Našli svoj domov na Slovensku -

Predstavujeme vám životné príbehy lekárov, ktorí sa narodili v blízkych aj vzdialenejších krajinách. Životné cesty ich priviedli na Slovensko, kde si založili svoje rodiny. Svoje znalosti a zručnosti venujú slovenským pacientom, nášmu zdravotníctvu a prinášajú aj originálny pohľad na svet. Svoj príbeh vám rozpovie internista MUDr. Kipchanga Chemwotei Sakong, pochádzajúci z Kene a pôsobiaci vo Vranove nad Topľou, Palestínčan MUDr. Mahmoud Zaher, ktorý pracuje ako chirurg v Lučenci a pediater MUDr. Oleksandr Dobrovanov, PhD., MBA, ktorý pochádza z Ukrajiny a pracuje v bratislavskej Klinike pre deti a dorast.

MUDr. Kipchanga Chemwotei Sakong, internista

Po maturite som šiel na vysokú školu študovať matematiku a ekonómiu. O medicínu bol najväčší záujem, ale vyberalo sa podľa maturitných výsledkov. Medicína bola len pre tých najlepších. Teta pracovala na ministerstve školstva na úseku zahraničných stykov. Povedala mi, že ponúkajú štipendium na štúdium medicíny do Ruska alebo na Slovensko.

V roku 2006 som začal študovať na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Po promócii som bol dva týždne ako doktorand v nemocnici na Kramároch, ale lákala ma prax. Prijal som miesto v nemocnici v Šahách. Na interné oddelenie som nastúpil k primárovi Petrovi Šomlóovi. Veľa som sa od neho naučil.

Spočiatku som mal problém so staršími pacientmi, ktorí zväčša hovorili po maďarsky. Ale aj to sa vyriešilo, keď mi prekladali sestričky. V Šahách som bol rok. Keďže manželka pochádza z Banského neďaleko Vranova, chceli sme sa dostať na východné Slovensko. Najprv som nastúpil na voľné miesto vo Svidníku a až po roku sa mi podarilo umiestniť do Vranova. V Banskom i vo Vranove niektorí ľudia už o mne vedeli, preto prijatie prebehlo bez problémov.

V Keni sú nemocnice len vo veľkých mestách. Tí, čo majú peniaze, sa chodia liečiť do Indie, kde je súkromný sektor na najvyššej úrovni.

Aký je rozdiel medzi zdravotnou starostlivosťou v Keni a na Slovensku?

Veľký rozdiel je najmä v dostupnosti pre každého a v kvalite. V Keni sú súkromné a verejné nemocnice. Verejné sú bezplatné, ale bez dokonalejšieho vybavenia a lepšieho personálu. Na Slovensku sa dá k zdravotníckej starostlivosti dostať aj v malých mestách. V Keni sú nemocnice len vo veľkých mestách. Tí, čo majú peniaze, sa chodia liečiť do Indie, kde je súkromný sektor na najvyššej úrovni. Ľudia si urobia zbierku, aby sa mohol niekto z rodiny kvalitnejšie liečiť.

Čo by u nás bolo treba zlepšiť?

Po páde komunizmu sa zanedbalo veľa vecí. Veľa zdravotníkov odišlo do zahraničia. Štát sa nestaral o to, ako ich zastabilizovať doma. To platí aj o školstve. Teraz treba začať najmä v primárnej starostlivosti a ísť vyššie. Keď nemáme základy, nedá sa postaviť mrakodrap. Na Slovensku je málo mladých a veľa starých lekárov. Chýbajú najmä tí ambulantní. Bolo by treba posilniť ambulantnú sféru, aby bol dostatok obvodných lekárov, a zároveň im dať patričné kompetencie.

