V boji so zlom treba vyskúšat’ všetko -

Priekopník očkovania Ján Adam Rayman

Nikto nie je doma prorokom. Kým svet o Prešovčanovi Jánovi Adamovi Raymanovi niečo predsa len vedel, na Slovensku bol takmer dve storočia zabudnutou osobnosťou. Pritom patril medzi špičkových lekárov a vedcov svojej doby. A mal by čo povedať aj dnes.

Ktovie, možno by bol zabudnutý dodnes, nebyť dlhodobého úsilia Antona Bartunka, prešovského lekárnika a historika v jednej osobe. V roku 1990, presne na trojsté výročie Raymanovovho narodenia, vydal vo vydavateľstve Osveta knihu pod názvom Fyzikus Rayman. Stále je neprekonaná, lebo doktor Bartunek preskúmal osudy nášho hrdinu naozaj dôkladne a hlboko. „Išlo o významnú osobnosť a okrem ďalších jeho aktivít bol v Prešove aj lekárnikom,” vysvetľuje svoj záujem. „Sám som majiteľom lekárne a je len samozrejmé, že ma v prvom rade zaujímali moji prešovskí predchodcovia.“

Kto bol fyzikus? Mestský či župný, skratka úradný lekár. Rayman sa ním stal vo veku 30 rokov. V roku 1712 skončil univerzitu v holandskom Leidene. Absolvoval ju dizertačnou prácou na tému O základoch priebehu rozmanitých chorôb a ich rozmanitej liečbe.

Medicínu študoval u vtedy slávneho profesora Hermana Boerhaaveho a mal lákavú ponuku prevziať lekársku prax vo Vroclavi, vrátil sa však do rodného Prešova. Podľa Bartunka, rozhodnutie mladého Raymana ovplyvnilo viacero okolností. Jednak smrť jeho nevlastného otca, ktorý dovtedy viedol rodinnú lekáreň v Prešove a teraz bola zrazu opustená. A potom črtajúca sa možnosť povýšenia prešovského evanjelického kolégia na školu univerzitného typu s lekárskou fakultou. Na nej by mohol po čase prednášať. To sa nestalo, a tak v nasledujúcich rokoch vykonával Rayman lekársku prax, viedol lekáreň a výskumne sa venoval infekčným chorobám. No nielen to.

Medzi prvými v Uhorsku sa venoval meteorológii, pravidelne zaznamenával stav počasia. Meral teplotu a vlhkosť vzduchu, množstvo zrážok, smer a silu vetra a hľadal súvislosti s výskytom a priebehom epidémií. Poprel názor, že ich príčiny treba hľadať v kvalite ovzdušia, zároveň však konštatoval: „Počasie prispieva k zhoršeniu ochorenia“. Vari všetci vtedajší fyzikusi boli takéto všestranné, renesančné osobnosti? Všetci asi nie, ale napríklad Ján Weber, ktorý zomrel len šesť rokov pred Raymanovým narodením, bol 16 rokov aj richtárom Prešova, hlavným lekárnikom Horného Uhorska, spisovateľom, diplomatom i zakladateľom prvej lekársko-lekárnickej školy na Slovensku. Mimochodom, aj Weberovi venoval doktor Bartunek osobitnú historickú štúdiu. Ale vráťme sa k Raymanovi. Z akého rodu pochádzal?

Najväčší zabijak detí

Súdiac podľa mena, mohol mať Rayman nemecké alebo židovské korene. Prisvojujú si ho Maďari a v anglosaskej odbornej literatúre sa o ňom často píše ako o „lekárovi z Čiech“. V skutočnosti sa Raymanov otec Ján (nar. okolo roku 1660) ešte ako mladík prisťahoval do Prešova zo svojho rodiska Banskej Bystrice. V Prešove sa stal lekárnikom v lekárni Martina Haasa. Je možné, že jeho rod mal nemecké korene, ale meno mali už polatinčené.

