Posledné dni Alexandra Dubčeka -

Alexander Dubček, jeden z najslávnejších Slovákov, na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia priniesol nádej nielen pre Čechov a Slovákov, ale aj pre milióny ďalších ľudí na celom svete, že aj socializmus môže mať ľudskú tvár.

Tá vidina nádhernej jari a radosti pominula a náš optimizmus rozdrvili pásy tankov vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Ani po vyše päťdesiatich rokoch od tých udalostí nezmizli nápisy na múroch, kde sa skvelo jeho meno: DUBČEK – a hneď vedľa neho slovo SLOBODA. Po ponižujúcej okupácii však sloboda bola zašliapaná do blata. A politická garnitúra, ktorá kolaborovala s Moskvou, uvrhla naše národy do ponižujúcej doby temna na ďalších vyše dvadsať rokov. Dubček a s ním tisíce ďalších boli odstavení z politiky, pod dohľadom tajnej polície, šikanovaní, až kým neprišiel rok 1989 a pád komunizmu, ktorý sa nedal, napriek viere Alexandra Dubčeka – ani zmeniť, ani obrodiť.

Aj Alexander Dubček sa vracia po „zamatovej revolúcii“ späť do politiky. Bol veľkou nádejou pre občanov Slovenska, ale aj pre Čechov a Moravanov a mnohí verili, že práve on sa stane prezidentom nového demokratického Česko-Slovenska. Politické čachre po novembri však vyniesli do prezidentského kresla Václava Havla s tým, že Alexander Dubček sa stane predsedom Federálneho zhromaždenia. A po roku, po demokratických voľbách sa prípadne ich funkcie vymenia. Ako vieme, nestalo sa tak.

Po voľbách v júni 1992 sa víťazné strany v Čechách, aj na Slovensku dohodli na rozdelení „federácie“ a vytvorení dvoch samostatných štátov. Toho sa už však Alexander Dubček, žiaľ, nedožil. Práve 1. septembra 1992, keď sa v Národnej rade schvaľovala slovenská Ústava, sedel Alexander Dubček v osudovom aute, v ktorom uháňal do Prahy. Tam sa už však nedostal. Auto s Dubčekom havarovalo na diaľnici pri Humpolci. Alexander Dubček napokon na následky zranení zomiera v pražskej nemocnici Na Homolce. Tragická smrť politika navodzuje blízke paralely medzi ním a Ľudovítom Štúrom nielen preto, že sa Dubček narodil v tom istom dome v Uhrovci (27. novembra 1921).

Rozhovor s MUDr. Pavlom Dubčekom o okolnostiach otcovej smrti

Počas môjho krátkeho novinárskeho pôsobenia v bratislavskom Večerníku pripravil som s najstarším synom Alexandra Dubčeka, MUDr. Pavlom Dubčekom, rozhovor. Hoci odvtedy uplynuli vyše dve desaťročia, myslím si, že je stále aktuálny a bude isto zaujímať aj čitateľov Lekárskych novín. MUDr. Pavol Dubček ma vtedy prijal vo svojej ordinácii na chirurgickom oddelení polikliniky na Tehelnej ulici v Bratislave.

Dosiaľ si pamätám, že pred dverami lekára čakalo na vyšetrenie mnoho pacientov. Uvedomoval som si, že atmosféra nie je príliš pokojná a vhodná na taký vážny rozhovor. Napokon si doktor Dubček predsa len našiel chvíľu času, aby sa v spomienkach vrátil do onej tragickej jesene 1992.

„Tá správa o otcovej havárii ťažko zasiahla celú našu rodinu,“ zaspomínal si Pavol Dubček. „Otec bol v dobrej kondícii. Bol to muž fyzicky zdatný. A čo sa týka liečby, nuž ja som nikdy nebol spokojný s jej spôsobom. Ani s tým, že sa dostal na Homolku do Prahy. Nehoda sa stala na polceste z Brna do Prahy a v Čechách každý odborník – lekár vie, že najlepšie úrazové pracovisko je v Brne. Tu majú tradíciu, čo sa týka operácií aj tých najťažších prípadov.

Je to Traumatologický ústav v Brne. Brnenskí špecialisti boli ochotní hneď otca liečiť radikálnym spôsobom, teda operovať ho. Otcovo ťažké zranenie, mal rozdrvené tri posledné bedrové stavce, bolo treba čo najskôr stabilizovať. Je veľmi dôležité, aby sa nestabilná časť chrbtice, zlomenina, spevnila, zafixovala. Ľudia pri týchto zraneniach sú pripútaní na lôžko a zvyčajne u nich nastávajú komplikácie z preležanín.

To bol i prípad môjho otca. Ležal takmer dva a pol mesiaca a anestéziologické oddelenie na Homolke neustále tvrdilo, že otec nie je schopný prevozu. Myslím si, že to nebola pravda. Mal som zabezpečené u kolegov v Brne, ale aj v Bratislave, že by ho na tých špeciálnych oddeleniach boli kedykoľvek ochotní prevziať do svojej starostlivosti…“

Prečo bol taký veľký problém previezť Alexandra Dubčeka? Nepochybne doplatil na to, že bol príliš významnou osobnosťou a o jeho liečení možno rozhodovali nejaké vyššie inštitúcie.

