Sviatočná spomienka na otca -

Aký človek bol docent MUDr. Ladislav Kužela – o tom som sa rozprával s jeho synom, gastroenterológom docentom MUDr. Ladislavom Kuželom, CSc.

Rodina Kuželovcov pri vianočnom stromčeku.

Dá sa povedať, že ste lekárska rodina. Pôsobil v tomto povolaní niekto z otcových predkov?

Môj otec vyrástol v Ivanke pri Dunaji v tak neuveriteľne rodinne založenom prostredí, že pri dnešnom uponáhľanom svete si človek ťažko dokáže predstaviť, ako to mohlo u nich doma asi vyzerať. Ja môžem iba potvrdiť, že ako dieťa mám jedny z najkrajších spomienok na časy, kedy moja babka (otcova mama) pravidelne organizovala u seba v dome (v tom čase už v Bratislave) každý víkend rodinné stretnutia, a to napriek pomerne výraznej početnosti rodiny – mala štyri deti, tieto deti mali svoje deti, rodiny…

Otec bol druhý zo súrodencov. V rodine nemal lekársky vzor, napriek tomu od strednej školy vedel, že chce ísť na medicínu. Tú chcel študovať aj jeho mladší brat Štefan. Ten bol vo svojej výskumnej práci taký úspešný, že mu doslova o chlp unikla Nobelova cena, keď sa zaoberal výskumom biochémie bunky. Aj Štefan si, podobne ako otec, s komunistami užil svoje. Doslova ho odtrhli od laboratórneho stola a vyhodili z Prírodovedeckej fakulty UK. Našťastie ho prichýlili pod svoje krídla onkológovia, kde mohol ďalej realizovať svoj výskum a ukázať svoju výnimočnosť. Medicínu vyštudovala aj otcova sestra, ktorá sa stala uznávanou, rešpektovanou psychiatričkou. Tak sa vlastne vytvoril základ lekárskej rodiny.

Docent Kužela sa u profesora Šišku profiloval smerom ku kardiochirurgii.

Otec hovoril plynule po anglicky, nemecky a rusky. V týchto jazykoch študoval odbornú literatúru. Keď spoluorganizoval medzinárodný kardiochirurgický kongres v Bojniciach, všimli si ho kolegovia z Ameriky a priamo tam dostal ponuku na odbornú stáž. V roku 1966 vycestoval do San Francisca, kde mal možnosť dva roky pracovať u pána profesora Gerbodeho.

Keď videli, čo dokáže, ponúkli mu prácu na klinike patriacej pod Stanfordovu univerzitu, ktorá je jednou z vedúcich vzdelávacích, ako aj vedeckých inštitúcií na svete. Keďže si ho chceli „vychovať pre seba“, dali mu možnosť cestovať po najlepších kardiologických pracoviskách v USA. Tam sa oboznámil s novými operačnými postupmi, ktoré boli pre nás neznáme.

Ako vyzeral rodinný život u Kuželovcov?

Mama sa s otcom zoznámila, keď už bol chirurgom. Ako sedemnásťročná študentka konzervatória mala akútny zápal apendixu. Otec ju operoval v nemocnici na Partizánskej. Už počas hospitalizácie sa do neho doslova po uši zaľúbila.

Po prepustení nútila sesternicu, aby sa prechádzali okolo nemocnice, v nádeji, že ho stretne. Keďže prechádzky neboli úspešné, kúpila si malé topánky, ktoré jej zodrali päty, a tak sa dostala opäť k nemu do nemocnice. Tu si ju otec musel všimnúť a v roku 1962 bola svadba. Ked bol na stáži v Amerike, mama mohla ísť za ním až po niekoľkých mesiacoch. Ako „záruku“, že sa vráti, ju komunisti donútili nechať moju sestru v ČSSR, ktorá ostala u jej rodičov. Keď mama prišla do San Francisca, vyhrala konkurz do opery.

Zo speváckej kariéry napokon nebolo nič. V lekárskych kruhoch panoval pre nás zvláštny, ale aj podnetný zvyk. Nemocnice zabezpečovali, aby manželky sprevádzali svojich partnerov na operačných sálach aj na pracovných cestách. Dámy sedeli v presklenej galérii nad operačkou a sledovali svojich manželov pri práci. Oni im pritom vysvetľovali, čo sa práve deje. Nemocnice mali záujem, aby vedeli o práci svojich mužov čo najviac a lepšie pochopili, prečo prídu domov zničení. V speváckej kariére mohla mama pokračovať až po návrate domov, v Slovenskej filharmónii.

Z Ameriky si okrem mňa (narodil som sa dva mesiace po príchode) doniesli aj vianočné zvyky. Doma sme mali ozdobený vianočný strom vždy od Mikuláša až do Troch kráľov. Pod stromčekom sme mali zabalené darčeky, ktoré spolu s nami rozbaľoval aj náš pes.

Spomínate si na spolužitie v širšej lekárskej rodine?

