MUDr. Pavol Vencel, osobný lekár Muammara Kaddáfího -

„V noci som už bol v Tripolise. Na druhý deň sme sedeli v Kaddáfího pracovni. Požiadal ma, či by som mu mohol robiť osobného lekára. Moja odpoveď musela znieť: „Áno.“ Iná by bola neprijateľná, ba priam nemožná!“

Čo vás priviedlo do Líbye?

Šiesteho apríla 1976 mi zavolal náčelník zdravotnej služby ČSĽA, generál MUDr. Miroslav Hemala: „Paľo, včera som bol pozvaný na koberec k ministrovi Dzúrovi. Zdravotnícka situácia našich vojsk v Líbyi je katastrofálna. Už je problém aj s riešením akútnych prípadov. Ľudia sú nespokojní, píšu petície na vládu, že sa nič nerieši. Napätie medzi naším a líbyjským vedením narastá. Je otázka času, kedy prerastie v otvorený konflikt. Preto som rozhodol, že nastúpiš do funkcie hlavného lekára v Líbyi. Ihneď! Prideľujem ti dvoch chirurgov, dvoch internistov a tlmočníka. Máš dva dni na prípravu k odletu. Pred odletom ti dám pokyny, ktoré do telefónu povedať nemôžem.“

Len tak zo dňa na deň?

Všetky moje plány sa zrútili. Kandidatúra i prednášky na lekárskej fakulte boli fuč. Keď som to oznámil manželke, skoro skolabovala. Práve sme sa mali sťahovať do nového bytu. Generál Hemala mi spomenul pár mien príslušníkov vojenskej kontrarozviedky a politických a zdravotníckych funkcionárov, ktorí boli v Líbyi. Diskrétne mi dal meno Líbyjčana, ktorý pracoval ako agent pre našu rozviedku. Mal prísť za mnou do Benghází. Mal som sa mu predstaviť menom a trikrát zopakovať, že pochádzam z Brna a on mi bude vychádzať v ústrety pri každej komplikovanej udalosti. Takých som mal neskôr vyše hlavy, ale nášho líbyjského špióna som nikdy nestretol! Na letisku nás privítal vedúci riadiacej skupiny ČS vojsk v Líbyi generál Andrej Faglic. Oboznámil ma s katastrofálnou situáciou našich vojsk a ich zdravotníckeho zabezpečenia. Na otázku, čo mám urobiť ja, odvetil: „Zlepšiť!“ Ako vojak som mu mohol povedať iba: „Vykonám.“ Mojich lekárov som poslal tam, kde to najviac horelo. Požiadal som generála, aby oznámil vojakom našich vojsk, civilným zamestnancom a rodinným príslušníkom, ktorí chcú odísť do vlasti, že do štrnástich dní príde po nich lietadlo. Prihlásilo sa ich osemnásť. Také boli moje začiatky v Líbyjskej džamahíriji.

Prečo bola situácia našincov v Líbyi katastrofálna?

Čo som tu uvidel, ďaleko prevýšilo moje najhoršie očakávania. Po preštudovaní podpísaných kontraktov bolo jasné, že dohody porušuje líbyjská strana a my sa jej kvôli petrodolárom podriaďujeme na úkor ľudskej dôstojnosti. Tak nám to odporučil ústredný výbor našej rodnej strany. Teda, hľadať pomoc doma by bolo stratou času. Zodpovednosť a utrpenie našich ľudí ostala na mne. Dvadsať hodín denne som cestoval po lokalitách, nadväzoval známosti a učil sa čítať a písať po arabsky.

Nestačil vám tlmočník?

