Michala Tvarožka v roku 2004 poslali do dôchodku. Po dvoch týždňoch ho riaditeľ rozhlasu zavolal nazad. Na dohodu robil svoju reláciu Vec verejná. Ak niekto vypadol, zavolali: „Poď zaskočiť,“ a poslucháči ho počuli v Nočných dialógoch či v Rádiožurnále. Nerobilo mu to problém. Práca v rozhlase bola jeho životom. Dôchodca so sugestívnym hlasom mal odrazu viac roboty ako predtým. Kým neprišiel piatok 15. apríla 2016, keď sa v priebehu chvíle z úspešného človeka stala ľudská troska.
V ten deň mal voľno. Poobede, okolo trištvrte na dve, si popísal, čo bolo treba nakúpiť. Pred odchodom do obchodu si chcel dať cigošku. Sotva ju v kuchyni zapálil, zabolelo ho za krkom. „Je mi totálne blbo,“ povedal. Nevedel, ako prešiel do izby a ľahol si na posteľ. Obklopila ho temnota. Manželka Katka zistila, že nereaguje a černie v tvári. Zavolala číslo 112. Keď dievčine na dispečingu spomenula zmenu farby, tá rázne zavelila. „Nemá dosť vzduchu, dajte ho na chrbát, pod hlavu vankúš a zakloniť hlavu!“ Katke sa s ťažkosťami podarilo rozmotať klbko, do ktorého bol stočený, aby ho dostala do požadovanej polohy. Asi po minúte zistila, že sa mu do tváre vracia farba. Pomoc prišla do desiatich minút. Lekár skonštatoval, že ide o mozgovú porážku a hnali sa do nemocnice na Miczkiewiczovu. Mozgový infarkt po vyšetrení na CT vylúčili. Sanitka sa rútila do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb s diagnózou roztrhnutie aorty.
V NÚSCH-e nebol prvýkrát
Už mu tam operovali žily na nohách. Kardiochirurg Ivan Glonek so svojím tímom mal pred sebou ťažkú operáciu. Roztrhnutie hlavnej tepny, ktorá rozvádza krv, siahalo až po tepny zásobujúce nohy. Šesťhodinová operácia prebehla v srdcovej zástave, pri ktorej bol pacient podchladený a napojený na mimotelový krvný obeh. Operatér nahradil umelými protézami aortálnu chlopňu a poškodenú aortu až za jej oblúk s vystužením stentgraftom zostupnej hrudnej aorty. Zároveň čiastočne nahradil cievy zásobujúce hlavu, mozog a obe ruky. Po odpojení od mimotelového obehu a stabilizácii prevzali Michalovu pooperačnú starostlivosť lekári a sestričky na Oddelení anestézie a intenzívnej medicíny, kde odsledovali tlak, pulz, močenie, krvácanie, stav vedomia a spoluprácu pacienta s následnou extubáciou, a samozrejme intenzívnou rehabilitáciou. Z kómy sa prebral po štyroch dňoch. Mal pocit, že bol v lietadle, ktoré havarovalo na Kapverdských ostrovoch a on to prežil. Chodil na pláž. Bolo mu neznesiteľne teplo. Aj more bolo horúce, nevedel sa ochladiť. Keď si uvedomil, že je v nemocnici, túto víziu vystriedala ďalšia. Sestričky si robia žúr, jeho tam nechcú, preto ho priviazali k posteli.
Ruky a nohy mal priviazané. Až neskôr sa dozvedel, že bol neporiadny pacient. Jeho spolupacient ho búchal po prstoch, keď sa snažil zhodiť bočnicu a zliezť z postele. Stále si vytrhával z ruky kanylu a chcel sa zbaviť intubačnej trubice. Tú mu vybrali po štrnástich dňoch, zhodou okolností na manželkine narodeniny. Spolu s ňou ho prišli navštíviť vnuci, ktorí mu kládli ťažké otázky: „Vieš, kto som? Vieš, ako sa voláš? Vieš, kto je táto pani?“
Vedel, poznal, ale keď to chcel povedať, začul namiesto svojho hlasu chrapľavý slabý škrekot. Namiesto odpovede len kýval hlavou. „Skús to napísať!“ trval na svojom vnuk. Pravú ruku mal nevládnu. Ľavou s ťažkosťami naškriabal začiatočné písmeno mena. Jedovalo ho, že má na sebe plienky. Nieže by sa hanbil, ale nivočil ho ponižujúci stav bezmocnosti. Plienky pociťoval ako symbol, že sa z človeka stala troska. Po dvoch týždňoch v NÚSCH-u ho preložili na geriatriu na Kramároch.
