Stretnutie s lekárkou na Čukotke -

Čukotka je najvýchodnejšou oblasťou Ruskej federácie. Severné pobrežie omývajú vody Severného ľadového oceánu, východné brehy Tichého oceánu. Od Aljašky oddeľuje územie, kde končí (alebo začína?) euroázijský kontinent, 80 kilometrov široký Beringov prieliv. Rozlohu má Čukotka obrovskú. Slovensko by sa do nej zmestilo 15-krát. Žije tu však len necelých 51 000 obyvateľov.

Prístav Anadyr, hlavné mesto oblasti, s asi 16 000 obyvateľmi, je doslova čukotský megapolis. Druhé veľké mesto, Bilibino, s takmer 6 000 obyvateľmi, leží vo vnútrozemí. Vo zvyšku miest žije maximálne niekoľko tisíc ľudí a sústreďuje sa hlavne pri pobreží. Na brehu Severného ľadového oceánu je to Pevek a na pobreží Tichého oceánu Beringovskij, Egvekinot, Providenija a Lavrentija. Asi 40 kilometrov južnejšie od prístavu Lavrentija sa nachádza osada Lorino. Je to najčukotskejšie miesto na Čukotke. Žije v ňom najpočetnejšia skupina Čukčov, pôvodných obyvateľov tejto časti nášho kontinentu. Čukčovia dnes tvoria asi štvrtinu celkového počtu obyvateľov oblasti. Život tu je veľmi drsný. Miestni lovci veľrýb sa držia tradícií. Správnejšie, sú v nich geneticky mimoriadne pevne zakorenené. Spoločne s mladšou dcérou sme v tejto osade prežili počas minulého leta niekoľko krásnych dní. Napriek zlej povesti miestneho počasia sme mali šťastie na slnečné dni, až na malú výnimku, keď bolo daždivo a samozrejme, veterno.

Na Čukotke pri silnom vetre prší aj vodorovne. My sme sa na nejaký čas pred týmto hnusným počasím schovali v ambulancii miestnej pediatričky. Návštevu zdravotného strediska sme v pôvodnom programe nemali. Ale keďže sme z lekárskeho prostredia (manželka je internistka a dcéra, ktorá bola so mnou na Čukotke, študuje medicínu) zaujímali sme sa, ako je na tomto konci sveta zabezpečená zdravotná starostlivosť. Vo svojej ambulancii nás privítala pani doktorka Sapija Turusbekovna Norusbeková. Meno je na miestne pomery netradičné.

Pani doktorka, vy ste z Čukotky?
Nie, pochádzam z Kirgizska. Doma som pracovala od roku 1981 ako pediatrička. Na severe krajiny v meste Talas. Na Čukotku som prišla v roku 2010.

Čo vás motivovalo vymeniť prostredie strednej Ázie za najvýchodnejšie územie Ruskej federácie?
Priznám sa, že významnú úlohu zohrala finančná otázka. V Kirgizsku je mzda lekárov nemnožka nizka. Ale bol to aj taký sen, skúsiť pracovať niekde inde. Na internete som si pozerala ponuky. Zaujalo ma Lavrentijo, kde hľadali pediatra. Vôbec som nemala predstavu, kde to je. Zobrala som si mapu a hľadala. Čukotka. Vôbec som nevedela, aké sú tu životné podmienky. Poslala som svoj životopis, zdvihla telefón a zavolala hlavnej lekárke do nemocnice s cieľom získať informácie. Ona mi hneď povedala: priježajte – pricestujte. Tak som sa zbalila a pricestovala. V tom čase som už mala deti dospelé, všetky žijú v Kirgizsku. Rozhodovanie bolo jednoduché. Odcestovala som spoločne s manželom. S diplomom získaným v roku 1981 v Sovietskom zväze som nemala žiadne problémy. Nepotrebovala som žiadnu dodatočnú stáž. S manželom sme okamžite prijali ruské občianstvo. Neruskí občania majú komplikovanú administratívu.

Stretnutie s kočíkujúcimi mamičkami nie je v uliciach Lorina nič mimoriadne.

