Lekári v SNP -

Chirurgovia v Slovenskom národnom povstaní

O Slovenskom národnom povstaní už veľa napísali historici, pamätníci aj vojenskí odborníci. Ak sa k nemu vraciame, tak predovšetkým z toho dôvodu, aby sme si pripomenuli prácu lekárov, zdravotníkov, dobrovoľných ošetrovateľov, teda ľudí, ktorí málokedy zoberú do rúk zbraň, ale zachraňujú životy ranených. Po vojne na nich obyčajne všetci zabudnú.

*_{^{V. taktická skupina Ďumbier. Presun jednotiek V. TS na bojisko v Turci.}}*

V roku 2024 si pripomíname okrúhle 80. výročie SNP. O Slovenskom národnom povstaní už napísali dosť historici, pamätníci aj vojenskí odborníci. Ak sa k nemu vraciame, tak predovšetkým z toho dôvodu, aby sme si pripomenuli prácu lekárov, zdravotníkov i dobrovoľných ošetrovateľov, teda ľudí, ktorí málokedy zoberú do rúk zbraň, ale rovnako zachraňujú životy ranených. Málokedy sa po vojne spomínajú. Spomienku im v duchu venujú azda tí, ktorým pomohli. A pritom tiež bojovali! Neraz za tých najzložitejších a najťažších podmienok.

Keďže sa fašisti vedeli kruto mstiť, musela byť väčšina archívnych materiálov z tohto historicky významného obdobia pred zatlačením povstania do hôr zničená. V tomto článku si pri príležitosti 80. výročia SNP zaspomíname na tieto významné historické udalosti prostredníctvom spomienok dvoch priamych aktívnych účastníkov povstania, primárov chirurgických pracovísk dvoch najväčších nemocníc na povstaleckom území, profesora Jána Kňazovického, ktorý bol riaditeľom nemocnice v Turčianskom sv. Martine a primára Daniela Petelena, ktorý bol riaditeľom nemocnice v Banskej Bystrici. Na autentickosti týchto spomienok sa ani s odstupom času nezmenilo nič na ich význame, práve naopak, ich hodnota je dnes pre nás ešte väčšia a cennejšia.

*_{^{Oslavy päťdesiatych narodenín v Martinskej nemocnici (október 1943). Doc. MUDr. Ján Kňazovický v strede.}}*

Martin pred povstaním
Docent Ján Kňazovický nastúpil na post primára chirurgie v martinskej nemocnici dňa 1. apríla 1939 potom, čo opustil miesto primára chirurgie a riaditeľa Štátnej nemocnice po okupácii Košíc horthyovským Maďarskom. Martinská nemocnica bola na slovenské pomery dosť slušne vybavená, z krajských nemocníc patrila k najlepším. Riaditeľovanie po doktorovi Dudkovi prevzal prednosta gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia docent Schwarz, ktorý bol vynikajúcim odborníkom a na Slovensku patril vo svojom odbore medzi najvyhľadávanejších lekárov. Riaditeľovanie mu ale veľmi nesedelo, a preto začal vážne uvažovať, že riaditeľskú funkciu nechá. Na podnet väčšiny prednostov vymenovalo ministerstvo zdravotníctva v roku 1940 do funkcie riaditeľa docenta Kňazovického.

Za nového šéfa zdravotníctva, ktoré bolo vtedy iba sekciou ministerstva vnútra, vymenovala Slovenská vláda asistenta ústavu patologickej anatómie, doktora Huga Humburského. Bol to mladý, rozhľadený a odborne veľmi erudovaný lekár. V priebehu niekoľkých mesiacov dokázal presadiť záležitosti, ktoré sa predtým vliekli celé roky a nikto nemal záujem ich riešiť. Doktor Humburský sa snažil vytvoriť v Martine veľké zdravotnícke centrum, niečo ako protiváhu bratislavskej lekárskej fakulty. Po určitom čase dostal docent Ján Kňazovický, ako riaditeľ, úradné poverenie za účelom realizovania prípravných a rekonštrukčných prác martinskej nemocnice. Počas jeho pôsobenia sa dokončila nadstavba chirurgického pavilónu a zaslúžil sa aj o výstavbu nového pavilónu, v ktorom sa neskôr nachádzalo detské a očné oddelenie.

