Do Afriky chodievam oddychovať -

Martin Navrátil (43), zakladateľ cestovateľského webu a CK Travelistan. Cestuje po svete už 24 rokov a za ten čas navštívil viac ako 180 krajín. Nielen sprevádza turistov, ale aj podniká rôzne expedície. Naposledy podnikol prvý úspešný prechod od pobrežia Antarktídy na Južný pól. Jeho prvým predchodcom bol Roald Amundsen, ktorý Južný pól dosiahol 14. decembra 1911. Martin je slobodný, ale zadaný. Je autorom úspešnej série kníh OKOLO SVETA.

Kedy ste o sebe zistili, že ste cestovateľ?
Viete, že sa ani nepovažujem za cestovateľa? Ak sa ma niekto spýta, či sa považujem za cestovateľa, poviem, že neviem. Aj keď ma tak označujú v rôznych médiách, mne to oslovenie príliš nevonia. Prečo? Mám úctu k tým cestovateľom, ktorí v skutočnosti objavovali biele miesta na mape sveta, ako napríklad Livingstone, Stanley, Cook, Amundsen, Zikmund s Hanzelkom… Nie ako dnes, keď ideme po vyznačených trasách a vieme, čo nás čaká za rohom a vieme, kde budeme spať. Mne prosto nesedí, aby som sa zaradil na rovnakú úroveň k takýmto velikánom. Niekto môže namietať, že dnes je všetko objavené. Nie je a verte, že tých bielych miest na svete je mnoho. Je veľké množstvo cestovateľských výziev, ktoré čakajú na svojich cestovateľov, ktorí pôjdu bez knižných sprievodcov, máp a s nulovými informáciami.

Máte nejaké cestovateľské výzvy a destinácie, ktoré Vás stále lákajú?
Stále (smiech). Keď sa stretnem s kamarátmi na pive, vždy niečo vymyslíme. V hlave mi to neustále šrotuje a čím viac cestujete, tým viac si uvedomujete, čo všetko ste ešte nevideli. U mňa krajina nekončí pri prvej návšteve. Opakovane sa vraciam nielen do Indie či Uzbekistanu. Ale aj na Antarktídu či do Konga. Krajina si ma musí zavolať nejakým príbehom. Napríklad, budúci rok by som chcel prejsť Grónsko krížom počas zimy a potom… to si zatiaľ nechám pre seba… (úsmev)

Mnoho cestujúcich ľudí má svoje srdcovky, krajiny, kam sa radi vracajú a kde sa cítia takmer ako doma. Prezradíte nám, v ktorej krajine máte podobné pocity?
Skôr by som nepovedal krajinu, ale kontinent. Afrika. Fascinujú ma nielen úplne rozdielne krajiny, ale aj zvyky a tradície, na ktoré som tu narazil. Nemusíte chodiť do žiadnych etnologických múzeí a dozvedať sa, ako žili ľudia pred dávnymi rokmi. Všetko to máte pred sebou a nemusíte ani študovať. Niekedy stačí prejsť pomyselnou hranicou a odrazu ste v inom svete. Pre mňa osobne nikde na svete nenájdete tak rozdielne krajiny. Keď som cestoval v Južnej Amerike z Francúzskej Guyany do Brazílie cez Ekvádor, Peru, Čile, Argentínu… Po chvíli sa jednotlivé krajiny zliali do jedného kultúrneho klbka. Tu sa vám to proste nemôže stať. Čo krajina, to iná nátura a tradície. Do Afriky som začal chodiť oddychovať. Áno, napriek tomu, že všetko je tu ťažšie, drahšie a musíte sa viac obracať. Zážitky tu neprídu tak rýchlo, ako niekde v Thajsku alebo na Kube. Za zážitkami cestujete niekedy dlhé kilometre, trmácate sa pár kilometrov niekoľko hodín, ale keď dorazíte do cieľa, ovalí vás to ako poriadny slovenský ozembuch. Je to silná explózia, na ktorú neviete zabudnúť. Možno sa mi viac páči tá cesta za zážitkami a prekonávanie počiatočného nepohodlia. Možno… Neviem to vysvetliť. Je to proste Afrika.