Deti so záujmom sledujú vystúpenie starších. Tanec a spev opisujú konkrétny príbeh zo života Čukčov.

Ako sa pracuje lekárovi na Čukotke?
Po príchode ma poslali pracovať do Neškanu na brehu Severného ľadového oceánu. Prežila som tam sedem rokov. Tam sa pracuje veľmi ťažko! Začala som plánovať návrat domov. Hlavný lekár mi ponúkol ordináciu tu v Lorine. Povedal mi, že lekár končí, aby som to ešte skúsila tu. Tak som skúsila. V Lorine sa mi zapáčilo. Centrálna nemocnica je neďaleko. Samozrejme, aj tu sú v práci ťažkosti.

Vaši pacienti sú deti alebo aj dospelí?
Tu len deti. Samozrejme, keď je kolega lekár na dovolenke, pomôžem aj s dospelými alebo s gynekologickými záležitosťami. Jednoducho, keď je potrebné pomôcť, tak pomôžem. V Kirgizsku som pred odchodom prešla kurzom rodinného lekára. Tento certifikát však v Rusku neplatí. Ak by som tu chcela pracovať v tejto špecializácii, musela by som si doplniť vzdelanie.

Moderné trendy v detskej zábave nie sú neznáme ani na konci euroázijského kontinentu. Len sú obmedzené plochou, kde sa dajú vykonávať.

Budova ambulancií je moderná, kedy bola postavená?
Postavili ju v roku 2014 spoločne s budovou pre lekárov v Neškach. Sú tu dve ambulancie – detská a pre dospelých. Tiež laboratórium na základné krvné vyšetrenia, ako aj moču a cukru. Do tímu patrí školská setra a sestra pre škôlku.

Röntgen tu máte?
Máme malý aparát. Jedenkrát ročne sem prichádzajú z Lavrentija s mobilným röntgenom a urobia preventívne vyšetrenia. Väčšie zlomeniny vezieme priamo do Lavrentija. Ak je veľmi zlé počasie, vyjdú nám oproti. Sú dobre technicky vybavení aj na extrémne počasie. Používajú vezdechody (to je výraz pre pásové vozidlá, ktoré prejdú rovnako spoľahlivo rozmočenou tundrou, ako aj snehovou búrkou).

Navštevujete rodné Kirgizsko?
Každý rok počas dovolenky. Mám nárok na 56 dní. 28 dní normálnej dovolenky a 28 dní doplnkovej za prácu v severnom regióne Ruska.

Kto vás vtedy zastupuje?
Ak je k dispozícii lekár, pošlú ho sem na zástup. Ale najčastejšie ma zastúpi zdravotná sestra, ktorú doktor na diaľku usmerňuje. V Lavrentiji sú dvaja detskí lekári a tí sa vzájomne zastupujú.

Čukčovia žijú tradičným rodinným spôsobom života.

Na ulici sme videli veľa detí…
Máte pravdu. U nás v Lorine máme veľa detí. Ich počet sa blíži počtu detí v Lavrentiji, kde je podstatne viac obyvateľov.

Centrálna nemocnica v hlavnom meste Čukotky Anadyre.

Pediater sa stará o deti do koľko rokov?
Do 18. Do 16 rokov sú deti. Potom dva roky dorast. V osemnástich ich presúvame na ambulanciu dospelých. Staráme sa tu o ľahšie choroby. Ťažšie a chirurgické prípady posielame do nemocnice v Lavrentiji. Tiež ak vieme, že by v rodinnom prostredí nezabezpečili kvalitnú starostlivosť, odosielame pacientov do Lavrentija. Tam majú detský stacionár.

Už ste tu asi aj priviedli na svet nejaké dieťa?
Nie, nie. Za dva roky, čo tu pôsobím, som tu ešte nerodila. Podľa stavu posielame budúce mamičky v 34. alebo v 35. týždni tehotenstva do nemocnice v Lavrentiji. Najneskôr v 36.–37. týždni. Tak 3 týždne pred pôrodom by budúce matky mali byť v nemocnici. Ak by bol náhly prípad, naložili by sme matku do auta a vyrazili do Lavrentija. Gynekológ z nemocnice by nám vyrazil oproti.

