Slovenská priekopníčka predbehla Florence -

Johanka Bóriková Hrebendová sa narodila 28. júna 1812 ako štvrté dieťa v rodine národne uvedomelého ev. a. v. farára Pavla Bórika a jeho manželky Barbary, rodenej Lešovskej v Humpolci, kde otec pôsobil v čase jej narodenia. Už o rok dostal nové miesto v Sobotišti, kam sa rodina presťahovala. O dva roky prijal Pavel Bórik pozvanie ako kňaz do Prietrže, neskôr do Senice a napokon do Vrboviec, kde pôsobil 21 rokov a kde v r. 1847 zomrel. Johanka tak prežila detstvo a roky dospievania v obciach neďaleko Myjavy. Od detstva sa zaujímala o bylinky, a tak už veľmi skoro rozvíjala svoje prirodzené nadanie k liečiteľstvu a ošetrovateľstvu.

Johanka Hrebendová Bóriková
(*28. Jún 1812, ┼ 23. Január 1880)

Rodina Pavla Bórika bola veľká, čo nebolo na danú dobu nič nezvyčajné. S manželkou mali trinásť detí. Z nich sa dospelého veku dožili štyria synovia a päť dcér. Viacerí súrodenci Bórikovci sa zapísali do histórie národno-emancipačného hnutia 19. storočia a aktívne sa zapojili do diania revolučných rokov 1848/49 (Daniel Jaroslav, Karol, Johanka a Anna).

Daniel Bórik (22. 9. 1814 Sobotište – 22. 6. 1899 Domaniža) prijal slovanské meno Jaroslav na národnom krste na Devíne, stal sa tajomníkom Slovenskej národnej rady, bol výborným agitátorom, evanjelickým farárom a napokon štátnym úradníkom. Karol Bórik (19. 4. 1820 Senica – 21. 10. 1896 Beckov) bol kapitánom slovenských dobrovoľníkov v revolučných rokoch 1848-49, zúčastnil sa všetkých troch dobrovoľníckych výprav, bol notárom v Beckove. V rukopise sa zachovali jeho pamäti pod názvom Slovenské povstanie v rokoch 1848/49, kde spomína i svoju sestru Johanku. Sestra

Anna sa vydala za národne orientovaného učiteľa Juraja Kulíška z Vrboviec. Johanka Bóriková sa vydávala ako osemnásťročná 19. októbra 1830, no manželstvo pravdepodobne nebolo šťastné. Jej manželom sa stal lekár Ján Hrebenda (bratranec známeho kníhkupca Mateja Hrebendu), starší o dvadsať rokov, pôvodom z Kostolného. Pôsobil na rôznych miestach, napr. aj v Bialej v poľskej Haliči, dlhší čas strávil ako vojenský lekár v Pešti. Jedným z mála požehnaní manželstva bolo pre Johanku manželovo lekárske vzdelanie a zoznámenie sa s peštianskymi národne orientovanými kruhmi na čele s Jánom Kollárom.

Vnímavá mladá žena pochytila mnohé vedomosti, ktoré neskôr využila ako ošetrovateľka zranených dobrovoľníkov. Tým sa stala u nás zakladateľkou ošetrovateľstva priamo na bojisku a zakladateľkou organizovania prvej pomoci. Je často prirovnávaná k Florence Nightingalovej, pravdou však je, že Johanka anglickú ošetrovateľku (Nightingalová ošetrovala ranených v Krymskej vojne, 1853–1856) v tomto prvenstve predbehla o pár rokov. Pravdepodobne manželov alkoholizmus sa stal príčinou odlúčenia manželov a Johanka od manžela odišla.