Otcovi súrodenci boli výnimočne nadaní ľudia. Vo svojich odboroch ostali po nich, podobne ako po otcovi, nezmazateľne hlboké brázdy. Počas pravidelných víkendových stretnutí, keď sa hodovalo do sýtosti, vždy panovala pohodová nálada. Sprevádzal ju krik, pri ktorom sa človek mal niekedy problém dostať k slovu. Medzi týmito výnimočnými osobnosťami býval ústrednou postavou otec. Všetci na neho obdivne hľadeli a s úžasom počúvali jeho historky. Nikdy neutíchali debaty, ktoré sa viedli až na deväťdesiatdeväť percent o medicíne. Tej zasvätil môj otec celý život.

Aké bolo vaše detstvo?

Z detstva mi ostalo aj veľa spomienok na to, ako som sedel otcovi na kolene a on študoval nepredstaviteľne „tlsté“ knihy v angličtine, z ktorých ma zaujali najmä obrázky. Jeho láska k medicíne bola silná až do tej miery, že mama si sama naštudovala medicínsku problematiku, aby mu stíhala večer kontrovať v rámci debaty. Musím priznať, že ju dodnes ovláda do takej miery, že jej mám problém niektoré veci z medicínskeho hľadiska vyhovoriť, lebo „ona si to naštudovala“ inak.

Žiaľ, otec medicíne zasvätil svoj život až tak naplno, že nedbal o svoje zdravie, a to i napriek tomu, že už mal za sebou dva prekonané infarkty, pracoval každý deň do úplného vyčerpania. Takto sa od útleho detstva stala medicína prirodzenou súčasťou môjho života. Dostával som ju od kolísky, lebo v rodinnom kruhu aj pri rôznych návštevách bola hlavnou témou skoro vždy medicína. Často som býval v nemocnici pri otcovi. Keďže si z roboty zvykol nosiť zaujímavé veci, už ako dieťa som sa hrával s peánmi a umelými chlopňami. A mama rozumela všetkým odborným výrazom a doteraz číta prevažne zdravotnícku literatúru.

Taktiež treba dodať, že moje detstvo prebiehalo v dobe veľkých osobností a zvučných mien. Mal som to šťastie, že som ich vídaval už ako dieťa. Napríklad, taký pán profesor Ján „Džony“ Černý býval u nás veľmi často na chate, rovnako ako mnoho ďalších lekárskych velikánov tej doby.

Čo otca priviedlo k prvej transplantácii v strednej Európe?

Ako som už spomínal, otec dostal v USA viacero ponúk, aby tam ostal. On však chcel prísť na Slovensko a pozdvihnúť kardiochirurgiu. V rámci výcviku na pracoviskách v USA si osvojil nové operačné a liečebné postupy a veril, že ich bude môcť zrealizovať u nás.

To platilo aj o transplantácii srdca. V roku 1968 sa stal vedúcim oddelenia kardiovaskulárnej chirurgie a zástupcom prednostu kliniky vedenej akademikom Karolom Šiškom. Rok po úspešnej transplantácii, ktorú 3. decembra 1967 v Juhoafrickej republike zrealizoval profesor Christian Barnard, vykonal otec, pár mesiacov po návrate z USA, presne 9. júla 1968, za pomoci kolektívu prvú transplantáciu srdca s mimotelovým obehom v strednej Európe. Darcom bol štyridsaťšesťročný muž, ktorý sa smrteľne zranil po páde z balkóna. Príjemcom bola päťdesiatštyriročná žena, ktorá, žiaľ, zomrela po piatich hodinách ešte na operačnej sále na následky iných ochorení.

MUDr. Ladislav Kužela (1926–1980)
Narodil sa 5. augusta 1926 v Ivanke pri Dunaji. Štúdium na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave absolvoval v roku 1950. Po promócii pracoval v Ústave normálnej a patologickej anatómie. Od roku 1952 bol odborným asistentom na II. chirurgickej klinike LF SU v Bratislave. Prešiel klasickou hrudníkovou chirurgiou, potom sa špecializoval na kardiochirurgiu. Docentom sa stal v roku 1964. V rokoch 1966 – 1968 absolvoval stáž v Pacific Medical Center v Spojených štátoch amerických, kde získal vedecký titul Master of Clinical Sciences. Od roku 1968 bol vedúcim oddelenia kardiovaskulárnej chirurgie a zástupcom prednostu. 9. júla 1968 uskutočnil prvú transplantáciu srdca nielen v bývalom Československu, ale aj v strednej a východnej Európe, ktorú sám inicioval. Zaviedol endokrinnú chirurgiu a moderné liečenie kardiovaskulárneho systému. Zaoberal sa i pooperačnou fyziológiou, patopsychológiou a pooperačnou starostlivosťou o pacientov. Od roku 1979 ho z politických dôvodov odstavili z klinickej praxe a musel začať pracovať v Ústave experimentálnej chirurgie Slovenskej akadémie vied (SAV). Zomrel 27. mája 1980.

V čom bol problém?

