Lekár ako stredoveký poddaný, alebo veď ste prisahali na Hippokrata

Viac ako štvrť storočia sa ako publicista potulujem po nemocniciach a ambulanciách. V reportážach publikovaných v rôznych časopisoch mi vyšli stovky príbehov pacientov a ich lekárov, zväčša v hraničnej situácii. Pri spolutvorbe autobiografického románu s profesorom Karolom Virsíkom Odchádzam s Hippokratom a knižky o primárovi Milanovi Očenášovi Chirurg čo porážal šamanov, som prežil životy dvoch zaujímavých lekárskych osobností. V triptychu Čierny humor v bielom plášti som zverejnil viac než poldruha stovky smiešnych, alebo aj neuveriteľných, často bláznivých historiek, ktoré zažili konkrétni lekári. Môžem povedať, že mi je toto prostredie blízke. Nuž, prepáčte, ak sa teraz pokúsim vžiť sa do situácie jedného z tých, ktorí prežívajú svoj život v bratislavských nemocniciach.

Podľa informácií zo zasadnutí vlády a masmédií máme na Slovensku takmer ideálne zdravotníctvo. Takmer. Jediné dva komponenty, ktoré ho kazia, sú pacienti a ich ošetrujúci personál. Lekár pracuje v nemocnici alebo ambulancii a napriek empatii, potrebnej k výkonu povolania, sa len ťažko vyjadrí k postojom pacientov a ich vnímaniu zdravotnej starostlivosti. On totiž stojí na tej druhej strane vyšetrovacieho lôžka a na nej sa nenachádzajú zázraky spomínané vládou a médiami.

Povinnosti a práva

Rád by som prehovoril o povinnostiach a právach lekára. Podstatnou povinnosťou a poslaním je starostlivosť o pacienta. Lekár prisahal na Hippokrata s tým, že nebude škodiť pacientovi. Rozšírenie tejto prísahy hovorí o tom, že bude vykonávať starostlivosť o pacienta na úrovni súčasných vedeckých poznatkov. Vo vzťahu k nemu musí byť empatický, milý, zdvorilý, pozorný a vedecky erudovaný. Zákonník práce mu na túto činnosť vyčlenil osem a polhodinový čas. Ten pozostáva z ôsmich hodín práce, ktoré môže prerušiť 30-minútová prestávka na jedlo. Rovnaký pracovný čas majú aj príbuzní pacientov. Čiže za lekárom prichádzajú na konci rovnakej pracovnej doby, aby sa opýtali na svojich príbuzných. Zákon im totiž obmedzil možnosť informovať sa po telefóne. Pokiaľ je lekárka mamička s deťmi, ktoré je treba vyzdvihnúť z jaslí alebo škôlky, pomyslí si v tejto situácii: Som síce trochu nervózna, ale viem, že mám byť milá a ústretová voči príbuzným, veď som prisahala na Hippokrata. Uvedomuje si však aj to, že aj v škôlke majú osem a polhodinový pracovný deň – a na Hippokrata neprisahali. Pacientovi príbuzní cítia jej nervozitu a majú zlý pocit. Pomyslia si: Taká neochotná osoba.

Úskalia nočných služieb

Lekár, ktorý pracuje v nemocnici, je povinný slúžiť nočné služby. Pri „malej službe“ to v praxi znamená, že ostáva v nemocnici ďalších pätnásť a pol hodín, a vo „veľkej“ cez víkend alebo sviatok dvadsaťštyri. No on si iba myslí, že je „v práci“. Súčasný Zákon a prax majú iný názor. Lekár si podľa nich v práci iba voľká
a čaká, či bude musieť pracovať. Zákon pri vykazovaní pracovnej doby totiž rozoznáva dve kategórie: 1. Čas strávený čakaním na prácu a 2. Čas strávený samotnou prácou. Nepoznám žiadne iné povolanie, hádam okrem hasičov, kde človek príde na svoje pracovisko a čaká, či bude alebo nebude pracovať. Predstavte si úradníka, ktorý prišiel na noc do práce a čaká, či mu príde nejaká stránka. Pravdepodobne by nik nezapochyboval, že je v práci. Ale lekár iba čaká na prácu, pretože doma sa nudí a najlepšie si pospí v nemocnici na starom polorozpadnutom lôžku. Keby bolo nové, zase by zadlžoval nemocnicu – veď za vysúťaženú cenu by to lôžko bolo pozlátené.

