V suite tuniského prezidenta -

Traumatológ Milan Očenáš s manželkou nastúpili do nemocnice v dvadsaťtisícovom prímorskom meste Monastir v Tunise. Manželov prekvapilo, že pred nimi otvorili bránu novej nemocnice. Milana potešila skvele zariadená operačná sála so šesťdesiatimi štyrmi chirurgickými, šesťdesiatimi internistickými, šesťdesiatimi pediatrickými a dvadsiatimi štyrmi pôrodníckymi lôžkami.

Mesto sa rozprestieralo na polostrove, ktorý vybiehal desať kilometrov do Stredozemného mora. Ohraničovali ho nádherné pláže a luxusné hotely. Najkrajšie bolo mramorové letné sídlo prezidenta. Doktor Očenáš sa až o pár týždňov dozvedel, že nemocnica bola pred ich príchodom prázdna, lebo sa do nej báli nastúpiť domáci lekári. V Monastire sa totiž narodil národný hrdina prezident Habib Bourguiba, ktorý prísne vyžadoval poriadok. Jeho slovo bolo zákonom. Nedostatky riešil na mieste osobne. Z Monastiru pochádzala polovička ministrov a guvernérov, ktorí sem chodili navštevovať svojich rodičov. Raz za doktorom Očenášom pribehol vystrašený šéf ambulancií Nasir Karoui Mužraba. Zreferoval, že ho má navštíviť prezidentov švagor. Diskrétne prezradil, že Bourguiba švagrovi nariadil, že nesmie mať viac ako tri deti. Švagor prezidenta neposlúchol a urobil si štvrté. Pán prezident sa nahneval a dal ho sterilizovať. Odvtedy je hypochondrický, neurastenický a cíti sa byť chorý. Nemôže spávať. “Mohli by ste mu vymyslieť nejakú liečbu?”

Bourguibov švagor naozaj prišiel

Doktor Očenáš ho vyšetril a pre upokojenie mu dal lieky na spanie. Pacient sa zjavil o mesiac. Ďakoval, že mu slovenský lekár veľmi pomohol. Odvtedy pozýval manželov Očenášovcov na nedeľné obedy. Domáci často dávali na stôl šakšugu. Pripomínala naše lečo, akurát sladkú papriku v ňom nahradili feferónky. Keď Milan Očenáš vložil do úst prvé sústo, zacítil, že mu horí hrdlo. Ešte na druhý deň ho štípal konečník, ale zároveň našiel odpoveď na otázku, prečo väčšina Tunisanov trpí na gastritídu, enteritídu alebo žalúdočné vredy.

Prostredníctvom prezidentovho švagra sa MUDr. Očenáš zblížil s ďalšími osobnosťami politického života. V dome ministra zdravotníctva bol ako doma. Najvýznamnejším zo známych bol však sám prezident. Bourguiba v auguste oslavoval narodeniny. V tom čase trávieval v rodnom meste mesačnú dovolenku. Doktor Očenáš ho musel pri ohlasovanom príchode vítavať spolu s miestnou honoráciou najprv na hraniciach mesta a potom aj na radnici. Ani nevedel, ako sa stal súčasťou prezidentovej suity. Očenášovci mali neobmedzený prístup do prezidentského paláca. V jeho spoločnosti si podávali ruku so saudským kráľom Faisalom, s marockým sultánom Hassanom II. alebo s fínskym prezidentom Urhom Kekkonenom. Milan Očenáš bol pri tom, keď prezident prijímal sťažnosti. Tie museli jeho ľudia okamžite preveriť. Keď mal sťažovateľ pravdu, prezident na mieste zriadil nápravu, keď však klamal, tak ho hlava štátu na mieste osobne zmlátila palicou. Táto metóda sa Milanovi Očenášovi v podstate páčila. Predstavoval si, že by ju uplatňovali aj pri našich udavačoch a krivých svedkoch, ktorí poriadne „zasmradia“ a nestane sa im nič.

