Úspechy a konflikty chirurga Eda Milichovského -

Michalovčan Eduard Milichovský sa už ako poslucháč medicíny zapojil do vedecko-výskumnej činnosti na oddelení experimentálnej chirurgie, ktoré založil a viedol profesor Emil Matejíček. Dávno predtým, ako sa u nás začali voperovávať bajpasy, skúšali v Košiciach na psoch možnosť transplantácie srdca a ciev. Pri experimente podviazali vetvu koronárnej artérie, čím vyvolali infarkt. Následne na ňu našili artériu mamária a srdce ožilo. V roku 1954 urobili prvú úspešnú transplantáciu srdca u psa. Zviera prežilo necelých šesť dní.

Zaujímavé oddelenie v roku 1958 pre nedostatok financií zaniklo. Z Eda Milichovského sa stal zručný operatér. Bolo to v časoch, keď sa nehovorilo o úzkej špecializácii. Chirurg musel zvládnuť všeobecnú i úrazovú chirurgiu. Od profesora Jána Kňazovického získal diagnostické skúsenosti a natrénoval si chirurgickú zručnosť, od primára Bauera techniky najmodernejšej úrazovej chirurgie. Popri vysokej odbornosti ostal naďalej prostorekým človekom, u ktorého platilo: Čo na srdci, to na jazyku. Mnohé jeho výroky sa vďaka ústnemu podaniu zachovali dodnes.

Raz mu priviezli starkú s akútnym zápalom slepého čreva, ktorá sa bála narkózy. Operoval ju v lokálnom umŕtvení. Edo Milichovský patril medzi najrýchlejších a najzručnejších chirurgov. Jedným rezom otvoril brucho, rýchlo zašil perforovaný dvanástnikový vred a za dvadsať minút bolo po operácii. Slepáka zvykol urobiť za štvrť hodiny. Keď babke zašíval vrstvu pobrušnice, zakašľala. Krehké tkanivo sa roztrhlo a črevo vybehlo von.

„Mamka, ak ešte raz zakašlete, tak vás uspím alebo vám dám do brucha sieťku na ryby, lebo to ináč nezašijem,“ vážne zavtipkoval chirurg a babka stíchla. Asi sa strašne zľakla narkózy a najmä tej sieťky na ryby. Operácia sa podarila. Babka odkráčala z chirurgie po vlastných.

Celé legendy sa rozprávali o dedkovi, ktorý prišiel na chirurgickú ambulanciu a sestričke strčil pod nos výmenný lístok s diagnózou „vulnus sclopetarium dorsi“. Sestrička sa vydesila. „Strelné poranenie chrbta“ tu dávno nevideli. Okamžite zavolala doktora Milichovského, ktorý mal chirurgickú pohotovosť:

„Pán asistent, príďte. Máme tu strelné poranenie chrbtice.“

Doktor bleskovo zbehol na ambulanciu: „Kde máte pacienta?“

„Tuto,“ ukázala sestra. Starček odovzdane ležal na stole, ale keď uvidel lekára, úctivo sa posadil a chcel vstať.

„Nehýbte sa, ležte!“ Chirurg ho jemne vrátil do ležiacej polohy. „Ako sa vám to stalo?“

„Šiel som k nášmu doktorovi. Povedal som mu, že mi strelilo do chrbta. Tak mi toto napísal a poslal ma sem.“

Pod diagnózou bol podpísaný lekár, ktorý bol známy tým, že ošetroval viacerých papalášov.

Edo nelenil a vytočil číslo prominentného kolegu: „Ty k…! Čo si si myslel, že ten dedko chcel spáchať samovraždu a sám sa strelil do chrbta? Keď mi nabudúce pošleš dostrieľaného pacienta, aspoň sa pozri, či má nejakú ranu!“

V roku 1967 sa MUDr. Milichovský vybral, ako dvojatestovaný chirurg, do Addis Abeby.

Pracoval v Nemocnici Haile Selassieho. Úspešne operoval cisárovho vnuka, dcéru a dcérinho svokra. Cisárov trinásťročný vnuk žil a študoval na kolégiu vo Švajčiarsku. Chalan si zvykol na celkom iný štýl života, než aký sa žil u cisára. Keď prišiel na narodeniny domov, strýko mu kúpil japonský moped. Perspektívny následník trónu lietal po parku dovtedy, kým nevpálil do stromu. Rozbitý volant mu vletel medzi nohy a roztrhol mu miešok. Do nemocnice ho priviezli s odreninami na tvári a vajcami v uteráku. Pohlavné žľazy mal oblepené zvyškami trávy, v ktorej sa vyváľal pri páde. Chlapec nevedel ani slovo po anglicky. Pomerne slušnou nemčinou porozprával, že asi nezvládol rýchlosť a potom sa mu zatmelo pred očami.

