Tretia knižka slovenského lekára -

„Naše túžby sa nesmú stať modlami, lebo každá veľká túžba má v sebe potenciál stať sa bremenom, či už materiálnym alebo duševným. Človek upnutý na jeden fragment žitia spravidla nedokáže vnímať život ako celok. A to by bola škoda, lebo život je predsa krásny aj napriek tým bremenám.“

MUDr. Branislav Potančok (nar. 1952, Martin)
Maturoval na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Bratislave na Novohradskej ulici. V tom istom roku ho prijali na LF UK v Martine, ale promoval v roku 1976 na LF UK v Bratislave. Užšiu špecializáciu z klinickej onkológie absolvoval v Národnom onkologickom ústave u doc. Štefana Korca (1996) a z onkológie v gynekológii na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave u doc. Igora Rusnáka (2009). V rokoch 1976-1979 pôsobil ako sekundárny lekár v OÚNZ vo Zvolene, pokračoval ako ordinár v KÚNZ Banská Bystrica (1980–1991), odkiaľ prešiel na NOÚ ako onkogynekologický špecialista (1991–2005). V rokoch 2005–2014 pracoval ako konzultant v Anglicku: Women Health-Oncology Centre, Margate, Kent, United Kingdom. Špecializoval sa na skríning a prevenciu ženskej rakoviny. Po návrate zo zahraničia vydal prózy Puška, Pokušenie mladých seniorov a teraz mu vychádza vo vydavateľstve Perfekt Strieborné bremeno. Vo všetkých dielach je cítiť skúsenosti a zážitky lekára.

Knižke ste dali názov Strieborné bremeno. Prečo strieborné a prečo bremeno?
Fascinuje ma vzťah človeka k majetku. Prečo nás bohatstvo mení? Mnohí moji vrstovníci sa narodili v socializme a po revolúcii sa kompletne zmenili, v dobrom i v zlom. Koľkým novým podnikateľom vtedy učarovala možnosť zarobiť na tú dobu neslýchané sumy, báli sa, aby im kšefty neutiekli, robili celé noci, nespávali, špekulovali, až ich napokon tá práca nadobro zničila a umreli síce bohatí, ale priskoro.

Kdesi som čítal, že majetok ľudí rozdeľuje, a chudoba spája. To je veľká téma. Bankári nás presviedčajú, že podstatou podnikania sú investície, slovom, že bez peňazí je každá idea mŕtva, ostáva len na papieri. Ja s tým nesúhlasím, je to pol na pol, navyše bez nápadu sú peniaze len obyčajné papieriky, za ktoré si síce kúpime všeličo, ale radosť z toho je krátkodobá, návyková a často končí v beznádeji.

Sú tí, čo majú veľa, šťastnejší?
To býva permanentná otázka. Každý to vidí inak, chudobní majú svoju pravdu, bohatí chcú mať viac. Materiálne chudobný rozhodne nie som, mám kde bývať, mám auto, prácu, chodil som na dovolenky, kým neprišla korona, som teda bohatý? Neviem.

Mali by ste byť spokojný, ale to vy zjavne nie ste, prečo?
Vidno to na mne? Snažím sa to skryť, ale som taká povaha. Všetko, čo som vytvoril by som rád ešte vylepšil, platí to pre moje knihy, piesne i lekárčinu.

O tej si trochu viac pohovorme. Boli ste skoro desať rokov v Anglicku, píšete o tom aj v ostatnej knihe. Čo sa vám na Angličanoch páčilo a čo ste, naopak, neznášali?
Prišiel som do Británie v roku 2005. Vyhral som konkurz na konzultanta, na to som bol veľmi hrdý. Sprvu som bol nadšený takmer všetkým. Ten štát, na rozdiel od nášho, fungoval. Ekonomika šliapala, koľkí ľudia prišli vtedy do Anglicka od nás, z Poľska, Maďarska, a všetci si našli uplatnenie, Angličania sa mi zdali otvorení, milí, usmievaví, na to som nebol veľmi zvyknutý. Nevedel som dobre po anglicky, to mi zväzovalo nielen ruky, ale aj rozum. Až neskoršie som zistil, že mnohí Briti sú majstrami pretvárky, aby boli slušní, radšej veci neriešia. Okrem toho sa mi postupne otvárali oči, akí sú naivní. Uveria hocikomu. Pozrite na brexit. Stále snívajú o veľkom impériu, milujú svojho kráľa a celú jeho rodinu, v podstate sa cítia nadradení Európe, možno celému svetu, to proste cítite z toho, ako blahosklonne sa k vám správajú, ak majú navrch.