V máji 1942 doktor Humburský tragicky zahynul počas služobnej cesty pri autonehode neďaleko Martina. Na jeho miesto bol vymenovaný slovenskou vládou profesor MUDr. František Šubík, ktorý pôsobil aj ako podpredseda Spolku slovenských spisovateľov pod menom Andrej Žarnov. Tempo ďalšieho budovania slovenského zdravotníctva sa postupne spomaľovalo, až sa takmer celkom zastavilo. Ľudácka vláda na Slovensku sa dostala do takého područia hitlerovského Nemecka, že musela plniť stále väčšie požiadavky na hospodársky i vojenský potenciál, ktorý fašisti potrebovali na posilnenie svojej vojnovej mašinérie. Chýbali lieky i zdravotnícky materiál, do uniforiem boli obliekaní aj starší lekári, čím sa zdravotníctvo oslabovalo aj personálne. Nedostatok lekárov sa stal v martinskej nemocnici hlavným problémom.

Na chirurgickom a pôrodníckom oddelení dvaja či traja lekári nestačili. Židovskí lekári, ktorí boli do nemocnice prideľovaní, dostávali výnimku, ktorá bola, žiaľ, dočasná. Niekedy nastala aj taká situácia, že Nemci podľa dohody s vtedajšími slovenskými úradmi odvádzali židovských, ale aj iných slovenských občanov, ktorí bojovali proti fašizmu do zberných a potom do koncentračných táborov, odkiaľ sa len málokto vrátil.

V roku 1943 síce nemecká vojenská mašinéria bežala naplno, ale už sa kde-tu zasekávala, vŕzgala, po Turci sa šuškali všelijaké reči, vo vzduchu čosi viselo a všetko toto sa prenieslo aj do nemocničného života. Zároveň sa množili správy o partizánoch. Blížil sa čas Slovenského národného povstania, čas otvoreného boja za slobodu. Predpovstalecké obdobie bolo poznačené mnohými tragickými udalosťami, ktoré sa osobne dotýkali aj docenta Jána Kňazovického. Evanjelickému farárovi Jankovi Bakošovi, ktorý bol švagrom docenta Schwarza, hrozilo v Banskej Bystrici od Nemcov internovanie. Preto prišiel do Martina a ubytoval sa u docenta Schwarza. Gestapo bolo vtedy na Slovensku veľmi aktívne. Aj v martinskej nemocnici mali Nemci svojich udavačov. Zakrátko vyšlo najavo, že u docenta Schwarza sa skrýva evanjelický farár, ktorého prenasledovali za to, že nesúhlasil s nemeckým režimom, keď počas kázne kritizoval vtedajší politický systém.

V tom čase už docent Kňazovický udržiaval pravidelné styky s partizánmi v horách pri Bystričke. Kontaktoval sa s nimi pomocou spojky, juhoslovanského podplukovníka Deretiča, ktorý bol veliteľom partizánskej brigády. Požiadal ho, aby ho ukryli. Podplukovník súhlasil, ale farár nie. Nakoniec ho gestapáci odviedli do väznice v budove okresného súdu. Docenti Schwarz a Kňazovický šli zaňho na gestapo intervenovať, no nepochodili. Pána farára aj s ďalšími zastrelili na martinskom cintoríne. Sám si predtým musel vykopať hrob. Táto udalosť sa oboch hlboko dotkla a vyvolala v nich ešte väčší hnev proti fašistom. Druhá udalosť, ktorá sa odohrala v Martine ešte pred povstaním, bolo zastrelenie misie vysokých vojenských dôstojníkov, ktorí cestovali vlakom zo Žiliny do Budapešti. Partizáni ich vytiahli z vlaku a postrieľali ich. Po tejto udalosti prišli Nemci do nemocnice a začali strieľať hlava-nehlava, údajne partizánov. Bolo to hotové nešťastie.

