Doktor Ladislav Košťál začínal na nitrianskej chirurgii. Mal tu skvelých učiteľov v primároch Štefanovi Fraštackom, Pavlovi Straussovi, Štefanovi Čongradym a Rudolfovi Miklášovi. V Nitre sa vtedy pretrhlo vrece s doničenými rukami. Bolo treba reparovať cievy, nervy a šľachy. Ruka začala mladého chirurga priťahovať. Počas štúdia nemal poriadnu možnosť naučiť sa všetko, čo o nej potreboval vedieť. Literatúra nestačila.Požiadal patológov: „Vážení, ak máte nejakú ruku, tak mi ju prihrajte. Zoberiem si to domov, kde si ju budem môcť po robote poriadne preštudovať.“
Bývali v robotníckom hoteli v izbičke s kuchynkou, predsienkou a sprchovacím kútom. Keď uložil dcéru spať, rozložil si veci na kuchynskom stolíku a znovu prepitvával nervové, cievne a svalové štruktúry. Manželka si na to zvykla.
Raz pred nemocnicou zastala šesťstotrojka. Vystúpil z nej zakladateľ plastickej chirurgie na Slovensku profesor Štefan Demjén. Laco o ňom počul, že praxoval u kráľov svetovej plastickej chirurgie Sirovi Archibaldovi MacIndovi či profesoroch Gilliesovi a Killnerovi. Teraz cestoval po Slovensku s otázkou:
„Potrebujem pružného, rozhodne rozmýšľajúceho mladého človeka, ktorý by potom robil u vás plastickú chirurgiu.“
Demjén chcel pripraviť plastických chirurgov pre oddelenia na celom Slovensku. Ladislav Košťál hovorí:
„Mal som to šťastie, že si vybral aj mňa a zlanáril ma na Kliniku pastickej chirurgie v Bratislave.“
Práve Demjén mu po čase povedal:
„Laco, ty budeš robiť ruku!”
Prípad Kata
Vo svete sa začalo hovoriť o replantáciách amputovaných končatín. Na Košťálovom operačnom stole sa objavila mladá žena Katka. Fabrická vŕtačka jej zachytila rukáv na montérkach a začala ho navíjať. Najprv jej dolámala lakťovú aj vretennú kosť, ktorá prepichla svalstvo a kožu. Kým stroj zastavili, vytrhol nešťastnici ruku od pleca. Z otvorenej zlomeniny predlaktia trčala zlomená vretenná kosť. Náraz o konštrukciu vŕtačky jej zlomil lícnu kosť a rebro. V literatúre sa neodporúčalo replantovať, ak bolo na amputovanom úde ďalšie poranenie. Žena bola mladá a plastický chirurg porušil tieto zásady. V prvej fáze sa rozhodol prišiť končatinu a zlomené predlaktie doriešiť, až keď bude jasné, že sa replantácia podarila.
Z roztriešteného pahýľa trčala pulzujúca hlavná tepna. Už nekrvácala. Upchala ju zátka zo zrazenej krvi. Vypreparovali ju smerom k pazuche. Opracovali jej koniec, zrevidovali vnútrajšok, prepláchli Ringrovým roztokom a zachytili ju gumičkovým klemom. Doktor Košťál ju zošil tesne pod pazuchovou jamkou.
Amputačný pahýľ a amputát zrezal celkom nahladko a odstránil drobné kúsky kostí a zvyšky pomliaždených svalov. Potom identifikovali tepny, žily, nervové štruktúry a svalové brušká na odtrhnutej časti končatiny a nasledovala práca na žilách, ktoré hlavnú tepnu sprevádzajú. Laco Košťál postupne začal odseparovávať nervy. Žiaľ, tie, ktoré viedli z tela, boli zväčša vytrhnuté z miešnych koreňov v chrbte.
Rameno ostalo kratšie, čo spôsobili vytvorené rovné plochy na amputačnom pahýli a amputáte. Nasledovala Küntscherova syntéza, keď klinom pospájali fragmenty ramennej kosti. Potom zošili opracované konce artérie.
