Príbeh malého supermana -

Narodenie očakávaného dieťaťa je dôvodom radosti pre rodičov. Keď sa maličké začne usmievať, je spokojnosť ešte väčšia. Keď sa po pár mesiacoch úsmevček stratí, dieťatko sa prestane hýbať, utekajú k lekárovi. Keď zaznie tá najhoršia diagnóza, nasleduje šok a beznádej. V Matejkovom prípade sa stratila po skvelej operácii na banskobystrickej neurochirurgii.

Prvé dieťa, dcérka Miriam, sa im narodilo bez problémov. Po dlhšej dobe sa rozhodli, že by bolo dobré, keby mala súrodenca. Tehotenstvo prebiehalo v poriadku. Narodil sa Matejko. Mirka bola počas prvého trimestra na vyšetrení v martinskom Femicare u doktora Grochala, ktorý má špeciálne sono. Tam bolo všetko poriadku.

Po dlhšej dobe pri sonografickom vyšetrení povedal gynekológ:
„Zdá sa mi, že má dieťa veľkú hlavičku.“ Potom ju premeral ešte raz, a usúdil, že ešte je to v norme. Mirka sa pokúsila opäť objednať k doktorovi Grochalovi. Dostala odpoveď, že ju v dohľadnej dobe nemôžu prijať, lebo majú obsadené termíny. Odvtedy sa s problémom doma nezaoberali. Maťko bol usmievavé dieťa. Ideálne spal a jedol. Mirka začiatkom štvrtého mesiaca spozorovala, že chlapec prestáva jesť a nepriberá na váhe. Zašla k lekárke a stav sa stabilizoval.

Mirka začula, ako doktorka v sanitke povedala čosi o dieťati s nádorom. Ani jej nenapadlo, že sa hovorí o jej synčekovi…

Chlapec sa však odrazu prestal smiať, prevaľovať a dvíhať hlavu

V noci sa budieval s plačom. Keď sa Mirka ohlásila znovu u pediatričky, zavítala k nej celkom náhodou doktorka Mária Hamanová. Bola to vlastne rodinná známa, ktorá sa starala o Mirku v detskom veku. Skúsená pediatrička, ktorá robila svojho času primárku na detskom oddelení v Žiari nad Hronom, sama zatelefonovala pediatričke doktorke Eve Rišňovskej, že je to hydrocefalus. Potom nasledovala návšteva u neurologičky doktorky Ingrid Baránikovej, ktorá po vyšetrení na počítačovej tomografii diagnózu potvrdila.

Mirka s Matejkom ostali jeden deň v nemocnici v Žiari nad Hronom. Vybavili prevoz do Martina, kam ich priviezla sanitka v sobotu poobede. Mirka začula, ako doktorka v sanitke povedala čosi o dieťati s nádorom. Ani jej nenapadlo, že sa hovorí o jej synčekovi, veď ten má ,,len“ hydrocefalus. V martinskej nemocnici urobili drenáž, aby z hlavičky odtekala tekutina a znížil sa tlak.

Po zákroku si Mirku posadil lekár na chodbe a oznámil, že synček je na tom veľmi zle, má v mozgu nádor, ktorý nevedia zoperovať. Bolo to ako blesk z jasného neba. Človek si v tejto situácii položí otázku: Prečo práve my? Veď v mojej ani manželovej rodine nik nemal takéto strašidelné diagnózy. Maťkovej mame oznámili, že syna prevezú vrtuľníkom ešte v ten deň do Banskej Bystrice.

Úspešná operácia

Maťka umiestnili na ARE. Jeho prednosta MUDr. Oliver Petrík Mirke povedal, že operáciu naplánovali na utorok. Operovať bude pán doktor Peter Koppal s prednostom neurochirurgie doktorom Jánom Šulajom. Potom jej ukázali dieťa a odišla domov. Maťko bol v umelom spánku.

Mirka pricestovala do Banskej Bystrice už v pondelok a tŕpla, ako dopadne operácia. Po nej ju zavolali k doktorovi Koppalovi, ktorý povedal, že sa chvalabohu podarilo vybrať celý nádor. Postupovali cez kanáliky v mozgu, aby nezasiahli niečo dôležité, a je veľmi dobré, že pritom nedošlo k väčšiemu krvácaniu. Maťko je stabilizovaný, operácia dopadla dobre. Potom jej ukázali synčeka.