^{_{Prof. MUDr. Ján Kňazovický (1893–1987)
Žiak profesora Kostlivého, primár chirurgického oddelenia, riaditeľ nemocnice v Turčianskom sv. Martine. Zdravotnícky náčelník I. partizánskej brigády gen. M. R. Štefánika, zástupca povereníka Slovenskej národnej
rady pre zdravotníctvo.}}

Jeden taký prípad, keď boli v martinskej nemocnici zranení sovietski partizáni liečení a ukrývaní pomocou falošných chorobopisov, utkvel profesorovi Kňazovickému nadlho v pamäti, lebo mu vtedy život visel na vlásku.

Ján Kňazovický: Potajomky k nám priviezli zraneného partizána. Mal poranené brucho a museli sme ho narýchlo s doktorom Bárdošom operovať. Ešte skôr, než sme ho odviezli na chirurgickú sálu, poučili sme ho, čo má povedať, keby sa ho niekto vypytoval, ako z zraneniu došlo. Operácia prebehla v poriadku a pacienta odviezli naspäť na izbu. Sám som sa nestačil ani poumývať a prezliecť, keď sa dovalili dvaja gardisti a jeden chlap z gestapa, ktorý s namiereným revolverom na mňa zakričal: „Kde máte partizánov? Vydajte mi ich! Ja neviem, ktorý z tých poranených je partizán, odvetil som. Poďte na oddelenie, presne vám budem referovať o každom pacientovi.“ Pripravili si zbrane a nenápadne ich vsunuli do vreciek, aby mohli v prípade potreby strieľať. Cez chodbu sme sa dostali do prvej izby, potom do druhej a ďalších. Postupne som im ukázal všetkých ranených. Vedel som, že ich nakoniec uťahám. Trvalo to tri hodiny. Tam, kde ležal operovaný, som ich zaviedol nakoniec. Práve sa preberal z narkózy. Ale ako! Nesúvisle vykrikoval a bojoval proti nepriateľovi v ruštine či v inom jazyku. Našťastie sestra, ktorá bola pri posteli, mu rýchlo zakryla ústa gázou namočenou do čaju, aby nevolaní hostia nerozumeli, čo nekontrolovane hovorí. Ale mne veru do smiechu nebolo.

Následkom takýchto udalostí začali lekári v martinskej nemocnici budovať odbojovú organizáciu. Špeciálne sa na blížiace povstanie začala strojiť skupina pracovníkov chirurgických disciplín. Nadviazali spoluprácu so zdravotníkmi v Banskej Bystrici na čele s primárom Danielom Petelenom, ktorý na príkaz podzemnej organizácie Slovenskej národnej rady evidoval spoľahlivých zdravotníkov a zosnoval návrh pre prípad bojových akcií pre chirurgické oddelenia štátnych nemocníc na strednom Slovensku. Príprava pozostávala z vytvorenia pracovných tímov, ktoré mali za úlohu zhromaždiť najnutnejší zdravotný materiál a inštrumentárium potrebné pre vojnové zranenia, pripraviť ich na distribúciu k jednotlivým chirurgickým pracoviskám pôsobiacich v horách a nepozorovane nadviazať spoluprácu s revolučnými národnými výbormi. Naliehavo bolo potrebné vyriešiť otázku liečby podzemných ilegálnych pracovníkov, exponovaných politických činiteľov a partizánskych skupín vyhradením niektorých nemocničných priestorov.

