pitevného protokolu, ktorý zapisovala jeho manželka Helena. Lepšie by to asi dokázal aj študent 2. ročníka medicíny.

Originály pitevných protokolov sa nikdy nenašli, aj keď sa o ne zaujímali všetci, čo sa chceli o zraneniach Štefánika dozvedieť z prvej ruky. Dokonca sa o ne zaujímal aj prezident Masaryk prostredníctvom O. Španiela. Dosiaľ nikto nevie, kde sú uložené alebo prečo boli zničené. Máme k dispozícii len opisy, ktoré vydávalo veliteľstvo Posádkovej nemocnice v Bratislave (veliteľ plk. MUDr. Trenkler). Videl som ich niekoľko a každý sa líšil formou, aj obsahom.

Posledný datovaný zo 17. júla 1923 si podľa všetkého vyžiadal Masaryk v súvislosti s opakujúcimi sa tvrdeniami o zostrelení Štefánikovho lietadla česko-slovenským vojskom, ako aj tvrdeniami, že práve Štefánikove údajné choroby mohli spôsobiť okolnosti, vedúce k havárii lietadla (epilepsia, ťažké srdcové poškodenie, rakovina žalúdka atď.)

Všimnite si, prosím, že stále hovoríme o dvoch protokoloch (resp. o ich opisoch): Prvý Protokol o všeobecnej obhliadke M. R. Štefánika vznikol na rozkaz Veliteľstva 7. motorizovanej streleckej divízie, číslo protokolu 622, zo dňa 4. mája 1919 na príčinu smrteľného úrazu ministra generála Štefánika a jeho průvodců (pôvodné znenie). Viac ako jeho obsah sú zaujímaví obhliadatelia: Dr. Kabelík, Dr. Vítovský a Antonín Palus, mestský kapitán. Na tomto Protokole ma zaráža viac vecí. Ako mohol byť pri obhliadke prítomný Dr. Kabelík už v deň havárie? Kde sa tu vzal, keď nebol zamestnancom Vojenskej nemocnice v Bratislave a neslúžil ani v jednom z útvarov dislokovaných na území Slovenska? Prečo ďalším lekárom pri obhliadke bol práve priateľ Dr. Kabelíka, zubný lekár Dr. Vitovský?

Protokol o pitve tela M. R. Štefánika (opis). Tu je ďalšia nezrovnalosť: protokol bol napísaný dňa „6.V.1919 o 7. hod. večerní v sekční komoře čs. posád. nemocnice při otevření dutiny lební a hrudní mrtvého gen. Štefánika za přítomnosti vlád. ref. Dr. Ivana Hálka, Dr. Veselého, prof. Španiela. Pitvá Dr. Jan Kabelík, nadpor. lék., zapisuje pi Helena Kabelíková.“ Zvláštna to zostava.

Ďalej treba hľadať odpoveď na otázku: Prečo hneď v úvode napísali, že „Popis mrtvoly zevní obsažen v protokolu ze dne 5.V.“, keď na protokole o všeobecnej obhliadke je jednoznačne uvedené, že bola vykonaná 4. mája 1919! Z Protokolu, ktorý svedčí o lajdáckej práci prosektora, je zarážajúca pasáž „C. Dutina břišní: prohlédnutá jen pokud dovoloval řez.“ Profesora Kabelíka nezaujímalo, aká bola príčina všetkých utrpení Štefánika a nedokončil pitvu tak, ako sa vyžaduje?

V roku 1927 sa opäť začala pretriasať kauza Štefánik. Štartérom bola kniha veľvyslanca Šebu plná nepresností a konfabulácií na adresu zdravotného stavu a tragického konca Štefánika. Na podnet prezidenta Masaryka vyzvali Dr. Kabelíka, aby sa podrobil „šetreniu o príčinách smrti Štefánika, keďže sa objavili rôzne správy o jeho zostrelení a ranách v obličaji“.

Treba zdôrazniť, že v protokoloch ani pri obhliadke sa neobjavila o strelných ranách žiadna správa. Tu sú odpovede Dr. Kabelíka. Na prvú otázku, či pitval Štefánika odpovedal:

„Je to pravda, provedl jsem nejen prohlídku mrtvol, ale i částečnou pitvu. Protokol o tom bude asi uložen u vojenského velitelství v Bratislavě.“

Na otázku: Vyjadrite sa, či na mŕtvolách boli nájdené strelné rany. Odpoveď: „Střelná rana na žádné ze čtyř mrtvol zjištěna nebyla. Je možné, že krev mohla stekat mrtvolám po tváři, nikoliv však ze střelné rany. Po tom bylo zevrubně pátráno, poněvadž objevili sa již tehdy pověsti, že letadlo bylo zostřeleno Maďari.“

Na otázku: Sú Vaše výpovede správne? Odvetil: „Pokud se mohu na svou paměť spolehnout, jsou správné. Že u gen. Štefánika žádného střelného lebky nebylo dosvědčují i fotografie lebky. Že také u jiných mrtvol vůbec nikde žádná střelná rána nenalezena, dosvědčuje zmíněný protokol.“ Kabelík sa odvoláva na Protokol o obhliadke a Protokol o pitve a tvrdí, že sa tam strelné rany nespomínajú. A potom neprimerane zdôrazňuje, že strelné poranenia nenašiel (vyzerá to ako objednávka).

Keď som spracovával podklady na knihu Koho majú bohovia radi, zomiera mladý…, dozvedel som sa, že prezident Havel vlastní tajné dokumenty, ktoré môžu odhaliť príčinu tragédie. Zásluhou prezidenta Rudolfa Schustera sme ich dostali na Slovensko a študoval som ich kópiu. Musím však čitateľov sklamať, nebolo to nič tajné, ale opäť len nepodarené Protokoly o obhliadke a pitve Štefánika a tzv. Zapelloniho správa o havárii lietadla Caproni 11495 (opis). V zborníku dokumentov bolo potom niekoľko listov prof. Španiela adresovaných Dr. Kabelíkovi a vyšetrovanie Dr. Kabelíka Zemským veliteľstvom v Brne.

Kolektívne vedomie vždy utvárala propaganda. Jej protagonisti vedia, že človek je hladný po vzrušení. Ľudská psychika je fascinovaná neuveriteľnými zvratmi. Tak to bolo aj s tragickým skonom nášho hrdinu. Preto nám neostáva nič iného len ďalej hľadať pravdu. Pravda o Štefánikovi stále čaká na svojho objaviteľa. Úloha lekárov pri jeho pitve a najmä otvorená otázka o exaktne potvrdených príčinách jeho smrti aj po sto rokoch vzbudzuje stále viac otázok ako uspokojivých odpovedí.