Zákonník práce umožňuje iba 400 hodín nadčasov ročne, t. j. 33,3 hodiny mesačne. Aby ho lekár neporušoval, tak do výkazu práce napíše iba hodiny strávené prácou – veď lekár si chodí do práce iba pospať. Jeho mesačná kvóta by bez tohto administratívneho kroku bola dve „malé“ nočné služby v týždni: čiže: 2-krát 15,5 čo sa rovná 31 hodín. Už pri jednej veľkej víkendovej službe a jednej malej službe (24 hodín plus 15,5, čo je spolu 39,5 hodiny) by porušoval Zákonník práce. Pri štyroch službách, z ktorých sú dve malé a dve víkendové, čo v nemocniciach býva zvykom, by lekár strávil v práci sedemdesiatdeväť hodín, a to Zákonník práce nepripúšťa. Počul som o pracoviskách, kde odrobí lekár aj päť
a viac nočných služieb mesačne.

Podľa výkazu práce to potom vyzerá tak, že lekári chodia do služby oddychovať a oddych si občas len tak pre radosť prerušia prácou. A preto sa tu stretávame s tzv. Parkinsonovým paradoxom nočných služieb. Čím častejšie lekári slúžia, tým menej odpracovaného času vykážu.

To môže doviesť nezaujatého nemocničného ekonóma alebo ministerského analytika k otázke, za čo sú vlastne tí lekári tak dobre platení. Lebo treba čestne priznať, že lekári sú za nočné služby naozaj dobre platení. Až tak dobre, že zadlžujú svojimi platmi nemocnice.

Zdravotné poisťovne totiž za odborné vyšetrenie jedného ambulantného pacienta, ktoré trvá 30 až 60 minút, preplácajú nemocnici 15 x 35 eur. To znamená, že lekár v službe ťažko zarobí nemocnici na plat sebe a sestre, ktorá mu musí asistovať. O ošetrovateľoch ani nehovorím. Povedzte, ktorá kaderníčka by sa za pätnásť eur venovala hodinu svojej zákazníčke? Ktorý automechanik by si zapýtal za hodinovú prácu pätnásť eur? Takže lekári zadlžujú zdravotníctvo. Odlišná situácia nastane, keď sa v nočnej službe objaví pacient – cudzinec, ktorý nepochádza z krajín EÚ alebo je to Európan bez platnej zdravotnej karty. Za tie isté úkony zaplatí on alebo jeho poisťovňa okolo 150 až 200 eur.

Preto sa stáva, že čím viacej služieb lekár absolvuje, tým menej svojej skutočnej činnosti zapíše. Nemožno totiž dopustiť, aby pracoval nad povolenú dobu nadčasov, lebo tým pádom by sa jeho zamestnávateľ dopustil porušovania Zákonníka práce. Teda v „malej službe“ je lekár v nemocnici osem a pol hodiny spolu
s ostatnými lekármi a pätnásť a pol hodiny sám, a vo „veľkej“ je dvadsaťštyri hodín sám – zodpovedný za zdravie a životy svojich pacientov, ktorých pripadne v niektorých nemocniciach na neho až sto. Je zrejmé, že takáto služba je vyčerpávajúca a lekár potrebuje čas na oddych. A Zákonník práce je v tomto bode jednoznačný – po malej službe lekár nesmie ambulovať a musí sa ísť domov zregenerovať. Zákonník práce zohľadňuje aj zvýšenú záťaž na lekára vo veľkej službe a lekár podľa zákona nesmie pracovať dva nasledujúce dni.

