Časovaná bomba v hlave dotikala -

Monika rada hrala na klavír a čítala knižky. Žila pokojným životom. Až na nejaké to plávanie sa nevenovala športu. Zvykla darovať krv. Študovala andragogiku. Rok pred promóciou ju zaskočila krutá správa. Náhle jej zomrela dvadsaťtriročná spolužiačka. Diagnóza: prasknutá mozgová cieva. Dlho sa z toho nevedela spamätať.

V novembri minulého roka sa dala do reči so stálou zákazníčkou ich čokoládovne, Dobroslavou Krajačičovou, ktorá robí hovorkyňu v nemocnici CINRE. Rozprávanie o klinike ju veľmi zaujalo.
Vtedy jej Dobroslava povedala: „Dúfam, že našu pomoc nebudete potrebovať.“
Monika sa vtedy len usmiala a povedala: „Určite nie.“
Netušila, že o pol roka bude všetko ináč a pre aneuryzmu sa ocitne na hranici života a smrti.

Prebudila ju obrovská bolesť

Prvých päť rokov sa venovala rozvoju a vzdelávaniu vo veľkej medzinárodnej firme. Potom sa prepracovala do vedúcej manažérskej profesie. Pred dvanástimi rokmi sa prebudila na obrovskú bolesť v pravej časti hlavy.

Nebola to migréna. Vystreľovalo jej to do ucha, hornej časti čeľuste, sánky, oka a koreňa nosa. Začali jej tŕpnuť pravá noha a ruka. Záchvaty, ktoré trvali dva-tri dni, sa opakovali niekoľkokrát do roka. Ako-tak na ne zaberal Nurofen rapid. Neurológ ju poslal na magnetickú rezonanciu bez kontrastnej látky. Výsledok: negatívny. Lekár jej oznámil, že keď je bolesť sporadická a neopakuje sa často, má si dať analgetikum. Tak fungovala na liekoch.

Posledné tri roky ju záchvaty bolesti týrali stále častejšie a intenzívnejšie. Už ju neprepadali nadránom, ale aj počas dňa. Pri niektorých ležala na zemi a revala od bolesti. Kŕčovitá bolesť jej zvierala oko, nadočnicový oblúk, čeľusť, prínosnú časť a ucho. Stomatológ uvažoval, že to môžu spôsobovať osmičky. Postupne jej vytrhali všetky zuby múdrosti.

Otorinolaryngológ zisťoval, či problém nespočíva v uchu alebo v nose. Napokon usúdil, že ide o neuralgiu trojklaného nervu. Tú však iní lekári vylúčili. Bola na návšteve u rodičov v Banskej Bystrici, keď nastali najkritickejšie dni. Od dvadsiateho šiesteho apríla ju úporné bolesti týrali denne. Lieky nezaberali. Prvého mája sa na naliehanie mamy vybrala na pohotovosť do Rooseveltovej nemocnice. Zavolali na konzultáciu neurologičku. Aj tá vylúčila trojklaný nerv. Keby to bol trojklaný nerv, mala by spadnutú, necitlivú a stŕpnutú časť tváre. Lekárka jej predpísala proti bolesti Doretu. Poslala ju na magnetickú rezonanciu.

Na MR sa 11. mája potvrdilo, že na trojklanom nerve na pravej strane nie je nič, čo by vyvolávalo bolesť, avšak pribudla šokujúca diagnóza: v ľavej časti hlavy je za okom aneuryzma mozgovej tepny.

To bol pre ňu poriadny šok. Také niečo vôbec nečakala. Predpokladala, že jej zase nič nezistia. Aj keď boli bolesti neznesiteľné, vyšetrenia boli negatívne. S pribúdajúcimi večermi sa prvýkrát bála o život. Mala tridsaťpäť rokov. Spomenula si na kamarátku, ktorá zomrela taká mladá. Kládla si otázku, prečo práve ja? Začala pátrať v rodinnej minulosti. Starí rodičia mali infarkty, starý otec z maminej strany prekonal mozgovú porážku, spomenula si na otca, ktorý infarkt prežil.

Riaditeľ CINRE jej odpovedal za hodinu

Monika sa radila s viacerými lekármi. Nález poslala aj bratislavskej neurologičke doktorke Ivete Valachovičovej. Odpovedala jej, že to je priorita, ktorú má riešiť. Odporučila jej CINRE. Na internete našla o tejto klinike skvelé referencie. Nabrala teda odvahu a napísala hovorkyni mail, v ktorom opísala svoju anamnézu.

Na jej prekvapenie, odpovedal jej za hodinu riaditeľ CINRE MUDr. Ivan Vulev. Zdôraznil, že je to v rizikovej oblasti a praskajú aj menšie aneuryzmy. Odporúčal jej podstúpiť digitálnu subtrakčnú angiografiu, aby sa diagnóza potvrdila a prípadne odhalili alebo vylúčili ďalšie aneuryzmy. Ošetrenie pri type a lokalizácii aneuryzmy ako u nej, je na tomto pracovisku veľmi bezpečné a s rizikom závažných komplikácií do jedného percenta, čo je menej ako riziko len sledovania výdute a konzervatívneho postupu.