Aká je úroveň medicíny vo Veľkej Británii?
Vtedy bola vysoká, ale je to odvtedy už osem rokov, ako som doma. Vraj to ide dolu vodou aj tam. To, čo ma fascinovalo bol poriadok. Od každého lekára sa vyžadovalo to, čo sa s ním dopredu dohodlo, dostal za to zaplatené a nikomu z nás ani nenapadlo, že by sme si mohli od pacienta pýtať viac. Oni majú systém štátneho zdravotníctva, ktorý sa vylepšuje v desiatich percentách súkromných nemocníc. To, že nemajú poisťovne im umožňuje paradoxne viac ako u nás šetriť tam, kde je to možné. Ak sa totiž niečo ušetrí, ostane to v systéme a nejde do rúk súkromných poisťovní. Štátne zdravotníctvo umožňuje presúvať zdroje tam, kde je to urgentne potrebné. Predoperačná diagnostika – CT, MRI, biopsie, laboratórne výsledky, všetko na tej najvyššej úrovni a voľne dostupné. Výsledky už vtedy boli elektronicky prepojené, pomocou telekonferencií sme riešili onkologické prípady, stanovovali liečebný plán a referovali si výsledky liečby. O peniazoch nehovoril nik, bola to samozrejmosť. Akoby všetko bolo namierené na stále sa zvyšujúcu úroveň diagnostiky i liečby dostupnú aj v tom najodľahlejšom kúte Anglicka.
V jednom kuse nás kontrolovali, či nerobíme chyby, všetky sťažnosti pacientov sa prísne posudzovali. Každý rok nám vyhodnocovali výsledky našej činnosti. Boli sme nútení chodiť na konferencie, aj na zahraničné, pochopiteľne. Tie nám sprvu preplácali kompletne, potom to okresávali. Ale aj tak sme si dávali náklady na štúdium, knihy, telefóny, do daňového priznania. Podotýkam, že ako štátni zamestnanci.

Vyzerá to ako sen slovenského lekára. Bolo všetko naozaj také ideálne, ako to popisujete?
Môj pobyt v Británii nebol zďaleka idylický. Pracoval som na onkologickom centre v jednej starej nemocnici kompletne moderne zariadenej. Operačky nádherné, lenže izby zmeniť nevedeli, mali by menej lôžok a tak na jednej izbe bolo v priemere päť – šesť pacientok oddelených plachtami.
A práve tu som zažil nepríjemné ponižovanie, ktorého príčinou som si bol, v podstate, ja sám. Moji podriadení ma posudzovali podľa toho, ako som sa vedel vyjadrovať a pretože som sprvu ovládal len bazálnu angličtinu, brali ma podľa toho. Vraj, že počas vizít nezriedka sa museli ísť vyrehotať na chodbu, nevedeli sa mi pozrieť do očí bez toho, aby sa nesmiali. Zapisovali si moje skomoleniny spolu s ordináciami a možno sa na tom po večeroch smiali, neviem. Nezazlievam im to, ale ponižovalo ma to, trápil som sa tým, lebo sám som cítil, že sa niečo deje. Okrem toho som mal problematické vzťahy s niektorými kolegami, ktorí túžili dostať sa na moje miesto. Konzultant je na špici v hierarchii lekárov v Británii. Jedine on môže mať aj súkromnú prax. Neboli to Angličania, to nie, ale v britských nemocniciach pracuje taká multikultúrna zmes lekárov, že znepriateliť si niekoho ambiciózneho z Afriky nebol problém. Mal som kolegu, ktorý nenávidel Vianoce, nemal ani britské občianstvo a navrhoval Vianoce zrušiť, že vraj ako k tomu oni moslimovia prídu, že im to nanucujeme my kresťania. Keď som mu pripomenul, že táto krajina má kráľa, ktorý je aj hlavou cirkvi, ktorá tu má väčšinu, že je tu navyše ako hosť, tak že nech sa krotí. Jasné, že sa mu to nepáčilo.