Vtedy som mal tri mesiace. Len sprostredkovane viem, že otec sa technicky operácie dobre zhostil. Problém bol v zázemí, nebolo dosť skúseností so zvládnutím reakcie zo strany imunitného systému a celkovo chýbala aj zohratá periféria odborníkov, ktorá je dnes pri transplantácii samozrejmosťou. Ďalšia transplantácia srdca sa uskutočnila až o tridsať rokov neskôr.

Po roku 1968 mal váš otec politické problémy.

Často sa dostával do konfliktu s komunistickými kádrami, ktorým tvrdil, že stranícka knižka nestačí na to, aby viedli kolektív, keď na to odborne nemajú. Po roku 1968 ho vyhodili z večera do rána, keď sa mal stať prednostom kardiochirurgickej kliniky na Partizánskej, na ktorej mu najviac záležalo. Večer šiel s mamou na kliniku.

Odmontovali z dverí menovky, preniesli veci z pripravovanej pracovne prednostu. To však súdruhom nestačilo a v roku 1979 ho z politických dôvodov odstavili od toho, čo miloval najviac, to znamená od pacientov, od chirurgie, a presunuli ho do výskumného ústavu SAV. To, že ho odstrihli od praktickej chirurgie, niesol veľmi ťažko. Napriek všetkým ústrkom a podrazom však doma nikdy nepovedal: „Škoda, že sme neostali v Amerike.”

Váš otec teda zo zásady odmietal kompromisy.

Neustála šikana zo strany vtedajších vedúcich pracovníkov (správne by som ich pomenoval –„straníkov“) pokračovala aj počas posledných rokov otcovho života. Napriek tomu nikdy nestratil to, čo ho robilo výnimočným a čo mu vštepili jeho rodičia, jeho mama. Bol to zmysel pre hodnoty ako čestnosť, tvrdá práca, štedrosť a dobrota; popri tom mu ostalo to najdôležitejšie – schopnosť zasmiať sa na sebe aj spolu s druhými.

Spomínanú šikanu si po pravde otec tak trochu aj „ušil“ na seba sám svojou priamosťou, otvorenosťou, svojím prístupom, keď jednoznačne dal každému najavo, že nemá rád priemernosť, a tomu, kto „nemal na to”, vysvetlil, akým smerom by sa mal pre dobro medicíny radšej uberať. V tých časoch si vedel každý predstaviť, k akej „popularite“ môjho otca to viedlo, a on napriek tomu, že presne vedel, akú dohru môže mať jeho postoj, ostal neoblomným a nezišiel zo svojej priamej cesty. Dôsledkom bolo aj to, že som nemohol študovať medicínu v Bratislave. Prijali ma na hygienu v Prahe, odkiaľ som po roku prestúpil do Bratislavy, kde som musel znovu absolvovať všetky skúšky.

Aké bolo jeho pôsobenie v SAV?

Práca v SAV mu spôsobila viac utrpenia ako radosti, lebo tým, že ho komunisti odstrihli od toho, čo najviac miloval – od chirurgie, od pacientov, dosiahli presne to, čo chceli: v tomto období doslova trpel.

Stretávate ešte otcových pacientov?

Rád by som vyjadril poďakovanie z celého srdca všetkým, ktorí stále spomínajú na otca v dobrom. Neprejde mesiac, aby som nemal telefonát či e-mail od známych, ktorí o ňom hovoria s láskou. Vďaka patrí všetkým, pre ktorých je aj po toľkých rokoch, čo už nie je medzi nami, zaradený do kategórie tzv. „nezmazateľných“ ľudí. Keď chcem charakterizovať takéto osobnosti, poviem: „Ide o človeka, ktorý keď vstúpi do miestnosti (bez fenoménu hlučnosti), všetci prítomní vedia a cítia (samozrejme bez pachovej stopy), že vošiel“.

Ako by váš otec videl súčasné trendy v medicíne?

Chirurgia totiž zďaleka (podobne ako aj celá medicína) nie je len o „rezaní“, ale aj o komunikácii s pacientom. Niektorí dnešní mladí lekári sa spoliehajú viac na prístroje ako na poznanie pacienta. Predpokladám, že by sa mu nepáčilo, že sa s pacientmi v súčasnosti stále menej hovorí. Na druhej strane by bol ale určite nadšený zo všetkých technických vymožeností, ktoré dnešná doba priniesla.

Často, keď s mamou spomíname na otca, dávame si otázku: aký by bol dnes, či by bol stále plný elánu, humoru… teda, či by bol aj napriek vysokému veku taký, aký ostal v našich spomienkach. Žiaľ, na túto otázku odpoveď už nedostaneme.

Pre Lekárske noviny
pripravil Peter Valo

_FOTO:
_{archív L.K.}

Posledné dni Alexandra Dubčeka

Alexander Dubček, jeden z najslávnejších Slovákov, na sklonku šesťdesiatych rokov minulého storočia priniesol nádej nielen pre Čechov a Slovákov, ale aj pre milióny ďalších ľudí na celom svete, že aj socializmus môže mať ľudskú tvár.

Čítajte ďalej ...