Žiaľ, systém urobil z obvodných lekárov pisárov, ktorí vypisujú výmenné lístky, žiadosti do kúpeľov, žiadosti do sociálnej poisťovne – namiesto toho, aby liečili. Elektronický systém by mal zjednodušiť zbytočnú administratívu. To treba zmeniť. Keď stabilizovaný pacient berie chronické lieky, nemal by chodiť podchvíľou za obvodným doktorom, nech mu predpíše lieky. Mal som pacienta zo Švajčiarska, ktorý mal predpísané lieky na celý rok.

Kde zobrať tých lekárov?

To je celosvetový problém. Bolo by dobré zmeniť podmienky tak, aby bolo Slovensko atraktívne pre lekárov z okolitých krajín, a zjednodušiť ich prijímanie.

Ako ste sa vysporiadali s pandémiou COVID-19?

V prvej fáze nebolo dosť liekov. Nemali sme ochranné prostriedky. Veľa lekárov, najmä starších, sa bálo a dostupnosť bola sťažená. Keď sa pacienti mali zle, zavolali; využívali sme telemedicínu a upravovali sme liečbu. Prípadne sme s pacientmi komunikovali cez príbuzných. Počas tretej fázy je to lepšie, podávame monoklonálne látky. Mám veľa starších pacientov, ktorí mali ťažší priebeh.

U zdravých sa treba sústrediť na prevenciu. Covid je vypuklejší v zime ako v lete. Ľudia by mali chodiť na časté vychádzky a vetrať. V lete športujeme, jeme viac ovocia a zeleniny, čiže dostávame viac vitamínov. V zime to treba nahradiť. Urobiť všetko preto, aby sme neboli obézni, nefajčiť a zredukovať alkohol. S kolegami sme hovorili o tom, prečo tu pacienti umierajú viac ako inde. Na Slovensku sa predpisuje priveľa antibiotík, preto vzniká rezistencia a nevytvára sa imunita.

Ako oslavujete Vianoce?

Vianoce slávime dvadsiateho piateho decembra na Deň narodenia. Na vianočnom stole je hydina, kým na Slovensku je to ryba. Darčeky dávame deťom, dospelí sa zaobídu bez nich. Až teraz prichádza v mestách do módy vianočný stromček, ktorý predtým nebol. Zväčša to býva borovica. V Keni je sedemdesiat percent kresťanov. Slávnosť nie je taká ako v Európe. Miešajú sa do toho pohanské zvyky. Ideme do kostola a posedíme pri spoločnom obede. Potom nasleduje prechádzka. Z domu som si zobral to, že vyrábam placky “Chapati” a kuracie mäso. Deň predtým, na Štedrý večer, zájdeme k svokrovcom a tam sú už Vianoce celkom po slovensky.

MUDr. Oleksandr Dobrovanov, PhD., MBA, pediater

Narodil som sa v dôstojníckej rodine. Otec bol dôstojník a neskôr sa stal architektom. Moji príbuzní boli pre mňa príkladom a som na nich hrdý.

Kde ste maturovali a vyštudovali medicínu? Do akej nemocnice a s akou špecializáciou ste nastúpili? Ako ste sa dostali na Slovensko, ako Vás tu prijali a kde pôsobíte?

Štúdium pediatrie som ukončil v roku 2005 na Pediatrickej fakulte Národnej lekárskej univerzity N. I. Pirogova (s vyznamenaním) vo Vinnici na Ukrajine. Je to veľmi pekné mesto v centrálnej časti Ukrajiny, približne tak veľké ako Bratislava. Po štúdiu som nastúpil ako sekundárny lekár detského oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Černivciach (Vinnická oblasť, Ukrajina), kde som pracoval aj ako obvodný lekár.

V roku 2007 som atestoval v odbore pediatria na Ukrajine a nastúpil ako lekár oddelenia patologických a chorých novorodencov (perinatologické centrum) Nemocnice s poliklinikou „Centrum matky a dieťaťa“ vo Vinnici. V roku 2008 som si doplnil špecializáciu v odbore „detská anestéziológia“ v hlavnom meste Ukrajiny – Kyjeve. Následne som pracoval ako lekár – detský anestéziológ perinatologického centra v svojom rodnom meste do roku 2011, kde som vykonával funkciu zástupcu primára.