Nie je známy presný dátum ukončenia manželstva, ani konkrétny dôvod. Isté je, že k odluke prišlo pred rokom 1845. Dôvodom mohla byť aj bezdetnosť. Johanka sa vrátila späť do Vrboviec, kde žila u sestry Anny a bratovi Pavlovi v Lubine viedla domácnosť. K oficiálnemu rozvodu napokon možno ani neprišlo – Karol Bórik v Slovenskom povstaní 1848/49 píše: „Čo bola pričina neviem, ale Br. Lewartovski ku mne s akousi dóverou sa choval. Či to bola tá príčina, že jedon Dr. Hrebenda mojú sestru – druhý ale brat Dr. Hrebenda sestru Br. Lewartovského za ženu mal a či dajaká druhá príčina – to neviem.“ Barón Henrik Lewartowski bol príslušníkom starej poľskej rodiny a cisárskym dôstojníkom, pod ktorého velením slúžil Karol Bórik v tretej dobrovoľníckej výprave.

V Slovenských národných novinách, ktoré začali vychádzať v auguste 1845, sa objavovali články o potrebnom vzdelávaní dievčat a žien. Žena má mať podľa nich rozhľad, nestačí byť len dobrou gazdinou, ale mala by byť aj dobrou spoločníčkou a vzdelanou matkou so záujmom o národné veci. V SNN, č. 106 zo 4. augusta 1846, je spomenutá Johanka Hrebendová spolu so sestrou Annou a Emíliou Jurkovičovou: „Prvé pokusy o nápravu, hoc len na nižšom stupni, robia na Vrbovciach panny (Anna a Johanka) Bórikové (ženské roboty, známosti o národe), v Sobotišti panna (Emilia) Jurkovičová.“ Z uvedeného vyplýva, že i sestry Bórikové sa snažili vzdelávať miestne dievčatá nielen v ženských prácach, ale aj v národných veciach, čo bola v rámci národno-emancipačného hnutia 19. storočia jedna z úloh matiek, manželiek a dcér predovšetkým evanjelických farárov a učiteľov.

Sestry Bórikové sa stali zakladateľkami nedeľných škôl vo Vrbovciach. Pripomeňme si bližšie revolučné roky a v ich rámci účinkovanie Johanky Hrebendovej Bórikovej. Týždeň po známej schôdzke na Brezovej v apríli 1848, kde rečnil J. M. Hurban zo stola postaveného uprostred námestia, prijal pozvanie do Vrboviec ku školským skúškam. Tu opäť zápalisto rečnil a zúčastnil sa i stavania mája.

Na ďalší deň zorganizoval vo Vrbovciach slávnosť vykopania a spálenia dereša na cintoríne „ako symbolu zrušeného otroctva, nedôstojného ľudu slobodného, pri čom boli spievané (Hurbanom zložené a ním predriekané a miestnym učiteľom Kulíškom narýchlo nacvičené) príležitostné piesne.“ (Rapant: Dejiny slovenského povstania r. 1848–49, I. 1, MS Martin, 1950, str. 276). Piesne spievali okrem Hurbana a ev. učiteľa J. Kulíška sestry Bórikové – Johanka a Anna. Texty No už ty starý dereš a Do hora vysoko plameň zašibáva uverejnil Dohnány v Histórii povstania slovenskieho. Hurban uvedené piesne napísal v noci pred slávnosťou na vrbovčianskej fare a spev narýchlo nacvičovali len od rána. Ich verejnou interpretáciou prejavili veľkú odvahu. Veď napokon koncom mája začalo cirkevné vyšetrovanie proti Hurbanovi a v júli vyšetrovanie stoličnej komisie proti D. Bórikovi, Šulekovi a ďalším.

Uväznený bol aj zmienený učiteľ vo Vrbovciach Juraj Kulíšek, a viacerí obyvatelia Vrboviec ako hlavní zvolávatelia schôdzí a za zavádzanie a poburovanie pospolitého ľudu. Až na zákrok matky Barbary Bórikovej a sestier Johanky a Anny, ktoré uprosili kompetentných, boli vypočutí aj svedkovia obžalovaných. Danielovi Jaroslavovi Bórikovi sa napokon podarilo utiecť z nemocnice, kam bol premiestnený z väzenia pravdepodobne vďaka predstieraniu duševnej choroby. Daniel Rapant v druhom diele Dejín slovenského povstania 1848–49 (Dejiny a dokumenty, diel druhý, Povstanie septembrové, časť prvá) opisuje priebeh cesty prvej dobrovoľníckej výpravy od presunu vlakom z Viedne do Písku na Morave a odtiaľ k moravsko-slovenskému pohraničiu.

