Otec boja proti tuberkulóze -

S Petrom Valom po prezentácii knižky Odchádzam s Hippokratom.

Pred desiatimi rokmi nás opustila jedna z najvýznamnejších osobností slovenskej medicíny, ktorá zviedla mimoriadne úspešný boj proti tuberkulóze, profesor MUDr. Karol Virsík, DrSc. Jeho prvoradým cieľom bola pomoc chorému človeku. V jeho záujme tvrdil: „Nik ma nepresvedčí, že zdravie je tovar ako každý iný a spolu so starým gréckym učiteľom lekárov si myslím, že by sa nemalo šetriť, keď ide o zdravie.“

Karol Virsík sa narodil v Malackách za cisára pána 21. augusta 1915. Jeho otec bol bankový úradník, ale rodina žila na hranici „finančných suchôt“. Keď chcel Karolov otec poslať deti na štúdiá, musel si vypomáhať sprostredkovaním predaja uhlia. Najmladšiemu Karolovi pomohol o sedem rokov starší brat Július, ktorý sa najprv postaral o to, aby ho prijali na bratislavskú reálku a neskôr zariadil jeho prestup na Masarykovo gymnázium. Karol spolu s pátrom Osvaldom založil v Malackách skauting. Pri letných táboroch pochytil od okresného lekára MUDr. J. Straku základy prvej pomoci. Tu sa začala kryštalizovať jeho celoživotná láska k chorému či poranenému človeku. Karol chcel študovať medicínu, no otec trval na tom, aby sa zamestnal. Vtedy vstúpil do sporu brat Július, ktorý vyhlásil, že výdaje na bratovo štúdium bude platiť on.

Žiak profesora Churu

Počas štúdia medicíny Karol Virsík obdivoval koncepčne mysliace lekárske osobnosti, akou bol profesor Alojz Ján Chura. Zakladateľ slovenského detského lekárstva (pediatrie) mal bohaté skúsenosti zo zahraničia. Mladého študenta zaujal svojimi koncepčnými riešeniami, ako bolo systematické očkovanie proti záškrtu alebo založenie liečebného ústavu detskej tuberkulózy v Lučivnej, či zdravotného zariadenia pre telesne postihnuté deti v Bratislave pri Červenom moste. Pri Churovi pochopil význam prevencie a súvislosť ochorenia a liečby so sociálnym zázemím chorého.

Keď som si urobil svoju robotu a priniesli mi dieťa, ktorému mína odtrhla ruku, tak som urobil len to, čo mi prikazovala Hippokratova prísaha.

Karol Virsík skončil štúdium, keď sa nad Európou sťahovali vojnové mraky. So spolužiakmi na internáte Svoradov privítal vyhlásenie prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939. Keď ju po pár dňoch prepadli na východe maďarské vojská, dostal povolávací rozkaz. Neskôr ho poslali na východný front. Spolu so skvelým chirurgom Šimonom Omaníkom robili celých deväť mesiacov zázraky. Vo frontových podmienkach sterilizovali v hrdzavom lavóre zopár skalpelov. Operácie bežali jedna za druhou a rany sa zázračne hojili. Pričom stihli pomáhať aj ukrajinským civilistom. Preto ho v Majkope pozvali na nemecké veliteľstvo. Zaviedli ho do miestnosti, kde sedelo za stolom niekoľko dôstojníkov. Dôstojník v uniforme SS ho obvinil, že demonštratívne pomáha domácemu obyvateľstvu.

„Čo to znamená, demonštratívne?“ odsekol Virsík.

„Netancovali sme s nimi, ani nespievali. Sú to chudáci, ktorí za nič nemôžu. Keď som si urobil svoju robotu a priniesli mi dieťa, ktorému mína odtrhla ruku, tak som urobil len to, čo mi prikazovala Hippokratova prísaha.“

Potom sa obrátil na nemeckého generála s lekárskymi výložkami:
„Pán generál, vy ste v Nemecku neprisahali na Hippokrata? Ja tú prísahu dodržím, aj keď sa to niekomu nepáči.“

S ošetrovateľom Žuborom na východnom fronte.