Sedem rokov po Kaddáfího revolúcii tu zavládol arabsko-líbyjský nacionalizmus. Po vyhnaní Američanov, Angličanov a Francúzov sa stala úradnou rečou arabčina, ktorú museli ovládať aj vedúci zahraniční pracujúci. Z Líbye sa stala prosperujúca krajina. Jej občania si to uvedomili, a podľa toho sa k cudzincom správali. Z mnohých poctivých a skromných beduínov sa stali bezcitní chrapúni, čo cudzincov nielen ponižovali, ale snažili im ublížiť na každom kroku. Napokon aj u nás platilo: Máš peniaze, máš všetko. Za prvé mesiace v Líbyi som sa nemal čím pochváliť. Poznačili ich aj mimoriadne udalosti, ktoré mnou poriadne otriasli, že som takmer vyhorel. Boli to ťažké zranenia vojakov, infarkty, havárie a popáleniny. Najviac ma zasiahla smrť podplukovníka Hájka, ktorý zahynul pri výcviku aj so svojím líbyjským žiakom. Ich Albatros sa zaryl do sedemmetrovej hĺbky Soľných jazier. Práve v tom čase mu prišla na návštevu manželka s dvomi krásnymi dcérami, ktoré pred štrnástimi dňami maturovali. Keď som im oznamoval otcovu smrť, bol to najčiernejší deň v mojom živote. Po štyroch strastiplných mesiacoch som sa vybral vykonať kontrolu leteckého pluku v Syrte, kde slúžil aj podplukovník Hájek. Odrazu som musel lietať hore-dole. V Sebhe vypukla infekčná žltačka, v Tobruku úplavica a na El Uotija mal nejaký pilot psychické problémy.

Ako ste sa dostali do blízkosti Muammara Kaddáfího?

Po kontrole som sa vydal na obed. Cez okno jedálne som videl, ako sa obrovskou rýchlosťou rúti terénny Chevrolet veliteľa základne. Vzápätí vletel do jedálne ustráchaný veliteľ pluku podplukovník Jaroš s neznámym líbyjským generálom. „Pán doktor, okamžite vyrazíte!“ Päťdesiat kilometrov od základne zomiera otec nejakého vysokého šéfa. Pán generál vie len toľko, že krváca. Keby ho prevážali, mohol by umrieť. Auto máte pripravené. O podobné nástrahy nebola v Líbyi núdza. Vzal som si veľmi dobre vybavenú brašnu a vyrazil. Cestou som sa zastavil u riaditeľa poľskej nemocnice a vypýtal si krvné konzervy skupiny nula. S poľským riaditeľom som mal výborný vzťah. Naši vojaci mu zadarmo zrekonštruovali celý areál. Požiadal som ho, aby mi rezervoval v prípade potreby jedno lôžko na ARO. Moje sanitné vozidlo bolo zariadené pre akútnu pomoc. Autom, ktoré bolo na vtedajšiu dobu jedným z najmodernejších, sme uháňali cez nekonečnú Saharu. V duchu som rozoberal diferenciálnu diagnostiku a možnosti pacientovho krvácania. Po niekoľkých hodinách sme dorazili do väčšieho stanového tábora. V ústrety nám priamo vyletelo niekoľko postáv, ktoré nezávisle jeden cez druhého niečo vykrikovali. Z vyľakaných posunkov som si domyslel, že sa máme ponáhľať. Voviedli nás do exkluzívne vybaveného stanu z kozej kože. Na lôžku ležal vychudnutý polomŕtvy starec. Podľa zúboženého stavu mohol mať aj sto rokov. Máloktorý starší Líbyjčan vedel dátum svojho narodenia. Keďže oni svoju starobu ignorujú, hovorí sa o nich, že nestarnú. Pacienta som okamžite vyšetril a zhodnotil jeho zdravotný stav. Na prvý pohľad sa zdal beznádejný, no podvedome som zachytil v jeho očiach akýsi tajomný úsmev. Pod prísahou môžem potvrdiť, že podobný nevysvetliteľný úsmev som spozoroval asi u ôsmich pacientoch, ktorí sa zdali byť stratení a svoju smrť prežili. Vo vesmíre je vraj človek jediným tvorom, ktorý je od Boha obdarený úsmevom. Asi to predstavuje určitý spôsob obrany proti smrti. Vďaka tomu úsmevu som uveril, že ho zachránim. Jeho diagnóza mi bola jasná. Vracanie krvi, čierna stolica a šokový stav signalizovali masívne krvácanie z vredu žalúdka alebo dvanástnika. Takmer nemerateľný tlak, nitkový pulz a enormná dýchavičnosť si vyžadovali urgentný zákrok. Okamžite som nasadil protišokovú liečbu, podal som krv, podporil srdcovú činnosť a pokúsil sa zastaviť krvácanie. Až teraz som zhodnotil nesmiernu cenu súpravy na stanovenie krvných skupín, ktorú som len nedávno dostal od svojich talianskych priateľov. Každú konzervu, ktorú som podával pacientovi, som musel totiž overiť, ako prikazuje zákon. To, čo sa udialo
v ďalších hodinách, mi pripadalo ako zázrak. Ako do starcovho tela vtekala životodarná tekutina, jeho stav sa zlepšoval. Keď nadišla hodina modlitby, do ticha zneli spevy modliacich sa mužov. Tri noci, ktoré som bdel nad pacientom, sa mi zdali bez konca. Pulz a dýchanie sa mu upravili. Prestal krvácať. Na chvíľu som zdriemol od únavy. Keď som precitol, zacítil som na pleciach cudzie ruky. Zakrývali ma beduínskym plášťom, aby mi nebola zima. Pozrel som sa na pacienta. Tvár mala výraz ukážkovej horror mortis. Dal som mu opatrne niekoľko lyžičiek studeného bylinkového čaju a ošetril pery. Začal som ho pripravovať na prevoz do poľskej nemocnice. Ráno na nás čakal vrtuľník. Vyprevádzala nás s úctou a vďačnosťou celá stanová osada. O hodinu už ležal pacient na ARO. Po úspešnom operačnom zákroku ho prepustili vo veľmi dobrom telesnom a duševnom stave.