Slovenský lekár a obradná obriezka
Prezident Hahíb Bourguiba si slovenských manželov obľúbil. Zavolal ich aj na slávnosť, keď bola v bourguibovskej rodine obriezka. Tam všetko muselo byť na najvyššej úrovni. Pani Očenášovú navliekli do parádnych arabských brokátových šiat a navešali na ňu kilo zlata. Posadili ju na vyvýšené pódium vedľa madam Bourguibovej. Slovenský lekár bol zdesený, keď videl, že vznešení hodnostári urobili obriezku svojej ratolesti tak, ako obyčajní ľudia, u holiča.

V čisto mohamedánskej krajine bola obriezka chlapcov v predškolskom veku povinnosťou a samozrejmosťou. Holiči ju vykonávali britvou bez potrebnej hygieny. Ranu posypali jemne namletou čiernou kávou, aby príliš nekrvácala – po takejto tortúre dochádzalo často k infekciám. Hojenie trvalo dlho. Uplakaní chlapci sa niekedy tackali rozkročení aj vyše mesiaca v dlhých košeliach. Nejeden z nich sa ocitol v Očenášovej ambulancii a on ošetroval či preväzoval zapálené alebo aj hnisajúce rany. Často musel nasadiť aj antibiotiká. Najhoršie boli vážne poranenia, keď holič odsekol britvou časť žaluďu alebo prerezal močovú rúru. Po týchto skúsenostiach ho požiadali jeho inštrumentári Moncef May a Sadok el Ayeb, či by neurobil obriezku synov nemocničného personálu a ich príbuzných. Keď Milan Očenáš videl, aké problémy spôsobujú chlapcom holiči, súhlasil, a tak robil od novembra po marec obriezky každý piatok odpoludnia na operačnej sále.

Tento akt bol veľmi pompézny. Chlapca priviezli na ozdobenej ťave. Na hlave mal červenú šechyu a obliekli ho do zlatom vyšívaného obleku. Ruky a nohy mal potetované hennou. S ním prichádzali do nemocnice celé rodiny z obidvoch strán. Stalo sa, že sa na operačku nahrnulo aj šesťdesiat príbuzných.

Inštrumentári pripravili sterilné inštrumenty, gázy, mastný tyl a šitie. Z obriezky u holiča sa odrazu stala operácia „lege artis“. Slávnosť obriezky sa začínala spevom a typickým rytmickým bubnovaním, o ktoré sa postarali zdravotníci. Rašid dal chlapcovi slabšiu anestéziu. Milan Očenáš rýchlo skalpelom vykonal obriezku, kožu zašil niekoľkými catgutovými stehmi a sterilne obviazal ranu. V okamihu obriezky spustili prítomní pokrik, ktorý patrí k slávnostným príležitostiam. To bol signál pre príbuzných, čo sa zhromaždili na dvore, a tí začali kričať, spievať a mlátiť na bubny. Kravál stíchol, až keď rodinný sprievod s čerstvo obrezaným chlapcom sediacim na vyzdobenej ťave neopustil areál nemocnice. Tak MUDr. Milan Očenáš vstúpil do dejín Tunisu zavedením novej metodiky religióznych obriezok, pri ktorých sa rany hojili a obrezávaní nevrešťali od bolesti, ako to tu predtým bývalo zvykom.

Pána prezidenta rozbolel zub
Doktor Očenáš skoro pochopil, prečo sa miestni lekári báli nastúpiť do novej nemocnice. Prezident Bourguiba do nej totiž nezabudol prísť pri každej návšteve. Skontroloval, ako funguje, opýtal sa, čo potrebujú, a zväčša to hneď aj vybavil. Raz za Očenášom prifrčal zdesený okresný náčelník s tým, že pánovi prezidentovi sa zlomil zub a príde do nemocnice na ošetrenie. Odrazu sa tu objavili podivní ľudia a prinášali kvety a palmy, ktorými zapratali nemocničný dvor. Prezident prišiel v sprievode húkajúcich policajných vozidiel. Do zubnej ambulancie pani Očenášovej sa nahrnuli všetci ministri, guvernéri a s nimi plno policajtov. Prezident Habib Bourguiba podal ruku obom manželom a posadil sa do kresla. Oľga ho s milým úsmevom požiadala po arabsky: „Helfomok.“ Podľa nej to malo znamenať „Otvorte ústa!“, ale ministri a policajti stuhli od hrôzy, lebo pani Očenášová povedala prezidentovi: „Otvor papuľu!“ Na všeobecné prekvapenie sa Habib Bourguiba strašne rozrehotal a riekol: „Pani doktorka, vidím, že pracujete s naším chudobným ľudom, pretože ste použili slovo, aké používajú oni.“ Až potom sa začala rehotať aj zdesená suita.