Nariadenie o povinnom oddychu má dva sporné body

Nariadenie však neráta s nedostatkom lekárov v nemocniciach a samozrejme ani s tým, že vedúci pracovníci nemôžu pokryť nutnú prácu na oddelení fyzicky neexistujúcimi lekármi. Preto fyzicky existujúci, aj keď službou vyčerpaný lekár môže odísť domov až vtedy, keď sa postará o svojich pacientov a urobí svoju prácu. Teda odchádza zvyčajne na konci štandardnej pracovnej doby. Samozrejme sa od neho očakáva, že bude aj po tridsiatich dvoch hodinách práce empatický, milý, zdvorilý, pozorný a vedecky erudovaný. Veď prisahal na Hippokrata.

V prípade „veľkej služby“ sa lekárovi priamo „odporúča“, aby ráno po službe pokračoval v práci aj v druhý voľný deň, lebo na jeho oddelení reálne nemá kto robiť. Zákon to síce nedovoľuje, ale poslužbový lekár prisahal na Hippokrata a je to jeho povinnosť.

Druhý sporný bod platí pre jeho kolegov z univerzitných nemocníc, kde pôsobí množstvo pedagógov, ktorí sú zamestnancami Ministerstva školstva a nie Ministerstva zdravotníctva. Pre nich spomínaná regulácia o voľne po službe už neplatí vôbec – veď nie sú lekári, neliečia, ale učia. Ich činnosť zahŕňa výučbu študentov, ktorým pri lôžku demonštrujú, ako by mali liečiť pacientov.

Tu je na mieste otázka, prečo práve týchto erudovaných teoretikov s titulmi pred menom a za menom vyhľadáva tak veľa osôb označovaných ako VIP alebo prominenti, keď ich vedomosti neslúžia pre prax ale iba pre demonštráciu pracovných postupov?

Nech už majú akékoľvek tituly a schopnosti, nech pracujú na oddeleniach alebo ambulanciách, nemôžu mať po službe voľno, lebo sú učitelia a nie lekári. Aspoň podľa predpisov. A nech si dobrovoľne pokračujú v práci, keď prisahali na Hippokrata.

Keď šesťdesiatštyriročná lekárka odslúži pre RZP dvadsať služieb po dvanásť hodín, tak má jej pracovný deň dvanásť hodín a má byť usmiata, príjemná a empatická. Pokiaľ však slúži dvadsaťštyri až dvadsaťšesť služieb, tak má priemerný pracovný deň viac ako pätnásť a pol hodiny, no ona nemôže dať najavo, že je unavená, veď prisahala na Hippokrata. Také niečo platilo za poddanstva, akurát poddaní to nerobili dobrovoľne. Dôsledkom súčasnej praxe je priemerná pracovná doba lekára cca dvanásť hodín denne, lebo má povinnosť pomáhať. To je tá reálna pracovná doba – tá papierová je aspoň o dve a pol hodiny kratšia, lebo nemôžeme porušovať jeho práva dané Zákonníkom práce.

Cisárovná Mária Terézia pred 200 rokmi uzákonila, že lekár môže pracovať desať hodín denne. Mal by vykonávať svoju prácu zodpovedne s čistým mozgom. Ukážte mi leteckú spoločnosť, ktorá by po osemhodinovom lete dovolila pilotovi riadiť lietadlo bez toho, aby mal za sebou dvadsaťštyrihodinový oddych, lebo tu ide o životy pasažierov. Keď však ide o životy pacientov, lekár môže pracovať aj po dvadsaťštyrihodinovej službe. Sotva by niekto zveril život pilotovi po dvadsiatej piatej hodine nepretržitej práce. Vo vzťahu pacienta a lekára to neplatí – a v krízovej situácii sa oficiálne oznámi, že za medicínske omyly nie je zodpovedná únava, ale zlý úsudok lekára.

Kto môže slúžiť v noci

A ešte pár slov o pracovnej spôsobilosti pre nočné služby. Tie sú povinní vykonávať iba lekári mladší ako päťdesiatpäť rokov. Starší lekár môže slúžiť iba dobrovoľne. Tu musím zdôrazniť, že v súčasnosti pracuje v slovenskom zdravotníctve cca dvadsaťdva percent lekárov v dôchodkovom veku (čiže starších ako 62 rokov). Vek koľkých lekárov sa pohybuje v rozmedzí 55–62 rokov, ktorí zo zákona nemusia slúžiť, to zdravotnícke ročenky neudávajú. Podľa mojich informácií a zverejnenej vekovej štruktúry by ich mohlo byť ďalších desať až pätnásť percent. Čiže máme tu skupinu starších, ktorá zahŕňa minimálne tretinu lekárov, čo nie sú povinní vykonávať nočné služby.