Svet je dnes vnútorne hodnotovo rozdelený a geopolitika vytvára nové negatívne obrazy, slúžiace na ideologické súboje. Často podobné PR ovplyvňuje aj naše vnímanie krajín a paušalizované odsúdenie celých národov. Ako sa pozeráte na tento negatívny trend? Ktoré krajiny ste vnímali pod podobným informačným tlakom skôr negatívne a po ich navštívení ste museli zmeniť názor?

Je to každým rokom horšie. Voľakedy som si myslel, že cestovanie otvára ľuďom oči. Z tohto som vyrástol. Vidím okolo seba aj ľudí, čo cestujú, aby si potvrdili svoj názor na danú vec a majú klapky na očiach. Povedia si: „Bol som tu týždeň a viem ako to funguje“. To si ja nedokážem povedať ani po šiestej návšteve Afganistanu. A či som aj ja to tak bral? Asi nie, lebo celý život som bol vychovávaný, aby som nesúdil a nevytváral názor na niečo, čo nepoznám. Dnes je populárne mať názor na všetko a hneď. Ako keby bolo zlé povedať: „nemám názor, lebo sa v tom nevyznám“.

Máte pre čitateľov tip na destináciu budúcnosti? Vidíte rozvojový potenciál v krajinách kam sa dnes ešte masovo necestuje? Ako naopak vnímate fenomén masovej turistiky?
Albánsko je najmenej navštevovanou balkánskou krajinou zo strany Slovákov. „To je nebezpečná destinácia!“ alebo „Máš boha pri sebe?“ reagujeme neraz prudko a bez toho, aby sme túto krajinu čo najlepšie spoznali. Na jednej strane nás hnevá, že „vzdelaný západ“ nás nevie zaradiť, ale že my sa správame tak isto voči tejto hornatej krajine, to nám neprekáža. Možno je to preto, že nemáme žiadne očakávania a potom dostaneme veľkú cestovateľskú bombu rovno do nosa. Divoká príroda, hory, kde tečú čisté dravé rieky, až sa nakoniec dostanete do dych vyrážajúcich historických miest. Doteraz som obdivoval mestá ako Mostar, Sarajevo, Dubrovník, ale musím povedať, že Berat či Gjirokaster vám poriadne premiešajú váš rebríček povestných najkrajších miest.

A masová turistika? Bali, Kuba, Zanzibar… tieto destinácie neutečú. Ak ma niekto požiada o radu, kam ísť na cestu do sveta, odpovedám: „Choď tam, kde ti to môže cestovateľsky ujsť.“ Podľa mňa také krajiny ako Thajsko, Kuba, Peru… už neujdú. Treba sa zamerať na oblasti, kde to ešte valec turizmu „neobjavil“. Také oblasti ako Stredná Ázia, Kaukaz… tých krajín je veľa. Áno, to, čo je neznáme, vyvoláva pocit, či to je bezpečné.

Počas Vašich ciest musíte isto veľkú pozornosť venovať aj príprave po zdravotnej stránke. Popísali by ste, ako sa pripravujete, resp. či ste museli riešiť nejaké zdravotné peripetie počas svojich ciest?
Iba raz, keď som dostal trombózu na Maršalových ostrovoch. Inak nič. Ani hnačku či exotické choroby. Dávam si pozor a nepodľahnem tomu pocitu, že keď tak dlho cestujem, nič sa mi nemôže stať.