To, že išlo o otca vodcu revolúcie a najbohatšieho Líbyjčana Kaddáfího ste sa vraj dozvedeli
až po návrate do Tripolisu.

Presne tak. Úspech výnimočného pacienta mi priniesol výnimočnú popularitu. Dodnes si neviem vysvetliť, ako sa odrazu ľudia v okolí môžu zmeniť. Tí, ktorí ma nechceli ani vidieť, sa doslova vnucovali do mojej priazne. „Čo bolí, to prebolí“ sa spieva v jednej našej populárnej pesničke. Na všetko zlé som rýchlo zabudol a tešil sa zo zmien, ktoré nastali. Odvtedy som mal otvorené všetky dvere. Odrazu som vybavil, že lieky a zdravotnícky materiál bude zabezpečovať líbyjská strana tak, ako to bolo uvedené v kontrakte. Na každé špeciálne vyšetrenie našich ľudí stačilo, aby predložili svoj cestovný pas, a ich hospitalizácia bola bezproblémová. Všetky požiadavky, ktoré boli doposiaľ nesplniteľné, sa zázračne splnili! Dokonca sme dostali aj u nás nedostupné onkologické lieky a niektoré u nás nedostupné antibiotiká sme odosielali zadarmo do vlasti. Úspechov bolo oveľa viac, hlavne v exporte našej špeciálnej techniky, ako boli tanky, raketomety či lietadlá. Medzi našimi vojakmi, expertmi a ich rodinnými príslušníkmi zavládla spokojnosť. V Tripolise sa nám podarilo otvoriť pre našich ľudí aj materskú škôlku a jazykovú školu. Kaddáfího otec sa dožil 81 rokov. Po uzdravení zostal žiť na Sahare v obyčajnom stane. Nezlákali ho sláva ani bohatstvo jeho syna. Najdôležitejšie bolo, že sa československo-líbyjské vzťahy zmenili na veľmi úspešné.

Kaddáfího život je vhodný na napísanie eposu. Vyšlo o ňom státisíce článkov a možnože aj tisíc kníh. Čo mohlo na ňom zaujať toľko autorov?

