Prepojenie vedy a klinickej praxe vytvára možnosti pre diagnostiku a cielenú liečbu -

Profesorka MUDr. Ivana Dedinská, PhD. je jednou z najmladších profesoriek na Slovensku, najvyšší akademický titul má v odbore vnútorné choroby. Je absolventkou Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine a svojej alma mater zostala verná doteraz. V poslednom období sa sústreďuje na rozvoj klinickej nefrológie a to predovšetkým v zmysle diagnostiky a liečby glomerulonefritíd. V roku 2012 sa stala vedúcou lekárkou Transplantačno-nefrologického centra JLF UK a UNM a od roku 2021 pracuje ako primárka samostatného Transplantačného centra UNM. Od roku 2018 je aj garantkou špecializačného štúdia v odbore nefrológia na JLF UK.

Aká bola vaša motivácia zvoliť si odbor vnútorné lekárstvo a následne nefrológiu? Ukázal čas, že to bola pre vás dobrá voľba – čo vás na vašom odbore neprestalo doteraz baviť?
Pre vnútorné choroby som sa rozhodla už v 3.–4. ročníku na lekárskej fakulte. Uvažovala som o endokrinológii, avšak po ukončení štúdia som nastúpila na I. internú kliniku JLF UK a UNM, kde som začala pracovať s primárom MUDr. Makovickým, ktorý ma priviedol k nefrológii a po niekoľkých rokoch na Internej klinike som viac-menej náhodou začala pracovať v Transplantačnom centre pre obličky v Martine (UNM). Takže to nebola prvá voľba, ale som šťastná, že to osud takto zariadil. Moja práca ma napĺňa v každom smere – tak v rámci transplantačnej, ale aj klinickej nefrológie, ktorej sa posledné obdobie veľmi intenzívne na našom pracovisku venujeme. A čo ma stále baví? Pravdupovediac, najviac ma baví posúvať hranice – to znamená napríklad ponúknuť transplantáciu aj pre pacienta, ktorého by sme pred desiatimi rokmi na transplantáciu neodporučili. Ale teraz so skúseným kolektívom nefrológov a chirurgov v spolupráci s dobrým diagnostickým zázemím to už vieme zrealizovať. To isté platí aj pre nefrologických pacientov; naším úsilím je vytvárať možnosti pre kvalitnú diagnostiku a hlavne cielenú a modernú liečbu.

Čo konkrétne tvorí náplň vašej práce v súčasnosti?
Je to už rok, kedy bolo v UNM zriadené samostatné Transplantačno-nefrologické oddelenie (predtým som viedla Transplantačné centrum ako súčasť Chirurgickej kliniky). V súčasnosti teda pracujem ako primárka samostatného oddelenia, ktoré zabezpečuje starostlivosť o pacientov s chorobami obličiek všeobecne. Sme tu pre netransplantovaných aj transplantovaných pacientov.

V prvej skupine sú to hlavne pacienti, ktorí prichádzajú za účelom biopsie obličky alebo na diferenciálnu diagnostiku zhoršenej funkcie obličiek. Po biopsii a stanovení diagnózy sú následne pacienti na našom pracovisku liečení cielene napríklad biologickou liečbou. Tiež pripravujeme pacientov, ktorým zlyhávajú obličky, alebo sú už zlyhané – a teda sú to pacienti v dialyzačnej liečbe, do čakacej listiny pre obličky a samozrejme vyšetrujeme aj dvojice k transplantácii od živého darcu. Veľkú časť našich pacientov tvoria pacienti po transplantácii obličky, ktorí sú v našom dispenzári počas celej životnosti štepu.

Priblížte nám činnosť vášho pracoviska, čo tvorí jeho gro?
Naše pracovisko funguje podobne ako väčšina klinických, respektíve univerzitných pracovísk. Má lôžkovú aj ambulantnú časť. Na lôžku aj v ambulancii sa staráme, ako som už spomínala, o nefrologických pacientov (transplantovaných aj netransplantovaných). V rámci ambulancie sa venujeme aj pacientom s nefro a urolitiázou. Samozrejmosťou je aj pedagogická činnosť, v rámci ktorej zabezpečujeme pregraduálne aj postgraduálne vzdelávanie študentov JLF UK, ale aj budúcich nefrológov, keďže naše pracovisko je akreditované aj pre ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov v špecializačnom odbore nefrológia. Činnosť pracoviska nebola zastavená ani počas COVID-u. Pandémia však veľmi významne ovplyvnila darcovskú a následne aj transplantačnú aktivitu. Našťastie však môžeme skonštatovať, že v roku 2022 má počet darcov stúpajúcu tendenciu a veľmi nás teší aj významný nárast transplantácií od živých darcov.