Táto skupina by nám nerobila problémy, keby sme mali dosť lekárov. Ale podľa informácií z médií ich chýba na Slovensku okolo tritisícpäťsto a neexistuje možnosť, aby ich niekto mávnutím čarovného prútika zmaterializoval alebo naklonoval. Nehovorím už o tom, že chýbajú tisíce kvalifikovaných sestier. Aj ich nedostatok sa rieši štandardným spôsobom. Politici v plamenných rečiach sľubujú, že oni tých lekárov a sestry do zdravotníctva dodajú. Bývalý minister financií vyhlásil, že finančne podporí lekárske fakulty aby mohli prijať ročne o 500 medikov viac. Naivne si myslel, že keď sa zvýši počet medikov, ostane ich tu viac. Nemyslel na to, že v podvyživených nemocniciach nie je dosť lôžok, pri ktorých by sa mohli títo študenti učiť. Vláda vydáva uznesenia a proklamácie, ktoré sú od reality odtrhnuté väčšmi ako mexická telenovela. Za ťažké peniaze sa objednávajú analýzy situácie, na ktorú vie odpovedať každý gramotný laik, dokonca aj ten, čo sa živí pasením oviec: „Bez peňazí niet muziky“, alebo výstižným skonštatovaním: „Nejsou lidi.“

Vari si nemyslíte, že náhodou len v Rakúsku, Nemecku a Česku pracuje tritisícpäťsto slovenských lekárov a šesťtisíc slovenských sestier. V národných zdravotníckych ročenkách týchto krajín nájdete iba tie sestry, ktoré pracujú v zdravotníctve daného štátu a nezarábajú si ako opatrovateľky solventných dôchodcov.
V nich neevidujú ani lekárov, ktorí prijali štátne občianstvo danej krajiny. Koľko slovenských lekárov a sestier pracuje v ostatných krajinách EÚ alebo v USA a Kanade, si môžete zistiť. Každá civilizovaná krajina vydáva štatistické ročenky, kde sú každoročne presne uvedené počty a štruktúra zdravotníkov. Zrejme iba Ministerstvo zdravotníctva oficiálne nevie, koľko slovenských lekárov pracuje mimo nášho územia. Preto objednávame drahé externé prieskumy a drahých externých analytikov tam, kde musia stačiť ministerskí úradníci, ktorí vedia čítať ročenky jednotlivých krajín a sú ochotní tieto údaje aj zverejniť, stáť za nimi a nielen ich zatĺkať. Neverím, že naše úrady nevedia o týchto počtoch a že najvyšší úradníci netušia, že každá medicínsky vyspelá krajina vydáva svoje ročenky.

Apropo, sestričky

Peniaze za pravidelne opakované analýzy stavu by bolo účelnejšie vynaložiť na zvýšenie platov sestrám. Bez nich lekár stráca polovicu efektivity svojej práce. Či má pekne vymaľovanú lekársku izbu a na stenách sú nablýskané kachličky, je síce dôležité ale len druhoradé. Pozrime sa na chirurgické kliniky a oddelenia. Práca mnohých lekárov je závislá od toho, či je dostatok intenzívnych lôžok. Urgentné príjmy sú len v štyroch nemocniciach. O tom, že počas COVID-u 19 zaniklo v Bratislave okolo 700 lôžok, by som musel napísať osobitný článok. Je samozrejmé, že úrazy zahltia intenzívne chirurgické lôžka, na ktoré by sa mohli ukladať pooperačné stavy. Intenzívne lôžka však závisia od toho, či je dosť intenzívnych sestier. Keď tie sestry nie sú, môžete mať miestnosti a postele, ale keď nemáte sestry, nemôžete tam ukladať pacientov. O tom nehovoria médiá, ministerskí úradníci, ba ani šéf lekárskeho odborového združenia Peter Visolajský. Toto je akútny problém, ktorý sa nedá vyriešiť ani platovo. Môžeme zdvihnúť sestrám plat o dvesto eur, aj tak ich viac nepríde. Zdravotnícki asistenti majú obmedzené kompetencie, čiže ich nemožno použiť ako plnohodnotné sestry. „Predpisovotvorní“ byrokrati povedia, že musia pracovnú náplň zdravotníckych asistentov odlíšiť od sestier, z ktorých niektoré absolvovali vysokoškolské štúdium. Po politickej zmene v novembri 1989 sme z Európskej únie prebrali princíp, podľa ktorého musia mať sestry magisterské, alebo aspoň bakalárske vzdelanie.

