Peter Valo (*1948) je známy slovenský spisovateľ, dramatik, novinár a publicista. Svojich čitateľov a priateľov si získava najmä nevyčerpateľným zmyslom pre humor. Písal slovenských dejinách, pôsobí v redakciách novín a časopisov. Je autorom mnohých televíznych scenárov. S profesorom Karolom Virsíkom napísal životopisný román Odchádzam s Hippokratom. V dvoch knižných pokračovaniach pod názvom Čierny humor v bielom plášti (2013 a 2016) sa venoval aj lekárskemu životu, najmä z tej veselšej stránky. Začiatkom júla pokrstil svoju novú knihu Spovedné tajomstvo a prezradil nám, že už pracuje na treťom pokračovaní „doktorských historiek“. V júli oslávil svoje okrúhle životné jubileum.
Najčiernejší humor čierneho náčelníka
Banskobystrického úrazového chirurga, primára Milana Očenáša poslali do penzie. Po pár mesiacoch sa začal nudiť a vybral sa do Južného Sudánu. V mapuorditskej poľnej nemocnici operoval, robil gynekológa, krčiara, očiara, trhal zuby a zvykal si na zvláštnu mentalitu domorodcov. Niekedy mal pocit, že narodenie a smrť nepokladajú za nič dôležité. Je to len mechanický kolobeh života. Tak to je a hotovo. Keď im zomrelo dieťa, hodinu hlasito nariekali, lebo sa to patrí. Potom sa upokojili s vedomím, že príde ďalšie dieťa. Niekedy si kládol otázku, či je to prejav čistej biedy alebo hlbokej duchovnej zaostalosti. Ešte viac ho zarazilo, že títo ľudia nerozumeli vtipu, napokon ani nijaké vtipy vo svojom repertoári nemali. Smiali sa, keď od nich žiadal, aby niečo urobili. Práce sa chopili až vtedy, keď na nich nakričal. Rehlili sa, keď sa im podarilo zvíťaziť v potýčke so susedným kmeňom. Srdečne sa chechtali, keď sa bielej doktorke narodilo čierne dieťa. Od smiechu sa chytali za bruchá, keď z pôrodnice vybehol zdesený biely americký stážista. Primár usúdil, že smiech pre nich nie je pozdvihnutím ducha či závanom uvoľnenia. Je to prejav škodoradosti. K primárovým pacientkam patrila aj manželka krajského náčelníka. Z európskeho hľadiska to bol veľmi osvietený človek, lebo mal iba jednu ženu, ktorá mala len tri deti.
Primár jej najprv diagnostikoval a zoperoval chronickú apendicitídu a neskôr jej urobil plastickú operáciu ušníc. Odoperoval jej neforemné brmbolce vo veľkosti tenisových lôpt, čo vznikli infekciou po prepichnutí ucha ostrým bambusom. Jej náčelnícky manžel potom pri každej príležitosti prejavoval primárovi svoju vďačnosť. V okolí Mapuorditu zúrili kmeňové vojny. Raz Dinkovia prepadli susednú dedinu. Za dopoludnie zahlušili štyridsaťdeväť ľudí a nechali za sebou dve stovky zranených. V Južnom Sudáne platilo: oko za oko, zub za zub. O pár dní vtrhli do Mapuorditu bojovníci z kmeňa Azandov odetí do leopardích koží. Oháňajúc sa štítmi, oštepmi, lukmi a mačetami s ohlušujúcim vreskom predviedli bojový tanec. Jeden zo strážcov pri bráne odistil kalašnikov a druhý bežal po pomoc na neďalekú policajnú stanicu. Policajti pribehli, vystrelili ponad hlavy rozgurážených krikľúňov dávku zo samopalov a zahnali ich na útek. K incidentu došlo vari sto metrov od nemocnice. Odpoveď nedala na seba dlho čakať. Útočníci poslali do špitálu ultimátum: „My lekárov nepotrebujeme, máme svojich šamanov, ak vy doktori zaraz nezmiznete, zabijeme vás!“ Raz, keď primár odchádzal z nemocnice, zastavil ho ošetrovateľ: „Nevychádzajte, pred domom vás čakajú piati Azandovia, mohli by vám ublížiť.