Generál s lekárskymi výložkami neodpovedal. Asi mu to ako lekárovi bolo trápne. Esesák vstal a vyštekol, že ak mieni takto ďalej pokračovať, tak zariadi, aby šiel rovno do prvej línie, a odišiel. Generál s lekárskymi výložkami mávol rukou a povedal: „Scheissdreck.“ Tým vyjadril všetko, čo si myslelo veľa vojakov Wehrmachtu o vodcovskej sile, ktorú si vo vojsku uzurpovali esesáci.

Karol si z frontu priniesol obrovské skúsenosti a denník, ktorý sa neskôr stal základom autobiografického románu. Vari nikdy nezabudnem na chvíľu, keď ma v Klube spisovateľov oslovil priateľ spisovateľ Ladislav Ťažký, či by som nepomohol profesorovi Virsíkovi napísať životopisný román. Vďaka tomu som sa ešte viac zblížil s pánom profesorom a počas poldruharočnej spolupráce na románe Odchádzam s Hippokratom som mal tú česť prežiť život jedného z najhodnotnejších Slovákov, ktorým Karol Virsík nesporne navždy ostane.

TBC – celoživotný protivník

Po návrate z frontu nastúpil ako bezplatný externý lekár za byt a stravu k prednostovi I. internej kliniky Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity profesorovi MUDr. Emanuelovi Filovi. Odtiaľ prešiel na infekčné oddelenie. Po návrate nastúpil na I. internú kliniku Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity, odkiaľ prešiel na infekčné oddelenie k docentovi Kollárovi. Hlavným problémom bol postrach tej doby – tuberkulóza. Aj preto sa tomuto oddeleniu iní lekári vyhýbali. V tom čase bol jedinou účinnou metódou „umelý pneumotorax“, ktorý sa Virsík naučil aplikovať od docenta Kollára. Pri zákroku prepichol pohrudnicu. Medzi ňu a popľúcnicu natlačil vzduch. Na mieste, kde bola kaverna, sa vytvoril vzduchový vankúš, ktorý zatlačil na ložisko. Jeho steny sa zlepili. Kaverna sa uzatvorila a začala sa hojiť.

Zákrok si vyžadoval veľkú zručnosť. Mohlo sa totiž stať, že lekár prepichol aj popľúcnicu, dostal sa do žily a nasledovala embólia. V tých časoch sa v štatistikách na päťsto pneumoterapeutických zákrokov vykazovala jedna embólia. Virsík vo svojej štúdii neuviedol ani jednu.
„To sa nedá uveriť,“ vyskočil na neho profesor Dérer.
„Napíšte tam aspoň dve embólie!“
„Nemôžem,“ odvetil Virsík.
„Prečo?“ Nechápal Dérer.
„Lebo to nie je pravda.“

Po Kollárovom odchode Virsík prevzal vedenie kliniky a začal riešiť vysoký výskyt tuberkulózy medzi vysokoškolákmi. Po odchode docenta Kollára poverili vedením nepopulárneho oddelenia Karola Virsíka. Na fronte si vycibril schopnosť improvizácie. Od profesora Churu sa naučil koncepčnému riešeniu problémov. To boli základy pre jeho úspešný boj s touto nebezpečnou infekčnou chorobou.

Tuberkulózou boli premorení najmä vysokoškoláci. Virsík usúdil, že najúčinnejšou formou boja bude prevencia a včasné zistenie ochorení. Na rektorátoch presadil, že všetci študenti museli každoročne absolvovať vyšetrenie. Bez pečiatky od lekára ich nezapísali do ďalšieho ročníka. Vďaka prevencii a včasnej liečbe nárast ochorení začal klesať a ich rozširovanie sa postupne zastavilo. Na študentskej vzorke už v časoch prvej Slovenskej republiky otestoval a vytvoril funkčný systém, ktorým sa po vojne podarilo temer zlikvidovať túto chorobu.