V roku 2011 som prišiel na Slovensko do Piešťan. Urobil som to z rôznych dôvodov. Hlavnou motiváciou bola nestabilná situácia v zdravotníctve, ktorá mi neumožnila naplnenie mojich snov – pracovať a vyvíjať sa. Tieto komplikované zmeny (reformy atď.), ktoré nemôžu ovplyvniť bežní ľudia, mohli trvať podľa môjho názoru (vtedy) veľmi dlho. Preto som si vybral takú zložitú cestu. Doslova, veľa mojich spolužiakov skončilo s medicínou a našli si iné povolanie či zárobkovú činnosť. Narodil som sa v dôstojníckej rodine. Otec bol dôstojník a potom sa stal architektom. Moji príbuzní boli pre mňa príkladom a som na nich hrdý.

Rád si spomínam na rozprávanie starých rodičov ako sa počas vojny stretávali z rôznymi ľuďmi. Slovákov opisovali ako dobrých a milých ľudí. Ako spolubojovníkov, s ktorými si navzájom pomáhali, podporovali sa a zachraňovali životy. Keď sa mi naskytla možnosť, s radosťou som išiel na Slovensko a presvedčil sa na vlastné oči, že starí rodičia mali pravdu.

V Piešťanoch ma prijali veľmi dobre, mám na to obdobie veľmi pekné spomienky. Vtedy na Slovensku chýbali lekári a každý lekár mal „váhu zlata” (čo tiež bolo dôsledkom niektorých politických zmien v oblasti zdravotníctva na Slovensku – všetky zmeny potrebujú čas). Boli aj drobné komplikácie: jazyková bariéra, nové zvyky, uznanie dokladov, musel som nanovo urobiť atestáciu, nakoľko Ukrajina nepatrí do EÚ (atestácie z Ukrajiny mi neuznali).

Od roku 2011 do 2016 pracoval som ako lekár detského a novorodeneckého oddelenia Nemocnice s poliklinikou A. Wintera v Piešťanoch, kde som v roku 2016 atestoval v odbore pediatrie. V rokoch 2017 až 2019 som pôsobil vo funkcii primára III. detskej kliniky Slovenskej zdravotníckej univerzity NsP v Lučenci a v roku 2018 som získal titul MBA (Master of Business Administration). V období 2017 až 2020 som pôsobil ako externý ašpirant na Fakulte verejného zdravotníctva Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Od roku 2019 pracujem ako lekár-pediater Kliniky pre deti a dorast A. Getlíka Slovenskej zdravotníckej univerzity a Univerzitnej nemocnice v Bratislave a od roku 2020 ako odborný asistent katedry. V roku 2020 som získal špecifikačnú atestáciu v odbore dorastové lekárstv

Aký je rozdiel medzi zdravotnou starostlivosťou na Ukrajine a na Slovensku? Čo by u nás bolo treba zlepšiť?

Podľa môjho názoru hlavný rozdiel je v tom, že na Ukrajine neexistujú zdravotné poisťovne v takej forme, ako sme na ne zvyknutí na Slovensku. Mnohé lieky si pacienti musia doteraz kupovať sami. Je to zlé pre pacientov aj pre lekárov. Do roku 1991 zdravotníctvo na Ukrajine fungovalo podľa socialistického systému celkom dobre. Myslím si, že je to ukážkový model, ako by malo fungovať zdravotníctvo, hoci boli aj niektoré nedostatky.

