O sile a zdraví ruského človeka, alebo moja cesta po Rusku -

V auguste 2018 som vyšiel kaukazský Elbrus zo severnej strany a keď už som sa do tejto zbožňovanej, aj nenávidenej krajiny dostal, nenechal som si ujsť príležitosť a precestoval som aj mestá Volgograd, Jaroslavľ, Velikij Novgorod, Moskvu, či Piatigosrk. Došli mi niektoré súvislosti, prečo je ruský človek silný. Vnútorne, aj fyzicky.

Vrcholná slovanská pohostinnosť

Moskovčana Michala Kuznecova som spoznal vďaka túre v Slovenskom raji, zoznámil ma s ním náš spoločný kamarát.
– Pozor na neho, je to typický Rus! Je nezničiteľný, – smial sa Ivan, ktorý bol znova s ním.
– Včera si požičal bicykel a prešiel s ním osemdesiat kilometrov krížom cez Raj.
– Nezablúdil si? – spýtal som sa Moskovčana.
– Iba raz. Ale nič to, zobral som bicykel na plece a niesol som ho… Nie dlho, možno pätnásť minút.
Cez kriaky, húšťavy, pomedzi stromy a to aj s chorľavou nohou po autonehode, kedy pred rokmi Michal stál na obrubníku a mladý opitý Rus nezvládol šoférovanie a trafil ho na chodníku. Okamžitá operácia v malom meste nedopadla dobre, v Moskve opravili, čo sa dalo.

To však Miškovi nevadilo, aby sa s boľavým chodidlom s nami dostal do výšky 4850 metrov k Lencovým skalám pri aklimatizačnej túre na Elbrus. A práve tento priateľský a obetavý človek prichýlil mňa a kamaráta v jeho moskovskom byte a prevádzal ma na celej mojej ruskej púti. Ako hostitelia sú Rusi úžasní, dali by vám všetko, aj dieru v ponožke.

Neupratané dejiny, ale ani žiadna ťažoba duše národa

Rusi, ktorých som stretal na mojej ceste boli srdeční a otvorení. Radi sa rozprávajú, takže behom chvíľky vám vyložia svoje životy na tácku akoby vás poznali večnosť.

– Muž uže ležáť, umrel pred ôsmimi rokmi, – vravela mi pani Valentína ledabolo vo vlaku, v ktorom sme strávili viac ako jeden deň, keď sme sa z Moskvy presúvali na Kaukaz.

Obyčajní ľudia vojny nerobia, tie robia politici. Putin Rusom vrátil sebavedomie, ale čo sa deje okolo nich priveľa neriešia. Ruský človek je už stáročia naučený bez reptania prijímať všetok útlak, bôľ, ťažobu života. Keď som sa pýtal na Stalina, niekto poznamenal, že mu poslal deda do tábora, iný kladne skonštatoval, že vyhral vojnu. Nemajú upratané dejiny, a tak v Rusku nie je problém kúpiť magnetku Stalina, Napoleona, či iného dobyvateľa, ktorý ich národu ublížil. „Proste to tak bolo a hotovo.“

Na dovolenku bez komfortu

Pri presune džípom do prvého tábora pod Elbrusom mi staršia pani, ktorá sedela vpredu, vysvetľovala, že s kamarátkou sem idú na dovolenku, improvizovaná labilná lávka cez rieku spevnená plastovými sťahovačkami ju evidentne netankovala. Táto šesťdesiatdvaročná učiteľka tu bola aj minulý rok, páčilo sa jej, a tak si pobyt prišla zopakovať. Na týždeň, dva, podľa toho, aké bude počasie. Do stanu! Do výšky dvetisícosemsto metrov! Ktorá Slovenka v tomto veku si ľahne na Gerlach a nazve to dovolenkou?!?

Presný opak rýchlo zbohatnutých Rusov, ktorých je možné stretnúť na all inclusive dovolenke napríklad v Egypte, či vo Vietname. V našom alpinistickom tábore Džilisu sa nachádzalo malé jazierko veľké asi tri krát tri metre, ktoré každý rok vzniká topením sa ľadu z ľadovcov. Obsahovalo vysoký obsah striebra a malo teplotu asi päť stupňov, čím sa okamžite stalo lákadlom pre všetkých Rusov, ktorí do neho skákali aj šípky. Otužovanie milujem, ale do hladiny s výškou meter stačí skočiť panáka, na toľko si svoju chrbticu zasa vážim.

Kaukazské liečivé pramene v tábore Adolsu.