Dobrovoľníci sa zastavili odpočinúť si v Tasove, na mýte vo Velkej a za Velkou sa opäť zastavili na malom návrší nad Javorníkom, približne hodinu cesty od hraníc. Bolo to na návrší pod Machovou, ešte pred miestom, kde sa stretávala cesta z Javorníka s cestou Velká – Vrbovce – Myjava. Rapant na str. 158 píše: „Tu boli rozvinuté i zástavy výpravy (trojfarebné slovanské a slovenské s čierno-žltými stuhami a čierno-žltá rakúska). Tu dostala výprava i krásnu trojfarebnú hodvábnu zástavu, dielo to slovenských dievčat, prinesenú pravdepodobne Bôričkou s Hajnócym, na ktorú boli dobrovoľníci sprisahaní.“

Faktom je, že Johanka priniesla vyšívanú zástavu a bola svedkom prísahy na zástavu vyšitú ňou a inými dievčatami. Hajnócy s myjavskou vrchnosťou bol v uvítacej delegácii na inom mieste – pri mlyne pod Bobovou v Lieští, pod kopcom Poľany (Karol Goláň). Pristúpilo sa k premene skupiny robotníkov (čo bola kamufláž výpravy z Viedne až po miesto za Velkou) na vojenský zbor. Dobrovoľníci boli rozdelení do stotín v rámci menšej slávnosti, rozostavili sa do štvorhranu a v jeho strede pod novou slovenskou zástavou stáli vodcovia výpravy. Slávnostné reči predniesli Hurban a Štúr, po nich bola zložená slávnostná prísaha vernosti cisárovi, Slovenskej národnej rade a poslušnosti veliteľom.

Po ukončení slávnosti vykročila výprava k slovenským hraniciam. K hraniciam prišli ďalší Vrbovčania, Myjavčania, Brezovania a Hlbočania s bohatými zásobami jedla a pitia, čo bola opäť zásluha Johanky Bórikovej, ktorá po odchode brata Karola z Vrboviec prevzala vedenie revolučných príprav vo Vrbovciach. Po potlačení septembrovej výpravy sa dobrovoľníci i pospolitý ľud ukrývali v okolitých horách. Dobrovoľníci vo väčších či menších skupinách odchádzali na vlastnú päsť. Johanka stihla premiestniť časť hnuteľného majetku rodiny do Vrbky na Morave.

Z rukopisu Karola Bórika Slovenské povstanie 1848-49 sa dozvedáme: „Vedeli sme, že sú Vrbovce už obsadené a preto neišli sme ta, ale brali sme sa ku Vrbke, už na Morave ležiacej. Avšak sotvaj že sme pár sto krokov urobili, videli sme ďaleko na ceste od Vrboviec do Vrbky vedúcej vozík sa pohybovať, na ktorom akási ženská sedela. Hneď nám napadlo, že to môže byť naša sestra Johanka Hrebendová a preto vystrelil som z pušky a keď sa oná ženská obzrela, zamával som širákom. Nato vozík zastal, lebo aj ona poznala nás. Prijdúc k našej sestre, lebo ona to bola, očuli sme, že sú Vrbovce v rukách Maďarov a ona že pred nimi uteká, keď už predtým pohyblivejšie veci do Vrbky odvozila. Upravili sme teda našu menovanú sestru, aby nám z Vrbky – ke studni „Pechová“ menovanej a v horách blízko Vrbky sa nachádzajúcej – jesť poslala, lebo sme už 40 hodín nič nejedli.

