Onkogynekológ u nás a v Anglicku -

„Som lekárske dieťa, otec bol internista, nasiakol som nemocnicou ešte ako malý. Ak ma naši nemali kam dať, tak som s ním chodil robiť večernú vizitu do nemocnice. Otec slúžieval v nemocnici na Bezručovej, ktorá dnes už neexistuje.“

Čo vás priviedlo k rozhodnutiu stať sa lekárom? Mali ste nejaké vzory?

Som lekárske dieťa, otec bol internista, nasiakol som nemocnicou ešte ako malý. Ak ma naši nemali kam dať, tak som s ním chodil robiť večernú vizitu do nemocnice, alebo som si tam len tak ťukal na písacom stroji. Otec slúžieval v nemocnici na Bezručovej, ktorá dnes už neexistuje. S deťmi boli vždy problémy.

Samotné vzory som akosi ani nemal, ak by som mal byť úprimný, skôr by som povedal, kto mal na mňa v medicíne väčší vplyv, kto ma ohromil. Na začiatku sa mi páčil môj prvý primár na gyn.-pôr. oddelení vo Zvolene, volal sa Ján Pavličko. Bol to navonok tvrdý Tatranec, ktorý sa prebíjal týmto neľahkým odborom sám, ako bývalý patológ mal rozsiahle vedomosti a, hlavne, naučil ma systému, ako si budovať v mysli „zásuvky“ a tam si postupne ukladať niečo nové. On ma vlastne priviedol k onkológii, naučil ma základom cytológie, kolposkopie a onkologickej operatívy. Skoro celý môj medicínsky život som z neho čerpal.

Druhým človekom, ktorý na mňa mal veľký vplyv a ktorého som neskonale obdivoval, bol profesor Dargent z Lyonu, vo Francúzsku. Ako zrelý lekár som bol na študijnom pobyte vo Francúzsku, dva mesiace som strávil v Remeši a na štrnásť dní ma pozval do Lyonu profesor Dargent. Na to nikdy nezabudnem, vtedy som bol mierne vyhasnutý doktor, mal som pocit, že veľa robím a nehýbem sa z miesta. On mi ukázal krásu nášho odboru nanovo, on pochyboval o všetkom, čo robil, aby to mohol robiť lepšie — jedna operácia aj nesie jeho meno: ide o radikálnu trachelektómiu. Keď som ho sledoval, ako operuje, s akým úžasným citom pre tkanivo, akú má v tom istotu, pociťoval som až hrôzu z toho, čo všetko ešte neviem. Ten človek sa zaujímal o všetko, okrem medicíny sme preberali politiku — akurát sme ako Slovensko len vznikali, poznal Dubčeka, mal šarm, neustále pofajčieval z krátkych cigár, aj na operačke, on ma vlastne nakopol do ďalšieho boja v medicíne, ktorý som už skoro vzdal.

Stážovali ste v Kanade. Čo vás tam zaujalo?

Do Kanady som sa dostal na pozvanie človeka, ktorý ma vôbec nepoznal. Operoval som jeho švagrinú a na jej narodeninách sme to trochu asi prehnali, tak v rámci dobrej nálady ma pozval k nim. Bývali na predmestí Toronta. Vybavil mi stáž v Princess Margaret Hospital, čo je zatiaľ najmodernejšia nemocnica, akú som kedy videl. Úplné a kompletné centrum onkológie v Kanade, s operačkami, s rádioterapiou a chemoterapiou, bol som ohromený previazaním obvodného systému práce s tým nemocničným; žiadna kompetícia, ale spolupráca v prospech chorého, dôraz na prevenciu, všetky údaje na počítačoch, zosieťované a bezchybne fungujúce. Pre mňa to bol sen, pre nich samozrejmosť.

V Anglicku ste pracovali ako operujúci konzultant, čo je tam na úrovni primára. Mohli by ste porovnať organizáciu práce, vzťahy s poisťovňou a úroveň vášho odboru v Anglicku a u nás doma?