Ale inak sme nemali, čo sa týka náboženstva, žiadne problémy, pamätám si, raz na to upozornil s humorom kolega, ktorý mi asistoval, on bol žid, ja som bol kresťan, druhá asistentka moslimka a anestézu dával jeden veľmi milý hinduistický Ind. Z operačných sál mám viacero príhod, niektoré opisujem aj v knihe a sú pravdivé. Občas si spomeniem na jednu mladú Číňanku, ktorá ma udala trustovej šéfke, že sa jej málo venujem, že jej nedávam dostatočne operovať a že ona predsa chce odborne rásť. Mal som za to zlé body, nevedel som ako reagovať. Nič podobné som dovtedy nezažil.

Vaša kniha má najmä v druhej časti výrazné autobiografické prvky.
Nepopieram, veľa z udalostí popisovaných v knihe som sám prežil, ale trvám na tom, že celok je fikcia. Inšpiráciou bol môj prastarý otec, neskrotný duch, pansláv, ktorý neváhal odmietnuť lákavú ponuku maďaróna, aby si aj so svojimi ôsmimi deťmi pomohol. Scéna popisovaná v knihe je pravdivá podľa rozprávania jeho detí, ja sám som ho nezažil, zomrel počas 2. svetovej vojny. Mala to byť poviedka o jeho vnútornej sile, odhodlaní, ale postupne sa to akosi rozrástlo. Podobné sú aj iné príbehy, ktoré som zapísal tak ako som ich počul. Bola to príjemná práca predstavovať si svojich predkov ako asi reagovali, ako konali v prostredí, ktoré som tak dobre poznal. Priam som zavoňal trávu na poliach Turca a pach rieky v horúcom lete.

Ako to prijala vaša rodina?
Mohli sa spoznať v nejakých postavách. Z vlastnej skúsenosti viem, že sa ľudia chcú vidieť len v tom dobrom svetle, ak že sa ľudia chcú vidieť len v tom dobrom svetle, ak majú vyznieť negatívne, tak vás spochybňujú, nesúhlasia s takým obrazom.

Zatiaľ, priznám sa, nemám reakcie, lebo kniha vyšla len pred pár dňami. Snažil som sa vyhnúť kontroverzii aj tým, že som zmenil mená. Moji rodičia už nežijú, tí by asi boli najviac kritickí. Lebo len niečo je pravda, ostatné som si povymýšľal, ako to robia spisovatelia odjakživa. Ako by som im to vysvetľoval, naozaj neviem. Na druhej strane to boli inteligentní ľudia, ktorí ma učili chápať, čo je literatúra, fikcia i umenie. Napokon, táto kniha nie je môj životopis.

Čo vás núti ako lekára písať?
Asi to isté, čo nelekárov, veď aj vy píšete. Áno, som lekár. Už robím len dva dni v týždni, no ešte operujem i vyšetrujem pacientov na ambulancii. Je to pre mňa stále únavnejšie.

Písanie je pre mňa forma oddychu. Povedzme, akási psychohygiena. Ak sa mi podarí nejaká časť a čítam si ju na druhý deň a ak som s ňou aj spokojný, mám veľkú radosť. Ale je to aj drina, keď prídu na rad opravy
a čítanie po sebe, to ma znechucuje. A ešte jedna vec ma zneisťuje, dal som to aj do podtitulu. Akoby naozaj všetko už bolo, tak načo o tom písať?

Máte aj odpoveď?
Mám, i keď neviem, či dosť originálnu. Takmer všetky vzory nášho správania sú opísané v Biblii. Ako aj z podtitulu knihy vyplýva, všetko už tu bolo, ale svet sa, našťastie, vyvíja a človek reaguje na tie isté situácie vždy trochu inak. Hoci všetky ľudské zlyhania sú nám z Biblie známe, tým, že sa opakujú aj dnes, nás vždy niečím upútajú. Ich odkaz je naveky aktuálny možno aj v tom, že môžu byť inšpiráciou pre tých múdrejších, ako sa im vyhnúť. A o tom si myslím, že treba písať aj dnes.

Ak by ste mali stanoviť akési motto celej knihy, povedzme aj s nejakým posolstvom, čo by to bolo?
Naše túžby sa nesmú stať modlami, lebo každá veľká túžba má v sebe potenciál stať sa bremenom, či už materiálnym alebo duševným. Človek upnutý na jeden fragment žitia spravidla nedokáže vnímať život ako celok. A to by bola škoda, lebo život je predsa krásny aj napriek tým bremenám. Treba ho žiť teraz, dnes, stále nanovo, aj keď všetci vieme, že to, čo je už dávno bolo a čo len bude, už bolo tiež.

pripravil Peter Valo

Lekárske noviny jún/2023