Lekár, ktorý hľadal pravdu -

Počiatky našej modernej lekárskej vedy siahajú k priekopníkom anatomického a fyziologického výskumu 16–17. storočia, akými bol Andreas Vesalius, Fabricius z Aquapendente (učiteľ Jána Jessenia), alebo objaviteľ krvného obehu William Harvey. Všetci títo muži svoje prvé lekárske vzdelanie získali štúdiom jednej starovekej autority, ktorá sa nad dejinami lekárstva klenie ako nebeská báň nad nočnou krajinou: Galéna z Pergama (2–3. storočie).

Tento grécky píšuci lekár a filozof po sebe zanechal monumentálne dielo, z ktorého bol v neskorej antike zostavený akýsi kánon lekárskej vedy, neskôr preložený do arabčiny a do latinčiny. Študovať lekárstvo na vedeckej úrovni znamenalo ešte v Taliansku 17. storočia viac-menej to isté ako študovať Galéna. A pokrok v tejto oblasti sa dlho meral na počet chýb odhalených v Galénovom diele.

Vedecká metód
Galénovo dielo však nie je len pamätník predsudkov prekonaných triumfom modernej vedy. Je tiež svedectvom zvedavého a metodologicky disciplinovaného myslenia, ktoré samo nemá ďaleko k vedeckému prístupu v modernom poňatí. Galén si bol vedomý, že lekárske vedenie je obmedzené, že presnosť a spoľahlivosť je pri hľadaní príčin chorôb a ich liečby ťažko dosiahnuteľná, ale veril, že odborná skúsenosť spojená so správnym používaním rozumu môže lekára k tomuto cieľu aspoň priblížiť.

Základom odbornej skúsenosti boli nielen každodenné pozorovania v klinickej praxi, ale aj postupy, ktoré – hoci v jednoduchej podobe – predznamenávajú modernú experimentálnu metódu. Galén vykonával experimenty na zvieratách, ktorých anatómia sa podobá tej ľudskej (najmä na ošípaných, ale aj ovciach alebo opiciach), aby ukázal súvislosť určitých funkcií, napríklad videnie alebo voľného pohybu, s určitými miestami v mozgu. V polemike proti filozofickým autoritám svojej doby odmietal názor, že centrom duševného života je srdce. Zdôrazňoval, že podobné závery nemožno robiť zo všeobecných premís a analógií, ako to robia filozofi, ale že je potrebné si „ušpiniť ruky“ skúmaním veci samej. Až keď ukážeme nutnú súvislosť medzi určitým miestom v tele a určitou činnosťou – napríklad tak, že prerušíme nervové spojenie medzi orgánom činnosti a mozgom –, nájdeme spoľahlivé východiská k vedeckej argumentácii.

Podobný prístup presadzoval aj v skúmaní vlastností prírodných látok s ohľadom na ich využiteľnosť v lekárstve, teda vo farmakológii. Nemal samozrejme k dispozícii teoretickú výbavu modernej chémie: pracoval s primitívnym modelom štyroch elementárnych kvalít (suchého, vlhkého, teplého a studeného) a ich zmesí, z ktorých (ďalej nevysvetleným, „emergentným“ spôsobom) vyvstávajú kvality komplexnejšie. Ale neúnavne zdôrazňoval rozdiel medzi dvoma typmi skúmania: na jednej strane tým, ktoré sa opiera o pozorované účinky látok a o ich ďalšiu, experimentálne založenú diferenciáciu (Galén porovnával pôsobenie látok na rôzne typy tiel, v rôznych prostrediach a pod., aby odlíšil ich podstatné vlastnosti od tých náhodných); a na druhej strane skúmaním, ktoré vychádza zo všeobecných, empiricky nepodložených predstáv o povahe vecí, podľa ktorých napríklad všetko, čo je červené, hreje. Ak uvážime, že magické myslenie je založené na analógiách, zatiaľ čo vedecké na experimente a pozorovaní, môžeme konštatovať, že Galén je jedným z mála antických mysliteľov, ktorí jasne odlíšili vedecké myslenie od magického.