V roku 2005 som sa prihlásil na konkurz na miesto konzultanta pre gynekologickú onkológiu. Konkurz som vyhral, ani neviem prečo, bolo to len na šesť mesiacov, pýtali sa ma na všeličo u nás, ako operujeme, čo som robil ja. Bol som vtedy päťdesiattriročný, takže žiadne ucho, asi som budil rešpekt, ale aj pochybnosti, prečo tento človek odchádza z postu na špičkovom onkologickom pracovisku v hlavnom meste. Možno preto, že som nevedel vtedy dobre po anglicky, veľa som toho nenahovoril a skromným vystupovaním som ich presvedčil, že však sa uvidí. Zobrali ma a najprv ma pozorovali, čo som zač. Postupne sa ľady roztopili a môj kolega si vydýchol, lebo bol na všetko, čo sa týkalo gynekologickej onkológie v regióne 650 000 ľudí, sám skoro tri roky. V Británii vládne disciplína, dlho sa diskutuje o všetkom možnom, ale keď sa niečo prijme, tak sa to vykonáva a presadzuje.

Na onkologickú pacientku si nesmel siahnuť žiadny z mojich všeobecných gyn.-pôr. spolupracovníkov, bol to výsledok zápasu, ktorý sa odohrával všade vo svete, lebo onkológia bola pre niektorých pole neorané, kde si mohli robiť, čo chceli — veď aj tak pacient zomrie, tak sa ani nič nestalo. Zistili, že úmerne so vzdialenosťou od Londýna klesá úroveň onkologickej operatívy, a tak zaviedli prísny režim certifikácie. Trvalo im to dosť dlho, museli pozvať aj zahraničných odborníkov, nemali dosť vlastných, ale cieľ mali taký, že aj v tom najzastrčenejšom kúte Anglicka bude onkologický pacient riešený atestovaným onkoexpertom.

Zistil som, že pacienti si vynucujú v Británii kompetentného doktora, nemajú predsudky, že pochádza odniekiaľ z Tramtárie, dôverujú svojim politikom a zvlášť tým, čo riadia zdravotníctvo, že to myslia s nimi dobre. A to je ten kľúč, zdravotníctvo je orientované v Británii na človeka, toho obyčajného, nie na toho bohatého, ten si poradí aj sám, ale bežný občan na zdravotníctvo nemá prostriedky.

Ako tam fungujú poisťovne?

Nie tak ako u nás. Tam stačí, ak je človek rezident a má zabezpečenú bezplatnú zdravotnú starostlivosť kompletne. Zdroje na zdravotníctvo idú priamo z daní. Pacienti po šesťdesiatke a s malígnymi diagnózami za lieky neplatia. Je to systém, ktorý poznajú naši starší lekári z čias socializmu, systém, ktorý sme my, obrazne povedané, postupne kladivami rozbili na márne kusy. Mnohí, keď kritizujú úroveň britského zdravotníctva, argumentujú tým, že naše ženy, ktoré tam pracujú, idú radšej na prevenciu na Slovensko, ako by išli tam k všeobecnému lekárovi. Zaujímavé, že kým sú ženy u nás doma, tak na prevenciu nechodia. Až všeobecný tlak na pacientku v Británii prinúti aj naše ženy, aby sa zúčastnili prevencie. A potom, výsledky skríningu rakoviny krčka maternice vo Veľkej Británii sú neporovnateľné s našimi výsledkami, čo jasne svedčí o zlyhaní nášho systému prevencie.

Aká je úroveň gynekologickej onkológie vo Veľkej Británii v porovnaní s nami?

Žiaľ, musím povedať, že úroveň je vyššia v Británii. Je to dané tým, že mnoho pracovísk zaradených do tejto disciplíny sú špičkové svetové centrá. Pracujú v nich odborníci, ktorým lichotí, že v nich môžu pracovať; nie je ich málo a stále pribúdajú ďalší, pre ich reputáciu a prestíž. Úroveň onkogynekológie sa na Slovensku podstatne zlepšila za posledných dvadsať rokov, čo sa týka rádioterapie, myslím si, že sme dokonca lepší ako v Británii. Podmienky na výskum rakoviny sú v Británii lepšie a, hlavne, majú bázu, ktorej môže minister čokoľvek nariadiť, lebo je štátna. U nás je to úplne inak: 80 % zdravotníctva je súkromné a tomu sa nedá nariadiť nič.

Teraz pôsobíte v nemocnici v Komárne. Čo vás tam priviedlo a ako sa Vám tam pracuje?