V rane začali nasadzovať „buldogy“. Sú to väčšie klemy, kde je cez gumovú rúrku pretiahnutá gumová slučka na zaškrtenie ciev. Po ich uvoľnení nastal okamih pravdy. Pre Laca Kosťála to bol najkrajší okamih. Ruka, ktorá niekoľko hodín nedostávala výživu, sčervenela. Plocha v amputovanom mieste zružovela a začala krvácať. To sa prihlásili periférne žily, ktoré sa v zničenej svalovine nepodarilo objaviť. Až teraz ich mohli zaklemovať, pohľadať príslušné konce v tele pre postupné našívanie. Nebolo to jednoduché, lebo krvácali svaly, podkožie i koža.
Prišiel čas na zošívanie svalov. O desať dní zreparovali otvorenú zlomeninu predlaktia. V tom čase boli k dispozícii len hrubé kliny. Keď ich chceli skrátiť, museli si požičať pílku z kotolne. Ruku sa síce podarilo zachrániť, bola živá ale nefunkčná. Vytrhnuté nervy sa už nepodarilo nahradiť. Víťazstvo nebolo úplné, ale bola to prvá úspešná replantácia v republike a…
…tím doktora Košťála mal za sebou novú skúsenosť.
Potom v priebehu rokov nasledovali ďalšie replantácie. Ročne vyriešili šesť – sedem amputácií v rôznej výške od prstov až po rameno. Získané skúsenosti úročili 24. septembra 1986. Odpoludnia zatelefonovali na bratislavskú plastiku z novozámockej nemocnice, že posielajú kuriózny úraz.
Vrtuľa lietadla odsekla mladej žene ruku. K nehode došlo po vyhliadkovom lete na športovom lietadle. Eva si chcela skrátiť cestu, keď vstúpila do kotúča točiacej sa vrtule. Náraz ju zrazil na zem. V prvej chvíli nevedela, čo sa stalo, len z tvárí približujúcich sa ľudí vyčítala, že to muselo byť niečo hrozné. Videla, že ruka je preč i to, ako jej z rozťatého hrudníka tečie krv. Prekvapilo ju, že necíti nijakú bolesť.
Sanitka prišla neskôr. Keď v nemocnici videli, že z pleca trčí len kostný pahýľ, zaznel prvý ortieľ:
„Ruka je amputovaná. Ošetríme pahýľ!“
Eva sa kdesi dočítala o odťatej ruke, ktorú úspešne prišili moskovskí lekári. Prosila, či by ju tam nezaviezli, že to jej rodina zaplatí. Podobné myšlienky mal aj jej neskorší manžel. Riaditeľ nemocnice sa rozhodol, že ju prevezú do Bratislavy. Naložili ju do sanitky a ruku obložili ľadom. Na Partizánsku ju pri vedomí priviezli asi o šesť hodín po nehode.
Doktor Košťál mal pred sebou veľmi peknú ženu s devastujúcim úrazom. Oslovil ju:
„Z papierov viem, že ty si Eva. Ja som Laco Košťál. Ja ťa budem operovať.”
V tej chvíli si uvedomil, že niekedy treba hrať čistú hru a nezakryť pred pacientom pochybnosti. Treba to urobiť s úsmevom, ktorý dodáva človeku silu bojovať.
„Ale tú ruku nemusí tvoje vlastné telo chcieť.”
„Pán doktor, to moje telo ju bude chcieť!”
odvetila rázne.
Bolo na nej vidieť, že v inú alternatívu ani neverí. Ladislav Košťál nechcel jej vieru sklamať!
List vrtule odsekol ruku pod plecom a zasiahol prsník. Predlaktie, našťastie, zachytil len šikmo, takže ho celkom neodťal. Oproti prvej pacientke mali vlákienko, ktoré dávalo akú-takú nádej. Bol to rozdrvený nerv, ktorý akoby zázrakom spájal odťatú ruku s plecom. Napriek všetkým skúsenostiam ho neoddelili, aby ho znovu opracovali a spojili.
Oproti Kate mala Eva trochu šťastia. Vrtuľa preťala žily a svaly, ale ich nepomliaždila a nepotrhala. Odpadlo zložité a časovo náročné opracovávanie ich koncov.