Logika a etika
Okrem prírodovedných otázok súvisiacich s lekárstvom sa však Galén zaoberal aj odbormi, ktoré v jeho dobe boli považované za doménu filozofov: logikou a etikou. Galén s dobovou filozofiou nebol príliš spokojný: domnieval sa, že filozofi nedostatočne odlišujú oblasti, v ktorých môžeme získať spoľahlivé poznatky, od tých, kde nemáme žiadne evidentné kritériá, a „každý si preto môže hovoriť, čo chce“. Práve logika by nám podľa Galenovej mienky mala pomôcť tieto dve oblasti odlíšiť. Galén napísal Úvod do logiky, kde sa snaží o syntézu dobových logických teórií, a to so zreteľom na potreby výskumnej praxe (český preklad tohto spisu s poznámkami logika Karla Berku vyšiel už roku 1958).

V mladosti spísal tiež rozsiahle (pätnásťväzkové) pojednanie O dôkaze, ktoré sa bohužiaľ nezachovalo.
Okrem logiky sa Galén venoval tiež etike: stál pri tom v tradícii aristotelskej etiky cností, ktorá sa zaujíma o cieľ ľudského života a nachádza tento cieľ v konaní, ktoré je samo o sebe krásne, pretože je cnostné. Galén upozorňuje, že takéto usilovanie o cnosť patrí aj k lekárskej profesii: keby lekárovi v jeho práci nešlo o cnosť, ale napríklad len o zárobok alebo o telesné požitky, nikdy by pri takto náročnej profesii, vyžadujúcej dlhú prípravu a mimoriadnu námahu, nevydržal. A pokiaľ nejaký lekár k výkonu svojej profesie pristupuje len z nižších pohnútok, nemôže byť podľa Galéna lekárom dobrým. Cnosť skrátka k lekárskej profesii patrí a štúdium, ktoré sa cnosťou týka, teda etika, je podľa Galéna súčasťou lekárskeho vzdelania.

Morálna psychológia
Do oblasti etiky spadajú niektoré Galénove populárne spisy, o ktorých ešte bude reč. Spadajú tam však aj teoretické pojednania, ktoré sa zaoberajú ľudským charakterom, jeho vývojom a štruktúrou duševných funkcií. Pri pojme „duševného“ je potrebné sa zastaviť. Galén dušu nechápe ako entitu oddelenú od tela. Nazýva tak nositeľa určitých funkcií, ktoré sú tradične označované ako „psychické“: popri funkciách kognitívnych (myslenie, vnímanie, pamäť, predstavivosť) k nim patria aj funkcie afektívne (vznetlivosť, žiadostivosť). Všetky tieto funkcie sú podľa Galénovho názoru situované v určitých častiach tela: kognitívne v mozgu a afektívne v srdci a v pečeni. Je pritom veľmi ťažké povedať, čo je vlastne nositeľ týchto funkcií, a čo je teda vo svojej podstate duša. Galén zvažuje možnosť, že by išlo o určitú zmes elementárnych kvalít, ale najmä v prípade kognitívnych funkcií považuje otázku za otvorenú.

Pre etiku však nie je podstatné, čo vlastne je duša. Etika, ako naznačuje aj jej názov, sa zaoberá predovšetkým charakterom (éthos) a charakter je súhrn tých afektívnych rysov osobnosti, ktoré sa za určitých podmienok môžu podriadiť vôli a rozumu. Nakoľko sa rozumu podriadi, je potom reč o charakterových cnostiach, ako je napríklad odvaha, striedmosť alebo zdržanlivosť, a etika práve skúma, čo to cnosť je, za akých podmienok vzniká, a čo jej prípadne bráni. Galénove poznatky v tejto oblasti sú epizodické, vznikajú generalizáciou určitých pozorovaní a štúdiom literatúry. Galén si napríklad všíma, že isté charakterové dispozície sa objavujú už u veľmi malých detí, a dovozuje z toho, že nie sú vštepené výchovou. Zároveň sa domnieva, že tieto dispozície sú v priebehu života pomerne stabilné: „Stručne povedané,“ hovorí Galén, „neexistuje činnosť, afekt alebo charakterový rys dospelého človeka, ktorý by v ňom nebol prítomný už v detstve.“

To však neznamená, že človeka nemožno vychovať. Charakterové dispozície je možné u väčšiny detí rozvíjať a usmerňovať. Základom, bez ktorého výchova nie je možná, je však podľa Galéna ctižiadosť. U detí sa spravidla objavuje okolo tretieho roku života a súvisí na jednej strane s túžbou byť chválený, a na strane druhej so studom. Pokiaľ sa táto dispozícia neobjaví, nemožno dieťa v pravom slova zmysle vychovať. Dajú sa nanajvýš od určitých vecí odrádzať a k iným nútiť telesnými trestami, ale takáto „výchova“ založená na strachu nemá podľa Galéna trvalý účinok: jej efekt totiž pominie v okamihu, keď pominie hrozba trestu.