Vo vedľajšom, komerčnom tábore Adolsu, ktorý bol určený pre verejnosť, sa zasa nachádzal teplý prameň. Poprosím, nepredstavujte si Piešťany, či nejaké iné naše slovenské kultúrne a pekné kúpele, ale dve oddelené kaluže vo veľkosti asi štyri krát tri metre – jedna pre ženy, druhá pre mužov. Druhou atrakciou kempu, ktorý vizuálne pripomínal utečenecký tábor z pásma Gazy (automobily pamätajúce Sovietsky zväz, stany a karavany historického dátumu výroby, žiadna reštaurácia, či bufety, ani len sprchy, ako toalety pár plastových prenosných búdok a to všetko asi pre päťsto „dovolenkárov“), bola hadica, z ktorej tiekla iná liečivá voda.

Domáci sa na mne, Západniarovi, smiali a posmeľovali ma, aby som si s ňou omyl oči, vraj lieči. Tieto dva hity domácim stačili, aby sa sem doteperili a strávili tu týždeň-dva oddychu. Po okolitých nádherných kaukazských kopcoch húfne neliezli, turistika im nebola až tak blízka, na to sme tam prišli my, dvaja Slováci, ktorých sprevádzal Moskovčan Michal.

Na Elbrus zo severu

Možno ste vyšli Elbrus a nič z tohto sa vám nevyjavuje. Je to preto, že my sme sa ho s kamarátom Radkom z Brezna rozhodli zdolať zo severnej, nekomerčnej strany. Tu nenájdete vyhrievané reštaurácie, lyžiarske vleky a ani ratrak vás nedopraví do výšky päťtisíc metrov, ako je to na južnej strane, z ktorej zdolá Elbrus 99% alpinistov. To sa už dostávam k nášmu ruskému dvadsaťsedemročnému sprievodcovi Stasovi, ktorý nás viedol na vrchol. To bol ďalší živý stret s nezastaviteľným, zdravím a silou tryskajúcim ruským človekom, ktorý sa neopieral o prepychovú a modernú výstroj, ale o svoju vnútornú silu a výbornú kondíciu tela.

Keď som si o druhej v noci nasadzoval na turistické topánky ťažké železné mačky a pozeral na chrbát ľadovca, kde už s čelovkami vytvárali skupiny, ktoré vyrazili skôr, fiktívne svietiace húsenice, sám seba som sa spýtal: „Preboha, čo tu robím?!?“ Našťastie nás ukotvil Stas: „Super, je len mínus pätnásť stupňov, ani veľa nefúka.“

Kocháme sa výhľadom na kaukazský dvojchrbát (4 850 m).

Keby ste mi povedali, že všetkých predbehneme, neuverím vám. Pri každej zastávke, kedy Stas zastavil na vydýchanie, lietali vo vzduchu slovenské výrazy, ktorými my Slováci vieme opísať totálne všetko, ale hlavne pohlavné orgány. Prikrmovali sme ich s Radkom aj výrazmi z biológie, lebo ten ruský blázon zastavoval iba raz za hodinu! Veď keď brázdim Fatru, Malé, či Vysoké Tatry, zastavujem každých desať minút, pokochať sa, vydýchať, ale nie, tento šialenec, ktorého otec brával na túry už ako šesťnásťročného do Nepálu a v ten deň s nami vyšiel Elbrus po šestnástykrát, proste nevedel pochopiť, o čo ho to vlastne žiadame.

Voda vytekajúca z hadice v tábore Adolsu vraj ozdravuje oči.

Čerešničkou na torte tejto viac ako osemhodinovej túry smerom nahor bolo stretnutie s ďalším Rusom, ktorý sa prechádzal na vrchole a keď nás zbadal, celý naradostený k nám šiel, aby s pokojom mnícha vyslovil akoby tam bol na hubačke: „Konečne niekto ide. Bol som tu prvý a už som tu polhodinu sám.“

Rusi sú blázni. Nepoznajú hranice, lebo čím väčšia bieda, nedostatok a ťažšie podmienky, tým väčšia sila sa zobudí v človeku. Ja to stále hovorím, konzum a stres nás zabíja. Ozaj, tento detský vtip poznáte? Idú dve stíhačky a jedna nestíha. To len na margo náhlenia sa a stresu, ktorý moderného človeka ničí zvnútra. No v Rusku panovala menšia taktovacia rýchlosť, nik sa nikam až tak nehnal, nikde vás nesledovali kamery a do očí vám nebili desiatky zákazov a červených tabúľ, aké som videl napríklad v Hongkongu, alebo v západnej Európe, ktorá vrství jeden zákon na druhý, čím sa človek civilizovaný kuklí sám do seba a je luhaný, že je to kvôli jeho bezpečnosti.

Ale na druhej strane je Putinova ruka tvrdá, to tu nemôžem opomenúť. Stačí, aby si ho nejaký novinár zobral do zameriavača a môže sa mu stať, že natrafí na chuligánov, ktorí mu polámu nohy. „Och, aká náhoda.“ Tak aj na Červenom námestí trinásť dní neskôr, ako som sa po ňom „gúľal“, zadržali troch účastníkov spomienkovej akcie na päťdesiat rokov starý protest takzvaných „ôsmich statočných“ proti invázii do Česko-Slovenska v auguste 1968.

