Cukrovka sa im stratila ako zlý sen -

Po dvadsiatich rokoch som sa opäť stretol s dvomi pacientmi, ktorým v Rooseveltovej nemocnici transplantoval tím primára Františka Hampla pankreas. S potešením som skonštatoval, že sa im naplnilo to, o čom v kritickom štádiu cukrovky už ani nesnívali: že si raz budú užívať plnohodnotný život.

Primár František Hampl s pacientmi, ktorým pred dvadsiatimi rokmi transplantoval pankreas.

PRÍBEH JARKY KLIMÁČKOVEJ

Keď Jarka Klimáčková pred niekým povedala: „Mala som cukrovku,“ neveriacky sa opýtal: „To ako, mala? Cukrovka sa predsa nedá vyliečiť!“ „Ako to, že sa nedá?“ oponovala: „Ja som dôkazom toho, že sa v niektorých prípadoch dá.“ Takto zvykne presviedčať neveriacich dodnes. Prekvapuje ju, že sú medzi nimi aj niektorí lekári. Ktorýsi sa jej dokonca opýtal, prečo si dala urobiť tú transplantáciu, akoby išlo o nejakú nadbytočnú plastiku. Pričom išlo o operáciu, ktorá jej celkom zmenila život.

Dramatický príbeh Jarky Klimáčkovej som zaznamenal mesiac potom, ako jej 24. apríla 2001 primár František Hampl voperoval cudzí pankreas.

Už ako školáčku ju trápila stále mučivejšia únava a nástojčivý smäd. Len čo sa napila vody, musela utekať na potrebu. V nemocnici ju liečili tri týždne na žltačku. Jej stav sa stále zhoršoval. V inej nemocnici jej zistili cukrovku.

Rodina nevedela pochopiť, ako je to možné. Takúto chorobu v širšom príbuzenstve nezaznamenali. Už na základnej škole ju naučili, ako si má pichať inzulín. Prihlásila sa na zdravotnú školu. Po absolvovaní sa zoznámila s Jozefom Klimáčkom. Vedel o jej chorobe a bol jej oporou v ťažkých chvíľach. Pani Klimáčková dodržiavala liečebné postupy, no hodnoty sa napriek tomu zhoršovali. Kvôli cukrovke nemohli mať vytúžené dieťa. Manžel ju vytrvalo brával do prírody alebo do záhradky. Napriek dobovému poznaniu, že cukrovka je nevyliečiteľná choroba v nej udržiaval vieru, že sa ťažkosti dajú prekonať.

Po dvadsiatich rokoch sa prihlásili problémy s obličkami a očami

Jedno jej zachránil v Banskej Bystrici doktor Hlôška. Po očnej operácii však nemohla pracovať ani na záhradke. Museli ju predať. Trikrát v týždni chodila na dialýzu, kde jej štyri hodiny čistili krv. Pri tejto nepríjemnej kúre ju posilňovala láska k manželovi a myšlienka: „Chcem ešte žiť!“ V najhoršom jej pomohli aj priateľky, ktoré ju povzbudili vždy, keď upadala na duchu.

Časť tímu primára Františka Hampla pri operácii.

Miléniové oslavy prežívala len vďaka dialýze

Práve ležala na dialýze, keď jej zagratulovali sestričky, že má obrovskú šancu. V televíznych novinách vraj odvysielali šot, že v banskobystrickej nemocnici urobili prvú transplantáciu pankreasu.

To by mohlo vyriešiť aj jej problém. Znelo to neskutočne. Jej poznanie bolo iné. Pri práci na internom videla umierať pacientov na zlyhanie obličiek. Šéf dialyzačnej stanice MUDr. Dušan Michalko jej navrhol, že by ju mohol zaradiť do transplantačného programu.

Nádej umiera posledná. Súhlasila, aj keď skepsa pretrvávala. Všetko sa zmenilo, keď pred jednou v noci zazvonil telefón a doktor Michalko jej oznámil, že o hodinu príde sanitka a odvezie ju do Banskej Bystrice, kde pre ňu majú obličku aj pankreas.

