Miloš Krúpa vyštudoval lekársku fakultu v Martine. Začal pracovať na patológii u profesora Júliusa Planka. Po vojenčine nastúpil k primárovi Františkovi Horváthovi na krčné oddelenie do nemocnice v Piešťanoch, ktoré v roku 1978 zrušili.
A mbuloval v Piešťanoch a chodil slúžiť aj operovať do trnavskej nemocnice. Po roku 1990 ho vymenovali za primára na znovu obnovenom krčnom oddelení v Piešťanoch. Nuž zháňal peniaze a budoval všetko odznova. Po piatich rokoch odišiel na súkromie, kde pracoval doteraz. Počas praxe viac ako 30 rokov pôsobil ako odborný konzultant NURCH Piešťany – kde sa špecializoval najmä na diagnostiku a liečbu vaskulitíd, ktoré sa často prezentujú v ORL oblasti. V tejto oblasti poskytoval liečebnú starostlivosť pre pacientov z celého Slovenska. Pred siedmimi rokmi začal mať problémy s vyprázdňovaním, ktoré sa postupne zmenili na osobné peklo. Vykúpením z neho bol až unikátny zákrok v trnavskej nemocnici. Miloš Krúpa aktívne športoval. Pred siedmimi rokmi ho z času na čas potrápili zápchy. Spočiatku im nevenoval pozornosť. Prekážalo mu, že nabral kilá. Radikálne zmenil stravu a zvýšil športovú záťaž. Schudol síce desať kíl, ale bielkovinová diéta ešte viac zintenzívnila problémy so zápchami. Povedal si, prídu – odídu, a ako lekár to viem zvládnuť.
Spočiatku si pomáhal čípkami a laxatívami
Stav sa však zhoršoval. Napriek tomu, že v tejto veci študoval odbornú literatúru, musel sa zmieriť s tým, že si sám nedokáže pomôcť. Pred štyrmi rokmi začal vyhľadávať pomoc u odborníkov. Gastroenterológovia robili, čo mohli. Absolvoval gastrofibroskopie a kolonoskopie. Nenašli mu nič. Črevo bolo čisté, ale pomalé. Nič neobjavili ani po „cétéčku” brucha. Na magnetickú rezonanciu ho nemohli poslať, lebo mal na srdci strojček. Začal používať vysoké dávky laxatív. Bol celkom odkázaný na chémiu. Stolica mu išla raz za dva týždne. Konzultoval to na viacerých klinikách. Rôzni lekári mu odporučili rôzne lieky a úpravy stravy. Na vyprázdnenie začal používať Fortrans, ktorý sa podáva pred kolonoskopiou. Do týždňa vypil až šesť litrov roztoku. Detská gastroenterologička mu spomenula Resolor, ktorý v našej krajine bol schválený (hradený poisťovňou) len na závažnú zápchu u žien. Musel špekulovať, ako sa k nemu dostať samokúpou. Spočiatku sa jeho problémy skutočne zmenšili. Po polroku sa odrazu ocitol tam, kde bol predtým.
Požiadal o konzultáciu na pražskej klinike a neskôr v AKH vo Viedni. Výsledky boli rovnaké. Absolvoval kontrastné vyšetrenie panvového dna. Nenašli nič. Poslali ho do Nitry na rádioizotopové vyšetrenie čreva. Zistili, že potrava preniká zrýchlene cez tráviaci trakt po oblasť druhej tretiny hrubého čreva a tam sa zastaví. Išiel za kolegyňou na onkologickú kliniku. Povedala mu, že by mu síce mohli odstrániť časť hrubého čreva, kde má pravdepodobne poškodený Auerbachov komplex (neuromotorický komplex), ktorý zabezpečuje riadenie hybnosti čriev a teda aj vyprázdňovanie, ale nemôžu sa zaručiť, že po operácii problémy prestanú. Chirurgovia nechceli operovať bez odporúčania gastroenterológa. Nik nechcel nič riskovať. Opioidy, ktoré by mohli problém spôsobiť, nebral. Nemal v čreve tumor ani zrasty. S chirurgmi sa dohodol, že počkajú a ak to nepôjde inak, pristúpia k operácii.
