Gabika sa vrátila do života

S prednostom nitrianskej neurológie doc. Miroslavom Brozmanom som sa stretol pri reportáži o šesťdesiatom siedmom pacientovi, ktorému zachránil život trombolýzou.

Nie je bez zaujímavosti, že keď v septembri 1998 referoval o prvých štyroch pacientoch, v susednom Česku neevidovali ani jeden prípad. Taktiež je faktom, že svojho času hlavný odborník na neurológiu túto dnes bežne používanú metódu nepodporoval. Nuž vráťme sa k prvému použitiu tejto metódy a pani Gabriele Valovičovej, ktorá v kruhu svojej rodiny oslávi 65 rokov. Bola nedeľa 18. januára 1998 okolo pol deviatej. V Ratnovciach sa prebúdzal deň do studeného januárového rána. Stano a Gabika sedeli v pyžamách v obývačke. Deti Simona, Marek a Stano ešte spali. Odrazu Gabika so zvláštnym úsmevom ustrnula s naklonenou hlavou nabok. V prvom momente si myslel, že zaspala, ale uprostred reči to bolo nepochopiteľné: „Mamina, čo ti je?“. So záhadným úsmevom na perách sa nekontrolovane zviezla na gauč. Ocitla sa v inom svete. Pomaly sa vznášala k oknu. Prešla cezeň bez toho, aby ho musela otvoriť. Svah za ich domom bol plný krásnych žltých a pomarančových kvetov. A ona stúpala nad nimi smerom hore. Zrazu sa nad ňou láskavo skláňala žena v žltej blúzke s krátkymi vlnistými hnedými vlasmi. Mama to nebola. Sen alebo legendárny „Lazarov syndróm“ sa prepadol do tmy.

Stano ju skúšal prebudiť

Nereagovala. Videl, že je zle. Pred dvomi týždňami pochovali jej mamu. Mala šesťdesiatdeväť rokov. Zomrela na mozgovú príhodu. Spomienka sa zmenila na zlú predtuchu. Zavolal sanitku. Prišla do desiatich minút. „Môže to byť mozgová príhoda,“ konštatovala lekárka, ktorá zistila ochrnutie na pravú stranu, čo len potvrdilo Stanove najhoršie obavy. Gabika otvorila oči. Na lekárku sa nepamätá. Spomína si na sanitku, ktorá ju viezla do piešťanskej nemocnice. Stano videl, ako bezvládne leží s ďalšími postihnutými na izbe a nedeje sa nič. V tej chvíli si spomenul na kamaráta neurológa Mira Brozmana, s ktorým spolu vojenčil v Nitre. Vytočil jeho číslo: „Miro, Gabika má asi mozgovú príhodu.“
„Koľko má rokov?“
„Štyridsaťpäť. Sadaj do auta a príď!“
„Mám ho v oprave,“ znela odpoveď.
„Prídem po teba,“ Stano vybehol z nemocnice. Naskočil do auta a rútil sa do Nitry. Desať minút po deviatej zastal pred lekárovým domom a mazali do Piešťan. Po ceste rozprával kamarátovi, čo sa stalo. Službukonajúcu lekárku najprv prítomnosť cudzieho človeka zaskočila. Keď však zistila, že ide o známeho neurológa, rýchlo ho akceptovala.

Jediná možnosť – prevoz do Nitry

Doktor Brozman vedel, že vo svete sú vyvinuté aktivátory trombolýzy, ktoré rozpúšťajú krvnú zrazeninu pri srdci, i to, že v USA v roku 1995 zistili, že ak po mozgovom infarkte do troch hodín aplikovali do žily aktivátor trombolýzy, pacienti sa dostali z ohrozenia skôr a s lepšími výsledkami. Desať až pätnásť percent z nich sa z ťažkého infarktu vyliečilo celkom. Akurát do tých troch hodín od vzniku mozgovej príhody sa museli stihnúť všetky vyšetrenia na „cétéčku“, vylúčiť, že nejde o krvácanie do mozgu alebo mozgový nádor ale o mozgový infarkt a spustiť liečbu. Príznaky mozgového infarktu nesmeli presahovať tretinu postihnutej hemisféry a v nemocnici musel byť pripravený zohratý tím lekárov, ktorí majú skúsenosti s rýchlou diagnózou a liečbou. Avšak, altepláza nebola pre takéto použitie u nás ešte schválená.
„Miro, mám taký nožík. Narežeme jej to a ja jej to z hlavy vyšpáram.“ Zúfalá myšlienka znie dnes komicky, ale v tej chvíli Stano cítil, že sa niečo musí stať, lebo jeho žena umrie. Čas neúprosne bežal. Stano cítil, že s pribúdajúcimi minútami sa šance jeho manželky na prežitie zmenšujú.  Neurológ Brozman vedel o novej možnosti. Povedal o nej priateľovi a upozornil ho na riziká.
„Urob hocičo, len nech ostane žiť!“ znela jednoznačná odpoveď.
„Najprv musím vedieť, či je to krvácanie do mozgu alebo nedokrvenie.”
Potreboval urobiť základné vyšetrenie. V piešťanskej nemocnici nemali cétéčko. Najbližšie bolo v Trnave. Oznámili im, že v prevádzke bude až v pondelok. Jedinou možnosťou bol rýchly prevoz do nitrianskej nemocnice. V Piešťanoch mali dve sanitky, ale v tej chvíli iba jedného šoféra. Druhého museli dať doviezť z Kostolian. Čas na záchranu sa neúprosne krátil. Keď priviezli šoféra, Avia poskakovala na plný plyn do Nitry. Gabika na chvíľu precitla. Trochu ju upokojilo, keď videla pri sebe lekára, ktorý však videl, ako sa jej múti zrak. Vyzeralo to na krvácanie do mozgu.

