Ivan sa zamiloval do futbalu. Roky trénoval žiacke družstvo, ktoré hralo divíziu, a potom robil dvadsaťsedem rokov tajomníka futbalového oddielu. Neskôr prešiel cez viacero zamestnaní, ale futbalu ostal verný ako fanúšik. V marci roku 2016 zašiel na bežnú preventívnu prehliadku.
Okrem iného ho poslali k urológovi Andrejovi Parovi, ktorý k nim z trnavskej nemocnice chodí ordinovať raz do týždňa. Po vyšetrení mu oznámil, že má chytenú prostatu. Ďalšie vyšetrenia potvrdili zhubný nádor. Táto informácia ho šokovala, lebo nepociťoval nijaké zdravotné problémy. Vo chvíli si spomenul, že jeho otec umrel na rakovinu prostaty.
Žiak profesora Churu
Doktor Para mu navrhol operáciu v trnavskej fakultnej nemocnici u primára Mariana Cvika. Ivana už len slovo operácia vydesilo. Nikdy predtým nebol dlhšie v nemocnici. Iné východisko však nevidel, uveril lekárovi a súhlasil. Operácia bola napriek tomu pre neho niečím nepredstaviteľne hrozivým. Do dňa D, keď sa mala uskutočniť, prežíval doslova muky.
Štyri a pol hodiny na operačnom stole
Primár Cvik mu neskôr povedal, že to bolo veľmi zložité. Nádor mu vybrali, ako sa povie, o päť minút dvanásť. Keby sa čakalo ďalej, s najväčšou pravdepodobnosťou by sa už objavili metastázy, a to by bolo oveľa horšie. Po desiatich dňoch ho prepustili z nemocnice. Nariadili mu, aby dodržiaval životosprávu, bral lieky a denne robil cviky na spevnenie panvového dna, ktoré by mali zastaviť úniky moču. V tom čase dostal tridsaťpäť ožiarov. Raz za štvrť roka chodil na kontrolu, kde mu pichali lieky na zníženie testosterónu. Po prepustení zväčša posedával doma pri televízore a trpel.
Stačilo, aby sa trochu viac pohol, už to z neho tieklo. V noci sa každú chvíľu budil. Aj päťkrát bežal na záchod. Predpísané cvičenia panvového dna, ba ani predpísané lieky mu vôbec nepomáhali, naopak, po čase mu začali spôsobovať závraty. V noci to ako-tak vydržal, ale bol zúfalý z pocitu, že mu to ustavične a nekontrolovateľne tieklo do plienok. Jeho život bol poznačený ustavičným stresom. Najhoršie bolo, že vôbec necítil, keď mal plienkové nohavičky plné. Čochvíľa pozeral na hodinky, či sa neblíži štvorhodinový limit, ktorý by mali vydržať. Keď sa kritický čas blížil, prezliekal sa na záchode v nemocnici alebo aj vo vlaku. V čase, keď chodil do Bratislavy na ožarovanie, musel si zobrať aj dvoje nohavičky do rezervy.
Veľké psychické utrpenie mu spôsoboval nepríjemný zápach, ktorý nedokázali prekryť nijaké dezodoranty. Skrátka, Ivan bol zúfalý. Spotreboval šesťdesiat plienkových nohavičiek do mesiaca.
Nádej v ďalšej operácii
Doktor Para chodieva ordinovať do Serede každú stredu. Ivan sa mu sťažoval na svoje problémy, pri ktorých jeho každodenný život začínal byť neznesiteľným. Pri jednom z vyšetrení mu urológ oznámil, že na oddelení v trnavskej nemocnici, kde pracoval, začnú robiť operácie, ktoré by mohli ukončiť jeho utrpenie. Ak bude súhlasiť, vložia mu do tela umelý implantát, ktorý mu pomôže so zadržaním moču. Ide o systém ATOMS, ktorého súčasťou je vankúšik vložený pod močovú trubicu, ktorý sa nastavuje ďalším špeciálnym plniacim mechanizmom uloženým v miešku. Upozornil ho aj na to, že takýto druh operácie bude na Slovensku novinkou.
V trnavskej nemocnici budú ako prví implantovať takéto niečo podľa systému ATOMS. Ivan nejaký čas váhal. Mal strach, či mu pri operácii neurobia problém dedičné kŕčové žily. Keď si však uvedomil, že utrpenie, ktoré mu spôsobuje ustavične vytekajúci moč, je silnejšie ako strach z neznámej operácie súhlasil.
Predoperačné vyšetrenia absolvoval v Seredi na internom. Doktor Para mu po dohode s primárom Cvikom naplánoval operáciu na 24. júla 2019. Doktor Para mu pomáhal prekonať strach. Upokojoval ho, že je to osvedčená metóda. V zahraničí podľa nej operujú s veľmi dobrými výsledkami a tak to dopadne aj v jeho prípade. Neskôr celkom uveril primárovi Cvikovi, o ktorom všetci hovorili, že je dobrý odborník. V deň operácie Ivana odviezol ošetrovateľ na narkózu. Spomína si, ako mu obviazali nohy popretkávané nešťastnými kŕčovými žilami.
Operácia trvala poldruha hodiny. Keď sa prebral na lôžku, necítil nijaké bolesti. Akoby ani nebol operovaný. Uvidel katéter s vreckom. Po šiestich dňoch mu ho vybrali. Po operácii bol únik moču menší. Mohol chodiť samostatne na potrebu. Po mesiaci prišiel na kontrolu. Po šiestich týždňoch napustil primár Cvik do balónika tekutinu. Únik moču sa ešte zmenšil. Keď po čase pridal ďalších 8 ml, bolo to ešte lepšie. Teraz je pokojnejší. Nič ho netlačí. Môže ísť hocikde. Najšťastnejší bol, keď mohol po troch rokoch použiť pisoár. Postupne vymenil plienky za vložky a neskôr mu ich bolo ľúto vymieňať, lebo ostávali celkom suché. Operácia podľa systému ATOMS mu celkom zmenila život. Jediné obmedzenie je, že sa nesmie posadiť na bicykel a nemal by sedávať na tvrdom. Ivan má v rodine sestričku Alenku, ktorá robí na urológii. Pripomenula mu, že keď na to zomrel jeho otec, môže to byť s najväčšou pravdepodobnosťou genetická záležitosť. Z tohto dôvodu absolvoval preventívnu kontrolu aj Ivanov syn, aby sa predišlo situácii, v akej sa ocitol jeho otec
Čítajte ďalej rozhovor s doktorom Mariánom Cvikom:
Výhody systému ATOMS
https://lekarskenoviny.sk/index.php/2020/11/09/vyhody-systemu-atoms/
pripravil
Peter Valo
- Ministerka zdravotníctva dnes odvolala šéfa štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne
- Hľadáte zubára? Zubné ambulancie vo zvolenskej nemocnici prijímajú nových pacientov
- Úrazoví chirurgovia prešovskej nemocnice zrealizovali dve unikátne operácie počas jedného dňa
- Lekár by nemal klamať svojim kolegom ani pacientom
- MZ SR: Ozdravný plán VšZP je viac ako nevyhnutný