Boj za národnú slobodu
Idea boja proti fašizmu a za národnú slobodu našla živnú pôdu v Turci, kde mal protifašistický odboj silné zázemie. Od začiatku roku 1944 bol Turiec jednou z hlavných oblastí odbojovej činnosti. Atmosféra leta 1944 bola už poznačená blížiacim sa rozhodujúcim stretnutím. Partizáni sa začali sústreďovať v letných táboroch nad Bystričkou, Vrútkami a Sklabiňou, kde ich v priebehu augusta posilnili francúzski utečenci a Slováci z ostatných oblastí Slovenska.

Turčianska kotlina sa stala najdôležitejšou partizánskou základňou na Slovensku, kde sa akcie partizánov začali s prudko narastajúcou silou rozrastať od polovice augusta. Bojové skupiny I. a II. partizánskej brigády generála M. R. Štefánika podnikali na území Turca proti ľudácko-fašistickému režimu ozbrojené akcie. Ešte pred vyhlásením SNP dňa 18. augusta, partizáni zlikvidovali hniezda gestapa a poľných žandárov v Turanoch a vo Vrútkach, prepadli esesácku kolónu na Strečne, zatarasili tunely od Žiliny, Kraľovian a na Kremnicu. Dňa 21. augusta partizáni obsadili Sklabiňu, ktorá sa stala prvou oslobodenou obcou, kde revolučný národný výbor verejne vyhlásil obnovenie Československej republiky. Dňa 25. augusta, pod zámienkou obrany mesta proti partizánom, obsadili slovenskí vojaci Martin. Následne udalosti dostali rýchly spád. Dňa 28. augusta v ranných hodinách, na nádvorí martinskej posádky, povstaleckí vojaci zlikvidovali nemeckú vojenskú misiu generála Ottu, vracajúcu sa z Rumunska, pretože sa odmietla vzdať a postavila sa na odpor. Likvidácia tejto nemeckej misie dala do pohybu fašistickú mašinériu.

*^{_{Sliač, vojenská nemocnica, 1. ošetrovňa počas SNP.}}*

Dňa 29. augusta 1944 vyšľahli v Turci plamene Slovenského národného povstania, začal sa ozbrojený boj slovenského národa za slobodu. Po vyhlásení mobilizácie 30. augusta odišli stovky občanov do frontových línií.
O Turiec sa viedli kruté boje v okolí Strečna, Priekopy, Dubnej Skaly a Košútov. Nemocnica v Martine denne prijímala zranených vojakov a partizánov. Tlak fašistických vojsk na oslobodené územie silnel, kruh sa zužoval, v okolí Martina sa zvádzali ťažké boje, trpela i nemocnica, ale aj zdravotnícky personál, ktorý skladal svoju životnú skúšku morálneho i politického postoja k našej vlasti. Najhoršie bolo bombardovanie. Jedna bomba zasiahla detský pavilón. Primár bol zabitý a spolu s ním i šesť nevinných dojčiat. Ostatných ošetrovali v noci pri sviečkach, lebo elektráreň bola poškodená.

20. septembra 1944 sa začal koncentrovaný útok nemeckých jednotiek na údolie Turca. Napriek obrovskej statočnosti povstalcov sa Martin nepodarilo udržať a 21. septembra ho museli pred nemeckou presilou vyprázdniť. Profesor Kňazovický, ktorý bol vtedy zdravotníckym náčelníkom I. Štefánikovej partizánskej brigády, spomína: „Nesmel som nechať v operačnom denníku ani jedno meno pacienta – partizána, lebo by sa boli Nemci pomstili. Vytrhol som mená partizánov a nedal som im možnosť, aby sa takým spôsobom dozvedeli, z ktorej rodiny partizáni pochádzali.“

Pred vpádom nemeckých vojsk do regiónu sa podarilo previezť väčšinu povstaleckých pacientov
vlakom do Banskej Bystrice. Následne aj profesor Kňazovický utiekol pred fašistami len tak-tak poslednou sanitkou.

