Uzbekistan -

^{Najstaršia mešita v Strednej Ázii – Magoki attori, priečelie z 9. storočia prepojené so stavbou z 16. storočia, je to najposvätnejšie miesto v Buchare. Stojí na pozostatkoch zoroastriánskeho chrámu z 5. storočia. Podľa legendy pred zničením Mongolmi mešitu obyvatelia zachránili zasypaním pieskom. Do 16. storočia slúžila po večeroch tiež Židom ako synagóga. Je to príklad vtedajšej tolerancie kozmopolitnej spoločnosti žijúcej v meste. Leží v úrovni mesta z 12. storočia, takže je trochu utopená pod úrovňou okolitých ulíc.}

Pred hlavnou budovou nového komplexu lekárskej fakulty stojí socha Avicenu. Sme v šiestom najväčšom meste krajiny. Z metropoly sme sem pricestovali rýchlovlakom. Jeho maximálna rýchlosť je 230 km za hodinu. Väčšinu cesty ale vlak ide len rýchlosťou medzi sto štyridsiatkou až dvestovkou. Rád by som písal o novej škole pre medikov a kvalite železničnej dopravy na Slovensku, ale toto bude reportáž z Uzbekistanu, jednej z postsovietskych stredoázijských republík. Nachádzame sa v Buchare, v legendárnom meste na Hodvábnej ceste.

Lekár či lekárka čítajúci riadky tejto reportáže má možno niekde v blízkosti položenú knihu vydanú v Československu alebo neskôr v Českej republike v špecializovanom odbornom vydavateľstve Avicenum. Ja mám úzke prepojenie s medicínou. Manželka aj dcéra sú lekárky, a knižnica za mojím chrbtom je plná hrubých kníh z vydavateľstva Avicenum. Vydavateľstvo si názov zvolilo podľa mena slávneho perzského lekára. Takže rodisko Íbn Sínu ležiace neďaleko od Buchary bolo logicky na zozname našich plánovaných zastávok.

„Dva dni v Buchare vystačia len na základné a rýchle zoznámenie sa s pamiatkami v meste. Výlet do Afšanu, rodiska Íbn Sínu, urobíte pri budúcej, dlhšej návšteve v Buchare,“ nekompromisne mení naše plány sprievodkyňa Šachnoza. Po chvíli dodáva: „V meste je socha Íbn Sínu. Môžeme si pri nej urobiť krátku zastávku. Urobíte si fotografiu.“

^{Bucharský štátny medicínsky inštitút bol založený v októbri 1990. V marci 1991 bol premenovaný na Inštitút Abu Ali ibn Sino. V súčasnosti má viac ako štyritisíc študentov na ôsmich fakultách. Vyučuje sa tu v jazykoch uzbeckom, ruskom, anglickom a tureckom. Inštitút nadviazal medzinárodnú spoluprácu s lekárskymi fakultami v Rusku, Kazachstane, Turecku, Južnej Kórei a tiež v Japonsku a Izraeli. V EÚ so školami v Poľsku, Taliansku.}

Naše auto zastavuje na okraji šesťprúdovej vozovky. Tá je súčasťou cesty M37, ktorá smeruje z Buchary do Samarkandu. Opatrne kráčame po rozostavanom chodníku k neďalekému vysokému kovovému plotu. Za ním stojí socha Avicenu a niekoľko metrov za ňou sa týči sedemposchodová novostavba lekárskej fakulty. Budova je jednou z celého komplexu objektov vybudovaných pre študentov medicíny. Tí tu nájdu nielen prednáškové sály, učebne, laboratóriá, ale aj komfortné ubytovanie. Pri pohľade na rozsah a modernosť komplexu sme mohli len blednúť závisťou, čo tí Uzbeci pre svoju nastupujúcu lekársku generáciu budujú. Dôkazom, že projektanti nezabudli ani na životné prostredie, je pole solárnych panelov tiahnuce sa popri plote areálu.

V polovici júla v strednej Ázii vrcholilo leto. Nám pri pobyte v Buchare prialo šťastie. „Aktuálne je chladné počasie,“ informuje nás Šachnoza. „Pred desiatimi dňami sme mali horúčavy. Až päťdesiatdva stupňov.“

Uzbeckou sprievodkyňou konštatované chladné počasie znamenalo teplotu tesne pod štyridsiatkou. Zatiaľ čo Šachnoza bola pri potulkách uličkami starej Buchary veľmi čulá, pre nás bol každý krok veľmi vyčerpávajúci.