Kit – veľryba už viac ako dve tisíc rokov neoddeliteľne patrí
k životu a kultúre Čukčov a Eskymákov.

Aké extrémne situácie ste tu zažili?
Pri deťoch žiadne. Iné je to u dospelých, tam bývajú mimoriadne udalosti – rôzne úrazy.

Je tu problém s alkoholizmom?
Neregistrujem to ako nejaký vážny problém. Ak sa tu niekto opije, je hneď na očiach. Žije tu málo ľudí, nestratí sa v dave. Je pravdou, že je tu menej pracovných príležitostí ako na materiku. Nie každý je poľovník alebo rybár. Možno preto si vypijú. Situácia je však dnes určite lepšia ako v minulosti. Miestni cestujú po Rusku a vďaka mobilu majú intenzívny kontakt s vonkajším svetom. To ich ovplyvňuje. Postavilo sa nové ihrisko, na ktorom stále niekto športuje.

Za posledné dva roky sa zvýšil počet áut. Od roku 2010, keď som prišla na Čukotku, sa veľmi veľa zmenilo. Najhoršie je, keď nie je čo robiť. Potom sa pije. A nie je rozdiel medzi zimou a letom. Materik alebo boľšaja zemľa je v Rusku zaužívané pomenovanie pevniny používané obyvateľmi ostrovov, ale tiež pevnina, na ktorej sa nachádza civilizácia (miesta, kde žije hlavná časť obyvateľov Ruska). Je to synonymum, rozšírené vo vzdialených a nedostupných oblastiach krajiny, pre najbližšie miesta s dobre vybudovanou infraštruktúrou a zásobovaním.

Aká je najčastejšia príčina úmrtí u Čukčov?
Túto otázku som si už sama položila. Zamýšľala som sa nad odpoveďou a robila si analýzu. Je tu veľa úrazov. Dôvody? Čukčovia sú vášniví poľovníci a pri love sa vždy niečo pritrafí. Mnohí tu tiež zomierajú na mori. Aj alkohol je príčinou smrti.

A infarkt?
Zriedka. Najviac Čukčov zomrie na mori. Ak sa prevráti čln, v ktorom je 5 ľudí, zomrú všetci. Často sú mladí. Vo veku 25 až 40 rokov. A to veľmi skresľuje strednú dĺžku života miestneho obyvateľstva. Všeobecne sa hovorí, že stredné dĺžka života je na Čukotke najnižšia zo všetkých regiónov Ruskej federácie. Ja by som to netvrdila. Sama poznám ľudí, ktorí majú vyše 80 rokov a veľa takých, ktorí majú vyše 70.

Čukčovia sú ľudia prírody, milujú ju, nepoznajú strach a neboja sa smrti. Ľudia z materiku sa boja mora a konanie Čukčov vnímajú ako hazard. Keď Čukča vyrazí na lov kita – veľryby alebo mroža, oddá sa mu naplno. Je pripravený dať vsjo – všetko. Nevníma, že môže zomrieť, nevrátiť sa z lovu. Lov veľrýb je skutočne nebezpečný. Keď obzvlášť veľký jedinec zasiahne chvostom čln, celá posádka určite skončí v mori. A je koniec, nikto neprežije.

V zime odchádzajú do tundry, kde niekedy zamrznú. Položíte si otázku, prečo sa vybrali do tundry? Pre nich to bolo jej volanie. Majú radi zimný lov. Vtedy sa im napríklad môže pokaziť dopravný prostriedok a zamrznú.

Vyskytuje sa tu rakovina?
Áno, hlavne pečene. 1 až 2 prípady do roka.

Ako sú na tom so zrakom?
Je to podobné ako na materiku. Možno povedať, že ho majú trochu slabší.

Deti z Lorina sa pripravujú na vystúpenie na slávnisti osady – Dňa sela.