Odrazu si mohla dať fľašu kofoly

V Rooseveltovej nemocnici ju zaskočila lekárka z diabetológie, keď je len tak mimochodom povedala, že si po operácii môže kúpiť fľašu kofoly a zjesť niečo sladkého. Pri jej diéte to bolo nepredstaviteľné. Zmenu pocítila hneď, keď sa po operácii prebrala na Jednotke intenzívnej starostlivosti a márne hľadala životne dôležité puzdro s inzulínovým perom.

„Poznáte ma?“ prihovoril sa jej vysoký lekár. Jeho tvár videla v televízii. Primár František Hampl vtedy hovoril o transplantáciách obličiek. Vecne jej porozprával, že v jej prípade umiestnili pankreas do panvy. Priviedli k nemu kľučku tenkého čreva a spojili ho s vývodmi pankreasu.

Priebeh operácie bol plynulý. S prípravou štepov a ich odbermi neboli žiadne problémy. Už tridsať minút po našití pankreasu mala v krvi normálnu hladinu cukru. Definitívne prestala byť odkázaná na inzulín, dialýzu a diétu. Aj oblička začala hneď pracovať. Výsledky testov má ako bežný zdravý človek. Nefunkčné obličky jej nevyoperovali, lebo nemôžu spôsobiť infekcie. Odteraz bude brať len lieky na potlačenie imunitnej reakcie. To je všetko.

Jarka si uvedomila, že sa stal zázrak

O primárovi Hamplovi odvtedy hovorí ako o Transplantačnom otcovi. Zákazy súvisiace s cukrovkou sa po tridsaťštyriročnom utrpení stali minulosťou. Druhý raz som sa s ňou stretol po ôsmich rokoch. V tom čase nejavila žiadne známky choroby. Jej zdravotný stav sa odvtedy nezmenil. S úsmevom mi povedala, že 24. apríla oslávi svoje dvadsiate narodeniny.

Pripíjať sa bude len symbolicky. Kedysi mala rada šampanské. Po transplantácii jej prestalo chutiť. S úsmevom povedala, že to preto, lebo darca orgánov bol abstinent. Skrátka, transplantácia pankreasu celkom zmenila jej život.

ĽUBA JURIŠA ZAČAL TRÁPIŤ SMÄD

Len čo sa Ľubo napil, musel utekať na záchod. Postupne ho začala moriť neznesiteľná únava. Rodičia ho zaviedli k lekárke. Namerali mu glykémiu 28 mmol/liter (norma je 6 mmol/liter). Diagnóza: cukrovka I. typu. V nemocnici mu nasadili prísnu diétu. Denne dostával dvadsaťosem jednotiek inzulínu.

V tom čase bol žiakom druhého ročníka odborného učilišťa. Po troch týždňoch liečenia v Kyselke pri Karlových Varoch si zvykol na diétu. Bez problémov si pichal inzulín. Po učilišti skončil aj priemyslovku. Zamestnal sa vo výpočtovom stredisku v Tesle Liptovský Hrádok. Po trinástich rokoch sa ocitol na invalidnom dôchodku.

Jeho stav sa napriek všetkej starostlivosti zhoršoval

Z jednej inzulínovej injekcie denne bolo postupne päť a neskôr aj viac. Očný lekár pri jednej z kontrol skonštatoval zmeny na očnom pozadí. Do ľavého oka sa mu odrazu navalila krv. V nemocnici mu síce krvácanie zastavili, ale v sklovci ostalo veľké množstvo krvi. Týmto okom nevidel nič.

Poslali ho na očnú kliniku Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici. Čakal ho zákrok, pri ktorom mu mali krvnú zrazeninu odsať. Ak by sa nepodaril, hrozilo, že zrazenina spôsobí odlúpenie sietnice a úplnú slepotu.

Po operácii zablikalo svetielko nádeje, keď uvidel svojich operatérov MUDr. Bohuslava Hlôšku a MUDr. Máriu Červeňovú, ktorá mu neskôr laseroterapiou likvidovala novovytvorené cievky, ktoré by mohli spôsobiť nové krvácanie. Mal 36 rokov a stal sa trvalým invalidom.