Muselo ich fascinovať, že syn obyčajného beduína spustil revolúciu a vytvoril režim, ktorý nemá vo svete obdoby. Odmietal kapitalistický i komunistický systém vládnutia. Presadil dogmy z islamského ponímania pravdy, spravodlivosti, slobody a rovnosti. Kaddáfí mal v súkromí len veľmi málo skutočných priateľov. Ako vladár bol patologicky podozrievavý. O nedôvere voči takmer každému svedčí aj moje prvé stretnutie. Pred ním som musel prejsť podrobnou psychologicko-lekárskou prehliadkou cez rôznych odborníkov. Ku Kaddáfímu som sa dostal asi po dvoch hodinách preverovania. Vyzliekol sa do pol tela. Vyšetril som mu profesionálne pľúca, srdce a zmeral krvný tlak. Poďakoval sa mi za záchranu otca aj syna Sajfa, ktorého pohrýzol škorpión. Správal sa ku mne milo, ale dosť odmerane. Ďalšie vyšetrenie pokračovalo o desať dní v Zelených kasárňach. Kaddáfí kvôli svojej bezpečnosti aj dvakrát za týždeň menil ubytovanie. Pred návštevou som opäť podstúpil rôzne laboratórne a RTG vyšetrenia. Po náležitej preventívnej prehliadke som sa ho opýtal na želania súvisiace s jeho zdravotným stavom. Opäť nasledovala veľmi zdvorilá komunikácia, samozrejme, bez citov a bližšieho vzťahu. Ďalšie stretnutie sa uskutočnilo o tri týždne. Opäť ma prehliadli od hlavy po päty viacerí odborníci. Zas nechýbalo ani RTG. Teraz však pred rezidenciou stáli príslušníčky jeho osobnej stráže, chýrne Amazonky. Opäť som ho vyšetril. Pritom som si všimol, že má pod ľavým prsníkom materské, asi polcentimetrové znamienko. Teda, až na tretíkrát som vyšetroval pravého Kaddáfího. Tí predchádzajúci boli dvojníci, skutočne na nerozoznanie. Neskôr som sa s jedným z nich dôverne zoznámil. Musím poznamenať, že bol ako herec lepší ako sám Kaddáfí. Prezradil mi, že ich na úlohu hrať Kaddáfího pripravovali excelentní anglickí odborníci.

Iste ste si museli položiť otázku, aké bolo jeho skutočné presvedčenie, či to neboli len hrané postoje a politický kalkul? Či išlo o pomätenca alebo mimoriadne talentovaného herca? Či to bol utopista alebo pragmatik?

Jeho prácu o kontrašpionáži pri absolvovaní vojenskej akadémie v Anglicku vraj hodnotili ako jednu z najlepších. Proti svojím nepriateľom využíval rôzne formy fyzického násilia, väznenie, mučenie, exekúcie, represie ťažkými zbraňami, to všetko len preto, aby sa udržal pri moci. Muammar Kaddáfí bol diktátor so všetkými prívlastkami, ktoré diktátorom patria. Ako jeho osobný lekár som na vlastné oči videl výsledky jeho režimu. Na treťom televíznom kanáli trikrát do týždňa nadránom vysielali šibeničné popravy jeho odporcov naživo. Keď som sa ho na ne opatrne opýtal, odvetil: „Som veľmi dobrým znalcom veľkej francúzskej revolúcie. Svoju diplomovú prácu po štúdiu histórie v Anglicku som napísal práve o tomto najslávnejšom úseku novodobých dejín ľudstva. Francúzska revolúcia priniesla ľudstvu slobodu, bratstvo
a rovnosť. Na druhej strane povraždila desaťtisíce ľudí a napokon aj svojich vrcholných revolucionárov. A nik dnes neobviňuje Francúzsko, že je teroristickou krajinou. Ja len bránim našu septembrovú revolúciu. Keď neodstránim jej nepriateľov, odstránia oni mňa. Už na mňa spáchali množstvo atentátov. Viac ich prežil vari len môj priateľ Fidel Castro.” Odvtedy som sa ho už na to nespytoval.

Tých negatívnych vlastností, ktoré sa pripisujú diktátorom, mal Kaddáfí viac ako dosť. Na druhej strane to bol práve on, kto z jednej z najzúboženejších zemí sveta urobil jednu z najprosperujúcejších.

