Lekári v Povstaní -

V týchto dňoch vychádza tretí diel trilógie povstaleckých príbehov spracovaných spisovateľov Gustávom Murínom pod názvom Povstanie – Október – nádej a ústup. Touto publikáciou sa završuje trilógia unikátneho knižného projektu, ktorý mapuje najväčší boj slovenského národa so svetovým ohlasom celkom inak, než ako to bolo dosiaľ opisované historikmi.

Táto kniha nie je ďalším historickým elaborátom na danú tému. Je to unikátna kronika osobných príbehov
v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach II. svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Dramatické aj prekvapujúco odľahčené príbehy sú tu zaznamenané a prerozprávané z autentických zdrojov citovaných z 87 kníh
a 125 článkov. Kniha mapuje Povstanie po dňoch a na každý je tu jeden výnimočný príbeh, či ľudský osud. To všetko rámcované známymi historickými udalosťami k danému dňu. Prelína sa tu tak unikátnym spôsobom obecná história s osobnými dejinami. A do toho patrí aj statočná účasť slovenských lekárov. V treťom diele sa teda môžeme dočítať mnohé zaujímavé veci.

Povstalecká nemocnica v Dobšinej
Mimoriadna doba viedla k mimoriadnym činom. V obci Dobšiná stratili možnosť dostať chorých do najbližších nemocníc v Levoči, Spišskej Novej Vsi či Rožňave.

Tak sa rozhodli pre zriadenie vlastnej nemocnice. Využili uvoľnenú budovu Duschekovho ústavu, postele dodal turistický klub i ďalšie organizácie, ale aj súkromníci. Vybavenie zabezpečili zbierkami, na ktorých sa podieľali domácnosti až zo 600 domov. SNR poslala troch vojenských lekárov, traja ďalší boli miestni. Hospodárom sa stal riaditeľ meštianskej školy, Jozef Pavlík, ktorý ju fakticky aj viedol. Časť nemocničného zariadenia doviezli povstaleckí vojaci na nákladom aute zo železničnej stanice v Hnilci, kde uviazli dva vagóny s liekmi a bielizňou, ktoré smerovali na západné Slovensko (miestna kronika s poľutovaním konštatuje, že časť nákladu stihli obyvatelia rozkradnúť). Do finančnej zbierky sa okrem Dobšinej zapojilo ďalších sedem obcí hneď a ďalšie neskôr. Zozbieraná bielizeň a naturálie mali hodnotu 120 000 korún.

Pre nedostatok obväzového materiálu ošetrovateľky strihali staré plachty a vyvárali použité obväzy. Do niekoľkých dní bola nemocnica v Dobšinej funkčná.

Povstalecký časopis Náš boj to v tento deň oznamoval takto: „… naša nemocnica je vystrojená tak, že slovo provizorná… sa už pre ňu nehodí. Má šiestich lekárov… jednu inštrumentárku, skupinu vojenských ošetrovateľov, skupinu dobrovoľných sestier Červeného kríža a iný pomocný personál. Pracujú v nej aj rehoľné sestry Duschekovo ústavu. V nemocnici je 53 postelí a tieto oddelenia: chirurgické, interné a infekčné. Uzavreli sme dohodu s Robotníckou poisťovňou v Revúcej, podľa ktorej môžeme liečiť na jej útraty aj jej pacientov. Dosiaľ sme absolvovali za dva týždne 37 operačných zákrokov. Sme vybavení liečivami, odbornými silami, takže môžeme liečiť všetky obvyklé infekčné a interné choroby, ba robiť aj chirurgické zákroky.“

Pozoruhodnosťou bolo, že nemocnica mala aj solídny protiletecký kryt civilnej ochrany, vykopaný v blízkom úbočí až do dĺžky 200 metrov, takže sa tam mohla schovať takmer celá dedina. Vybudovali ho ešte pred Povstaním na útraty Slovenského štátu. Najviac problémov mala nemocnica so stravovaním, lebo, napríklad, chýbalo droždie, a tak nemohli nič piecť. Chýbalo mäso, v sklade bola len fazuľa, hrach, múka, masť, zemiaky a zaváraniny.

Dobrovoľné sestry sa kvôli tomu stravovali doma, okrem toho, že službu vykonávali bezplatne. Vznik a funkčnosť nemocnice preverila aj havária lietadla s vojakmi 2. čs. paradesantnej brigády dňa 16. 10. 1944.
Z 21 vojakov sa dvaja zachránili a z troch ťažko ranených dvoch zachránili lekári dobšinskej nemocnice.