Za manželku si vzal dcéru významného prešovského richtára Jána Rotha, ktorá napriek tomu mala blízko k chudobným slovenským rodinám. Tie ju totiž veľmi často pozývali za krstnú matku svojich detí a krst vtedy nebol formálnou záležitosťou, viazali sa na to mnohé povinnosti. Spory sú aj okolo písanej podoby Raymanovho mena a priezviska. Raz ho píšu s tvrdým, inokedy s mäkkým “i”. Aj tejto otázke venoval A. Bartunek náležitú pozornosť. A čo napokon zistil?

„V prešovskej nemeckej evanjelickej a. v. krstnej matrike (podobná existovala aj pre slovenskú a maďarskú náciu) je v roku 1690 záznam o jeho krste pod menom Joannes Adamus Rayman,“ rozpráva historik. „Teda nie Reiman či Reimann, ako ho často zaryto nesprávne uvádzajú nielen u nás, ale aj v cudzojazyčnej literatúre a ako je jeho meno nesprávne napísané aj na pamätnej tabuli na prešovskej radnici (podobne ako je tam nesprávny rok variolizácie). Nezabudajme, že Prešov pred troma storočiami bolo multinacionálne mesto a jeho obyvatelia sa vôbec nedelili podľa národností, ale skôr podľa svojej viery.“

O Raymanových štúdiách v Holandsku sme sa už zmienili. Po návrate do Prešova sa oženil s dcérou jedného prešovského kolegu. Narodilo sa im postupne sedem detí. Mal teda na starosti početnú rodinu, úrad fyzikusa, lekáreň a svoje výskumy. Zaujímal ho najmä pôvod kiahní a ich liečba. Aby bolo hneď na úvod jasné, išlo o pravé či čierne kiahne. Tie sú podstatne nebezpečnejšie ako ovčie (plané) kiahne, ktoré prekonali v detstve aj mnohí z nás. Na pravé kiahne sa v stredoveku i ranom novoveku často umieralo. Najmä deti na ne zomierali, a to aj v panovníckych rodoch.

Dve mladšie dcéry cisárovnej Márie Terézie zomreli na čierne kiahne. A v Anglicku pred 300 aj 200 rokmi bolo toto ochorenie dokonca najčastejšou príčinou detskej úmrtnosti. Je len prirodzené, že Rayman hľadal spôsob, ako pred nákazou kiahní ochrániť deti – svoje i cudzie.

Ale ochorenie postihovalo aj dospelých, v roku 1694 naň zomrela anglická kráľovná Mária II. Stuartovna a v roku 1774 francúzsky kráľ Ľudovít XV. Dnes už vieme, že pôvodcom pravých kiahní je neviditeľný zabijak vírus variola, vtedy však lekári ani netušili, čo spôsobuje epidémie, ničivé priam ako pľúcny mor. Preto veľa obetí bolo aj medzi zdravotníkmi. Územie dnešného Slovenska zasiahli rozsiahle epidémie pravých kiahní najmä na rozhraní 17. a 18. storočia, v rokoch 1677–1678 a 1719–1720. Tá druhá v čase, keď Rayman sa stal mestským lekárom Prešova. Je len prirodzené, že hľadal spôsob, ako pred nákazou kiahní ochrániť mesto.

Kiahne ako – láska?

Priebeh ochorenia na pravé kiahne pripomína čímsi chrípku alebo COVID-19. Prvé príznaky sa ukazujú až po týždni, niekedy až po štrnástich dňoch. Rayman zdokumentoval, že nemoc sa spočiatku prejavovala triaškou, nevoľnosťou, bolesťami hlavy a kašľom. Práve pri kýchaní sa nákaza v tomto štádiu šírila kvapôčkami do okolia. U pacienta nasledovala horúčka a po jej opadnutí sa mu na koži začali vyhadzovať vyrážky, ktoré sa postupne menili na pľuzgiere.

V ťažkých stavoch bolo nimi posiate celé telo chorého, ale i jeho vnútorné orgány, najmä pľúca, žalúdok a črevá. Pre veľké bolesti sa nemohol vôbec hýbať. Pupence obsahovali infekčný sekrét a praskali. V tejto fáze ochorenia sa nákaza prenášala aj fyzickým dotykom. Asi týždeň po výsype vyrážok sa vrátila horúčka, ktorú nezriedka ukončila smrť v dôsledku zlyhania obehu. Ak nakazený prežil, pupence sa menili na červené chrasty, po ktorých ostávali na tele hlboké jazvy.

Mimochodom, takto zošklivená zostala na celý život jedna z dcér Márie Terézie – Mária Alžbeta. A to mohla byť ešte rada, lebo napríklad počas epidémie pravých kiahní začiatkom 18. storočia zomieral v podunajskej monarchii každý druhý nakazený. Tak aspoň tvrdil c. k. vrchný vojenský lekár Josef Neuhold.

Vtedajšia medicína bola bezmocná, lekári odporúčali rôzne kúpele a obklady. A pospolitý ľud? Ten sa v zúfalstve utiekal k mágii a bosoráctvu. Historik a folklorista Július Bodnár zaznamenal ešte začiatkom minulého storočia rozprávanie starousadlíkov na myjavských kopaniciach, ako sa tam kedysi zariekali pravé kiahne. Volali ich „neštovicami“ ako Česi. Bosorka „začitavačka“ krúžila špendlíkom okolo pupenca, aby „ohradila tú neštovicu“, nech sa ďalej nerozmáha. Tak to urobila deväťkrát, nakoniec fúkla na boľavé miesto a povedala: „Jak nemáš byt tolká, jako myjavský kostel, ani sa tu nestel, jak nemáš byt tolká naša pec, tak it tu odry preč.“

Vraj to niekomu pomohlo. Ale väčšine zrejme nie. Na Orave matky liečili kiahne u svojich detí „chladením“, obkladmi namočenými v cmare. Pupence natierali stuhnutými vajcami, ktoré mali zabrániť jazvám po odpadnutí pľuzgierov. Niekedy v prvej polovici 19. storočia to zaznamenal spoluzakladateľ slovenského národopisu Ján Čaplovič.

Možno si len predstavovať, aký strach vyvolávala epidémia o sto rokov skôr v Raymanovom kraji – v Šarišskej stolici. O kiahňach sa vtedy hovorilo, že sú ako láska a postihnú každého. Vydesená verejnosť začínala veriť povere, že s kiahňami sa človek rodí. A čo zistil svojím bádaním prešovský lekár?

Osudové križovatky doktora Makovického

Ujo Dušan, ako sme familiárne hovorili o doktorovi Makovickom, patril medzi rodinné legendy. Vážili sme si ho o to viac, že moji rodičia dlhšie pôsobili na československom veľvyslanectve v Moskve a v tamojších literárnych kruhoch bol osobný lekár a dôverník Leva Nikolajeviča Tolstého – Dušan Petrovič, stálym pojmom.

Čítajte ďalej…

Odvaha mu nechýbala

Pôvodcu nákazy Rayman síce neodhalil, ale s jej prejavmi a následkami sa rozhodol popasovať. „Schopný lekár nemusí poznať pôvod a pôsobenie zla, keď vie s ním múdro a starostlivo zaobchádzať“, napísal Rayman. Radil pritom vyskúšať „všetko potrebné“, ale prevziať do praxe iba to, čo sa osvedčilo. Súčasne študoval všetky dostupné zdroje o liečbe nebezpečného ochorenia vo svete. Dozvedel sa, že niektoré orientálne národy sa chránia pred nákazou kiahňami tak, že obsah pľuzgierov chorého nanesú pod kožu zdravému jedincovi. Takto postupovali už liečitelia v starodávnej Číne, neskôr metódu prevzali Turci.

Keď v jeseni 1720 pliaga znovu navštívila Prešov a nakazil sa i jeho 5-ročný syn, Rayman bol rozhodnutý a svoju 2,5-ročnú dcérku Máriu Alžbetu preventívne zaočkoval proti pravým kiahňam. Ako to urobil, popísal o rok neskôr vo vedeckom časopise Vroclavské ročenky. Podľa súčasnej slovenskej vakcinologičky Henriety Hudečkovej – známej z aktivít aj počas súčasnej pandémie – išlo o prvú vedeckú prácu svojho druhu na európskom kontinente.