V posledných rokoch zažíval peklo
Hrubé črevo sa rozvlnilo. Nasledovali tlaky v podbrušku a kruté bolesti spojené s nevoľnosťou. Cítil, že sa mu každú chvíľu zauzlia črevá a bude treba urobiť kolektómiu. Stav sa stále zhoršoval. Už nepomohli ani dva litre roztoku Fortransu denne. Pri kŕčovitých bolestiach sa zvíjal na zemi. Mal pocit, že sa mu stolica tlačí do krku a je len otázka chvíle, kedy mu črevo praskne, dostane zápal pobrušnice a zomrie. Jeho problém bol príliš delikátny. Bežným ľuďom sa zdal malicherný. Už sa aj bál priateľom posťažovať, že len mávnu rukou a povedia: “No čo, nemôžeš sa vy….“ Sám vedel, že kto to nezažil, nemôže pochopiť. Zdravotná kalvária ho obmedzovala v práci. Vytvoril si núdzový harmonogram, ktorý si načasoval tak, aby ho najhoršia kríza nechytila v robote. V piatok o dvanástej začal piť Fortrans, aby sa do večera dostal na stolicu a v pondelok mohol ambulovať. Pri pacientoch sa prekonával. V najhoršom mu celkom odišiel bedrový kĺb. 10 apríla podstúpil operáciu v Topoľčianskej nemocnici.
Doktor Husťak ponúkol riešenie
V najkritickejšej chvíli ho oslovil mladý gastroenterológ Rastislav Husťak z trnavskej nemocnice: „Viete čo, prišiel som na to, že by sme to mohli vyriešiť perkutánnou cekostómiou. Pri laparoskopickej operácii vám urobíme otvor do brucha na pravej strane. Krátkym vpichom otvoríme hrubé črevo, cez ktorý zavedieme do čreva katéter. Črevo prišijeme na pobrušnicu. Celý výkon je kontrolovaný kolonoskopicky z lumenu hrubého čreva. Vpravo v podbrušku ostane katéter, ktorý sa uzatvára gombíkom. Ešte urobíme niekoľko rezov a skontrolujeme fixáciu katétra a operácia sa ukončí. Za pol hodinu to bude hotové.“ To potvrdil aj proktochirurg Radovan Škuta, ktorý mu vysvetlil, ako katéter zafixuje. Miloš Krúpa súhlasil. Rozhodol sa, že túto operáciu podstúpi napriek tomu, že ju nik v okolitých krajinách nerobil. Doktor Husťak hovoril veľmi presvedčivo. Na operáciu sa dokonca tešil. Veril, že mu pomôže ukončiť neznesiteľné trápenie. 29. mája 2019 ho priviezli na sálu. Dlho sa prebúdzal. Bolesti nemal. Poobede okolo piatej prišiel doktor Husťak a ukázal mu biely gombík a povedal: “Tadeto si budete podávať raz denne laxatívum.”
Na tretí deň šiel domov
Týždeň čakal. Špeciálne zahnutým kónusom mu manželka injekčnou striekačkou trikrát denne preplachovala katéter destilovanou vodou. Rana sa dobre hojila. Gombík držal, okolie nebolo zapálené. V nemocnici natlačil doktor Husťak do katétra roztok. Nik v okolitých štátoch neurobil takýto výkon, preto musel skúšať, koľko roztoku treba do čreva dostať. Za týždeň sa mu podarilo vycizelovať presné dávkovanie. Milošovi Krúpovi ho ráno aplikuje doma manželka a po desiatich minútach je všetko v poriadku. Dnes už znovu pochoduje s nordic walkingovými palicami a zbiera kondíciu na stacionárnom bicykli.
Komu môžeme pomôcť perkutánnou cekostómiou
Členovia operačného tímu: zľava gastroenterologička MUDr. Denisa Kudlová, endoskopická sestra Eva Kolarovičová, chirurg MUDr. Radovan Škuta, endoskopická sestra Dana Hanusová, gastroenterológ MUDr. Rastislav Husťak.
MUDr. Rastislav Husťak
(nar. 11. 3. 1983 v Humennom) ukončil vysokoškolské vzdelanie na košickej Lekárskej fakulte UPJŠ v roku 2007. Následne po promócii odišiel do Latinskej Ameriky, kde sa aktívne zapojil do medicínskej praxe a popritom študoval španielsky jazyk. Po polročnom pobyte nakoniec zakotvil v nemocnici Košice-Šaca ako sekundárny lekár interného oddelenia, kde ho zaujala gastroenterológia. Absolvoval rôzne stáže na iných pracoviskách a po 6 rokoch sa s rodinou usídlil v Piešťanoch a nastúpil na internú kliniku trnavskej nemocnice. V roku 2014 ukončil atestačnú skúšku v odbore gastroenterológia a od 2015 roku si dokončuje doktorandské štúdium na 1. LF Karlovej Univerzity v Prahe. Postgraduálne odborné skúsenosti získava hlavne na medzinárodných kongresoch, kde sa prezentujú s kolegami vlastnými výsledkami a na klinike gastroenterologie a hepatologie IKEM Praha, s ktorou aktívne spolupracuje. Aktívne sa od roku 2016 zúčastnil na DDW: Digestive Disease Week, UEGW: United European Gastroenterology Week s prezentáciami, posterom aj prednáškou, absolvoval početné tuzemské i české gastroenterologické kongresy.