Očakávala, že bude zaintubovaný a zovšadiaľ mu budú trčať hadičky. Maťko mal zavedené dva drény a infúziu. Hýbal rukami aj nohami. Očká mu behali. K synčekovi mohla kedykoľvek prísť na izbu na ARE. Keď ich preložili na otvorené ARO, tak to bolo horšie. Maťko nevedel zaspávať pri svetlách. Postupne mu odpájali hadičky. Po týždni ho preložili na dojčenské. Tu boli na samostatnej izbe. Chlapček sa zotavoval dobre. Každú chvíľu sa bol na neho pozrieť doktor Koppal a ďalší chirurgovia, ktorí mu pozerali hlavu. Zväčšovala sa normálne. Keď doktor Koppal videl, ako hýbe rukami i nohami, povedal: „To je dobre.“

Maťkovej mame zdôraznil, že sa má k nemu správať ako k zdravému dieťaťu a polohovať ho. Maťko zo začiatku plakal. Hlavu mal obviazanú desať dní, kým mu nevybrali stehy.

Po mesiaci prišli domov

Po návrate domov Mirka prekonala obavy a podľa rady doktora Koppala sa k malému správala, ako keby neprekonal nijakú vážnu operáciu. Polohovala ho a vozila na rehabilitáciu do žiarskej nemocnice, kde s ním cvičila sestrička. Stále sa bála, či sa raz postaví na nohy. Sestrička ju upokojovala: „Nebojte sa, bude chodiť.“

Keď sa začali stupňovať opatrenia okolo covidu, prestali chodiť na rehabilitáciu do nemocnice a doma so synom cvičila sama. Po čase sa začal intenzívnejšie prevaľovať, plaziť a neskôr liezť po štyroch. Tri mesiace po operácii mali ísť na magnetickú rezonanciu, ale termín dostali až po pol roku. Mirku znepokojilo, keď synovi zistili v mozgu cystičku. Rodinná priateľka doktorka Hamanová ju upokojovala, že je to v pohode.

Pri kontrole sa doktor Koppal pozrel na výsledky zo sonografického vyšetrenia a upokojil ju s tým, že to nie je nič neobvyklé a vyzerá to dobre. Matejko má dnes šestnásť mesiacov. Chodí sám a nedá sa zastaviť. Ľaľoce! „Mama, tata.“

Oproti dcérke v tom istom veku je oveľa pohyblivejší a nebojácnejší. Kým Miriam sa bála stúpiť na trávu, on sa vyrúti hocikde. Keď sa narodil, dcéra nastupovala do prvej triedy. Teraz dáva na neho pozor, aby sa neudrel. Keď začne plakať, rozplače sa aj ona.

Vrátil sa mu smiech

Matejko lieta po byte. Všetko berie, strháva zo stola poháre. Keď mama chce variť, musí mu vybrať z kuchynskej linky hrnce, aby ho nejako zamestnala. V jeho živote zohráva zvláštnu úlohu sedmička. Siedmeho sa narodil. Siedmeho bol na magnetickej rezonancii a siedmeho decembra ide na ňu znovu. Všetci hovoria, že bude silný chlap ako Mirkin svokor. Starého otca a jeho biely citroën doslova zbožňuje.

Keď sa v dedine objaví biele auto, musia ísť k nemu. Kýva na každé auto. Všetci mu odzdravia. Otvára a zatvára dvere. Rád sa vozí. Každému podáva ruku a potrasie, ako sa patrí. Ak ho náhodou vezmú na ruky, ukazuje, kam chce ísť. Smejú sa, že mu kúpia supermanovské tričko. A čo je najdôležitejšie, vrátil sa mu smiech.

Nádor na mozgu sa prejavil ako hydrocefalus

Nádory, ktoré rastú v uzavretom priestore lebky, mávajú prvé príznaky po rôzne dlhom čase, v závislosti od ich lokalizácie a veľkosti. Niekedy sa prejavia veľmi rýchlo už pri malej veľkosti, inokedy, keď netlačia na niektoré z dôležitých mozgových centier.

Čítajte ďalej…