Z pleca trčal ostrý výlomok ramennej kosti. Ten opracovali, natĺkli klin a pripojili naň amputát, čím ruku zastabilizovali. Potom nasledovali úkony, ktoré si overili pri predošlej replantácii. Táto trvala šesť hodín.
Po operácii ruka mohutne opuchla. Po skúsenostiach s Katou už dobre vedeli, že opuch je nevyhnutný. Doktor Košťál sa staral o Evu ako o oko v hlave. A ona verila jemu i sebe. Chirurg si spomína na to, že si dával veľký pozor, aby sa prebúdzala a zaspávala s jeho hlasom. Na štrnásty deň jej vybral stehy. Ruka sa prekvapivo dobre hojila. Pacientka bola navidomoči spokojnejšia. Odrazu prekvapila svojho lekára slovami:
„Pán doktor, ja ju cítim…“
Znelo to neskutočne. Prerušené nervy odumierajú. Reinervácia pokračuje asi milimeter za jeden deň. Za mesiac sú to tri centimetre a funkciu ruky strážia desiatky metrov nervov. Kto by uveril mladej žene, že niečo cíti, keď sa to priečilo všetkej lekárskej logike. Lacovi kolegovia chodili k nej ako na oferu. Dotýkali sa jej prstov a ona mala povedať, ktorý to je. Eva opakovala svoje.
„Experimentovať sa dá len v pitevni, ale tam ešte nič neožilo. Ak máte pred sebou problém a nepoznáte jeho riešenie, musíte hľadať a vymýšľať. Jeden problém sa dá riešiť rôznymi spôsobmi. Umenie spočíva v tom, že si vyberiem ten najlepší. Na to, aby som si ho dokázal vybrať, musím mať určité skúsenosti.
Pre plastickú chirurgiu musí mať človek určité danosti a navyše výtvarný talent, musí si vedieť veci predstaviť a musí mať schopnosť predvídať. Predvídanie nastupuje na základe skúseností a tie sa dajú získať len vyoperovanosťou. Treba operovať, operovať a operovať. “
MUDr. Ladislav Košťál
Vtedy k nej zavítal aj istý docent. Keď ju nedokázal presvedčiť, že si ruku necíti, tak jej aspoň povedal:
„Aj tak vám ju budeme musieť odrezať.“
V konečnom dôsledku mala Eva šťastie aj v tom, že poškodený nerv, ktorý spájal amputát s plecom, nechali, aj keď bol natiahnutý a jeho vlákna popretŕhané v rôznych výškach. Bol to síce malý rozdiel, ale zároveň veľké plus. Reinervácia rýchlo postupovala najskôr práve tu.
Netaktný docent sa mýlil
Dva týždne po replantácii nadobudla ruka perfektnú farbu.
Z poraneného prsníka Eve vybrali stehy. Po niekoľkých týždňoch odišla z nemocnice so zachránenou rukou, ktorú volala Dorota. Usilovne rehabilitovala. Tešila sa každému malému úspechu, o ktorom s nadšením informovala svojho lekára. Učila Dorotu okopávať záhradu, nútila ju vláčiť ťažké vedrá s vodou. Potom raz prišla a povedala:
„Pán doktor, som v druhom stave. Zvládnem to?“
„Samozrejme, Eva. Keď si zvládla toto, zvládneš všetko.“
Bolo to veľké víťazstvo plastického chirurga Ladislava Košťála a jeho snaživej pacientky, ktorej stále zdôrazňoval:
„Päťdesiat percent pre tvoje uzdravenie urobím ja, to ostatné ostáva na tebe.“
pripravil
Peter Valo
- Najkrajšia olympiáda s rodinnou atmosférou
- Handlovské Senior centrum počas leta pomôže s krátkodobou starostlivosťou o seniorov
- Vláda schválila nadstavbu Detskej fakultnej nemocnice Košice
- Na detskej psychiatrii v Prešove skončili po požití HHC aj deti
- V Nemocnici AGEL Košice-Šaca vykonali už viac než 4100 operácií štítnej žľazy