Bohužiaľ tento systém toho času nie je možné aplikovať na Slovensku. Ohľadom zlepšenia zdravotníctva na Slovensku neviem povedať veľa… Podľa mňa máme skvelých odborníkov, ktorí denne robia všetko preto, aby zdravotníctvo na Slovensku bolo na vysokej úrovni. Ako obyčajný lekár a človek môžem povedať, že vidím nedostatok lekárov v niektorých regiónoch. Možno by sa to dalo riešiť skrátením dĺžky predatestačnej prípravy v niektorých odboroch. Pre mňa je však na prvom mieste kvalita poskytovaných služieb a nie počty výkonov.

Chýbajú zdravotné sestry a mladší zdravotnícky personál. Prácu sestier a iného zdravotníckeho personálu si veľmi vážim. Preto si myslím, že aj v tejto oblasti sú rôzne možnosti, ktoré môžu pomôcť urobiť prácu sestier a mladšieho zdravotníckeho personálu viac atraktívnou (mzdy, dĺžka štúdia, postgraduálne štúdium, podmienky na pracovisku).

Na Slovensku je stále väčší nedostatok lekárov. Prečo? Čo si myslíte o možnosti príchodu lekárov zo zahraničia? Aké majú problémy pri príchode na Slovensko?

Niektoré dôvody som uviedol vyššie. Ľudia si vážia svoj čas a preto hľadajú iné možnosti a stabilitu. Poviem jednoducho, že ľudia sú málokedy schopní opustiť svoj domov, ak majú dobré podmienky. Ale v dnešnej dobe je to celosvetový problém. To sa netýka len Slovenska. Všade vidíme určité zmeny. Z histórie vieme, že spoločnosť pravidelne prechádza takými zmenami. Je to podľa mňa prirodzený a neovplyvniteľný proces.

Ako ste sa vysporiadali s pandémiou COVID-19?

S ňou nie som vysporiadaný doteraz. Pracoval som ako lekár COVID-19 oddelenia II. chirurgickej kliniky NsP Cyrila a Metóda na Antolskej a viem posúdiť važnosť situácie. Vo februári tohto roku Slovensko sa dostalo na prvé miesto čo sa týka úmrtnosti na COVID-19. Mali sme 33% úmrtnosť (zomieral každý tretí pacient). COVID-19 nám priniesol veľa smútku, úmrtí, zdravotnícky personál je vyčerpaný, proti tomuto ochoreniu neexistujú doteraz lieky so stopercentnou účinnosťou.

Zatiaľ sú jedinou možnosťou preventívne opatrenia. Ale pevne verím, že spoločne zvládneme aj tento problém vďaka spolupráci, znalostiam, viere, tolerancii, ľudskosti, trpezlivosti… V minulosti ľudstvo prežilo oveľa ťažšie epidémie a pandémie. Preto nestrácam nádej. Klobúk dole a veľká vďaka patrí všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom na dennom základe boria s covidom.

Ako oslavujete Vianoce? Zachovali ste si zvyky z domova?

Áno, samozrejme. Vo všeobecnosti mám rád sviatky a veľmi si vážim všetky tradície. Vianoce oslavujem ako zvyčajne. Ukrajinské sviatky sú podobné slovenským, ale oslavujeme ich podľa juliánskeho kalendára. Vianočný sviatok (25. december) preto pripadá súčasne na 7. január (gregoriánsky). Pointa všetkých sviatkov je rovnaká, preto „duplicitné“ sviatky občas oslavujem len symbolicky. Zároveň prajem všetkým čitateľom k blížiacim sa sviatkom veľa zdravia a lásky, aby vo vašich domoch vládla spokojnosť, úprimnosť a tolerancia.

MUDr. Mahmoud Zaher, chirurg

Kde ste maturovali a študovali medicínu a s akou špecializáciou ste nastúpili na Slovensko a ako vás tu prijali?