Myslím si, že máte pravdu! Nebudem tajiť, oddelenie, kde ležal otec, príliš nevychádzalo v ústrety mojim návrhom. Keď som niečo odporúčal, vždy zavreli predo mnou dvere. Rozprával som sa s primárom neurochirurgického oddelenia, ktorý sa mi priznal, že nikdy neoperoval nestabilné zlomeniny chrbtice. Teda toto oddelenie na pražskej Homolke ani nemohlo vyriešiť prípad Alexandra Dubčeka. Preto som sa snažil previezť otca na inú kliniku.

Prípadne som uvažoval i tak, že odborníci, ktorí mali skúsenosti s podobnými prípadmi, by mohli prísť na Homolku a tam by otca operovali. Ale i toto zamietli. Stretával som sa stále s opozičným názorom. Tamojší lekári presadzovali ako hlavný spôsob liečby – liečbu konzervatívnu. Okrem toho Homolka nebola vôbec vybavená na takéto úrazy. Chýbali tu špeciálne prístroje. Vďaka tomu, že tam ležal Alexander Dubček, na Homolku poslali zo zahraničia antidekubitovú posteľ, ktorá prispôsobuje tlak, aby sa predišlo preležaninám pacienta.

Posteľ využili, žiaľ, iba v závere otcovej liečby, keď už sa vyskytli komplikácie z ležania. Ak mám povedať nejaké závery, nuž opakujem, že tu bola jediná šanca, aby môj otec prežil: a to operácia! Zaváhanie a otáľanie pri takýchto prípadoch znamená nenávratný koniec.

Teda Alexander Dubček nebol vôbec operovaný?

Operovali ho síce, ale nie chrbticu. Operovali ho bez môjho vedomia. Vytvoril sa mu v žalúdku stresový vred, ktorý prenikol až do pankreasu. Boli aj ďalšie operácie, po ktorých sa jeho stav zhoršoval. Otec, ako som už spomínal, bol vyše dvoch mesiacov pripútaný na lôžko. Človek trpí pri každom nepatrnom pohybe. Možno človek s menej pevnou vôľou a fyzickou kondíciou by bol skončil ešte skôr ako otec.

Vy ste otca, pán doktor, často navštevovali. Ako znášal svoj stav? Nepodliehal depresii?

Obdivoval som jeho povahu, jeho obrovskú fyzickú silu. Stále dúfal, že bude môcť ďalej pracovať v prospech ľudí. Jeho vidinou bola práca pre spoločnosť. Tie ostatné, súkromné veci potláčal. Nedal najavo ani bolesť a utrpenie. Nechcem otca nijako preceňovať, ale on už bol taký. Možno bolo jeho chybou, že uveril pražským lekárom, ktorí ho odhovárali od radikálnej liečby. Vravel mi: Paľko, nechaj tak… Veď oni ma dajú do poriadku!

Spýtal som sa, či si Alexander Dubček nepripúšťal pochybnosti, že jeho liečba nie je dobrá, či veril lekárom Nemocnice na Homolke.

Dobrý pacient musí veriť lekárovi, čo ho ošetruje. Už som sa k tomu vyjadril!

Aký mal otec názor, že ste ho chceli previezť do inej nemocnice?

Vedel o tom. Chodili však za ním lekári, ktorí ho presviedčali, že prevážanie by nebolo správne. Primár z anestéziológie na Homolke tvrdil, že nie je schopný prevozu, že je to na moje vlastné riziko. Tak sme sa dohodli, že primár nájde ten správny okamih, keď to bude možné.

Žiaľ, takmer za dva a pol mesiaca sa taký okamih nenašiel. Z môjho pohľadu si myslím, že to bolo možné urobiť prvé tri-štyri týždne. Veď dnes sú už na takýto prevoz vybavené sanitné lietadlá a vrtuľníky, či sanitné autá. Moja snaha však bola neúspešná!

Považovali vás možno ako syna za príliš zaujatého?!

Neviem, čo si mysleli. Ale vyhýbali sa kontaktom so mnou. Ba keď prišli kolegovia z brnianskej traumatológie, bolo to na môj impulz, primár ma nechal stáť pred dverami, nechcel, aby som bol prítomný pri konzultácii.

Ak vám dobre rozumieme, nuž práve vy ste vyvinuli iniciatívu, aby sa do liečby vášho otca angažovali špecialisti z Brna?

Áno, ja. Predtým som nechcel o tom hovoriť. Otec bol významnou osobnosťou, nuž som si myslel, že bude lepšie, ak to bude vyzerať tak, že podnet prišiel od brnianskych lekárov. Ale pravdou je, že som ich na to vyzval ja. A brnianski lekári s tým ochotne súhlasili.