Ako vplýva na zdravotnú kondíciu Čukčov strava?
Je sa tu veľa mäsa. Ako je to s vitamínmi?
To je pravda, mäsa sa tu zje veľa. Tvrdí sa, že mäso a koža kita – veľryby obsahuje celú Mendelejevovu tabuľku. Viete, na materiku ľudom odporúčajú jesť ryby. Oni tu rybu jedia denne. Ráno, na obed aj večer. Mäso mroža po uvarení je sýte, nepotrebujú ani veľa chleba. Nikdy tu neboli problémy so skorbutom. Ak niečo chýba, tak slnko.

V lete si nazberajú lesné plody a hríby. Počas prvých jarných dní sa do tundry rozbehnú doslova všetci nazbierať byliny, ktoré v zime jedia k mäsu. Vraví sa, že v jagodach – lesných plodoch, je veľa selénu. Počas zimy zjedia množstvo mrožieho tuku. Sama príroda im ponúka dostatok na prežitie.

S akou neobyčajnou diagnózou ste sa tu stretli?
Veľa rôznych diagnóz tu nie je. Najčastejšou chorobou je prechladnutie. Laryngitída, tracheitída, bronchitída, ale nie pneumónia. Veľmi výnimočne sa stretnem s ochorením obličiek. To je fakt. Neviem prečo.

A čo diabetes?
Áno, typ 2 noninzulíndependentný, ale nie veľa. Nikoho tu nemáme nastaveného na inzulín. Niekedy astma, ale málo. Obezita u detí nie je, ale u dospelých áno. Deti sú zdravé, maximálne prechladnutie. Až keď vyrastú a začnú piť, vtedy začínajú choroby. Občas sa vyskytne niečo so srdcom. Vrodené vady, ktoré sa operujú v Moskve a štát na to dáva peniaze. Preplatí sa všetko, cesta aj operácia. Deti pošlú najskôr do Anadyru, lekári z Anadyru nahlásia do systému a odborné pracoviská si tie deti rozdelia.

Ako je rodičmi vnímané očkovanie detí?
Čo sa týka očkovania, tak to je tu prísne. Neexistuje niečo také ako „ja nechcem“ ako je tomu na materiku. Samozrejme, že aj tunajšie obyvateľstvo číta internet. Na ich pochybnosti mám jasnú odpoveď. Vaši rodičia boli očkovaní, vy ste boli očkovaní, prečo by ste neočkovali vaše deti. Áno, v mestách sú takí umní – múdri, ktorí nedávajú očkovať svoje deti.

Kto bude po vašom odchode do dôchodku ordinovať v Lorine?
Situácia je tu zložitá. To dokumentuje skutočnosť, že mňa, staršiu ženu, sem zobrali na prácu. Mladým lekárom sa sem nechce. Podmienky na severe majú svoje špecifiká. Všeobecne práca a život sú tu ťažké. Napríklad, ak k nám príde zložitý pacient je to iné ako v centrálnych regiónoch. Majú tam nielen dostupné lepšie technické zázemie, ale môžu posielať chorých do špecializovaných ambulancií. Tam ordinuje neurológ, tam sedí traumatológ.

Tu musíte byť okultistom. Ste psychiater, aj nefrológ. Nemnoško – trošku chirurgom, podľa potreby zašijete čo treba. Tu je potrebný skúsený lekár. Ja sa nesťažujem. Spravím, čo je potrebné. Už mám 65 rokov a stále pracujem s radosťou, mám rada svoju prácu. Samozrejme, vek ma niekedy trochu obmedzuje. O rok – o dva sa možno poberiem oddychovať domov do Kirgizska. Nepredpokladám, že ma nahradia mladí, skôr to bude starší lekár a nemôže mať len finančnú motiváciu. Tam, na materiku, si myslia, že tu zarábam násobky mzdy vo veľkých mestách (smeje sa tejto predstave). Ja som spokojná s tým, čo mám.

Na dôchodok sa vrátite do Kirgizska?
Áno, spoločne s mužom a s ruským občianstvom na tak dlho, ako nám bude dožičené žiť.