Najpríjemnejšie nám bolo pod kupolami starých trhovísk z doby najväčšej slávy Hodvábnej cesty. Celkovo sa zachovali tri kupolovité obchodné pasáže. Toki zargaron, kupola klenotníkov, je najväčšia a najstaršia. V rokoch 1586 až 1587 ju dal postaviť chán Abdullah II. V dobe najväčšieho rozkvetu tu bolo až 35 klenotníckych dielní a predajní. Toki sarrofon, kupola zmenárnikov peňazí, toki furušon, kupola výrobcov čapíc.

^{Chcete byť milionárom? Zmeňtesi po prílete do Taškentu sto eur
a je to. Uzbekistan po svojom
osamostatnení sa od Sovietskeho
zväzu zaviedol vlastnú menu
sum alebo som. Názov je odvedený
od platidla Zlatej hordy.}

V bludisku obchodíkov s kovovými táckami s krásnymi rytinami, keramickými miskami, čiapkami a rôznymi suvenírmi sa v hlave rýchlo rodí predstava o atmosfére, aká tu vládla pred stáročiami.

V priateľskom prostredí jednej z miestnych malých kaviarničiek nám pri kávičke a čajíku Šachnoza rozpráva o histórii mesta. „Do roku 1920 bol názov mesta Buchárá-í-Šeríf, čo znamená „vznešená Buchara“. Názov mesta je podľa jedných najpravdepodobnejšie odvodený zo starého ujgurského jazyka, v ktorom slovo buchar znamenalo „chrám“, „modlitebňu“. Podľa druhých je pravdepodobnejšie odvodený od sogidského slova bucharak, čo znamená niečo ako „šťastné miesto“. Niekto iný bude tvrdiť, že „buchar“ v jazyku perzských kňazov-mágov znamená „stredisko učenia“ alebo „príbytok poznania“. Isté je to, že Buchara vo svojej dlhej histórií hrala v oblasti dôležitú úlohu. Dnes je mesto s asi 300 000 obyvateľmi významným centrom uzbeckého priemyslu, školstva a kultúry.

^{Afrosiyob (meno vládcu starých kočovníkov) je pomenovaním pre uzbecký vysokorýchlostný vlak premávajúci medzi Taškentom, Samarkandom a Bucharou. Spolupráca na projekte moderného vlaku bola podpísaná v roku 2009 so španielskou firmou Talgo. V októbri 2011 cestovali komfortným a bezpečným rýchlovlakom prví pasažieri na trase Taškent – Samarkand. Trať do Buchary je v prevádzke od septembra 2016. Deväť vagónov súpravy prevezie 214 cestujúcich a 600 kilometrovú vzdialenosť medzi Taškentom a Bucharou prekoná za 3 hodiny a 20 minút.}

^{Námestie Poj Kaljon je pre nás najpôvabnejším miestom Buchary. Jeho čaro je umocnené jasnou nočnou oblohou s mesiacom v splne. Tvorí ho bezkonkurenčne najkrajší komplex budov v meste. Minaret Kaljon je vysoký 47 metrov. Veľkoleposť a krása stavby očarila samotného Džingischána, ktorý sa ju po dobití Buchary rozhodol nezničiť. Susedná mešita Kalon toľko šťastia nemala a ostal z nej len prach. V 16. storočí ju nanovo postavili a dnes nádherne dotvára námestie. Oproti stojaca medresa Mir-I-Arab prezentuje umenie miestnych majstrov.}

Sme znovu na ulici. Stredoázijské letné slnko nestráca na intenzite ani v neskorých popoludňajších hodinách. Túlavé topánky nás priviedli na starobylé námestie Lab-i-hauz v centre mesta. Polovicu vypĺňa vodná nádrž, okolo ktorej sú rozložené stoly v reštaurácii. Hostia si tu užívajú príjemne zvlhčený vzduch vodou striekajúcou v strede vodnej plochy. Druhú polovicu pokrývajú košaté stromy morušovníkov.
V ich tieni sa návštevníci Buchary náhlia k soche Hodžu Nasreddina sediaceho na oslíkovi. Nasreddin je ľudovým hrdinom Uzbekistanu, ktorého pre obyvateľov objavil sovietsky spisovateľ Leonid Solovjov. Vo svojich knihách ho zobrazil ako vtipného protivníka všetkých lakomcov, podvodníkov a hlupákov. Podľa Solovjovovej knihy bol v roku 1942 natočený film a postava buriča, rojka a svojrázneho filozofa definitívne v Buchare zakorenila. Nasreddina milujú najmä deti. Miestna legenda hovorí, že dieťa, ktoré sa posadí na jeho oslíka, bude mať život naplnený radosťou a množstvom pozitívnych emócií. Nasreddinov potmehúdsky úsmev, vyžarujúci pozitívnu energiu a teplo, nabije nielen deti, ale aj dospelých.