Po návrate z Británie som bol už na dôchodku. Necítil som sa však na to, aby som nemohol ešte robiť, hoci aj na tretinový úväzok. Môj kolega na pracovisku, kde som odpracoval pätnásť rokov, mi povedal, že síce mu chýbajú ľudia, ale že ja som pre neho už starý. Fajn. Potom sa objavila ponuka pomôcť v Komárne s tvorbou onkologického centra, špeciálne onkogynekologického oddelenia, a to sa mi zdalo ako výzva, prijal som to. Úplne od podlahy som vybudoval onkogynekologickú ambulanciu, spustili sme s kolegami na obvode skríning rakoviny krčka podľa anglického vzoru a, myslím, že tejto časti mojej úlohy som sa zhostil pomerne dobre.

Čo sa týka operatívy, to je komplikovanejšie, nemocnica sa buduje za pochodu, má obrovské investičné náklady, ale najväčším problémom sú ľudia – nevieme nájsť záujemcov o prácu na gyn.-pôr. oddelení. Do myslenia ľudí tiež neviem presadiť, že diagnostika nádoru musí byť vecou dní, lebo pacient sa trápi, kým liečbu môžeme o týždeň-dva aj odložiť; nemám poruke MR, čo je v súčasnosti alfa a omega špeciálnej jemnej diagnostiky nádorov ovária, na predoperačnú biopsiu musím myslieť dva týždne dopredu, niekedy aj viac, problémom je pooperačná starostlivosť. Žiaľ, o tej onkologickej nemajú sestry veľa vedomostí, nemali ich kde nabrať, nemáme na oddelení JIS. Ale to sa dá riešiť, pochopiteľne, bude to dlhý proces, ale dúfam, že úspešný. Možno, že by veci prospelo aj to, keby som mohol stráviť na oddelení viac času, ale robiť viac ako dva dni už nevládzem.

Aké sú trendy pri výskyte ženských onkologických chorôb u nás a v Anglicku?

Trendy sú skoro zhodné. Najviac je rakoviny prsníka, potom telo maternice, vaječník, rakovina krčka je v Británii na ústupe, kým u nás len mierne klesá alebo perzistuje, a trendy rakoviny vagíny či vulvy sú prakticky identické u nás i v Británii.

Anglicko je dvanásťkrát väčšia krajina ako Slovensko a pri týchto chorobách je menšia mortalita. Prečo?

Najprv niečo upresním. Nemožno povedať, že by bola mortalita na všetky nádory u nás vyššia. Ale platí to pre rakovinu krčka maternice. Je to dané percentom invazívnych foriem rakoviny krčka, tých je v Anglicku skutočne minimum. U nás je ich okolo 600 ročne a každý rok zomiera na túto rakovinu vyše 200 žien, zväčša v produktívnom veku. Vo Veľkej Británii v roku 2018 zomrelo 857 žien, kým v Anglicku len 701. V porovnaní s nami podľa počtu obyvateľov by ich mali mať 12 x 200=2 400, kým u nich to bolo len 857. To je výsledok skríningu, o tom niet pochýb.

Niektorí muži pri pohlavnom styku môžu vyvolať u svojej partnerky či partneriek rakovinu krčka maternice. Aké sú príčiny? Nie je tu možná prevencia?

Podľa súčasného stavu nášho poznania je za rakovinu krčka maternice zodpovedný Human Papilloma Virus. Existujú vysoko rizikové varianty a tento vírus sa odovzdáva pri pohlavnom styku. Muž odovzdáva HPV žene a potom naopak spätne, ona infikuje ďalšieho muža, ak má aj iného partnera. Promiskuita tu hrá úlohu. Po infikovaní partnera môže dôjsť k rozvoju najprv prekancerózy a potom i rakoviny. Ak bude žena chodiť na preventívne prehliadky, tak sa všetko odhalí ešte v predrakovinovom štádiu a nemusí sa stať nič tragické. V prípadoch, o ktorých hovoríte, podľa všetkého tie ženy nechodili na prevencie. Prevencia je očkovanie dievčat a chlapcov, obmedzenie promiskuity a preventívne prehliadky.

Čo je dobré a čo nie na tak diskutovanej reforme zdravotníctva?