Po konzultácii mi oznámili stanovisko: hoci bol ich názor totožný s mojím, teda s radikálnou liečbou a operáciou, anestéziologické oddelenie v Prahe na Homolke neschválilo prevoz do Brna!

Keby sa táto iniciatíva podarila a Alexander Dubček by sa vystrábil zo zranení, aká bola prognóza pre jeho ďalší život? Mohol by napríklad chodiť?

Myslím si, že chodiť by už nikdy nemohol, lebo bola porušená miecha. Ale veď mnoho schopných ľudí je pripútaných na invalidný vozík a sú aktívni. Jeho mentálna dispozícia ho predurčovala na to, aby ďalej pracoval!

Aj nemecký politik Schäuble je napríklad na vozíčku, ale neprekážalo mu to pri politickej činnosti…

Pri rehabilitácii takýchto pacientov najvďačnejší sú tí, čo majú dobrý fyzický fond, silné ruky.
A to otec mal. Na rozdiel od tých, čo sú napríklad obézni, alebo majú ochabnuté svalstvo, otec mal veľkú silu.

Bol nejaký čas v bezvedomí?

Keď som za ním na druhý deň po havárii prišiel, bol pri vedomí… Možno nejaký okamih bol v bezvedomí, ale ja som ho vždy našiel veľmi čulého, čo sa týka psychiky. Na druhý deň po tej havárii sa so mnou i s bratom zhováral. Spomínam si však na jednu zvláštnu vec: niekedy, keď som za ním prišiel, mi naznačil, aby som nehovoril, aby som písal na lístok… Teda niektoré informácie sme si písali!

Ako vnímal Alexander Dubček podrazy v oblasti politiky v období, keď sa do nej po novembri 1989 vrátil?

Poznal dobre zlo… Ale ho vždy podceňoval. Napriek tomu občas mal podozrenie, že mu hrozí nebezpečenstvo. Stávalo sa, že sa spýtal šoféra, čo ho vozil, či sa mu nechce náhodou spať? A či si robil kávu sám? Teda narážal na to, že keby mu bol robil kávu niekto iný, mohol mu do nej nasypať uspávací prášok.

A čo si myslíte o šoférovi R., ktorý ho viezol v ten osudný deň a napokon spôsobil aj haváriu?

Varovali ho pred ním. Napríklad pán Bystrický, známy slovenský politik a historik, sa tak bál tohto šoféra, lebo jazdil rýchlo, že radšej cestoval vlakom. Otca upozorňovali aj priatelia z Trenčína, aby šoféra R. vymenil, že nie je spoľahlivý.

Pre mňa bolo prekvapujúce i to, že otec sedával v aute vždy vpredu. V ten osudný deň dal však otec zastaviť auto pri motoreste Na siedmich krížoch za Brnom a presadol si na zadné sedadlo; vraj si potrebuje preštudovať nejaké papiere. Ale skôr mal obavy z rýchlej jazdy.

Ako často ste otca v nemocnici navštevovali?

Chodil som za ním veľmi často. Aj každý druhý deň. Cestoval som nočným rýchlikom…

Cítili ste, že je zle, že všetko speje k nenávratnému koncu?

To som vám už vravel. Keď otca neliečili radikálne, keď mu neoperovali chrbticu, vedel som, kam to smeruje! Som predsa lekár, mám dve odborné skúšky: z chirurgie a z úrazovej chirurgie. Okrem toho som bol aj v Nemecku na odbornej stáži. Preto som aj ako lekár, ale aj ako jeho syn predvídal, čo bude nasledovať. Zo všetkých síl som sa snažil, aby sa toto moje tušenie nenaplnilo. Ale neúspešne…

Alexander Dubček zomrel v sobotu 7. novembra 1992 o 21.25 v pražskej nemocnici. Spôsob liečby ťažko zraneného Dubčeka, ako to vyplynulo aj z rozhovoru z jeho synom MUDr. Pavlom Dubčekom, vyvoláva aj dnes, keď si pripomíname 100. výročie jeho narodenia, stále pochybnosti.

Urobili lekári všetko pre záchranu jeho života? Veľké výročie jeho narodenia nám ponúka nové myšlienky a navodzuje nové súvislosti. Alexandra Dubčeka si budeme vždy pripomínať ako jedného z najvýznamnejších Slovákov. Je vzorom, aj symbolom slobody a nádeje nielen pre nás, ale aj pre budúce generácie. No jednoducho povedané s literárnym kritikom Alexandrom Matuškom: „Treba aj Alexandra Dubčeka preniesť z pamätných tabúľ do pamätí!“

Pre Lekárske noviny
pripravil Peter Štrelinger

_FOTO:
_{Pavel Meluš}

Otec revolučnej liečby termických úrazov

Pôsobil na III. Chirurgickej klinike v Budapešti, kde ho zastihol povolávací rozkaz do Maďarskej kráľovskej armády, odkiaľ dezertoval do Juhoslávie, kde pôsobil ako lekár v národnooslobodzovacej armáde. V bojových podmienkach, pri mizernom technickom vybavení, zachraňoval aj tie najťažšie stavy.

Čítajte ďalej...