Liečba duše
Spis Afekty a chyby vlastnej duše: ich diagnóza a liečba, ktorý nedávno vyšiel v nakladateľstve Oikoymenh, predstavuje Galéna z inej stránky ako jeho odborné spisy. Zaraďuje ho medzi autorov populárno etických pojednaní známych ako diatriby, ku ktorým patrí napríklad Seneca, Epiktétos alebo Plútarchos. Je to druh literatúry, ktorého cieľom je povzbudiť čitateľov k sebapoznaniu a sebazlepšeniu, a to formou praktických odporúčaní, príkladov a rozprávaní. Tomuto typu literatúry a filozofie „starostlivosti o seba“ sa v treťom diele svojich Dejín sexuality obšírne venuje Michel
Foucault. Galén je originálnym, zábavným a myšlienkovo prenikavým reprezentantom tohto literárneho smeru. Rozpráva príbehy z vlastného života aj zo života svojich priateľov, aby ukázal, s akými problémami sa stretáva človek podliehajúci návalom hnevu, trápeniu alebo obavám zo straty, a ponúka konkrétne postupy, ktoré mu pomôžu sa týchto afektov zbaviť, alebo ich aspoň ovládnuť.

Základom „liečby“ je ochota pripustiť, že robíme chyby, a nájsť druhého človeka, ktorý bude schopný a ochotný nás na nich upozorňovať: „Všimol som si,“ píše Galén, „že ľudia, ktorí úsudok o tom, akí sami sú, nechávajú na druhých, chybujú len málo. Naopak som videl, že tí, ktorí sami seba považujú na najlepších zo všetkých bez toho, aby to dali na posúdenie druhým, chybujú najviac a najčastejšie.“ Dôležitou súčasťou práce na sebe je kultivácia hanby: ten vždy začína ako hanba pred druhými, ale postupnými krokmi je možné ho zvnútorňovať, až si vytvoríme schopnosť hanbiť sa sami pred sebou. Podobne sa dá zvnútorňovať napríklad ovládanie hnevu: to začína ovládaním jeho telesných prejavov, napríklad len preto, aby sme sa druhým ľuďom neošklivili. Ak sa naučíme telesné prejavy hnevu ovládať, postupne môžeme dosiahnuť to, že zmiernime či ovládneme hnev sám.

Ďalšie cvičenia Galén odporúča v prípadoch, keď sa nadmerne trápime obavami zo straty alebo nás zožiera túžba mať stále viac. Niektoré tieto postupy majú paralely v modernej kognitívno-behaviornálnej terapii. V druhej časti spisu sa potom Galén zaoberá chybami úsudku.
Rozlišuje medzi nimi dva typy:
ochotu prijímať tvrdenia, ktoré nie sú dostatočne podložené, ako nepochybné pravdy; a pochybnosť o tom, čo je evidentne pravdivé. Tieto chyby tiež súvisia s nezvládnutými afektmi, ale ich náprava navyše vyžaduje špecifické cvičenia rozumu. Galén odporúča najmä štúdium aplikovanej geometrie: geometria nás učí, čo je to dôkaz; aplikovaná geometria, napr. v oblasti architektúry, nám však umožňuje, aby sme si výsledky svojich úvah overili v praxi.

Človek má sklon podliehať sebaklamu, a preto je dôležité mať vonkajšie kritérium, ktoré nám potvrdí, či uvažujeme správne. Pokiaľ zostrojíme niekoľko slnečných hodín, a každé budú ukazovať čas inak, vec sama nám ukáže, že sme niekde urobili chybu. Nie je samozrejme možné vo všetkých oblastiach ľudského poznania dosahovať takto spoľahlivé výsledky. Cvičenie v oblastiach, kde je to možné, nás však prinajmenšom naučia základné cnosti pravého vedca či filozofa: permanentnej ostražitosti voči omylu. Galén je príkladom mysliteľa, ktorý sa vo svojich teoretických prácach pokúšal túto cnosť rozvíjať. Štúdium jeho spisov nám tak dodnes pripomína, čo je jedným z najväčších pokladov európskej kultúry.

Matyáš Havrda
Filosofický ústav Akademie věd ČR

Lekárske noviny júl-august 2022/2022