^{_{MUDr. Daniel Petelen
(1904–1969)
Žiak profesora Kostlivého, primár
chirurgického oddelenia, riaditeľ nemocnice v Banskej Bystrici. Prvý povereník Slovenskej národnej rady pre
zdravotníctvo.}}

Pád turčianskej kotliny však neznamenal koniec bojov. Povstalci zbrane nezložili. Za ťažkých podmienok plných obetí a utrpenia pokračovala v horách Malej a Veľkej Fatry partizánska vojna.

Banská Bystrica – posledná bašta
Už pred povstaním boli niektoré opatrenia štátneho aparátu motivované potrebami národnooslobodzovacieho boja. Aj vďaka premiestneniu značnej časti obeživa Slovenskej národnej banky z Bratislavy do Banskej Bystrice, ako aj koncentrácie zásob na strednom Slovensku, bola banskobystrická nemocnica pripravená k Slovenskému národnému povstaniu materiálne tak dobre, že vystačila obväzovým materiálom, ako aj inštrumentáriom a liečivami, nielen na dobu povstania, ale mala zdravotníckeho materiálu dosť aj počas okupácie ako aj po oslobodení.

Po vypuknutí SNP sa zdravotníci z banskobystrickej nemocnice dali do služieb povstaleckej armády a nemocnica sa stala vojenskou nemocnicou, v ktorej bolo ošetrených veľa ruských, francúzskych, slovenských a českých vojakov a partizánov a chodili tam na ošetrenie aj americkí letci. Riaditeľom a súčasne primárom nemocnice v Banskej Bystrici, bol popredný slovenský chirurg Daniel Petelen. Na operačných sálach dominovala úrazová chirurgia, okrem nej sa vykonávala len chirurgia náhlych brušných príhod. Na povstaleckom území bolo možné počítať len s nemocnicami v Žiline, Martine, Kremnici, Brezne, Podbrezovej, Zvolene a v Banskej Bystrici. Postupným okresávaním povstaleckého územia ubúdali nemocnice Žilina, Martin, Kremnica. Bolo preto potrebné organizačne vytvoriť nové zdravotné ústavy, ako Staré Hory (akademik Dr. Karol Šiška) a Sliač (Dr. Július Slabeycius), Slov. Ľupča, Ľubietová, Medzibrod a Tisovec, aby bol odsun pacientov z nemocníc ľahší, najmä neskôr, keď sa všetky vážnejšie prípady koncentrovali do B. Bystrice. Aj v meste samotnom boli zriadené nemocnice v bývalom dievčenskom gymnáziu, v Starom Kláštore a vo Vincentíne.

Na počiatku povstania sa operatíva v banskobystrickej nemocnici realizovala na operačnej sále, neskôr sa však bola nútená presunúť do úkrytov, kde bola zriadená provizórna operačná sála. Elektrina nefungovala, svetlo bolo iba z petrolejovej lampy, sviečky vyrábali samotní pacienti z parafínu, div, že pri éterových narkózach nevybuchla celá budova. Aby sa čo najviac znížilo nebezpečie výbuchu, museli sa priestory provizórnych operačných sál pravidelne vetrať.

Slobodného územia stále ubúdalo a nemocnice boli preplnené ranenými. Niektoré sa nachádzali v bezprostrednej blízkosti frontu a pacientov už nebolo kam premiestniť. Hľadalo sa východisko z tejto dramatickej situácie. Preto na základe povolenia sovietskeho vojenského veliteľstva boli všetci pacienti vyžadujúci dobu liečenia viac než šesť týždňov, pravidelne odvážaní lietadlami z letiska Tri Duby do Kyjeva. Zakaždým, keď sovietske lietadlá, voziac zbrane a paradesantnú brigádu, pristáli, na spiatočnej ceste do Kyjeva so sebou vzali aj ťažko ranených vojakov a partizánov. Lietadlá, ktoré pristáli, ihneď odlietali. Posledné lietadlo odviezlo ranených dňa 23. októbra 1944.