MUDr. Radovan Škuta
(nar. 20. 3. 1983 v Trnave) študoval medicínu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave, ktorú ukončil v roku 2009. V tom istom roku nastúpil na Chirurgickú kliniku FN Trnava, kde pracuje dodnes ako proktológ a chirurg. Atestačnú skúšku z chirurgie získal v roku 2015 a v rámci odboru sa intenzívne venuje proktochirurgii a miniinvazívnej chirurgii – najmä v oblasti kolorekta a panvového dna. Od roku 2019 pôsobí aj ako primár komplexu operačných sál. Od začiatku profesijného života sa zúčastňuje a aktívne prednáša na domácich a zahraničných kongresoch, absolvoval viaceré stáže a kurzy najmä z kolorektálnej chirurgie.
Ako častá býva zápcha a aké máme možnosti liečby?
Chronická zápcha sa bežne vyskytuje u dospelej populácie. Postihuje každého piateho človeka, prevažne ženy. U malého percenta ľudí (7%) je bežná liečba ako diétne opatrenia (objemové činidlá) či lieky (laxatíva, zmäkčovadlá stolice, čapíky a klystír atď.) nedostatočná alebo zle tolerovaná. V minulosti, ak konzervatívne opatrenia nepomáhali, bolo nutné zvážiť chirurgické riešenie afunkčného čreva. Zriedkavo indikovaná subtotálna kolektómia hlavne u starších ľudí malá neistý efekt a hlavnými komplikáciami boli hnačky, inkontinencia a pooperačné zrasty vedúce k nepriechodnosti čriev, a teda častým reoperáciám. V roku 1990 v časopise LANCET bola publikovaná pilotná práca podávania tzv. antegrádnej klyzmy pomocou osmotických činidiel cez apendikostómiu do hrubého čreva u detí. Nakoľko ústie apendikostómie často stenotizovalo (zrástlo sa), bolo potrebné nájsť vhodnú alternatívu. Preto bol vyvinutý špeciálny silikónový katéter, ktorý sa zavádza perkutánne do oblasti céka. Laparoskopicky asistovaná perkutánna cekostómia (LAPEC) predstavuje hybridnú techniku, pri ktorej sa silikónový katéter zavádza do céka pri laparoskopickej a zároveň kolonoskopickej kontrole tzv. rendezvous technikou, čím sa zabezpečuje presný a bezpečný prístup k slepému črevu.
Ako to funguje a kto je vhodný kandidát na perkutánnu cekostómiu?
Vhodnými kandidátmi sú pacienti s významnou hypomotilitou čriev a vylúčenou anorektálnou dysfunkciou. Pacienti pred výkonom by mali a) absolvovať kolonoskopické vyšetrenie k vylúčeniu luminálnej prekážky v hrubom čreve, b) podstúpiť komplexné vyšetrenie skúseným proktológom. Následne, ak pacient súhlasí, objedná sa k výkonu. V priemere asi trojdňová hospitalizácia, po ktorej pacient odchádza so zavedeným katétrom, ktorý ale prvý týždeň od zavedenia neužíva. Následne pri prvej kontrole po týždni si začína do katétra aplikovať laxatívum cez špeciálnu prepojovaciu hadičku, ktorá je súčasťou setu. V priemere si pacienti aplikujú od 500 do 700 ml roztoku, po ktorom zväčša asi do jednej hodiny dochádza k vyvolaniu defekácie. Podanie antegrádnej klyzmy si môže urobiť pacient sám bez väčších problémov. Ošetrovanie katétra je podobné ako pri perkutánnej gastrostómii a vyžaduje len zvýšené hygienické opatrenia. Frekvenciu podávania laxatíva si pacient určuje sám, buď denne alebo podľa potreby, a to tak, aby nemal symptómy spojené so zápchou.
Čo prináša táto technika?
V podstate môžeme perkutánnu cekostómiu akceptovať ako poslednú (salvage) možnosť pred subtotálnou kolektómiou a ponúknuť úzkej skupine pacientov možnosť, ako zlepšiť kvalitu života, a to tak, aby sa mohli zaradiť do bežného života. Toho dôkazom je aj náš prvý pacient, dr. Krúpa, ktorý asi mesiac od výkonu je schopný návštevy kamarátov či vychádzky s rodinou, ktorú donedávna nemohol absolvovať.
Peter Valo