Medzi zadržanými bol aj aktivista za ľudské práva Sergej Šarov-Delone, synovec básnika a účastníka protestu v roku 1968 Vadima Deloneho, politik Leonid Gozman a Anna Krasovická, vnučka ďalšej účastníčky päťdesiat rokov starej demonštrácie Natalie Gorbanevskej. Gozman so Šarovom-Delonom skončili vo väzbe po tom, čo sa pokúsili rozvinúť transparent Za vašu a našu slobodu. Práve toto heslo použilo 25. augusta 1968 osem ľudí protestujúcich proti vojenskému zásahu Varšavskej zmluvy v Česko-Slovensku.

Vtedy demonštrantov z Červeného námestia odsúdili na väzenie alebo na pobyt v psychiatrickej liečebni. Ich odvážny čin im zmenil životy, mnohí z nich potom zo Sovietskeho zväzu emigrovali. O päťdesiat rokov neskôr sa to skončilo „len“ pokutou okolo tristo eur na osobu. Keď som sa na tanky v našich uliciach pýtal Rusov počas mojej cesty, iba kývli plecami a odvetili, že Brežnev bol fajn prezident, že sa rád bozkával, kým Jeľcin bol ožran a predal by Amerike všetko a Gorbačov zasa rozbil veľkú Rus. Viac to nekomentovali.

Mocná ruská žena a odchádzajúci alkoholizmus

Mal som šancu sledovať nemálo partnerských vzťahov, ale takmer vo všetkých panoval matriarchát. Ruské manželky si okamžite upratovali svojich mužov, boli prísne, taktovku rodiny držali pevne v rukách. Možno je to následok alkoholizmu zo socialistických čias, kedy to asi inak nešlo a ak chceli niečo z chlapa mať, museli byť takéto. Miško sám mi potvrdil zhubné pitie, spomenul aj legendárnu „ruskú trojku“, kedy sa Rusi pri návrate z práce domov spájali do trojíc, a to bez toho, aby sa poznali. Proste človek zdvihol ruku, na ktorej zdvihol dva prsty, čím verejnosti odkazoval: „Hľadám ešte dvoch do partie.“ Ak chýbal už len jeden, dvíhal sa jeden prst. Keď už boli traja, spoločne si kúpili pollitrovku vodky, vypili ju, podľa chuti aj druhú a rozišli sa domov.

Toto všetko je minulosť, mladí Rusi neholdujú alkoholu, nechcú dopadnúť deštruktívne, ako ich otcovia. Radi si dajú kvalitné vínko, alebo načapujú do plasťáka nejaké chutné domáce pivo, lebo malých pivovaríkov sa v Rusi vyrojilo mnoho, ale neožerú sa pod stôl. Zvyk pitia v kuchyni však zostal, takže bar, či piváreň tak ľahko na ulici nenájdete. Miško mi však opisoval, že nejeden Rus bojuje so svojou závislosťou a štát mu už nevie v tejto patálii až tak pomôcť, a ak nemá peniaze na liečenie, je to pre neho veľmi ťažké. Tak som aj pri putovaní videl mnoho zdravotných a rekreačných zariadení, ktoré za čias komunizmu slúžili ľudu, no teraz chátrajú.

Záver? Ľudia, mestá a krajina je nádherná. Ruský človek a vzdialenosti, rozmery a ich ponímanie priestoru je pre malého Slováčika neraz nepochopiteľné. Sú vnútorne nesmierne silní, neriešia minulosť ani budúcnosť, mrštne sa prispôsobujú zmene podmienok, čo ich robí flexibilnejšími.

Možno si to ani neuvedomujú, ale takto je ich psychohygiena na vysokej úrovni, no dosahujú ju prirodzenou cestou, nie lektorsky. Sú viac nastavení na riešenie problémov, akoby si možno vedeli užiť šťastie, čo ich robí nezlomnými. Mnohí z nich stále žijú na vidieku, kde sa musia ometať o svoju obživu, čo im prináša bočný produkt večného liečivého pohybu. Keďže ľudský organizmus nie je nastavený na večný nadbytok, konzum ich ešte neničí. Možno sa klamem, ale čosi mi šepká, že som trošku pochopil, prečo ich nikdy žiaden dobyvateľ nepokoril – ani Napoleon, ani Hitler. Vedia sa zomknúť, neoslabujú sa zvnútra, veci prijímajú ako prichádzajú, neprekvapí ich žiadna hrozba. Gulagy, strádanie, vojna, alebo útlak systému – to všetko je vďaka rodom v nich. A oni dobre vedia, že to všetko prežili.

Pavel „Hirax“ Baričák.
_{Článok autora je inšpirovaný zážitkami, zachytenými v jeho knihe
Rusko. Zbožňované, aj zatracované (vyd. HladoHlas, 2019)
a bol napísaný exkluzívne pre Lekárske noviny}^.