Budovanie ústavu

Na medickej fakulte prebehli po vojne politické čistky, počas ktorých “vyhnali” viacerých profesorov. Medzi nimi aj profesora Churu. Nie je bez zaujímavosti, že papaláši, ktorí ho vyhodili, chodili potom za profesorom s chorými deťmi do Trenčína. Po vojne sa obracali kabáty. Lekári, ktorí sa počas prvej Slovenskej republiky vďaka vplyvným známostiam vykrútili z východného frontu, sa teraz pričinili o to, aby zo školy vyletel aj Karol Virsík, len za to, že dostal povolávací rozkaz. Zamietli mu aj žiadosť o súkromnú prax lekára pre tuberkulózu. Vtedajší mocipáni museli nakoniec toto rozhodnutie zmeniť, lebo z ich pätolizačov a Virsíkových nepriateľov sa nechcel nikto stretávať denne s touto nebezpečnou infekčnou chorobou.
Karol Virsík v Bratislave začal s bojom proti tuberkulóze v povestných „cholerabarákoch”.

Neskôr mu v roku 1952 ponúkli novú príležitosť. Dali mu k dispozícii kláštor v Podunajských Biskupiciach. Bola to stará barabizňa bez vodovodu a kanalizácie. V čase dažďov zaplavili park a chodníky splašky zo žúmp. Tu mal vytvoriť Tuberkulózny dispenzár. Iný by po takejto ponuke ušiel. Večný optimista Karol Virsík s úsmevom hovorieval: „Keď mi chceli ublížiť, netušili, že mi robia dobre.“ Každá prekážka len zmobilizovala jeho úsilie. V starom kláštore dokázal, že nikdy neprestal byť frontovým lekárom. V bojových podmienkach doslova „za pochodu“ vybudoval z ničoho jednu z najlepších slovenských nemocníc. Postupne pristavoval oddelenia, kde mohli na vysokej úrovni riešiť všetky problémy pacientov s tuberkulózou a inými pľúcnymi chorobami.

So svojimi lekármi v Podunajských Biskupiciach.

V Lehniciach vybudoval Ústav pre dlhodobo chorých starých ľudí a v Lipnici pracovisko pre deti tuberkulóznych matiek. Z provizórneho zariadenia so sedemdesiatimi lôžkami vytvoril Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Od roku 1952 zastával funkciu krajského ftizeológa, od roku 1954 funkciu hlavného odborníka pre tuberkulózu pri Povereníctve, neskôr pri Ministerstve zdravotníctva ČSSR. V roku 1955 bol menovaný za vedúceho celoštátnej Katedry tuberkulózy Ústavu pre doškoľovanie lekárov v Trenčíne. V roku 1964 obhájil habilitačnú prácu na tému Vývoj boja proti tuberkulóze v ČSSR a na Slovensku a jeho odraz vo vývoji a možnosti ovplyvnenia vzniku a trvania pracovnej neschopnosti pri tuberkulóze a vymenovali ho za docenta. V roku 1968 získal hodnosť doktora lekárskych vied. Jeho zásluhou prebehol na Slovensku rozsiahly protituberkulózny program, ktorý minimalizoval výskyt tejto rozšírenej choroby.

V rokoch 1969–1973 bol prvým podpredsedom Slovenskej lekárskej spoločnosti. Bol predsedom Slovenskej pneumologicko-ftizeologickej spoločnosti. Uverejnil viac ako 260 odborných prác v domácej a zahraničnej literatúre, je autorom alebo spoluautorom dvadsaťjeden knižných publikácií. Z podunajskobiskupickej nemocnice neskôr vznikol Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb. Vo Virsíkovej nemocnici vládla rodinná atmosféra. Riaditeľ bol prajným manažérom lekárskych osudov. Napriek „železnej opone“, ktorá oddeľovala od zvyšku sveta krajiny sovietskeho bloku, vytváral pre svojich lekárov cestičky, aby sa mohli zoznámiť s najnovšími svetovými objavmi.

Množstvo prvenstiev

Riaditeľ Virsík hovorieval svojim doktorom: „Bežte dopredu a robte! Keď bude treba, my peniaze nájdeme. Len vy musíte byť prví!“ A vždy splnil, čo prisľúbil. Tak sa v Podunajských Biskupiciach objavili nové prístroje, aké v iných nemocniciach ešte nemali. Práve vo Virsíkovom špitáli sa zrodili základy nového odboru – klinickej epidemiológie, ako aj štúdia ochorení prenášaných zo zvierat (zoonózy) na ľudí.