Chirurg Milichovský sa s takýmto úrazom ešte nestretol. Vedel, že roztrhnutý miešok nemôže jednoducho zošiť. Musel nájsť artériu vyživujúcu orgány uložené v miešku, rekonštruovať vnútornú priehradku medzi vajíčkami, milimeter po milimetri overovať vitalitu poškodených orgánov a postupne anatomicky zrekonštruovať celý miešok.

Pri štvorhodinovej operácii sa nemohol spoľahnúť na nikoho. Všetko si musel odrobiť sám. Päť dní a nocí presedel pri malom pacientovi, ktorý ležal v nemocničnom pavilóne cisárskej rodiny. Po prepustení z nemocnice ho cisár požiadal, aby chlapca chodil ošetrovať do paláca. V tom čase ho pozval na návštevu cisárov syn, ktorý bol ministrom námorníctva. Popíjali whisky a druhý najvyšší etiópsky pohlavár kvetnato rozprával o tom, ako bude v Etiópii zavádzať také sociálne vymoženosti, aké sú v socialistickom Československu. Šokovaný slovenský chirurg vyhlásil: „U nás ani komunista nehovorí ako vy. Keby vás počuli naši najvyšší funkcionári, isto by vám ponúkli čestné členstvo v strane.“

Vzápätí prišlo pozvanie od cisára. Haile Selassieho zaujímalo jediné: či jeho vnuk bude môcť mať deti. Edo Milichovský šalamúnsky odvetil: „Podľa mňa má všetko funkčné, ale vo svete je veľa ľudí, ktorí neutrpeli nijaký úraz, a majú problémy s plodnosťou. Keď dospeje, nech to vyskúša, a uvidíme.“

Od tej chvíle mal slovenský chirurg voľný vstup do cisárovho paláca, kam okrem najbližšej rodiny nesmel nik. Veľký Neguš mu dôverne porozprával, ako ho pri návšteve Prahy pozvali do pivárne U kalicha. Doktor Milichovský mu vysvetlil, že bol vlastne v krčme dobrého vojaka Švejka, o ktorom napísal svetoznámy humoristický román spisovateľ Jaroslav Hašek. Historky o Švejkovi cisára zaujali natoľko, že si objednal anglický preklad románu.

Medzi najváženejších hostí cisárskeho sídla patril koptský eparcha Abuna Petros, ktorý trpel veľkými bolesťami hlavy. V tom čase priviezli do nemocnice špeciálny švédsky röntgen. Košický chirurg na ňom urobil prvú mozgovú angiografiu v Etiópii. Eparchovi objavil nádor na mozgu, ktorý bolo treba chirurgicky odstrániť. Abuna Petros odmietol operáciu v Európe. Chcel sa nechať operovať v Haife v Izraeli.

Doktor Milichovský mu vyšiel v ústrety. Zatelefonoval spolužiakovi z Košíc Imrichovi Braunovi, ktorý pracoval ako neurológ v Haife. Cez neho vybavil operáciu na tamojšej neurochirurgii. Eparcha odletel do Haify so snímkami a Milichovského návrhom na operáciu. Abuna Petros operáciu neprežil. Asi sa naplnili jeho obavy a tajné prianie, že ak náhodou zomrie, nech je to vo Svätej zemi.

Keď doktor Milichovský odchádzal z Etiópie, odnášal si v batožine eparchov portrét. Namaľoval ho vlastnoručne olejovými kriedami. Maľba bola jeho koníčkom od mladých rokov. Učil sa u akademického maliara Ivana Špeníka, ktorý prednášal estetiku na gymnáziu v Michalovciach. Ďalším vzorom mu bol akademický maliar Jozef Teodor Mousson, ktorý sa zapísal do výtvarného umenia ako maliar zemplínskeho slnka a ľudu. Mladý študent ho navštevoval v ateliéri na Hrádku. Edo maľoval, kade chodil. Na jeho obrázkoch sa ocitli sestričky z operačných sál, ľudia z okolia alebo aj manželka ghanského veľvyslanca, ktorému v Etiópii vyoperoval žlčník. Po návrate z Etiópie nastúpil ako odborný asistent na chirurgickú kliniku. O toto miesto prišiel v roku 1974. Unavený po dlhej šichte na operačnej sále musel ísť na verejnú stranícku schôdzu. Keď už nevládal počúvať všetky tie frázy a nezmysly, podoprel si hlavu a zavrel oči. Predseda strany ho dal demonštratívne zobudiť. Milichovský impulzívne vyhŕkol: „Ja nespím. S nesmiernym zaujatím počúvam drísty, ktorým asi rozumiete iba vy.“