Stav sa zhoršoval. Od roku 1997 chodil trikrát do týždňa na hemodialýzu. Štvorhodinové „čistenie krvi“ znášal dobre. Absolvoval stabilizačné liečby v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave v Ľubochni. Naučili ho posúdiť kalorickú hodnotu jedla, aby si sám vedel určiť dávku inzulínu.

Zasvietilo svetielko nádeje

Pochmúrny pohľad do budúcnosti sa zmenil, keď mu nefrológ MUDr. Daniel Devečka oznámil, že by ho mohol navrhnúť na kombinovanú transplantáciu obličky a pankreasu. Súhlasil. V Rooseveltovej nemocnici ho zaradili do poradovníka. V januári 2000 mu zavolali, že majú pre neho darcu oboch orgánov. Nech sa rýchlo zbalí, sanitka príde o chvíľu. Bol tretí v poradí. V Banskej Bystrici sa dozvedel, že darcov pankreas je pre jeho infekčné ochorenie nepoužiteľný.

Mal sa rozhodnúť, či sa uspokojí s obličkou. Na druhý deň priviezli akútneho pacienta, ktorému oblička vyhovovala. Sklamaný cestoval domov. V septembri nasledujúceho roka mu zavolali znovu: „O dvadsať minút štartuje sanitka do Banskej Bystrice.“ Z tretieho miesta poskočil na piate. V Rooseveltke mu urobili predoperačné vyšetrenia a nasadili silnú dávku imunosupresív. Tím primára MUDr. Františka Hampla sa 18. 9. 2001 pustil do ťažkej operácie.

Priebeh operácie

Pankreas je bohato prerastený cievami prepojenými na pečeň. Odber pankreatického štepu so segmentom dvanástnika zvládol tím primára Hampla za tri a pol hodiny. Obličku s pankreasom bolo treba uložiť do malej panvy.

Pri takmer trojhodinovej operácii vypreparoval primár Hampl tepny na oboch stranách a zrekonštruoval cievne riečisko. Vývod pankreasu odviedol do tenkého čreva, kam mohli odchádzať agresívne tráviace enzýmy. Potom ďalšie dve hodiny spolu s prednostom urologickej kliniky MUDr. Vladimírom Balážom našívali obličku.

Ľubo sa prebral na jednotke intenzívnej starostlivosti. Šokovala ho desiatka hadičiek, ktoré mu trčali z tela. Bolesť necítil, len počul hlas: „Zobuďte sa, pán Juriš.” Uvidel primára Hampla a prednostu Baláža. „Už ste raz boli hore. Spytovali sme sa vás kadečo. Vy ste sa len usmievali ako mesiačik na hnoji!“

Čakal, že mu prídu pichnúť inzulín. Nič sa nedialo. Keď ho ponúkali: „Dajte si niečo sladké”, poďakoval, že by ho to pri jeho diagnóze mohlo zabiť. S úsmevom mu oznámili, že na inzulín a dialýzu môže zabudnúť. V nemocnici strávil šesť týždňov. Transplantovaný pankreas sa „potil“ tráviacimi šťavami, preto sa rana zaceľovala ťažšie. Viackrát ju museli otvárať a prečisťovať, kým sa sama nezahojila.

Život, o akom sa mu už ani nesnívalo

Po návrate domov si rýchlo zvykol na život bez prísnej diéty. Našiel si prácu. Vo voľnom čase sa začal venovať cyklistike a plávaniu. Dvakrát denne užíva imunosupresíva. Na cukrovkové trápenia s inzulínom a dialýzou už takmer zabudol. Oblička s pankreasom pracujú skvele dvadsať rokov. Keď povedal podaktorým lekárom, že má v sebe cudzí pankreas, tvárili sa neveriacky. Musel im podrobne vysvetľovať, kedy, kde a aké operácie podstúpil.

Transplantácie pankreasu na Slovensku

Už v rokoch 1999 až 2003 ako prvý a doteraz jediný na Slovensku úspešne transplantoval pankreas. Transplantačné centrum v Banskej Bystrici vzniklo v roku 1991. Ako prví začali transplantovať obličky. V počte transplantovaných obličiek od mŕtvych aj živých darcov sú lídrom na Slovensku.

Čítajte ďalej…