„Urobil som chirurgickou lancetou malý zárez na dcérkinom ľavom ramene,“ popisoval zákrok Rayman, „do neho votrel ešte teplý hnis z pľuzgierika jej brata a zárez zakryl orechovou škrupinou. Okolie sa postupne zapálilo, ale dievčatko sa cítilo dobre a ani neskôr nepociťovalo väčšie ťažkosti.“ Pokus bol úspešný – dcérka neochorela.

Z dnešného laického pohľadu nešlo o nič mimoriadne. V skutočnosti bol to prvý prípad tzv. variolizácie, čiže aktívnej imunizácie vírusom kiahní, a to prinajmenšom v stredoeurópskom priestore. Podniknúť vtedy niečo také znamenalo pre lekára vystaviť značnému riziku svoju odbornú povesť, hazardovať so svojím menom. Navyše hazardovať so zdravím a životom svojho dieťaťa. Čo by asi bolo nasledovalo, keby otcov pokus dcéra neprežila?

Podľa Vladimíra Leksu z Ústavu molekulárnej biológie SAV sa publikovaním Raymanovho článku pred tromi stáročiami vlastne zrodila slovenská imunológia, veda skúmajúca imunitný systém človeka. „Bol to nielen talentovaný, ale aj mimoriadne odvážny lekár a vedec,“ hovorí. Ako vedúci laboratória sa dr. Leksa dlhodobo venuje základnej otázke modernej imunológie: voči čomu a kedy by imunitné bunky v organizme mali bojovať a čo a kedy by mali ignorovať.

V odborných kruhoch sa vedú spory o tom, kto prvý uskutočnil experiment s variolizáciou v Európe: náš Rayman alebo anglický lekár Charles Maitland? V anglosaskej literatúre sa prvenstvo pripisuje práve jemu. Leksa to považuje za pochopiteľné, veď nie Uhorsko, ale Anglicko bolo centrom vzdelanosti tých čias.

„Aj keby to Rayman prvý neurobil, tak určite ako prvý svoj pokus s variolizáciou presne vedecky popísal v prestížnom vedeckom časopise,“ upozorňuje imunológ. Horšie je, že uhorské úrady povolili jeho metódu až o 80 rokov neskôr, navyše v čase, keď v Európe sa už udomácňovala bezpečnejšia vakcinácia, vyvinutá iným anglickým lekárom a fyziológom Edwardom Jennerom.

Medzitým však variolizácia pomáhala znižovať počty obetí a zmierňovať útrapy chorých počas epidémií pravých kiahní. Pravda, na tento typ očkovania pristúpili spočiatku len vzdelanejšie a vyššie postavené vrstvy vtedajšej spoločnosti. V Habsburskej monarchii to bola aj samotná Mária Terézia, ktorá nechala zaočkovať niektoré svoje deti (cisárovná porodila 16 potomkov). Dnes už nezistíme, či ju k tomuto kroku posmelil úspech Raymanovho experimentu, alebo skôr príklad anglickej aristokracie, ktorá uverila pokusom Maitlanda a jeho nasledovníko.

Najširšie vrstvy obyvateľstva sa variolizácie i neskoršieho očkovania dlho obávali. V Uhorsku nariadili úrady vakcináciu proti pravým kiahňam v roku 1813, o šesť desaťročí neskôr ako v Anglicku a štyri desaťročia po Francúzsku. Keďže však nebolo povinné, museli lekári ľudí pre vakcináciu prácne získavať. Na území Slovenska sa do tejto akcie zapájali aj farári, ktorí presviedčali rodičov o užitočnosti očkovania už pri krste ich detí.

Z rukopisu J. Čaploviča, ktorý sa našiel v jeho pozostalosti sa však dozvedáme, že prístup k vakcinácii sa aj potom líšil podľa krajov. „Štepenie proti kiahňam je už v behu,“ písal „s tisícorakými nepríjemnosťami sa však stretávajú lekári, ktorí prichádzajú do dedín očkovať. Tak napríklad ženy na Hornom Zemplíne aj so svojimi deťmi ujdú do lesov zakaždým, keď tušia, že má prísť župný lekár.“ V roku 1980 Svetová zdravotnícka organizácia oficiálne odzvonila pravým kiahňam, stredoveké strašidlo po preočkovaní celej svetovej populácie prestalo konečne obchádzať našu planétu.