Podobná poľná nemocnica bola zriadená až s 50-členným vojenským personálom v Tisovci. Tu, navyše, okrem obvyklej pomoci civilného obyvateľstva, pomáhali aj deti – v kuchyni čistili zemiaky, nosili drevo a vodu…

Lieky priamo od SS
Lekár práporu kapitána Kunica hlásil akútny nedostatok liekov a najmä vitamínov. Keďže to bol na povstaleckom území chronický problém, riešenie sa našlo vskutku našské. Veliteľ práporu s dvomi miestne znalými príslušníkmi jednotky sa vybrali v preoblečení za murárov do Vojenského zdravotníckeho skladu v Liptovskom Sv. Mikuláši! Jeho veliteľ, major SS, bol služobne v Nemecku, ale v ich služobnom byte ostala jeho žena, Češka. A, keďže, pod lampou je vraj najväčšia tma, vybrali sa rovno k nej. Dokonca u nej aj prespali, a to pod nemeckou strážou, ktorá ju v noci chránila pred možnou pomstou.

S jej pomocou, ako aj miestnych lekárov (ktorí neprekypovali nadšením, ale tiež neodmietli pomoc), získali za dva plné batohy všetkého potrebného („Pamäť ľudu 3“): „Naložení ako mulice… pochodovali sme k poslednej prekážke – k Vrbickému mostu. Bol ‚,hranicou‘‘ medzi naším a nemeckým územím. Nemci mali, vari, slepé oči, keď nás nechali voľne prejsť. Bol to Wehrmacht, ktorého príslušníci boli radi, že sú ešte nažive. Do večera sme prechádzali zase… do hôr a boli sme znova ako doma.“

Chladnokrvná Eva Kristínová
Po partizánskom prepade v Starej Turej robili okupanti prehliadky domov. Pritom v dome Polákovcov boli súčiastky zbraní, ktoré dvaja bratia Polákovci opravovali pre partizánov, ako zamestnanci miestnej Micherovej fabriky. Bolo ich treba vyzdvihnúť a na to sa podujala neskôr známa slovenská herečka Eva Kristínová, miestna rodáčka („Lubina…“): „Keď som prišla k Polákovcom, prehliadajúca patrola bola už pri treťom dome od nich. Pani Poláková, bledá ako stena, mi všetko v trasúcich rukách doniesla. Rozbušky
v plátennom vrecku som si dala na hruď, ostatné do noše. Chuderka domáca pani, priam ma vysotila na cestu… Na nič som nemyslela. Bola som úplne vypnutá. Jediné, čo zostalo vo mne, bolo vedomie, že sa mi to podarí… Keď som sa priblížila k dvom vojakom, čo strážili podchod pod traťou a zároveň každého kontrolovali, práve dôkladne prezerali staršiu pani. Prešla som okolo nich, pozerajúc sa sústredene pred seba. Počula som iba hlasný tlkot vlastného srdca. Oni akoby ma ani nevideli. Po niekoľkých krokoch som sa zastavila a trochu som si vyhrnula sukňu, aby som si, akože, upravila gumu na pančuche.
To všetko som si uvedomila až neskôr, dodatočne… Nemeckí vojaci vtedy na mňa so smiechom zavolali: ‚,Hej, Mädl!‘‘. Ja som sa na nich usmiala, zakývala som im, akoby zo žartu, a nenáhlivo vykročila.
A oni ma nechali ísť. Do kroku som pridala, až keď som bola z dohľadu. Zišla som z cesty, stále ako robot. Kráčala som hore brehmi, kým som neprišla na Kopcové, kde bol náš štáb. A tam som zamdlela.“

Kristínová, ako mladá dievčina, ostala s partizánmi a ako ošetrovateľka asistovala pri improvizovaných operáciách ich lekárovi, MUDr. B. Placákovi.

POVSTANIE
60 dní národa
III. Nádej a ústup
Gustáv MurínVydavateľ: Magnet Press Slovakia

Záverečný diel trilógie, ktorá nie je ďalšou historickou faktografiou na danú tému. Je unikátnou kronikou osobných príbehov v rámci dramatických historických udalostí, ktoré v súčte vydávajú na epos o tom, ako sa v pôrodných bolestiach svetovej vojny a vlastnej krvi rodil moderný slovenský národ. Po 1. a 2. diele, ktoré sa venujú obdobiu augusta a septembra roku 1944, tretia kniha uzatvára kroniku osobných príbehov účastníkov Povstania aj ďalších ľudí, ktoré sa odohrali v októbri 1944. Aj teraz na každý deň tejto kroniky pripadá vždy aj jeden výnimočný príbeh či ľudský osud. Prelína sa tu tak
unikátnym spôsobom všeobecná história s osobnými dejinami.