Daniel Petelen: Pred ústupom a pokračovaním povstania do hôr sme časť materiálov a ústavného zdravotníckeho personálu chceli oddisponovať na Tri Vody, kde sa plánovalo zriadenie nemocnice v horách, ale transport sa tam nedostal, lebo Tri Vody obsadili Nemci. V tejto dobe ma v B. Bystrici zastupoval prof. Kňazovický. Dňa 1. novembra 1944 uviazol v tuneli sanitný vlak, plný ranených vojakov a partizánov, z ktorých mnohí potrebovali okamžitú chirurgickú pomoc. Preto som sa vrátil ihneď do nemocnice a pustili sme sa do práce, práve keď privážali ranených z vlaku. Ranených vo vlaku bolo okolo 350, v ústave sme ponechali len takých, ktorí potrebovali chirurgickú pomoc.

Potlačenie povstania
Ústup do hôr a prechod na partizánsky spôsob boja, znamenal koniec organizovaného zdravotníctva v SNP. Zdravotníci v horách, nedostatočne vybavení zdravotníckym materiálom, boli odkázaní sami na seba. Obyvateľstvo partizánom pomáhalo nielen prísunom potravín, teplého odevu, ale aj zabezpečovaním liečiv a obväzového materiálu, ktoré získavali v civilných lekárňach a nemocniciach. Potrebné zdravotnícke nástroje, inštrumenty a liečivá sa posielali lekárom do hôr, aby aj tam mohli ošetrovať ranených. Kontakt sprostredkovávali staré babičky z okolitých dedín, ktoré pretože boli najmenej podozrivé, prevážali inštrumenty a zdravotnícky materiál pod sukňami.

Po potlačení povstania sa v Banskej Bystrici nasťahovali Nemci do jedenej polovičky budovy mestskej nemocnice. Bolo preto nevyhnuté narýchlo obnoviť ďalšie nemocnice v dievčenskom gymnáziu, v Kláštore a vo Vincentíne, ktoré fungovali už za povstania, ale teraz, po prepustení všetkých vojakov a partizánov boli prázdne. Vojakov a partizánov, ktorých zdravotný stav nevyžadoval hospitalizáciu doliečovali doma praktickí lekári, ktorí boli tiež zapojení do povstania. Po vyliečení, alebo zlepšení zdravotného stavu, sa pacienti z nemocnice bez súhlasu nemeckých orgánov prepúšťať nesmeli.

Nemcom bolo potrebné písomne hlásiť aj prepustenie civilných pacientov. Kontroly boli vykonávané za účelom pátrania po partizánoch. Tí však boli všetci hospitalizovaní pod falošnými menami a legitimáciami. V nemocnici sa skrývali aj mnohí takí, ktorí potrebovali byť chorí, boli zasadrovaní, alebo ležali s fingovanými diagnózami. Ale vzdor prísnemu zákazu nemeckých orgánov prijímať ranených vojakov a partizánov, títo boli aj naďalej prijímaní na hospitalizáciu v civilných šatách a pod falošnými menami.

Banskobystrická nemocnica bola po tom, čo ju Nemci opustili dňa 20. februára 1945, bombardovaná a jedna polovica bola vyradená z prevádzky. Našťastie, ani jeden pacient nezahynul, lebo boli včas umiestnení do úkrytu. Personál sa ale musel spolu s pacientmi narýchlo presťahovať do Vincentína, kde bola urgentne zriadená náhradná operačná sála, na ktorej sa už večer mohlo pokračovať v operatíve. Z vybombardovanej časti nemocnice sa zriadilo infekčné oddelenie.