Tak sa stalo. Okolo poludnia priniesla nám obed táže naša sestra, ktorý sme s chuťou pojedli a sa potom do chládku vyvalili, aby sme na možný pochod sily nabrali.“ Neskôr sa Karol Bórik s bratom Jaroslavom a Samkom Kolénym dostali k Uherskému Brodu, smerom na Zlín a na Rusavu k Danielovi Svobodovi. Johanka v tomto pohnutom období pravdepodobne ukrývala po lesoch pečať prvej Slovenskej národnej rady, listiny a zástavy. Bola vo Vrbke a v Uhorskom Brode, s bratom Karolom sa vrátila do Vrboviec až v novembri 1848, keď sa pripravovala druhá dobrovoľnícka výprava. Po revolučných rokoch sa Johanka ďalej venovala chorým.

Organizovala kurzy prvej pomoci. Traduje sa, že pred farou, kde si zriadila „ambulanciu“, sa tvorili dlhé rady, ľudia čakali na kvapky, rastlinné tinktúry, rôzne mastičky a iné liečivá. Nakoľko je informácia objektívna, nemožno posúdiť. Faktom je, že bol nedostatok kvalifikovaných lekárov, a tiež liečiteľstvo založené na poznaní účinkov liečivých rastlín bolo v danom období prístupnejšie pospolitému ľudu. V roku 1867 bola ako „nebezpečná panslávka“ uväznená v Šubertovej väznici v Senici a strávila tu dva roky života.

Väzenie opustila s podlomeným zdravím. Hneď po prepustení sa zapojila do zakladania ženského spolku Živena (4. august 1869). Vyvíjala tiež iniciatívu za zriadenie ošetrovateľských kurzov pre ženy, čo sa jej však nepodarilo dosiahnuť. Do konca života pokračovala v liečiteľskej činnosti. Po strastiplnej životnej púti plnej obetí Johanka zomrela 23. 1. 1880 vo Vrbovciach. Ako uvádza matrika, príčinou úmrtia bol „prsný neduh“. Niektorí autori uvádzajú rakovinu prsníka, no domnievam sa, že to bola bližšie nešpecifikovaná pľúcna choroba. Na pľúcny neduh zomrel Johankin otec Pavel a najmladšia Johankina sestra Amália.

Mohla to byť silná astma, alebo v tej dobe smrteľná tuberkulóza. Tá sa však v dobových matrikách, i vo vrbovčianskej, uvádzala ako suchoty. Pohreb sa konal o štyri dni neskôr – 27. januára. Pochoval ju farár z Turej Lúky Ľudovít Semian. Hrob Johanky Hrebendovej Bórikovej na cintoríne vo Vrbovciach je v dôstojnej opatere občianskeho združenia, ktoré nesie jej meno.

OZ Johanky Hrebendovej Bórikovej vzniklo v roku 2019. Napriek svojej krátkej doterajšej existencii stihlo vykonať mnoho záslužnej práce – v r. 2020 zrenovovalo hrobové miesto Johanky Bórikovej na vrbovčianskom cintoríne. Dalo vyrobiť novú pamätnú tabuľu, ktorú osadilo na fasádu Leškovho kultúrneho domu vo Vrbovciach. Nová pamätná tabuľa bola slávnostne odhalená predsedom OZ Johanky Hrebendovej Bórikovej Pavlom Vandeliom a evanjelickým biskupom Júliusom Filom minulý rok – 26. júla 2020. 16. septembra 2020 OZ JHB zorganizovalo v spolupráci so SNM-Múzeum SNR na Myjave Večer s Johankou Hrebendovou Bórikovou. Prednášal Pavol Pánik, člen OZ Johanky Hrebendovej Bórikovej.

So srdečným poďakovaním za cenné informácie PhDr. Pavlovi Pánikovi.

Sylvia Hrdlovičová
SNM-Múzeum Ľudovíta Štúra

Doktor Jesenius bol vedec vo víre politiky

Slávneho lekára, filozofa a humanistu Jána Jesenia-Jesenského popravili v júni pred 400 rokmi. Na pražskom staromestskom námestí 21. júna 1621 popravili 27 vedúcich osobností českého stavovského povstania, ktoré bolo prvým dejstvom 30-ročnej vojny.

Čítajte ďalej…