Z traumatológa monoprimár
V Prahe Milanovi Očenášovi intenzívne vysvetľovali, ako má v zahraničí propagovať socializmus, zabudli mu však povedať, že bude musieť prevádzkovať aj pôrodnicu a iné odbory. Tu zúročil, že sa v Banskej Bystrici popri práci na traumatológii venoval aj všeobecnej chirurgii. Vedel zoperovať cisársky rez, cystu vaječníka či myóm maternice rovnako, ako bez problémov urobil ortopedický zákrok. Prosto musel robiť všetko až po urologické operácie.

Pri jednej z nich vybral pacientovi z obličky štyridsaťosem kameňov a dvojročnému chlapcovi z močového mechúra kameň ako slepačie vajce. Skúsenosti z neurochirurgie využil, keď mu priniesli pacienta, ktorého ktosi tresol kladivom po hlave a urobil mu tam poriadnu dieru. Diagnóza: vpáčená zlomenina lebky medzi čelnou a spánkovou kosťou. Jej úlomok tlačil na mozgovú kôru. Pod vylomenou kosťou vznikol krvný výron, ktorý pacientov stav ešte zhoršil. Milan Očenáš nemal inštrumenty na vŕtanie. Musel zaimprovizovať. S okrúhlym žliabkovým dlátom tesne pri rizikovej zóne opatrne vysekal dierku. Kliešťami rozšíril otvor, zasunul do neho páčidlo a nadvihol úlomok do polohy, v ktorej bol pred úderom kladiva. Potom už len odsal krvný výron. Takýchto operácií bolo viac.

Doma mu nik neveril, že mu pri nich asistovali ľudia, ktorí nemali zdravotnícke školy. Personál na sálu si povyberal a vyškolil sám. V návale práce si nestihol uvedomiť, že sa stal monoprimárom, akým bol kedysi v Banskej Bystrici jeho niekdajší vzor starý pán Petelen. V tých časoch platilo pravidlo, že v Tunise môže náš lekár pôsobiť len dva roky. Keď sa Očenášovi domáci priatelia dozvedeli, že by mal odísť, požiadali prezidenta, aby sa obrátil na československú vládu, nech mu povolia ostať ďalšie dva roky. Habib Bourguiba prikázal ministrovi zdravotníctva, aby v tej veci zavolal do Prahy rezortnému kolegovi Josefovi Plojhárovi. Minister a farár v jednej osobe žiadosti pána prezidenta vyhovel. Milanovi Očenášovi zatelefonovali z československej ambasády: „Soudruhu doktore, o vás se zajímal sám prezident Bourguiba. Vy musíte mít velikou protekci, protože vám soudruh ministr Plojhár prodloužil pobyt o další dvě léta.“

Ako sa nestal profesorom a prednostom na chirurgii
Po ďalších dvoch rokoch ho zdržiavali znova. Hovorili, že pán prezident tu chce postaviť fakultnú nemocnicu, ktorá bude mať vyše tisíc postelí. Naliehali: „Zostaňte, budete prvý profesor chirurgie.“ Myslel si, že tárajú, aby ho zase na nejaký čas zdržali. Keď však po dvanástich rokoch navštívil Monastir, stál tam nový špitál. Prezident Habib Bourguiba sa naozaj staral o svoje rodné mesto. Namiesto menšieho špitálika dal postaviť tisícpäťstoposteľovú, supermodernú nemocnicu. V istých chvíľach si doktor Očenáš vzdychol: “Ľutujem, že som tam neostal.”