Pacienti, ktorí potrebujú vyšetrenie alebo hospitalizáciu na našom pracovisku, sú v prvom rade pacienti buď s nefrotickým/nefritickým syndrómom alebo majú akútne poškodenie obličiek, prípadne zhoršenie chronickej choroby obličiek. Venujeme sa imunosupresívnej liečbe a preto časť pacientov tvoria tí, ktorí prichádzajú za účelom liečby jednotlivých typov glomerulonefritíd (napríklad biologická liečba rituximabom alebo podanie pulznej liečby cyklofosfamidom, kortikoidmi…).

Naši pacienti sú spravidla zo severného Slovenska, Žilinského kraja, približne 15–20 percent tvoria pacienti v rámci nadregionálnej starostlivosti. Pacienti, ktorí už majú obličky zlyhané a sú zaradení do dialyzačného programu sa na našom pracovisku pripravujú k transplantácii a absolvujú v rámci krátkej 5-dňovej hospitalizácie väčšinu potrebných vyšetrení pred zaradením na čakaciu listinu. Takto vieme významne skrátiť celý vyšetrovací proces a zaradiť pacienta na čakaciu listinu aj o niekoľko mesiacov skôr. V prípade samotnej transplantácie obličky sú pacienti hospitalizovaní priamo na Klinike všeobecnej, viscerálnej
a transplantačnej chirurgie (KVVaTCH) JLF UK a UNM, keďže podstupujú operačný výkon. Tam sa spoločne s kolektívom transplantačných chirurgov o pacienta staráme aj my – nefrológovia. Po prepustení z KVVaTCH už pacienti pravidelne prichádzajú na našu Transplantačno-nefrologickú ambulanciu, kde ich sledujeme počas celej životnosti štepu a podľa potreby pri vývoji komplikácií sú hospitalizovaní na našom pracovisku.

Koľko prípadov na vašom pracovisku ročne riešite – koľko transplantácií vykonáte, koľko je čakateľov na novú obličku, ako dlho na nový orgán čakajú?
Počas takmer dvadsaťročného fungovania Transplantačného centra v Martine bolo odtransplantovaných takmer 450 pacientov. Ročne u nás podstúpi transplantáciu obličky približne 35 až 40 pacientov. Ako som však spomínala, títo pacienti tvoria len jednu časť pacientov, o ktorých sa staráme. Čas čakania na transplantáciu je rôzny pre každého pacienta a závisí od viacerých faktorov – napríklad aj od krvnej skupiny pacienta, či pacient čaká na prvú alebo vyššiu transplantáciu a tiež samozrejme od miery zhody v HLA antigénoch s darcom. Teda môžu to byť niekedy dni či týždne – keď má príjemca šťastie, no spravidla však pacienti čakajú niekoľko mesiacov. Počty na čakacej listine sa menia, priemerne však môžeme povedať, že na transplantáciu obličky na Slovensku čaká 230–250 pacientov.

Po transplantácii je prežívanie obličiek – štepov v prvom roku po transplantácii okolo 95 % a teda krátkodobé prežívanie štepov je naozaj výborné. Z dlhodobého hľadiska nám prežívanie štepov ovplyvňujú predovšetkým komorbidity príjemcu, ako diabetes mellitus alebo kardiovaskulárne ochorenia, ale aj komplikácie priamo spojené s transplantáciou, ako sú rejekcie, infekcie, rekurencia základnej choroby obličiek v štepe a podobne. Nedávno publikovaná metaanalýza, ktorá zahŕňala 86 článkov o prežívaní štepov uvádza 3-ročné prežívanie na úrovni 85 percent, 5-ročné 80 percent a 10-ročné 70 percent. Ak by sme to chceli vyjadriť v rokoch, priemerné prežívanie štepov od mŕtvych darcov je približne 13 rokov, od živých darcov okolo 20 rokov, ale je to samozrejme veľmi individuálne.

Ako často sa využíva darovanie obličky živým darcom a aký je v tomto prípade postup?
Transplantácia obličky od živého darcu je menej častá v porovnaní s transplantáciou od darcu
s mozgovou smrťou. Darcom obličky môže byť príbuzný príjemcu, napríklad rodič, súrodenec alebo to je emočne spriaznený darca manžel – manželka či partner – partnerka. V prípade, že príjemca má živého darcu, tak je najideálnejšie kontaktovať transplantačné centrum v čase, keď obličky príjemcu ešte len zlyhávajú a teda nie je zaradený do dialyzačného programu. V takomto prípade vieme naplánovať transplantáciu preemptívne.