Na biskupickej chirurgii predviedol v roku 1964 primár MUDr. Štefan Dobrota prvú mediastinoskopiu. Primár Milan Obšitník začal ako prvý v bývalom Československu litotripsiou odstraňovať obličkové kamene. V roku 1991 sa tu uskutočnila prvá laparoskopická operácia žlčníka na pôde Č-SFR. V roku 1992 tu urobili prvú videotorakoskopickú resekciu pľúc a v roku 1994 prvú videotorakoskopickú resekciu tymómu. Neskôr tu primár Svetozár Haruštiak, v spolupráci s anesteziológom Karolom Káligom, ako prví uplatnili vysokofrekvenčnú dýzovú ventiláciu pri resekciách trachey. V Podunajských Biskupiciach sa urobil kus poctivej práce, ktorá pohla naše zdravotníctvo dopredu.

Nebezpečný agent Vatikánu

Centrom lekárskeho záujmu Karola Virsíka zostával chorý. Tu nerozhodovalo postavenie ani politická príslušnosť. Riaditeľ nemocnice liečil v tej istej izbe otca šéfa komunistickej strany Alexandra Dubčeka, ako aj disidenta a neskoršieho kardinála J. CH. Korca. Profesor Virsík dokázal zmeniť aj osud týraného slepého chlapca, ktorého náhodne stretol na ulici… Karol Virsík vedel pre svoje dielo získavať a spájať ľudí. Tí vplyvnejší neraz výrazne pomohli k rozvoju jeho nemocnice. Úspechy plodili závisť. Pohon na Virsíka pokračoval. Kým ho jedni vysokopostavení komunisti chceli zničiť, iní, čo verili v jeho kvality, urobili všetko pre jeho zotrvanie vo funkcii. Ich pozícia bola taká silná, že svojho riaditeľa ochránili, aj keď mu emigrovali deti. Jeden z jeho úhlavných nepriateľov, ideologický tajomník Ľudovít Pezlár, ktorého volali „veľký inkvizítor“, napísal do Virsíkových dokumentov: „Nebezpečný agent Vatikánu“ a pričinil sa o to, aby nemohol získať profesúru. Tú mohol Karol Virsík dostať až po politickej zmene v roku 1989.

So synom Petrom, ktorý mu zafinancoval autobiografický román Odchádzam s Hippokratom.

S prof. Svetozárom Haruštiakom a prof. Michalom Valentom.

Odišiel s Hippokratom

Profesorovi Virsíkovi sa podarilo takmer zlikvidovať tuberkulózu. Z ničoho vybudoval skvelú nemocnicu. Sám hovoril, že hlavnou strojkyňou tohto zázraku bola jeho manželka Nittuška. Kým sa on naplno venoval práci, ona „utiahla“ rodinu so štyrmi deťmi a ešte mu pomáhala pri prekladoch cudzojazyčných odborných textov. Karol Virsík dlho pôsobil ako hlavný odborník pre ftizeológiu a pneumológiu. Neskôr sa sústredil na problematiku geriatrie. Od roku 1982 zastával funkciu hlavného odborníka na problematiku geriatrie. Profesor neprestal študovať ani po odchode do dôchodku a roky robil vo svojej nemocnici šéfa etickej komisie. Veľmi ťažko niesol, keď začali z jeho nemocnice postupne ukrajovať reformátorskí ministri.

Jeho Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb zrušili v čase, keď sa začalo hovoriť o výstavbe pavilónu pre transplantáciu pľúc. Z ministerstva zdravotníctva sa stále viac razila Zajacom nanucovaná tendencia, aby sa z chorého človeka stal klient. Profesor s rozhorčením hovoril, že sa za týmto slovom skrýva zvrátená filozofia prístupu k chorému človekovi. Uzdravený klient prestane prinášať peniaze, preto ho treba liečiť čo najdlhšie. Profesorovi Karolovi Virsíkovi udelil 1. januára 2003 prezident republiky Rudolf Schuster Pribinov kríž I. triedy. Skvelý lekár a vynikajúci človek nás opustil 21. decembra 2009.

Príbeh profesora Virsíka uverejňujeme v dobe, keď sa znovu rozrastá tuberkulóza, ktorú on svojho času temer vykorenil.

pripravil
Peter Valo