Jeden z Vašich extrémnych výkonov bola cesta na Južný pól.
O ceste ste napísali aj knihu, ktorá sa práve v týchto dňoch objavila v kníhkupectvách. Ktorá fáza prípravy a cesty priamo na pól bola najťažšia? Aké nároky kladie takýto výkon na zdravie a psychiku človeka?
Expedícia na Južný pól nie je len o tom, ako to dáte fyzicky, ale aj psychicky. Ak sa sústredíte len na jednu časť prípravy, verte, že to nezvládnete. Je dokázané, že tieto podmienky lepšie znášajú ženy ako muži. Dôvod? Muž je od prírody silnejší a podvedome prijíma fakt, že fyzicky to dá, avšak zabúda na psychickú prípravu. Mužská psychika ide rýchlo dolu, ak niečo nevychádza, ak príde choroba alebo niečo zlé. Ja som si to uvedomil a povedal som si, že sa podujmem na poriadnu prípravu. Mojou veľkou výhodou je, že takéto expedície som už neraz zažil a viem, ako na nich pracuje moja hlava. Ak by sem niekto prišiel z našej civilizácie len tak, po chvíli sa zblázni.

Vysvetlím na situácii, ktorú sme zažili len prednedávnom na Slovensku. Keď udrela korona v plnej sile a my sme museli ostať zavretí doma, prvý týždeň sme sa možno tešili. Lenže po pár dňoch nám chýbali všetky tie krásne činnosti, na ktoré sme boli zvyknutí. Nejeden z nás sa začal nudiť a nevedel, čo so sebou. Začali sme frflať, sťažovať sa, obviňovali sme všetkých a všetko.

*^{Počas expedície na Južný pól pri mínus 41°C.}*

A teraz si predstavte, že by ste nemali ani mobil, knihu, Netflix či televíziu. Boli by ste len vy
a vaša hlava. Presne to som zažil pred pár rokmi počas dvojmesačnej plavby cez Atlantik popri Antarktíde. Musel som sa naučiť narábať so svojimi pocitmi. Vtedy mi pomohli príbehy od prvých polárnikov, ktorí dobýjali tento biely kontinent. Boli pár rokov mimo domova a nemali správy od svojich blízkych. Práve Nóri prišli na to, že treba nejakú pravidelnosť, že treba zamestnať hlavu. Preto som si počas korony vytvoril presný harmonogram činností, ktoré som dodržiaval. Neváľal som sa len tak na gauči. A niečo podobné som spravil aj počas expedície.

Martin Navrátil
Okolo sveta 6
Antarktídou od pobrežia po Južný pól
Okolo sveta 6 síce pokračuje v doterajšej sérii, ale zároveň je svojím spôsobom výnimočná – zachytáva totiž splnenie Martinovho dlhoročného sna, a to dlhšie pobudnúť na najmenej prebádanom a prechodenom svetadiele. Martin má síce za sebou dramatické plavenie sa plachetnicou a krátke vystúpenie na najjužnejšom kontinente. Rovnako má za sebou drsné zimné podmienky pri návšteve pastierov sobov na Čukotke či prechod Beringovým prielivom, ale dosiahnutie Južného pólu je predsa len iná káva. Ide o 1 047 km dlhú púť mnohokrát v drsných podmienkach krutej zimy a za bičovania vetrov, ťahajúc za sebou viac než stokilové sane, v trojčlennom tíme odkázanom iba na vzájomnú pomoc. Martin vám vyrozpráva príbeh, ako dosiahol „svoj“ južný pól. Nebude len o tom, aký musel byť nezlomný pri prekonávaní ťažkých prekážok. Povie vám aj to, ako taká expedícia vyzerá po praktickej stránke, s čím sa človek musí vyrovnať a hlavne, ako sa musí pripraviť. On to proste musí urobiť – lebo čo ak je medzi vami čitateľ, ktorý má podobný cieľ ako on v roku 1998? V knihe sa dozviete úplne všetko – nielenže vám popíše prípravy a putovanie, ale tiež sa s vami podelí o mnohé, často osobné myšlienky, ktoré mu občas blúdili v mysli, či o rôzne pikantné detaily a dojímavé momenty. Je to doteraz nielen jeho najnáročnejšia cesta, ale tiež najhlbší ponor do vlastného vnútra. Ale čo je najdôležitejšie: Martinovi sa sen splnil a padol aj rekord – ako prvý Slovák prešiel po vlastných od pobrežia Antarktídy až po Južný pól.

Rozhovor pripravil Jozef Dermek

Lekárske noviny jún/2023