To nie je zlé, ale čo, keď sestra vyštuduje vysokú školu, potom sa nevráti do nemocnice a povie, že odchádza do zahraničia. Keď jej dajú pred štúdiom podpísať záväzok na päť rokov, pôjde radšej študovať sociálnu prácu, kde dostane titul magister, a bude sa uchádzať o miesto v banke. Inokedy nastúpi do nemocnice mladá sestrička. Pochopiteľne, chce mať deti, otehotnie a ide na tri roky na materskú. Pred jej koncom otehotnie znova a sú to ďalšie tri roky. Po šiestich, alebo aj deviatich, rokoch sa do nemocnice nevráti. Ide pracovať do súkromnej ambulancie, kde robí osem hodín a nemá nijaké služby. Nedostatok sestier je rozhodujúci pri zostavovaní operačných programov, kde sa namiesto siedmich operácií urobia tri.

Na veku nezáleží

Často vídame v televízii úradníkov mestských a obecných zastupiteľstiev, ako apelujú na sedemdesiatročných lekárov, aby si spomenuli na Hippokrata, morálku a poslanie a išli slúžiť pohotovosť v obciach – tieto služby boli skrátené do 22.00 h, takže budú robiť iba o hodinu a dvadsať minút dlhšie na deň v týždni pri štyroch službách mesačne. Nešťastné manažérske tváre vyjadrujú ochotu urobiť v rámci zákona všetko, aby zabezpečili pre občanov lekárske služby – dokonca pošlú aj pre ochotného lekára nový invalidný vozík: len nech príde, ony ho osobne dotlačia na pracovisko. Skrátka, nech ľudia vidia, že urobia pre nich všetko, čo sa len dá. Ako to vyčerpaný a uštvaný lekár dôchodca zvládne, je už druhá vec. A nesmieme zabudnúť, že to nie je obyčajný človek, je to niekto, kto prisahal na Hippokrata.

Dovoľte mi malé odbočenie: Na sociálnych sieťach sa vraj objavil záznam, na ktorom lekár pri vyšetrení venoval čoraz menej pozornosti svojmu pacientovi. Vyzeral spoločensky unavený, klesala mu hlava, hovoril nezmysly, čo pacient nakrúcal na mobil až do okamihu, keď zistil, že jeho lekár nie je opitý, ale
umrel pri vyšetrení. Hlavné je, že ktosi potom zavesil atraktívne video na sociálne siete.

Prechádzajúce nátlakové praktiky nemožno považovať za mobbing – iba naznačujú lekárovi jeho povinnosti. Ak on z prepracovania dostane infarkt, porážku alebo depresiu, bude len zrejmé, že nevedel kvalifikovane posúdiť svoj zdravotný stav. Vlastne to ani nebol dobrý lekár, keďže sám sebe nevedel pomôcť. Keď potratí jeho tehotná kolegyňa, skonštatuje sa, že ako lekárka mala vedieť, že nadmerná záťaž a stres môžu mať takéto následky. Čo už s ňou? My sme nikoho nenútili, iba sme apelovali, že prisahala na Hippokrata.

Spisovateľ, publicista

pripravil Peter Valo
Spisovateľ, publicista

Lekárske noviny september/2023




Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *