Dažďové dievča -

Monika Paločková vyštudovala medicínu na Karlovej univerzite, ale známou sa stala už pred niekoľkými rokmi vďaka svojej modelingovej kariére. Povrchný svet módy ju neuspokojoval a ako mladá lekárka odišla pomáhať ľuďom v Afrike, čím si splnila svoj detský sen. Jej rozhodnutie bolo motivované silnou vierou, súcitom a empatiou.

Som absolventka Karlovej Univerzity. Po promóciách v roku 2018 som sa ocitla na lekárskom projekte v Africkom Burundi, pokračovala som na Klinike infektológie a geografickej medicíny v Bratislave, no s mojím túlavým fonendoskopom nás to ťahalo znovu do Afriky, presnejšie do Južného Sudánu. Aktuálne sa nachádzam na ďalšom projekte v poradí, klinike Mary Immaculate v nairobskom slume v Keni. Skúsenosti v Afrike ma okrem medicínskeho rastu obohatili ako človeka. Pomohli mi upevniť si v živote hodnoty, ktoré sú dôležité a robia ma skutočne a dlhotrvajúco spokojnou, ako napríklad nezištná pomoc celým srdcom a s hlbokým záujmom. Taktiež mi pomáhajú zo života odstraňovať malichernosti, ktoré mi zbytočne bránia v užívaní si každého jedného dňa naplno a pre ľudí.

Ranná rutina

Moje ráno začína 5:30. Nie dobrovoľne. O 5-tej ráno Victor vypúšťa farmu na dvor, pol hodinku sa zvieratá orientujú v priestore, 5:30 zdomácnené začínajú kikiríkať kohúty, mékať kozy, zúfalo gágať o pomoc kačice, ktoré naháňa po dvore divá mačka serval. O 5:45 sa budí vo vedľajšej izbe Keziah, púšťa z tlačidlového mobilu africké gospelové pesničky, ktoré doprevádza svojím prenikavým hlasom, dupaním a tlieskaním v rytme. O 6:00 v nemocnici zvonia obrovským kravským zvoncom, to je oficiálny budíček pre celú dedinu. Vychádzam z izby s kefkou v puse, toaletným papierom pod pazuchou, vodou na umytie v plastovom poháriku, sadám si na zem pod banánovník, čistím si chodidlo od prilepeného slepačieho peria. Pod banánovníkom už sedí Victor, ktorý si mydlí zuby nejakým dreveným papekom. Vypľúvajúc na mňa rozžuvané triesky ma presviedča, že toto je najzdravší spôsob čistenia zubov.

Nyandeng znamená Dažďové dievča. V deň môjho príchodu náhodou pršalo.

Dažďové dievča

Kravský zvonec zvoní druhýkrát. Znak, že som už mala byť nastúpená na raňajšej modlitbe v nemocnici. Bohužiaľ, zrovna vtedy riešim, ako zmyť z hlavy šampón, keďže voda mi počas studenej rannej sprchy došla. Čerstvá prichádzam do nemocnice. Už z diaľky na mňa kričí nemocničný personál: Nyandeng, Nyandeeeeng. Sestričky bežia za mnou, objímame sa, trošku si spolu zatancujeme, dáme si z lásky pár pästí do ramena, znova sa poobjímame a ja pokračujem na oddelenie. Nyandeng znamená Dažďové dievča. V deň môjho príchodu náhodou pršalo. Lokálni Dinkovia ma horlivým tlieskaním vítali v Mapuordite. Doteraz im nemôžem vysvetliť, že to bolo náhodou, že s tým nič spoločné nemám. Chodia za mnou pýtať sa, kedy bude pršať znova a či by som to nevedela nejak zariadiť. Odvtedy znie moje oficiálne sudánske meno: Nyandeng.

Teraz už naozaj, začínam vizitu na detskom oddelení nemocnice Mary Immaculate v Mapuordite – Južný Sudán. Je to nemocnica v sudánskej buši. Skladá sa so spomínaného detského oddelenia, tzv. „medical wardu“ s pacientmi vo veku od 5-99 rokov, gynekologického a neonatologického oddelenia, chirurgického oddelenia s obväzovňou a operačnou sálou (s dvomi operačnými stolmi), septického chirurgického oddelenia, antenatálnej, antiretrovírusovej a malnutričnej kliniky. Taktiež máme veľmi dobre fungujúce, vo dne v noci vyťažené OPD, súbor ambulancií pre deti a dospelých. Nemocnica zamestnáva cca 130 pracovníkov, počas môjho trojmesačného pobytu na tomto projekte pôsobili šiesti doktori (z Talianska, Ugandy, Česka a Slovenska, jeden priamo z Južného Sudánu). Spádová oblasť nemocnice je 100 000 ľudí, no neraz k nám na vyšetrenie putujú ľudia aj niekoľko dní z hlavného mesta. Denne na ambulanciách vyšetríme cca 200 ľudí, hospitalizovaných pacientov máme stále okolo 100.

Nemocnica v buši

Detské oddelenie nemocnice Mary Immaculate pozostáva z dvoch tehlových jednoposchodových, jednoizbových domčekov. Počet železných nemocničných, nepolohovateľných postelí je 32. Pacienti ležia všetci spolu (spolu s mamičkami, súrodencami, občas pes pod posteľou). Súkromie je v buši všeobecne veľkým prežitkom. Počas tých lepších dní počet moskytiér zavesených na štyroch drevených paliciach nad posteľou zodpovedá počtu lôžok.

Na oddelení variuje počet pacientov v závislosti od sezóny. Obdobie dažďa pripúta na nemocničné lôžko cca 26-32 detských pacientov do 5 rokov (cca 300 pacientov mesačne), v období sucha sa staráme na oddelení o cca 7-15 detí (to činí cca 120 mesačne). Najčastejšími diagnózami našich malých pacientov sú malária, respiračné a gastrointestinálne choroby. Detské respiračné infekcie sú etiologicky podobné našim, pokiaľ nie je dieťa HIV pozitívne, alebo nebýva v tukule (miestny hlineno-slamený domček) s rodičmi, 10-timi súrodencami a dedkom s tuberkulózou.

Malária je denný chlieb

Etiológia gastrointestinálnych ochorení sa máličko líši. Okrem vírusových hnačiek sa pomerne často stretávame s amebiázou, giardiou, ascarisom alebo shigellou. Taktiež parainfekčnými hnačkami, a to hlavne pri malárii. Malária je náš denný chlieb. Mapuordit, kde sa nachádzame, je jedna z endemických oblastí. Dôvodom na prijatie pacienta je komplikovaná malária, to znamená vysoká horúčka, ťažká anémia, kŕče, pulmonárny edém, oligúria, mnohopočetné zvracanie a vodnaté hnačky, závažná dehydratácia, celkovo zlý stav. Väčšinu stavov ale zvládame a snažíme sa manažovať ambulantne.

Za môjho pôsobenia na pediatrickom oddelení som sa stretla z množstvom prípadov, kde sme doslova bojovali o život. Tieto situácie neboli v žiadnom prípade raritné. Slúžievala som večer v nemocnici sama alebo vo dvojici, 2-3-krát do týždňa, často som doslova zachraňovala naraz dve vedľa seba kŕčujúce deti v cerebrálnej malárii, pulmonárnom edéme a v bezvedomí. S miestnym personálom som sa pohybovala v ich „hakuna matata pracovných limitoch“, takže keď prišla pohotovostná situácia, urýchlené vyšetrenie, diagnostiku, transport pacienta na oddelenie, vyzdvihnutie liekov v lekárni, dávkovanie a podávanie liekov, vrátane kanylovania som často manažovala sama.

Malá kazuistika

Podelím sa s vami o kazuistiku jedného z mojich posledných pacientov, ktorý mi prirástol k srdcu. Bol ním dvojročný Johnatan. Na ambulanciu prišiel s týmito diagnózami: otitis media neznámeho trvania, mastoiditída, bilaterálna orbitocelulitída, komplikovaná malária, generalizovaná mykotická nákaza kože, gluteálny absces v.s. po intramuskulárnej injekcii. Klinicky mu tiekol hnis z ľavého ucha, oči nedokázal otvoriť, teplomer nameral cez 40˚C, zvracal, hnačkoval, fungálna infekcia kože bola rozškrabaná a impetiginizovaná, nad ľavým uchom hmatná kolekcia, v.s. absces o priemere cca 10cm. V rámci obmedzených terapeutických možností nemocnice v buši sme zahájili symptomatickú a intravenóznu terapiu Metronidazolom, Ceftriaxonom, Flucloxacillinom, topicky antimykotiká a tetracyklínová masť, z antimalarickej liečby sme zvolili intravenózny Artesunat.

Prvý deň sa stav pacienta zhoršil o spontánnu perforáciu abscesu nad ľavým uchom, ktorý zanechal otvorenú ranu o priemere 15 a 5 cm. Každý druhý deň som Johnatanovi robila „dressing“ a nekrektómiu, pod ketamínom, ktorý som si taktiež pri neprítomnosti anesteziológa dávkovala sama. Trvalo tri týždne, kým sme chlapca dostali z najhoršieho. Mapuordit som opúšťala v deň, keď usmievajúci John huncútsky klipkal obidvomi očami, s čistou ranou na hlavičke čakajúcou v najbližších dňoch na skin grafting. Hladkala som jeho čistú kožu s reziduálnou depigmentáciou a on spokojne sedkal na posteli a tučnou rúčkou papal kukuričnú kašu.