V roku 1978 som maturoval v Kuvajte. Pre dobré výsledky pri maturite som sa mohol prihlásiť na štúdium medicíny. V roku 1979 ma prijali ako štátneho štipendistu na štúdium medicíny v Československu, čo som uvítal s radosťou. V októbri 1979 som priletel do Prahy. Odtiaľ sme vlakom cestovali do Senca na ročné štúdium slovenčiny a prípravu na štúdium medicíny na LF UK v Bratislave. Počas ročného pobytu v Senci som zvládol všetky predmety, spoznal som mentalitu Slovákov a ich zvyky. Pochopil som, čo ma ešte čaká v novej neznámej krajine. Bol som veľmi dojatý, s akou láskavosťou nás prijali.

V roku 1986 som promoval na lekárskej fakulte v Bratislave. Podal som si žiadosť na prvú chirurgickú kliniku v Bratislave. Bol som veľmi rád, keď mi oznámili, že ma prijali a môžem pracovať na takej prestížnej klinike, kde som stretol prvých kolegov chirurgov, ktorí mi ostali blízkymi priateľmi až doteraz. V roku 1991 som absolvoval prvú a o pár rokov neskôr druhú atestáciu z chirurgie. V roku 1991 sme sa tiež s manželkou rozhodli pokračovať v práci na chirurgickom oddelení v skvelej nemocnici s poliklinikou v Lučenci. Som rád, že môžem pracovať so skvelým kolektívom chirurgov, ktorí ma veľa naučili a sme si veľmi blízki.

Aký je rozdiel medzi zdravotnou starostlivosťou v Palestíne a na Slovensku?

To, žiaľ, neviem posúdiť, keďže som s rodinou musel v roku 1968 emigrovať po izraelskej okupácii Palestíny do Kuvajtu. Domov som sa už nevrátil. Myslím si, že zdravotná starostlivosť na Slovensku je na európskej úrovni.

Bohužiaľ, slovenský štát chronicky zanedbáva životne dôležitú otázku existencie zdravotníkov.

Čo by sa u nás dalo zlepšiť a ako riešiť nedostatok lekarov?

Základom je zlepšiť dôveru medzi pacientom a lekárom. Ústretový prístup lekára prinesie pacientovi veľký benefit k vyliečeniu jeho choroby. Slovenské zdravotníctvo je chronicky podfinancované, je slabá materiálno-technická úroveň nemocníc. Podceňuje sa preventívna činnosť, čo má za následok morbiditu a mortalitu hlavne vo vyšších vekových skupinách. Finančné ohodnotenie lekárov a sestier je najhoršie medzi okolitými európskymi krajinami, čo spôsobuje odchod špecialistov do zahraničia. Bohužiaľ, slovenský štát chronicky zanedbáva životne dôležitú otázku existencie zdravotníkov. V tomto smere sa situácia v čase covidu veľmi zhoršila…

Riešením tohto vážneho stavu, ktorý môže ohroziť zdravie a životy občanov, je zlepšenie postavenia zdravotníkov. Štát by sa mal poučiť zo svojich chýb. Myslím si, že sa musí čím skôr vytvoriť kompromis medzi štátom a lekármi. Bolo by dobré dosiahnuť dohodu medzi slovenskými lekármi a sestrami, aby sa vrátili a pracovali doma. Čiastočným riešením by bolo prijatie zahraničných lekárov špecialistov.

Ako ste sa vysporiadali s pandémiou covidu?

Covid je pandémia, ktorá ohrozuje každého z nás. Veľa z nás si toto ochorenie vyskúšalo a prežilo na vlastnej koži, ale, bohužiaľ, viac než štrnásťtisíc Slovákov tomuto ochoreniu podľahlo. Dva roky pandémie polarizovali slovenskú spoločnosť a spôsobili veľmi vážne ekonomické škody vo všetkých oblastiach života. Ja som osobne túto zákernú chorobu prekonal, nebola to obyčajná chrípka. Teraz som trikrát očkovaný a verím, že aj keď ešte niekedy prekonám covid, slovenské zdravotníctvo nebude mať o jedného lekára menej.