Vulevove vyjadrenia boli racionálne, faktické a zároveň upokojujúce. Posledný májový deň nastúpila na hospitalizáciu na Oddelenie neurológie a neurochirurgie. Nikdy predtým neležala v nemocnici. Z lekárov a sestier vyžarovali istota a nádej.

V CINRE jej nik nepovedal: „Čo s vami máme robiť? Keď vám zaberá Flector, dajte si ten.“ alebo „Ste ešte mladá, nič vážne to nebude.“ – ako si to často vypočula pri niektorých predošlých vyšetreniach inde.

Invazívni rádiológovia v plnom nasadení.

Diagnóza aneuryzma sa potvrdila

Osem hodín po vyšetrení sa nemohla pohybovať. Ležala s bandážou na nohe. Často sa pri nej zastavila doktorka Ivana Zajíčková. Trpezlivo s ňou prebrala jej zdravotný stav. Doktor Samuel Hadvig jej detailne vysvetlil, ako bude prebiehať zákrok a na obrazovke ukázal jej aneuryzmu, ktorá sa mohla zmeniť na časovanú bombu. Nakoniec to bolo len na nej, ako sa rozhodne. Monika súhlasila s operáciou.

Na izbe ležala s pacientkou, ktorej tiež ošetrili aneuryzmu. Uviedla ju do obrazu, čo ju čaká. Napriek tomu bola ráno polomŕtva strachom. Predstava nejakého stentu a množstva drobných špiráliek v mozgovej tepne ju desila. V hlave jej vírila myšlienka: Čo ak sa nezobudím a už neuvidím svojich najbližších? Na sále z nej strach opadol. Všetci mali dobrú náladu. Keď sa prebudila, prevážali ju na ARO a povedali, že to dopadlo veľmi dobre.

Vedľa ležali ochrnuté pacientky. Počula, že po porážke priviezli aj mladého chlapca. Spočiatku jej pobyt na lôžku robil problémy. Zvykla mať plnú kontrolu nad sebou. Teraz z nej trčali hadičky infúzií. Bola zacievkovaná. Cítila sa bezmocne. Nemohla ísť na toaletu. Cudzí ľudia ju umývali. Každú chvíľu jej merali tlak. Hrala hudba. ARO bolo krásne ako z nejakého fantazijného filmu. Vo štvrtok ju previezli na izbu. Mohla ísť na toaletu. Na šiesty deň ju pustili a odviezli domov.

Monikine záchvaty bolesti sú minulosťou.

Už ani neviem, kto všetko konkrétne bol pri operačnom zákroku, ale všetkým tým ľuďom zo srdca ďakujem! Zaspávala som na sále pri tónoch ABBA, zobúdzala som sa pri Bicycle Race od QUEEN. Táto hudba ma sprevádza celý život. A plakala som od radosti. Zvyšných 22 hodín som strávila na ARO. A napriek mnohým životným zvratom to bol najťažší i najkrajší deň môjho života. Úplne závislá od pomoci cudzích ľudí, vedľa mňa ležiace nehovoriace ženy, neustále zvuky prístrojov. A keď ste zrazu úplne sami, napojení na prístroje a vidíte možné dôsledky „mŕtvice“ okolo seba, zostane vám len pokora, odvaha a trpezlivosť. Pokora – prijať pomoc tých skvelých ľudí, ktorí vám venujú svoju energiu i čas. Odvaha prijať veci v živote také, aké sú. A trpezlivo nimi prechádzať.

Monika Balajthyová

Po dvoch týždňoch nastúpila do práce

Prvé týždne sa rýchlo zadýchala, točila sa jej hlava. Bola trochu oťapená. Pre lieky proti zrážanlivosti sa jej prechodne robili aj modriny. Vyšetrenie, ktoré absolvovala 31. júla, dopadlo nad očakávanie. Cieva bola priechodná. Aneuryzma nebola už vôbec viditeľná. Šiesty mesiac berie minimálne dávku Pregabalinu.

Keď si spomenie na pacientky, ktoré hovorili, ako ich inde len sledovali a dlhé roky často v strachu konzervatívne liečili, vie, že tých šesť dní v CINRE bola veľká výhra. Dnes sa cíti, ako keby jej nič nebolo. Môže sa už pokojne vyspať a neničia ju obavy, že ju zas prepadne záchvat bolesti. S obavami zmizli aj stresy. Občas si povzdychne, že keby jej pred dvanástimi rokmi urobili magnetickú rezonanciu s kontrastnou látkou, mohli by jej tú aneuryzmu odhaliť možno už skôr.