Za jeho vládnutia dostal každý po absolvovaní maturitných skúšok doma či kdekoľvek v zahraničí možnosť vysokoškolského vzdelania v ktoromkoľvek odbore, a to zadarmo. Každý mal právo na kompletné zdravotné zabezpečenie, pričom si sám mohol vybrať krajinu, kde sa chce liečiť. Všetky výdavky hradil štát. Bývanie v štátnych bytoch bolo bezplatné. Roľníkom, ktorí prejavili záujem o poľnohospodársku veľkovýrobu, pridelili farmy s kompletným materiálnym zabezpečením. Každý, kto nemal podlžnosti voči štátu a nebol doma trestne stíhaný, sa mohol odsťahovať do krajiny, ktorú si vybral. V zamestnaní bola absolútna rovnoprávnosť medzi mužmi a ženami. Koho povolali do armády, dostal plat, aký mal v predošlom zamestnaní, ak bol preňho výhodnejší ako žold, čo by mu dali v armáde. Matky mali päťročnú materskú dovolenku, ktorú plne hradil štát. Za každé živo narodené dieťa sa vyplácalo tristo dinárov, čo bolo tridsaťtisíc bývalých československých korún. Starobný dôchodok bol veľmi slušný. Kaddáfí odporúčal svojim občanom, aby mali len jednu ženu. Ponechal však aj doterajší systém štyroch žien. Uzavrel anglické, americké a francúzske základne na celom líbyjskom území. Zrušil výhody, ktoré mali Taliani. Hneď po nástupe k moci zvýšil všetky platy na dvojnásobok. Zlikvidoval organizáciu Moslimských bratov, komunistov a bassistickú opozíciu. V roku 1983 vyhlásil projekt veľkej umelej rieky, ktorá mala zavlažiť veľkú časť líbyjskej púšte. Prvá fáza bola ukončená v roku 1991.

Dňa 17. februára 2011 vypuklo v Líbyi ľudové povstanie, ktoré sa rozšírilo na celú Líbyu a neskôr znamenalo Kaddáfího koniec.

Vzniklo pod vplyvom zahraničných tajných služieb a najmä CIA. Podľa novinových správ, 20. októbra 2011 zavraždili muža s menom Muammar Kaddáfí. Najprv ho postrelil francúzsky poručík, ukrytého v špinavom kanáli neďaleko Syrty, a potom ho zlynčovali sfanatizovaní šialenci. Jeho mŕtvolu vystavili vo výklade obchodného domu. Prečo hovorím, že zavraždený bol muž menom Muammar Kaddáfí? Zdôrazňujem to preto, lebo v jeho smrť neverím. Za devätnásť mesiacov som ho spoznal ako človeka, ktorý sa mal nesmierne rád. Videl som, čo všetko urobil pre svoju bezpečnosť. Mal verných priateľov po celom svete, a najmä prostriedky na svoju záchranu. Musel počítať s tým, že sa proti nemu raz vzbúri celá Líbya a zachráni sa len útekom do zahraničia, kde mal miliardové kontá, ktoré vo svete petrodolárov platia. Dokonalý úkryt mu mohol poskytnúť vodca moslimov na Filipínach, ktorý vládne nad mnohými nedostupnými ostrovmi, Niger, Čad, Mauretánia, ale aj Kolumbia či Mexiko. Kaddáfí mal na výber mnoho zemí, ktoré by ho vždy uvítali. Jeho režim musel padnúť najmä preto, že hlavnú a jedinú podstatu svetovej politiky tvorí boj o ropné či surovinové zdroje a udržanie kontroly nad nimi.

Na záver mi dovoľte zacitovať proroctvo, ktoré predniesol pred miliónsedemstotisícovým zhromaždením na Zelenom námestí v Tripolise dňa 1. 7. 2011: “Títo ľudia,” mal na mysli migrantov,” jedného dňa prinesú svoje bojisko až ku vám domov! Pozrite sa na týchto ľudí! Vyzerajú, že ich zneužíva diktátor alebo sú nejako ináč utláčaní? Varoval som vás, nezačínajte si s Líbyjčanmi, lebo budete stratení.” Ešte pred smrťou odkázal. “A teraz ma počúvajte, vy ľudia z NATO. Bombardujete múr, ktorý zadržiava teroristov z Al Káidy. Tým múrom je Líbya. Zničili ste ju! Ste idioti. Pre tisíce migrantov z Afriky, pre podporu Al Káidy budete horieť v pekle. Ja som nikdy neklamal, neklamem ani teraz!”

Pre Lekárske noviny pripravil Peter Valo

Foto: archív MUDr. Pavol Vencel

Pridaj komentár Zrušiť odpoveď