Reakcia na seba nenechala dlho čakať. Dekan ho vyhodil zo služieb lekárskej fakulty. Vtedy nečakane zasiahol u komunistov dobre zapísaný profesor Emil Matejíček. Akoby na truc vymenoval doktora Milichovského za primára a krajského ordinára pre cievnu chirurgiu. Bolo to prekvapujúce. Všetci vedeli, že medzi dvomi zručnými chirurgmi, komunistickým prominentom a synom krčmára z Michaloviec, to neraz zaiskrilo. Ako raz, keď Edova manželka priviedla za otcom deti. Pred nemocnicou stretli súdruha ministra, ktorý všemožne presadzoval zásady komunistickej výchovy. Deti otcovho najvyššieho šéfa slušne pozdravili: „Ruky bozkávam“, na čo Matejíček vyštekol: „Súdruh Milichovský, ako vychovávate tie deti?“

„Pán minister. Moje deti vás slušne pozdravili, a Vy sa správate ako grobian. Ja môžem odísť aj s rodinou kamkoľvek. Ja môžem robiť aj v najväčšom zapadákove v Ubli. Vy v Ubli robiť nemôžete, lebo by ste si pošpinili vaše fajnové rúčky.“

Krajský tajomník komunistickej strany Ján Pirč bol zúrivým odporcom cirkvi. Profesor Matejíček potreboval od neho súhlas, aby asistent Juraj Bober mohol ísť na stáž do Moskvy. S touto požiadavkou poslal za Pirčom Milichovského.

„To nepôjde,“ zaťala sa hlava východoslovenských komunistov.

„Prečo by to nešlo?“

„Ty nevieš, že Boberov brat je farárom?“

„Ak mi potvrdenie nedáš, poviem mu, že je to kvôli Boberovmu bratovi farárovi,“ zakončil debatu doktor Milichovský a bral sa preč. Rázna reakcia zaskočila všemocného krajského gubernátora. Na takéto niečo nebol zvyknutý. „Počkaj, súdruh, dáme si kávičku a nejako to vyriešime.“

„Ja nepotrebujem tvoju kávičku,“ zaťal sa chirurg. „Alebo mi dáš to potvrdenie, alebo idem preč!“

Stalo sa, čo by nik nečakal. Doktor Milichovský odišiel o päť minút s potvrdením v ruke.

Matejíček sa s Milichovským pohádal neraz. Bola to zvláštna vojna. Keď chcel Edo odísť do popradskej nemocnice, Matejíček ho nepustil z kliniky. Oficiálne tvrdil, že to urobil z personálnych dôvodov, ale všetci vedeli, že sa bál, aby inde nevznikla silná konkurencia. Nech to bolo tak či onak, pamätníci hovoria, že si Matejíček napriek všetkým kontroverziám kolegu vážil ako chirurga, ktorý skvele operoval a, navyše, priveľa vedel o Matejíčkovej experimentálnej práci.

MUDr. Eduard Milichovský
*15. 7. 1932 v Michalovciach
†15. 10. 2019 v Košiciach

Maturoval na gymnáziu v Michalovciach. Po promócii na lekárskej fakulte v Košiciach v roku 1957 nastúpil k profesorovi Kňazovickému na chirurgickú kliniku košickej fakultnej nemocnice. Doktor Milichovský urobil prvú atestáciu v roku 1959 a druhú v roku 1962. V rokoch 1967‒1970 pôsobil v Addis Abebe, kde sa dostal do pozície osobného lekára cisára Haile Selassieho. Po návrate do Košíc urobil tretiu atestáciu z cievnej chirurgie. Operoval ťažké cievne prípady a vymenovali ho za krajského ordinára cievnej chirurgie. Koncom sedemdesiatych rokov ho menovali primárom chirurgickej kliniky, kde pôsobil do roku 1992. Na základe nariadenia ministra zdravotníctva odišiel do dôchodku vo veku 62 rokov. Necelé tri roky pracoval ako chirurg v NsP Spišská Nová Ves, neskôr sa vrátil do Košíc. Bol vyhľadávaným lekárom v ambulanciách na sídlisku Furča a Mier. S chirurgiou sa definitívne rozlúčil v roku 1997. Uverejnil štyridsaťdva publikácií z oblasti chirurgie.

Peter Valo
(Z knihy Čierny humor v bielom plášti)

Lekárske noviny december/2023