Pracuje na Neurologickej klinike Lekárskej fakulty UPJŠ a UNLP v Košiciach. Vysokoškolské štúdium ukončil v roku 2008 a klinika sa stala jeho pracoviskom.
V roku 2014 ukončil na University of Groningen v Holandsku PhD. s tematikou neuropsychiatrických prejavov Parkinsonovej choroby, habilitoval v roku 2018 na podobnú tému vybraných nemotorických prejavov Parkinsonovej choroby so zameraním na neuropsychiatrické a prodromálne prejavy ochorenia. Minulý rok sa v rámci Týždňa vedy a techniky na Slovensku v Bratislave uskutočnilo odovzdávanie prestížnych ocenení pre vedecko-výskumných pracovníkov za ich prínos v oblasti vedy, techniky a inovácií. Jednu z cien v kategórii „Osobnosť vedy a techniky do 35 rokov“ si prevzal aj neurológ Matej Škorvánek za výskum v oblasti nemotorických a prodromálnych prejavov Parkinsonovej choroby.
Aká bola vaša motivácia k štúdiu na lekárskej fakulte? Neurológia – odbor, v ktorom pôsobíte, je zámer alebo náhoda?
Vždy som inklinoval viac k prírodovedným odborom a medicína sa mi pozdávala najmä kvôli jej zaujímavosti a tomu, že pôsobením v nej človek môže byť zmysluplným prínosom pre spoločnosť. Prakticky od začiatku štúdia ma pri všetkých predmetoch bavila téma mozgu a neurovied, ktoré sú podľa mňa fascinujúcou oblasťou medicíny. Kým pri iných odboroch sú už v súčasnej dobe pomerne dobre známe princípy fungovania mnohých orgánov, mozog je stále napriek niektorým zásadným objavom a posunu v diagnostických metodikách, ktoré sa objavili v priebehu posledných rokov, do veľkej miery neznámou.
Nie je žiadnym tajomstvom, že mnohí mladí lekári po ukončení štúdia siahajú po voľbe odchodu do zahraničia s tým, že u nás absentuje kvalitné vybavenie pracovísk, možnosť sebarealizácie sa a v neposlednom rade adekvátne finančné ohodnotenie. Neuvažovali ste aj vy o odchode do zahraničia?
Samozrejme, že som nad tým rozmýšľal, avšak po zvážení všetkých priorít a možností som zostal pracovať na Slovensku. Myslím si, že sa tu dá robiť krásna medicína aj veda, podobne ako je to v zahraničí, ale veľmi záleží od podmienok – a nielen finančných – ktoré možno danému človeku vytvoriť na pracovisku. Navyše mám pocit, že na Slovensku dokážem byť väčším prínosom pre svoje okolie v porovnaní so zahraničím, kde by som sa k možnostiam a veciam, ktoré robím teraz, zrejme dostal oveľa ťažšie. V zahraničí som žil dlhšiu dobu a teda viem, že ani tam, ako sa hovorí, nepadajú pečené holuby z neba do úst… Na špičkových zahraničných pracoviskách je zvyčajne extrémny tlak na výkonnosť lekárov – vedcov, ktorý významne zasahuje do mimopracovného života. Tento tlak ale na druhej strane zabezpečuje vysokú kvalitu, ktorá mi u nás niekedy chýba. Problémom totiž je, že ak niekto nemá vnútornú motiváciu pracovať na špičkovej úrovni, tak tlak na kvalitu a selekčné kritériá zvonku sú často slabé a priemernosť až podpriemernosť sa na nejednom pracovisku ticho toleruje.
Myslíte si, že sú u nás vytvorené dostatočné podmienky a zázemie na to, aby mladí lekári mali možnosť realizácie?
Problémom je, že dobré podmienky nie sú vytvárané systematicky a veľmi záleží od nadriadeného, či mladý lekár takéto podmienky dostane alebo nie. Ja som mal v tomto smere šťastie, a aj preto som na svojom pracovisku zostal. Okrem osobného entuziazmu, času a energie, ktorú človek vkladá do svojej práce, je potrebné pracovať v prostredí, ktoré mladému človeku umožní rozvíjať sa, čoho sa mne jednoznačne dostalo. Žiaľ, u nás je viacero oddelení kliník, kde sa excelentnosť veľmi nenosí a nadmerná aktivita sa skôr inhibuje.
Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?
Záleží od toho, či sa nachádzame v semestri alebo mimo neho, kedy je to, samozrejme, voľnejšie. Vo všeobecnosti ale musím skĺbiť výučbu medikov, ktorej mám našťastie tohto roku menej, prácu na špecializovanej ambulancii pre Extrapyramídové ochorenia – približne dva až dva a pol dňa za týždeň – výskumné projekty, pracovné stretnutia, vybavenie mailov, administratívu a ďalšie špecifické činnosti v rámci nemocnice.
Absolvovali ste viaceré zahraničné pobyty a zúčastňujete sa aktívne aj na odborných podujatiach…
Počas zahraničných pobytov som získaval svoju špecializáciu – na neurologických klinikách v Prahe, Groningene, Londýne a Viedni. Všetky tieto pobyty boli zamerané na špecializáciu v oblasti extrapyramídových ochorení, ktoré zahŕňajú napríklad Parkinsonovu chorobu, rôzne formy trasu, dystónie (abnormálne vytáčanie rôznych častí tela), Huntingtonovu chorobu a tak ďalej. Ako člen európskej edukačnej komisie Movement Disorder Society, a od nasledujúceho septembra jej predseda, som v priebehu posledných rokov organizoval viacero medzinárodných európskych kongresov, pravidelne prednášam na medzinárodných podujatiach vrátane kongresov European Academy of Neurology, svetového kongresu MDS a iných. Takisto v priebehu posledných rokov robím mentoring pri špecifických diagnostických a liečebných metodikách vo viacerých krajinách Strednej Ázie.
Vlani ste získali ocenenie za výskum v oblasti nemotorických a prodromálnych prejavov Parkinsonovej choroby; čím vás táto problematika zaujala a aký je praktický výstup toho výskumu?
Presná diagnostika prodromálneho štádia Parkinsonovej choroby predstavuje v súčasnosti svätý grál parkinsonológie. Dnes totiž dokážeme ochorenie diagnostikovať až v čase, kedy je patologický proces v mozgu veľmi pokročilý a došlo k úbytku približne 50-60% neurónov v kritických oblastiach mozgu (teda nie je už veľmi čo zachraňovať). Aj to je zrejme jeden z hlavných dôvodov, prečo doteraz zlyhali všetky lieky, ktoré boli skúšané s cieľom spomalenia alebo zastavenia priebehu ochorenia. Včasnejšia diagnostika ochorenia v štádiu, kedy ešte nedošlo k tak dramatickému úbytku neurónov by nám dala podstatne lepšie možnosti pri ďalšom ovplyvnení jej priebehu.
Akej ďalšej problematike v neurológii sa venujete?
Veľmi ma zaujímajú zriedkavé hyperkinetické ochorenia – ide o ochorenia, pri ktorých majú ľudia nadmerné mimovoľné pohyby. Veľmi typickým príkladom sú pacienti s detskou mozgovou obrnou. Tá je často zberným vrecom na nedoriešené diagnózy, pričom u časti pacientov môže pri správnej diagnostike ísť o veľmi dobre liečiteľné ochorenia.
Kde sa vidíte v horizonte najbližších rokov?
To je veľmi dobrá otázka (úsmev). Dúfam, že budem stále robiť peknú medicínu a zmysluplné medzinárodné projekty.
Jana Smolková