Na úvod by sa patrilo, aby som povedal niečo o sebe, aj keď sa to bude zdať pre niektorých zbytočné. Ale ako sa hovorí opakovanie je matkou múdrosti.V roku 1998 som sa stal predsedom novovzniknutého Lekárskeho odborového združenia (LOZ) a na jeho čele som bol až do roku 2012. V tomto roku som sa stal prezidentom Slovenskej lekárskej komory, ktorú som viedol až do októbra 2021. Mottom celej mojej profesionálnej činnosti bola nielen obhajoba oprávnených požiadaviek lekárov ale aj ostatných zdravotníckych pracovníkov, v záujme zlepšenie slovenského zdravotníctva.
Po odchode z vedenia lekárskej komory som na krátku dobu bol pracovne v zahraničí. To mi však nebránilo, aby som nesledoval pokračovanie oprávnených snáh lekárov a sestier za zlepšenie ich postavenia, ohodnotenia, spoločenského uznania, čo sa malo prirodzene prejaviť v zásadnom navýšení rozpočtu pre zdravotníctvo na rok 2022. Mojej pozornosti neunikol ani zápas LOZ-u a predstaviteľov samosprávy s vládnou, koaličnou mašinériou za údajnú “Reformu slovenského zdravotníctva“, rozumej Optimalizáciu siete nemocníc (OSN). Oba sa skončili v utorok hlasovaním v parlamente viac menej podľa očakávania, ale v konečnom dôsledku v neprospech nás všetkých.
Rozpočet bol prijatý v podobe, ktorý nepočíta s požadovaným, oprávneným navýšením platov a teda stabilizáciou zdravotníckych pracovníkov v tomto sektore na najbližšie obdobie a reforma – OSN, ktorá neprinesie slovenskému zdravotníctvu tie nádeje, ktoré sa od nej očakávajú, sa môže začať. Napriek tomu, že minister Lengvarský v lete sľúbil nielen mne osobne na rokovaniach o budúcnosti a stabilizácii zdravotníkov výrazné navýšenie platov. Výsledok? Neudialo a nesplnilo sa nič. Toto však určite nemôže prekvapiť, ani zaskočiť človeka, ktorý 20 rokov stál na vrchole snáh o lepšie slovenské zdravotníctvo a bol dlhodobo jedným z ústredných kritikov politických rošád vlád naprieč celým politickým spektrom.
Áno, je pravda, že som počas celej kariéry zažil už všeličo. A pravidlo doterajších politikov, že sľub nestojí nič a klamstvo je prirodzeným politickým nástrojom, sa stalo bežným. No v utorok ma predsa len niečo vyrušilo. A veľmi. Som presvedčený, že nielen mňa. Pokojný „protest“ vyjadrenie názoru zdravotníckych záchranárov na ich odmeňovanie mal dohru na polícii. Trestné stíhanie odvedených bolo síce neskôr rozhodnuté ako nezákonné, ale celý priebeh demonštrácie sily zo strany najvyšších vládnych činiteľov bolo nad schopností všetkých, ktorí sa vážia nenahraditeľnú prácu záchranárov, ktorí sú v teréne prvým nárazníkom každej akútnej zdravotnej starostlivosti. Pochopenie uvedeného incidentu muselo byť nad schopnosti všetkých tých, ktorí si ctia demokraciu a princípy morálky a etiky.
Na tomto mieste by sa patrilo povedať slovami klasika len, „niečo je choré v tomto štáte dánskom…“Ale to by bolo málo. Podstata celého tohto problému totiž tkvie niekde úplne inde. Slovenskí zdravotníci už druhý rok nepretržite počas pandémie dokazujú svoju nezastupiteľnú úlohu v záchrane našej populácie. V podmienkach súčasného slovenského zdravotníctva, ktoré im pripravili nielen predchádzajúce vlády, vrátane i tej terajšej, odvádzajú doslova heroické výkony a len vďaka im je situácia v nemocniciach, ale i v slovenských rodinách ešte stále únosná. Opakovane sú títo ľudia nazývaní hrdinami týchto dní. A jeden politik pred druhým sa predbiehajú, kto dá slovenským zdravotníkom ešte honosnejší prívlastok. Veď slovná pochvala predsa nestojí nič. Rovnako ako sľuby. A výsledok? Dehonestácia práce zdravotníkov prijatím rozpočtu, ktorý im zabezpečí maximálne len valorizáciu z inflácie, navýšenie základných miezd možno o pár eur. Zdravotníckym záchranárom o niečo cez 30 € a pri ich „poďakovaní za toto navýšenie“ pred Národnou radou sú ich vrcholoví predstavitelia z ulice zobratí na výsluch pre porušenie zákona!!! A premiér tejto krajiny svojimi výrokmi na stav zdravotníctva a riešenia jeho problémov, len dokazuje, že je úplne mimo realitu.