Vek Buchary sa odhaduje na 2 500 rokov. Prvé písomné zmienky o jej existencii sú z 3. stor. pr. n. l. Dôležitú zastávku na ceste karaván, ktorá sa neskôr stala slávnou Hodvábnou cestou, okolo roku 330 pr. n. l., obsadil Alexander Veľký. Na jar roku 1220 sa pred bránami Buchary, hlboko v nepriateľskom území, objavil Džingischán. So svojím vojskom počas tritisíc kilometrového pochodu prekonal stepi, hory a púšť Kyzylkum (Červená púšť). Bol to jeden z najsmelších a najprekvapivejších útokov v dejinách vojen. Z tisícov miest, ktoré dobyl, sa história zmieňuje len o jedinom, ktoré Džingischánovi stálo za to, aby doňho vstúpil. Vznešená Buchara, ozdoba a potešenie celého islámu. Zhromaždeným najbohatším občanom Buchary oznámil: „Keby ste nepáchali veľké hriechy, Boh by nezoslal na vás trest, akým som ja.“

Na začiatku druhej polovice 13. storočia Bucharou cestou do Číny prechádzali otec a strýko Marca Pola. O Buchare hovorili ako o veľkom meste s modrými kupolami, stenami mešít vyzdobených obkladmi, posiatom obchodmi a rušnými ulicami. V tom čase bola Buchara významným obchodným centrom, kde sa predávalo orientálne korenie, hodváb, porcelán, drahé kamene a slonovina, ručne vyrobené kovové predmety a mnoho ďalšieho. Na začiatku 16. storočia bola hlavným mestom Bucharského chánstva dynastie Šajbanidov. Tí nariadili povinnú dvojročnú školskú dochádzku po dovŕšení veku 6 rokov. V tom čase bolo v meste okolo 350 mešít a 100 medries, kde študovalo desaťtisíc študentov. V roku 1868 ovládli Bucharu Rusi pod vedením kapitána Kaufmana. Formálne nezávislý emir bol v skutočnosti vazalom cára. V roku 1920 Bucharu dobyla Červená armáda vedená M. V. Frunzem, ktorá prišla na pomoc miestnym boľševickým povstalcom. Bola vyhlásená samostatná Bucharská ľudová republika, ktorá sa v roku 1924 stala súčasťou Uzbeckej SSR.

Abú Alí al-Husajn ibn Abdalláh ibn Síná alebo Avicenna
(asi 980 – 18. 06. 1037)

Stredoveký perzský filozof, lekár, prírodovedec, politik a básnik.

Narodil sa v meste Afšana vo vtedajšej Perzii, dnes Uzbekistane. Ako štrnásťročný v Buchare ukončil štúdium dobových prírodných vied aj metafyziky. Pri štúdiu medicíny čerpal hlavne z diel Hippokrata, Aristotela a Galéna. Meno v lekárskom odbore mu urobilo vyliečenie syna bucharského vládcu. Stal sa dvorným doktorom a získal prístup k jedinečným rukopisom a opisom diel v bohatej emirovej knižnici. Po otcovej smrti opustil kráľovský dvor, dobrodružne cestoval po rôznych mestách a živil sa ako lekár. Neskôr sa usadil v severoiránskom meste Hamadán. Ako dvadsaťročný začal pracovať na svojej kľúčovej knihe napísanej v arabčine – Kánon medicíny (Al-Kánún fi al-Tibb). Tá sa nadlho stala akousi učebnicou medicíny nielen v islamskom svete. V 13. storočí sa vďaka latinskému prekladu Gerarda z Cremony rozšírila po celej Európe. V renesančnom Taliansku sa stala povinnou literatúrou lekárov. Po perzsky napísal dielo Kniha o vede (Dánešnáme). Encyklopédiu venovanú logike, prírodným vedám, psychológii, geometrii, gastronómii, aritmetike a hudbe. Po presťahovaní do Isfahánu sa venoval poézii, próze a tiež astronomickým pozorovaniam. Záver života prežil v Hamadáne. Pred smrťou odovzdal všetok svoj majetok chudobným a oslobodil svojich otrokov.

„Väčšina ľudu žije v temnej jaskyni a vidí iba slabé tiene. Scestovaný vzdelanec vidí omnoho viac.“ Avicenna