“ Ošetrovatelia opäť zavolali policajtov, ktorí azandských bojovníkov zahnali. Keď sa to viackrát zopakovalo, obavy narastali. Ako na zavolanie sa v nemocnici objavil krajský náčelník, ktorý sem priviedol manželku na pooperačnú kontrolu. Ušnice sa jej pekne zahojili. Primár Očenáš sa medzi rečou posťažoval na nepríjemné vyhrážky Azandov. Krajský náčelník sľúbil, že príde o pár dní a vec prešetrí. Čo sľúbil, to aj dodržal. Na tretí deň sa priviezol do Mapuorditu na veľkom americkom džípe s ťažkým guľometom a siedmimi samopalníkmi. So širokým úsmevom oznámil primárovi Očenášovi: „Idem prešetriť tú vašu záležitosť.“ O šesť hodín sa vrátil a s ešte širším úsmevom: „Všetko som prešetril, vybavil, pracuj ďalej, nič sa ti nestane.“ Na otázku, ako to vlastne vybavil, sa veselo zachechtal a dodal, že im dal „jemné upozornenie“. Keď sa chcel primár dozvedieť viac o prešetrení, dostával vyhýbavé odpovede. Mlčali ešte aj ošetrovatelia na sále, ktorí zvykli oklebetiť všetko, čo sa naokolo udialo. Až po mesiaci sa ktorýsi z nich preriekol. S úsmevom porozprával, ako prebehlo šetrenie. Náčelník si zistil mená tých, čo organizovali útok na lekárov. Vojaci ich pochytali a priviedli na námestie. Tam ich donaha vyzliekli, zvalili na zem a pred celou dedinou mlátili bambusovými palicami dovtedy, kým im neopadávalo mäso od kostí. Potom dobitých mužov naložili na džíp a odviezli do bušu. Polomŕtvych Azandov priviazali o gumovníkové stromy. Do rána ich zožrali levy. Slovenský lekár sa zhrozil. Keď vysmiaty ošetrovateľ uvidel jeho rozpaky, utešoval ho: „Doktor Milan, vidím, že sa vám to nepáči, ale keby sa vám stalo to, čo pripravovali oni, tak by ste pri tom gumovníku skončili vy.“ Iný kraj, iný mrav. Dohováranie a zmierovanie tu nemalo význam. Na bojachtivých šialencov platila len bitka alebo masaker, aký si nadlho zapamätali. Keď sa jedni smiali, druhí museli nariekať a v buši so širokým úsmevom nemilosrdne úradovalo africké právo silnejšieho.
MUDr. Milan Očenáš (* 9. 5. 1933 v Podkoniciach) Maturoval na Gymnáziu Andreja Sládkoviča v Banskej Bystrici (1952). Roku 1958 skončil štúdium medicíny a nastúpil do nemocnice v Banskej Bystrici k primárovi Danielovi Petelenovi. Po absolvovaní vojenskej základnej služby začal pracoval ako sekundárny lekár na Oddelení úrazovej chirurgie u primára Imricha Hudeca (1959), ktorý ho po atestácii vymenoval za svojho zástupcu (1961). V rokoch 1963 – 1967 pôsobil v nemocnici v Monastire v Tunisku. Po návrate pokračoval u primára Hudeca. Roku 1969 urobil druhú atestáciu v Bratislave na I. chirurgickej klinike u profesora Šimkovica. V roku 1980 pôsobil aj ako krajský posudkový lekár a súdny znalec. Od roku 1981 bol primárom na Oddelení úrazovej chirurgie Krajského ústavu národného zdravia v Banskej Bystrici. Skúšku z AO techniky urobil u ortopéda prof. Willyho Taillarda a úrazového chirurga prof. Harolda Vaseya na Klinike úrazovej chirurgie a ortopédie v kantonálnej nemocnici v Ženeve (1986). V roku 1995 odišiel do dôchodku. Do 1. decembra 1999 pôsobil na oddelení ako konzultant. V júli 2002 nastúpil na chirurgickú misiu v Mapuordite v Južnom Sudáne. Svoju misiu ukončil 16. júna 2007. V septembri 2007 sprevádzkoval nemocnicu v Burundi. S prestávkami pôsobil v Rutovu, Mussongati a Makamba. Pre náhle zhoršenie zdravotného stavu sa 22. marca 2010 musel vrátiť do vlasti. Peter Valo napísal o ňom knižku CHIRURG, ČO PORÁŽAL ŠAMANOV (2014).
(Úryvok z knihy Čierny humor v bielom plášti 2, vyd. FORZA MUSIC, Bratislava 2016. Použité so súhlasom autora.)