Daniel Petelen: Všetkých pacientov z infekčného oddelenia sme presťahovali do úkrytov starej budovy a na vchod do nemocnice sme napísali slovensky a nemecky: „Pozor, škvrnitý týfus!“ Bolo to nevyhnutné preto, lebo Nemci mali živelný strach pred Flecktyphusom a sem už viac nechodili. Mohli sme tu potom koncentrovať všetkých ranených našich, ruských a francúzskych partizánov, ktorých Nemci hľadali a boli by ich postrieľali. V starej neinfekčnej nemocnici vo Vincentíne robilo gestapo s nemeckými lekármi námatkové kontroly, pričom som im musel referovať anamnézy od všetkých pacientov, či sa to nestalo v boji atď. Sám sa divím, ako som tých 200 – 250 väčšinou falošných anamnéz odreferoval, a že som ich odreferoval dobre, bolo vidieť z toho, že sa nikomu nič nestalo. Viackrát som bol gestapom vyšetrovaný aj v iných veciach, ale našťastie nakoniec všetko dobre dopadlo.

Slovenské národné povstanie bolo najvýznamnejšou odbojovou akciou československého odboja za druhej svetovej vojny, v ktorej pôsobili stovky obetavých zdravotníkov. Tí, často s nasadením vlastných životov, zachraňovali životy a zdravie svojich spolubojovníkov. V tomto období slovenskí zdravotníci písali jednu z najkrajších kapitol svojich dejín. Myslíme si, že i po mnohých rokoch a zhodnotení ich účasti
v SNP môžeme s čistým svedomím konštatovať, že si svoju úlohu splnili a že dokázali za slobodu národa bojovať osobitnými prostriedkami, záchranou ľudských životov, ale ak to bolo potrebné, tak aj so zbraňou v ruke. Tí, ktorí padli v tomto boji, si zaslúžia našu úctu a nezabudnuteľné spomienky.

Epilóg

Profesor Ján Kňazovický po návrate do Martina 5. novembra 1944 udržiaval kontakt s partizánskou skupinou, ktorej velil kapitán Viliam Žingor až do 14. apríla 1945, do dňa oslobodenia Turčianskeho sv. Martina. V tomto čase násilného obsadenia Slovenska bol prof. Kňazovický z úradu suspendovaný a stíhaný gestapom. Znovunastolený tisovský režim totiž rozhodol o deportácii aktívnych účastníkov povstania, ale zásluhou sekčného šéfa zdravotníctva profesora Františka Šubíka, ktorý jeho prípad neustále odkladal na spodok hromady spisov, k deportácii nedošlo.

Po oslobodení, za dlhotrvajúcich bojov okolo Žiliny, boli ranení vojaci I. Československého armádneho zboru operovaní a liečení v martinskej štátnej nemocnici pod vedením prof. Kňazovického, ktorý bol znovu zvolený na miesto primára chirurgického oddelenia. V roku 1946 sa profesor Kňazovický vrátil do Košíc na svoje bývalé pracovisko do funkcie riaditeľa Štátnej nemocnice. Začiatkom roku 1947 bol vymenovaný za predsedu výboru pre budovanie vysokého školstva v Košiciach, ktorého úlohou bolo založenie druhej lekárskej fakulty na Slovensku. Úsilie prof. Kňazovického bolo v októbri 1948 dovŕšené slávnostným otvorením akademického roka na pobočke Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity v Košiciach a prof. Kňazovický bol ustanovený jej prvým dekanom.

Na svoje pôvodné miesto v nemocnici v Banskej Bystrici sa vrátil aj MUDr. Daniel Petelen, ktorý v roku 1945 rozdelil monoprimariátnu nemocnicu na chirurgicko-gynekologické a interné oddelenie. V roku 1947 bol iniciátorom výstavby nového nemocničného pavilónu a zaslúžil sa, aby sa banskobystrická nemocnica, z vďaky za pomoc americkému prezidentovi pri jej modernizácii, volala Nemocnica F. D. Roosevelta. V roku 1951 bol menovaný za krajského chirurga pre Banskobystrický kraj, od roku 1960 pre celý Stredoslovenský kraj. Túto funkciu, rovnako ako post primára chirurgie, zastával až do svojej smrti v roku 1969. Obaja primári boli po vojne ocenení za svoju účasť v Slovenskom národnom povstaní viacerými vyznamenaniami.

Rudolf Schuster
Miloš Kňazovický

Lekárske noviny apríl/2024