Jednoznačne vítam, že sa bude robiť typizácia nemocníc, lebo všetky nemocnice nemôžu robiť všetko. Tak to bolo aj za socializmu, hoci to nie je módne spomínať, ale to, že teraz si každý robí, čo chce, je výsledok liberalizácie na zdravotníckom trhu. Nemali sme pripustiť ani liberalizáciu ani trh. Inak sa ani nebude dať ísť ďalej, lebo nám budú ešte dlho chýbať ľudia, ktorých musíme nahradiť technikou. Verím, že to chlapci prerátali správne, aby na tie presuny nedoplatil obyčajný občan, ako to u nás býva zvykom. Za negatívum pokladám to, že vplyv poisťovní sa ešte posilní.

Je škandalózne, keď o liečbe rozhoduje poisťovák a nie lekár. Neznášam termín nákup zdravotnej starostlivosti, vymedzenie hraníc, pokiaľ môžeme ísť, a čo, ak treba minúť viac? Ale to je dôsledok dlhotrvajúceho vymývania mozgovo tom, kto je v liečebnom procese ten najdôležitejší. Teraz platí, že zdravotné poisťovne môžu tvoriť zisk. Ale to platí len na Slovensku. Z 28 krajín EÚ máme my najväčší podiel súkromných poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, čím je povedané veľa.

Reforma nerieši to, čo páli niektorých profesionálov u nás najviac. Proces riadenia zdravotníctva je takmer nemožný. Súkromné nemocnice nemusia rešpektovať nič, súkromní špecialisti sú stále ťažšie dostupní, súkromní obvodní lekári si robia svoje, a tých pár štátnych univerzitných nemocníc všetko neutiahne. Zlyhali sme pri práci s ľuďmi, nechali sme ich orientovať sa len na zisk. To je výsledok toho, že celý rezort sa podriaďuje poisťovniam, ktoré v honbe za svojím ziskom nútia nemocnice, aby mali výkonov čo najmenej, alebo čo najmenej komplikovaných — ale zdravotníctvo sú služby ľuďom za ich dane, mali by sa zmestiť do rozpočtu daného tým, koľko sa na zdravotníctvo odvedie.

Cieľom by nemal byť vyrovnaný rozpočet, tým by malo byť poskytovanie starostlivosti.

Nemocnica, ani súkromný špecialista nesmie byť iba výrobná organizácia na peniaze. Vo Veľkej Británii to funguje, u nás nie. Voľakedy v zdravotníctve platilo, že máme ľudí, len nám chýbajú prístroje, aby sme sa mohli rozvíjať a ísť dopredu. Obávam sa, že teraz je situácia opačná, prístroje by boli, ale sa minuli ľudia. Za to akoby nik nebol zodpovedný, pritom je to práve naopak: zodpovední sú tí, ktorí mali nastaviť také podmienky výkonu práce lekárov a sestier, aby takáto situácia nikdy nenastala. Argumentuje sa tým, že aj iné štáty majú problémy — áno, ale nie takého rozsahu ako u nás. Minister akéhokoľvek rezortu zodpovedá za stav a rozvoj rezortu, no u nás sa to odmieta, zato úspechy sa mu pripíšu. Robia si z bežných ľudí srandu. To všetko reforma nerieši. Keby boli ministri viac vtiahnutí do problémov svojich rezortov, netúžili by riadiť iné rezorty, než na aké majú aké také vzdelanie.

Ste autorom dvoch kníh z lekárskeho prostredia. Dej tej druhej sa odohráva v atmosfére covidu. Sú v nich vaše vlastné skúsenosti?

V oboch týchto knihách, teda aj v PUŠKE, sú moje osobné skúsenosti, aj keď tá prvá sa odohráva mimo covidu a inšpiráciou k nej bol krutý osud jedného protagonistu, ktorému ukradli auto a potom ho obrali aj o chatu na Podbanskom. Dodnes platí úroky a daň z DPH za platbu, ktorú nikdy nedostal! Bola to príležitosť pre mňa zverejniť aj moje názory na medicínu u nás a vo svete.

V druhej knihe, POKUŠENIE MLADÝCH SENIOROV, rozoberám postavenie seniorov v našej spoločnosti. Covid mi dal zámienku trochu vyhrotiť situáciu, aká býva za vojny, pri katastrofe, veď aj pandémia je jedna obrovská katastrofa. Sú v nej moje osobné skúsenosti zo špitálu, to priznávam. Inak je to fikcia, samozrejme.

Peter Valo Spisovateľ, publicista

Foto: autor