Africká diagnostika

Aby som sa zmienila aj o chode ostatných oddelení, nielen môjho milovaného detského, zaujímavé prípady sme mali aj naprieč oddelením pre dospelých. Bohužiaľ, veľa diagnóz boli zanedbané chronické septické rany, lymfómy, metastazované nádory (hlavne nádory prsníkov), generalizované dermatózy, rôznorodé oportúnne infekcie z neliečeného HIV (čo teda bola aj najčastejšia príčina smrti dospelých pacientov), tuberkulóza.

Na rozdiel od detí sme diferenciálnu diagnostiku obohacovali u dospelých o neraz potvrdenú brucelózu z kravského mlieka, týfus alebo HIV a od neho odvodené infekcie. Raritou neboli komatózni pacienti, u ktorých sme si pri diferenciálnej diagnostike siahali hlboko do knižiek tropickej medicíny. Keďže v podmienkach buše je lumbálna punkcia či CT mozgu utópia, klinická liečba bola náš základ. Obecne, v trópoch používate ako hlavný diagnostický nástroj dve ruky a jednu hlavu. Je to veľmi zaujímavá zmena po praxi v európskej nemocnici. Aby som ale dokončila zoznam diagnóz pacientov našej tropickej nemocnice, nemôžem opomenúť veľmi často vyskytujúce sa meningitídy, závažné psychózy (neraz príznak nejakej tropickej choroby ako základného ochorenia), hystérie, sexuálne prenosné choroby, hepatitídy, cirhózy, obrovské hepato a splenomegálie rôzneho, no hlavne tropického pôvodu, srdcové zlyhania či astma.

Kolegovia z Ugandy

Požehnaním pre nemocnicu boli naši dvaja ugandskí chirurgovia operujúci 2-3 dni do týždňa spoločne na dvoch stoloch jednej operačky. Spektrum diagnóz pod ich šikovnými rukami bolo tiež bohaté. Od najčastejších apendektómií (nie vzácne len kozmetických, pre kmeň Dinkov bola jazva v hypogastriu znak odvahy a sily), cez časté postrelenia, hernie, cirkumcízie, varikokély (neraz tak obrovské genitálie, že si ich pacient nesie so sebou v taške), cisárske rezy. Na operačnom stole sa raz ocitla 8 kilogramová cysta na vaječníku, splenektómia sleziny siahajúcej až do inguiny, penektómia či mastektómia z nádorového origa, detský ileus …

Obmedzené materiálne vybavenie operačného sálu kompenzujeme šikovnosťou nášho miestneho personálu, veselou africkou hudbou a pospevovaním si v rytme nad stolom popri operácii, vtipmi padajúcimi dookola medzi dvomi operačnými stolmi zavŕšené smiechom (u mňa vždy do kŕčov). Pracovná atmosféra je v stredu, hlavný operačný deň, ktorá je napumpovaná pozitívnymi vlnami. Operovať v buši s mojimi chlapcami bol pre mňa najlepší zážitok. Síce sme stres, nadávky a napätie nechali doma, pacientov to nijako nepostihlo. Šťastne a bez komplikácií s nami na sále vyzdraveli.

Ľudia Južného Sudánu

Niekoľkými slovami by som sa ešte zmienila o ľuďoch v Južnom Sudáne. Síce je to najchudobnejšia a tretia najnebezpečnejšia krajina sveta, Juhosudánčania sú závideniahodní patrioti, za každú cenu brániaci svoju krajinu slovami aj telom. Sú to obdivuhodne silní ľudia. Bez plaču zvládajú celotelové popáleniny, keď im v spánku vyhorí tukulu s celou rodinou. Bez anestézie preväzy a nekrektómie končatín postihnutých nekrotizujúcou fascitídou, pohryzenia baboonom či hyenou. Bez analgetík uštipnutie škorpiónom. Bez jedinej slzy dobytie železnou tyčou tehotnej ženy. Bez hystérie a kriku spontánne pôrody. To, že dieťa uštipol had som vyčítala z vyplašených očí, ktoré ho prezradili. Na druhú stranu sú mi denno-denným príkladom pohodového a radostného života, bez zbytočných starostí s koncentrovaním sa na to najdôležitejšie – na toho druhého.
Ďakujem milej redakcii Lekárskych novín za možnosť zdieľať s čitateľmi kúsok zo svojho slnečného života lekárky v Afrike. Ak by Vás aj naďalej zaujímal tropický život mladej lekárky, neváhajte sledovať facebookovú stránku: Monička Paločková a Instagram: @dr_monicka
Srdečné pozdravy z Afriky!

Monika Paločková

Stretnutie s lekárkou na Čukotke
https://lekarskenoviny.sk/index.php/2020/11/02/stretnutie-s-lekarkou-na-cukotke/