Blízkosť smrti si nepripúšťal
Prevládala chuť žiť, v ktorej ho podržala rodina a sestričky, ktoré s ním cvičili do omrzenia. Bol zúfalý, lebo nevidel nijaké pokroky. Keď prišla návšteva, dali ho na kolieskové kreslo. Pri prepúšťaní odmietol sanitku. Doviezli ho na vozíku k dcérinmu autu, musel vstať a nasúkať sa na zadné sedadlá. Manželka mu doma vytvorila oporné body. S námahou sa premotával od jedného k druhému. Po mesiaci sa odvážil vyjsť z domu pred barak na lavičku. Bez pomoci urobil prvé štyri samostatné kroky tam a nazad. Suseda, ktorá vedela, čo prežil, mu zatlieskala z okna. Úplné víťazstvo bolo, keď sa odvážil ísť do obchodu, kde sa hotoval pred príhodou. Niektoré hlásky nedokázal vysloviť. V rozhovoroch s manželkou opakoval slová dovtedy, kým mu nerozumela. Jedna hlasivka bola mŕtva. Príčin mohlo byť viac. Prasknutá aorta mohla poškodiť nerv. Mohol si ju poškodiť sám, keď si vytrhoval intubačnú trubicu.
V robote boli ústretoví. Jeho reláciu Vec verejná reprízovali do konca roka. Čakali, že sa hlas upraví. V novom roku ju museli zrušiť. Keď navštívil kolegov, chválili ho: „Chvalabohu, že si na nohách,“ na druhej strane cítil, že ho ľutujú. Súcit, to bolo najmenej, čo potreboval. On, čo štyridsaťosem rokov hviezdil v rozhlase nemal hlas. Z hrdla mu vychádzal len škrekľavý tichý šepot. Keby ho tak počula pedantná strážkyňa slovenčiny Andrea Bugošová, ktorá roky cepovala redaktorov k správnej výslovnosti, alebo profesor Jozef Mistrík. Chlap, čo majstrovsky prerozprával vstup Slovenskej republiky do OSN v New Yorku alebo k slzám dojal poslucháčov vo vianočných Nočných dialógoch, keď viedol telefonické debaty s opustenými ľuďmi, bol hlasová troska. Keď sa začal vyrovnávať s tým, že ho stiahli hrobárovi z lopaty a šeptavé škriekanie je cena za život, zatelefonoval doktor Glonek, ktorý sa po troch mesiacoch zaujímal o svojho pacienta: „Ak s tým hlasom chcete niečo robiť, bolo by dobré, keby ste sa obrátili na môjho kamaráta doktora Miroslava Tedlu.“ Michal si o doktorovi Tedlovi zistil, že je odborník so skúsenosťami v zahraničí.
V ordinácii stretol mladého lekára. Vyžaroval z neho pokoj. Hovoril o dvoch riešeniach. Prvé: v anestézii by mu mohol napichnúť krk a do hlasivky dostať akúsi pastu, aby ju vyplnil. Funkciu síce nebude spĺňať ako predtým, ale mierne zmenený hlas sa vráti. Druhou možnosťou bolo v lokálnej anestézii narezať krk a pod hlasivku vložiť vložku, ktorá chorú hlasivku pritlačí k zdravej. Prvé riešenie sa lekárovi javilo ako najmenší zásah do organizmu. Takéto operácie robil v Anglicku a v Amerike. Zákrok v celkovej anestézii však neodporúčali lekári z NUS-ky, lebo bol pridlho v kóme. Mohol by ju urobiť za lokálneho umŕtvenia. Pri tom však bude treba počítať z nevypočítateľnými reakciami pacienta. Nebolo o čom rozmýšľať, Michal bez zaváhania súhlasil.
Koncom augusta 2017 ho doktor Tedla objednal na operáciu. Cez nos mu zaviedol kameru. Zvonka napichol dlhú zahnutú injekciu a na monitore pod dohľadom kamery našiel nefunkčnú hlasivku. Zákrok nebol bolestivý, ale dosť nepríjemný. Každú chvíľu musel prehĺtať či zakašľať a chorá hlasivka unikala pred koncom ihly. „Je to v poriadku, môžete ísť,“ povedal po pol hodine doktor Tedla. Vedľa čakala logopédka, ktorá si pred operáciou nahrávala jeho hlas. Michal vstal z kresla a povedal: „Ideme znovu skúšať?“ Michal utrpel šok. Namiesto tichého škrekotu počul svoj niekdajší hlas.
Logopédka nadšene zatlieskala
Bola to prvá operácia tohto typu, ktorú MUDr. Miroslav Tedla urobil na neuspatom pacientovi. Povedal Michalovi, že nástrek vydrží tak rok až rok a pol. Potom ho bude treba zopakovať. V rozhlase mu povedali: „Čo sa sťažuješ, veď máš hlas ako predtým,“ a ponúkali, že mu naplánujú reláciu. Keď sa Michal znovu postavil pred mikrofón, ani stáli poslucháči si neuvedomovali jemný rozdiel v hlase, ktorý cítil len on. V minulom roku mu udelili Cenu Romana Kaliského za prínos slovenskej žurnalistike. Pri preberaní myslel na kardiológa Ivana Gloneka a otorinolaryngológa Miroslava Tedlu, ktorí ho vrátili späť do plnohodnotného života.