Táto vláda prekročila všetky medze únosnosti, slušnosti, ale i sebakontroly. Priebeh, ale predovšetkým výsledok zhromaždenia- protestu záchranárov však poukázal aj na niečo iné. Podstatne dôležitejšie. Pohár trpezlivosti slovenských zdravotníkov už pretiekol. A s ním i čas na prosby, argumentáciu a konštruktívnu spoluprácu s touto vládou, sa po utorku naplnil. Vláda jasne ukázala, že nestojí o dialóg ktorý veci rieši a posúva v konkrétne závery v prospech nás všetkých, zdravotníkov i občanov-pacientov. Táto vláda prijatím uvedeného rozpočtu, ako i utorňajšieho policajného zásahu jasne deklarovala, že nestrpí iný, ani odborný názor. Nestojí o personálnu stabilizáciu slovenských zdravotníkov a je jej jedno, či bude mať kto v budúcnosti liečiť našich pacientov. Veď s najväčšou pravdepodobnosťou tu už nebude. Ale my zdravotníci tu budeme a rovnako aj všetci naši občania budú naďalej odkázaní na pomoc slovenských lekárov, sestier, ale i záchranárov. Práve preto, nám to nemôže byť jedno.
Ak nám lekári, sestry raz odídu zo zdravotníctva, je to natrvalo. A nenahraditeľne. To nie je zastupovanie sa zdravotníkov a ich návrat z karantény. Miesta ostanú prázdne. To si musia uvedomiť aj naši pacienti. Tí si to však chvalabohu uvedomujú, na rozdiel od vlády. To je veľmi dôležitý poznatok. Vyzerá to, že ani my zdravotníci, ani pacienti nerozhodujú o zásadných zmenách slovenského zdravotníctva. Ani o personálnej stabilizácii a konkurencieschoposti slovenského zdravotníctva. Omyl! V tejto chvíli to stále máme v rukách predovšetkým my zdravotníci. Len si to musíme v plnej šírke uvedomiť. Skúsenosti nám ukázali aj v minulosti, že jednotlivec sám nezmôže nič, pričom môže byť akokoľvek dobrej myšlienke i cieľu oddaný.
Boj o zlepšenie slovenského zdravotníctva, zvýšenie platov sestier, lekárov, záchranárov, ošetrovateľov individuálnymi akciami je vopred odsúdený na neúspech čo potvrdili aj doterajšie udalosti. Uvedomujem si, že všetci sme frustrovaní Covidom, vládou, našim postavením, ohodnotením a tiež reálnym spoločenským uznaním. Ale tiež viem, že všetci zdravotníci sú opäť hladní po úspechu. Toto nás musí spájať. Jednota a spoločný cieľ. Nebude to ľahké dokázať, ale dá sa to. Lekári už opakovane ukázali a to nielen v roku 2006 a v roku 2011, že to ide. A ak sa spojíme všetci nemôžeme byť neúspešní. So spoločným jednotným vedením a lídrom s prirodzenou autoritou a skúsenosťami. Lekárske odborové združenie so svojimi skúsenosťami a výsledkami môže byť tým zásadným stmelujúcim činiteľom na ceste k úspechu. Jedno je však už isté. Slová už nestačia. Nastal čas konkrétnych koordinovaných činov na záchranu slovenského zdravotníctva. Vitaj rok 2022.
Zdroj, foto: Facebook Marián Kollár
- Lymfóm je najčastejšia forma rakoviny krvi
- Bánovská nemocnica spustila prevádzku moderného Centra pre liečbu pohybového aparátu
- Novela zákona o zdravotnom poistení prináša zmeny
- Slepé črevo je zásobáreň prospešných baktérií
- NCZI: Pacienti sa liečia v nemocniciach najčastejšie pre choroby obehovej sústavy
- Ďalšie moderné lieky, ktoré uľahčia život pacientom