V prípade, že príjemca živého darcu nemá, musí byť zaradený do dialyzačného programu
a následne na čakaciu listinu. Na našom pracovisku sme tento rok zatiaľ zrealizovali štyri takého transplantácie, kým od mŕtveho darcu to bolo 30 transplantácií. Darovanie obličky je výnimočný čin a každý darca si zaslúži náš obdiv a vďaku. Podstupuje sériu vyšetrení s cieľom odhaliť, či darca netrpí žiadnym závažným ochorením, ktoré by ho mohlo ohroziť či už v čase darovania obličky, ale aj v budúcnosti, predovšetkým vo vzťahu k chorobe obličiek. Napríklad vieme, že diabetes mellitus je významným rizikovým faktorom pre rozvoj chronickej choroby obličiek a približne 30 % pacientov v dialyzačnom programe má zlyhanie obličiek na podklade diabetickej choroby obličiek. Preto pacienti s diabetes mellitus, aj keď majú aktuálne dobrú funkciu obličiek, nemôžu byť živým darcom obličky. Vylučujeme aj iné choroby darcu, ktoré môžu ohroziť samotného príjemcu, ako sú napríklad infekcie, onkologické ochorenia a podobne. V prípade, že je darca zdravý, podstupuje ešte imunologické testy s príjemcom. Tu však už medicína významne pokročila a v súčasnosti nemusí byť problém nekompatibilná krvná skupina alebo pozitívne protilátky proti HLA antigénom darcu. Takéto dvojice je možné zaradiť do programu párových výmen a v prípade, že sa v databáze nájde vhodný pár na krížovú transplantáciu, takúto výmenu je možné uskutočniť v rámci spolupráce s ostatnými transplantačnými centrami v SR.

Vráťme sa ešte na chvíľu k vám – absolvovali ste viacero zahraničných pobytov, v čom boli pre vás inšpiráciou?
Absolvovanie zahraničných pobytov je podstatné pre ďalší rozvoj pracoviska, ja sama som ich absolvovala niekoľko – najskôr v Prahe, potom v Barcelone a nakoniec tri mesiace v Londýne. Zahraničné pobyty vo veľkých a veľmi aktívnych centrách ma inšpirovali hlavne v rámci vedecko-výskumných projektov
a vytvorení určitého balansu medzi klinikou a vedou. Jedno bez druhého nie je možné a analýza vlastných dát nás posúva ďalej k stále lepším výsledkom. Na druhej strane som si častokrát uvedomila, že sa nemáme za čo hanbiť a že naši pacienti dostávajú primeranú starostlivosť, ktorá sa v zásade nelíši od iných pracovísk v západnej Európe.

Vytvorenie priestoru a možnosti absolvovania stáže v zahraničí aj pre mojich mladších kolegov je z môjho pohľadu kľúčové pre ich odborný rast, ale aj pre naše pracovisko. Už teraz viem, že práve toto je cesta, ako môžeme rýchlo napredovať.

Veľkou inšpiráciou sú pre mňa lídri týchto pracovísk a ich prístup sa snažím nasledovať. Každý člen nášho kolektívu je dôležitý a má svoje miesto – áno, všetci sa vieme plnohodnotne postarať o nášho pacienta, ale každý z nás má tú svoju oblasť, ktorej sa venuje tak klinicky, ako aj vedecky.

Počas svojej profesijnej kariéry ste získali viacero ocenení, ako ich vnímate?
Ocenenia, ktoré som získala boli predovšetkým za moju publikačnú a prednáškovú činnosť. Všetci klinickí pracovníci, ktorí robia vedu v slovenských podmienkach a podarí sa im publikovať svoje práce vo významných zahraničných časopisoch vedia, že je to práca po večeroch a v noci a to na úkor rodiny a koníčkov. Preto akékoľvek takéto ocenenie znamená veľké zadosťučinenie a veľmi si ich všetky vážim. Najviac si však cením Guothovu cenu slovenskej lekárskej spoločnosti (2018) a Bronzovú medailu Propter Merita Slovenskej lekárskej spoločnosti (2021). Dovolím si však dodať, že aj moji mladí kolegovia a doktorandi sú pravidelne oceňovaní, z čoho sa naozaj veľmi teším a som na nich hrdá.

V tomto roku ste dosiahli najvyšší akademický titul, čo pre vás znamená tohtoročné vymenovanie za profesorku?
Vymenovanie za profesorku je v mojom profesijnom živote zatiaľ najvýznamnejšia udalosť, keďže ide o najvyšší akademický titul. Je pravda, že sa mi to podarilo dosiahnuť v pomerne mladom veku a častokrát teraz dostávam otázku, čo ďalej? Nevnímam to však ako ukončenie niečoho, skôr naopak. Ako profesorka sa teraz môžem naplno venovať rozvoju nefrológie a to nielen v rámci nášho pracoviska, ale aj na celoslovenskej úrovni – posúvať ju vpred, robiť medicínu na Slovensku, ale na európskej úrovni.

Z môjho pohľadu je kľúčovou úlohou profesora vedenie tímu a v mojom prípade nielen v rámci vedy, ale aj klinického pracoviska. Myslím, že úspech profesora je vyjadrený práve počtom „vychovaných“ docentov, profesorov, ukončených doktorandov, prípadne v mojom prípade aj atestovaných nefrológov. Je to celkom iste hnacím motorom do mojej ďalšej práce.

-jps-

Lekárske noviny november/2022