Altepláza zabrala naplno

O 11.30 dorazili do nitrianskej nemocnice. Neurológ počas jazdy organizoval všetko potrebné. V Nitre boli pripravení. Gabika si spomína na masívny oblúk cétéčka, ktorý sa pohyboval nad ňou. Prvýkrát pochopila, že sa blíži koniec. Vyšetrenie na CT potvrdilo upchatú cievu a nedokrvenie. Alteplázu jej podali o 12.10 hod. v najkritickejšom čase. Gabike sa akoby rozjasnil zrak. Neurológ Brozman pri ultrazvukovom vyšetrení s úľavou pozoroval, ako sa v hlavnej mozgovej tepne obnovuje prietok krvi. „Ježiš Mária“ to bolo jediné, čo zo seba dostala, kým nezačala pod vedením logopéda hovoriť. Stano sa jej prihováral. Počula ho. Nevedela odpovedať. Uvedomil si, že boj o život bude pokračovať. Pochádzali z jednej dediny a až do jeho maturity o sebe nevedeli. Stretli sa náhodou. Vtedy ju prvýkrát pobozkal pri bráničke ich domu. Dohodli sa, že pôjdu na snežienky. Túlali sa popri Váhu. To bol cirkus, keď prišla domov o desiatej. Vzal si ju ako vysokoškolák. Ona výšku nedokončila. Venovala sa rodine a deťom. Stano za ňou v jej ťažkých chvíľach prichádzal každý deň. Vedela, že má vykrivené ústa, nevie hovoriť a môže prísť koniec. On mohol všetko, zatiaľ čo ona nemohla nič, ale keď bol pri nej, zažívala krásny pocit.
„Nebojte sa, čoskoro pôjdete domov,“ utešovala ju sestrička. Gabika sa domáhala kníh. Po dvoch týždňoch začala čítať.
„Nemôže vedieť, aký majú tie slová zmysel,“ povedala logopedička.
„Čo je oko?“ opýtal sa jej. Trasúcou sa rukou neisto prešla popred ústa, nos a skončila na oku. Bolo to veľké víťazstvo. Priebeh hojenia bol priaznivejší ako pri prípadoch liečených tradičnou metódou. Jej mozog však dostával viac než tri hodiny len obmedzené množstvo kyslíka. To muselo zanechať následky. Domov sa vrátila týždeň pred svadbou svojej dcéry. Vydržala ju v slávnostných šatách na vyšších opätkoch. Gabika, prvá pacientka liečená trombolýzou, si síce pri chôdzi pomáha paličkou, ale venuje sa rodine a vychováva deti. Žije druhý život. Hovorí, že v januári oslávila svoje dvadsiate narodeniny. Veľa číta. Má v malíčku históriu Egypta, Napoleona či Habsburgovcov. Je spokojná. Keď má pocit, že by mohla urobiť viac, povie jej Stano: „Ty si sa o nás starala dvadsaťpäť rokov. Ja môžem druhých dvadsaťpäť.“
„Ako si mohol použiť liek, ktorý ešte neschválil ŠÚKL?“ Na túto otázku mohla byť jediná odpoveď: Inak som jej nevedel pomôcť. Napokon, nasadený liek aj vďaka nej prešiel a zachránil mnoho ľudských životov.

Peter Valo

publicista

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

V zmysle § 8 ods. 5 písm. b/ zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame potvrdzujem, že som osoba oprávnená predpisovať lieky a osoba oprávnená vydávať lieky - odborník.

Potvrdzujem, že som si vedomý/á rizík a právnych následkov, ktorým sa vystavujem po vstupe do elektronického rozhrania Lekárskych novín, určených výhradne pre lekárov a iných medicínskych odborníkov.

Vyjadrujem súhlas so spracovaním mojich osobných údajov v zmysle §11 zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov.