Nedožité 105. narodeniny profesora Karol Virsíka -

MUDr. Karol Virsík, DrSc. (1915–2009)

Vbehu života si rýchlosť plynutia času nestačíme reálne uvedomovať. Dejinné premeny a výkyvy dosahované v intelektuálnej sfére sa asi viac pripomínajú, ako oslavujú. Musíme byť hrdí, že si môžeme pripomenúť obrovské skutky intelektuálov a súčasne byť pyšní na to, že sme ubehnutý čas naplnili skutkami. V tomto roku si s úctou a vďakou spomíname na vzácneho muža, vzorného lekára Slováka, ftizeológa Karola Virsíka.

Pochádzal zo skromných hmotných pomerov – ale harmonických, katolíckych rodinných vzťahov. Rodák z Malaciek, celý svoj odborný život sa venoval aktívnej práci na znižovaní až likvidovaní tuberkulózy a ostatných ochorení respiračného systému. Venoval sa tiež organizácii geriatrickej služby na Slovensku. Narodil sa 25. augusta 1915, mal piatich súrodencov. Do večnosti odišiel 21. 12. 2009. Promovaný bol v roku 1939 na LF SU v Bratislave. Nastúpil na vojenskú prezenčnú službu, ktorá trvala až štyri roky.

Po skončení vojenskej služby a po návrate z Východného frontu 1. januára 1943 nastúpil pracovať ako nehonorovaný lekár v Internej klinike LF SU, v jej Infekčnom oddelení v Bratislave, k profesorovi Emanuelovi Filovi. Potom pôsobil v Nemocnici na Školskej ulici spolu s doktorom Jánom Mariányim (1917–2003) vyšetrovali, liečili, ošetrovali pacientov, aplikovali pneumotorax postihnutým Tbc.

Neskôr sa stal primárom Kliniky tuberkulózy LF SU u profesorky Štúrovej – Kuklovej (1893–1977) v Bratislave na Bazovej ulici (Švédske baráky – asanovali). V roku 1952 KNV Bratislava poverili primára Karola Virsíka zriadením a vybudovaním Krajského ústavu tuberkulózy v bývalom Kláštore sestier Svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach.

Pustil sa do budovania moderného zariadenia za veľmi primitívnych podmienok – nebolo vody, kanalizácie, len lokálne kúrenie a pod. Primár Virsík, riaditeľ ústavu sa s vehemenciou jemu vlastnou pustil do náročnej práce. Vydržal, pracoval 20 hodín denne, mal šťastie na spolupracovníkov, pochopenie nadriadených pracovníkov na KNV. Podarilo sa mu splniť úlohu, ktorou bol poverený. Dokázal zázraky a trpezlivo po rokoch vybudoval zariadenie na vysokej odbornej úrovni, bolo vzorom v boji proti Tbc.

Inštitúcia sa stala Národným ústavom tuberkulózy a respiračných chorôb v Slovensku. Postupne vybudovali oddelenie tuberkulózy a respiračných chorôb, chirurgické, urologické, gynekologicko-pôrodnícke, pediatrické, geriatrické oddelenie, centrálne laboratórium, imunológiu, stomatológiu. Poliklinické odborné ambulancie a všetko, čo takýto ústav pre svoj správny chod potreboval. Získali pracovisko PTG, Oddelenie cystickej fibrózy jediné na Slovensku. Podarilo sa nevyhovujúce budovy prestaviť, dobudovať, nové postaviť, realizovať vodovod, kanalizáciu, centrálnu práčovňu, kuchyňu a ostatné príslušenstvá.

Jubilant intenzívne pracoval, okrem liečebno–preventívnej práci sa venoval pedagogicko-výchovnej, vedeckovýskumnej, organizačnej činnosti. Publikoval, prednášal na medzinárodných a svetových fórach. Uverejnil viac ako 260 vedecko-odborných prác v domácej a zahraničnej literatúre. Bol autorom a spoluautorom 21 knižných publikácií.

V roku 1964 habilitoval prácou „Vývoj boja proti tuberkulóze v ČSSR a v Slovensku a jeho odraz vo vývoji a možnosti ovplyvnenia vzniku a trvania pracovnej neschopnosti pri tuberkulóze“, bol menovaný za docenta. V roku 1968 prácou „Otázka eliminácie tuberkulózy na Slovensku“ získal doktorát lekárskych vied. Napriek peripetiám a nepriazni spoločnosti dosiahol titul univerzitného profesora až v roku 1992, aj na návrh Rehabilitačnej komisie.

Po zriadení Školského strediska Povereníctva SNR pre zdravotníctvo pre doškoľovanie lekárov v roku 1953 sa stal vedúcim Katedry ftizeológie. Neskôr bol vedúci celoštátnej Katedry ftizeológie ÚDL v Prahe. Do roku 1976 skúšal špecializačné atestácie z ftizeológie aj lekárov z Česka. Bol vedúci celoštátneho výskumu, ktorý úspešne oponovali a obhájili. Získali najvyššie ocenenie a odmeny. Cenu ministra zdravotníctva a Cenu predsedu Komisie pre vedecko-technický rozvoj.

Podunajské Biskupice sa stali vyhľadávaným pracoviskom zahraničnými expertmi pre Tbc. Chodili do NÚTRCH na študijné pobyty a overovali si dosahované úspechy.

Profesor Virsík bol funkcionár Slovenskej lekárskej spoločnosti, predseda Slovenskej pneumologicko-ftizeologickej spoločnosti. Čestným členom zahraničných odborných spoločností. Bol krajským a celoštátnym hlavným odborníkom pre ftizeológiu. Od roku 1982 odborne usmerňoval vo funkcii hlavného odborníka a predsedu Odbornej spoločnosti SLS aj problematiku geriatrie.

Za svoju všestrannú obetavú a úspešnú prácu získal mnohé vyznamenania, ocenenia a uznania. Tajomník ÚV KSS Pezlár docenta Virsíka vyhlásil za „špióna Vatikánu“. V roku 1965 dostal Rad práce za úspechy v boji o likvidáciu tuberkulózy ako choroby s hromadným výskytom. V roku 2003 mu prezident SR udelil Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj medicíny. Jubilejnú medailu SZU za angažovanosť v postgraduálnom vzdelávaní zdravotníckych pracovníkov získal pri 50. výročí tejto inštitúcie.

V roku 1995 Mestské zastupiteľstvo hl. m. Bratislavy udelilo profesorovi Virsíkovi, doktorovi vied, Čestné občianstvo hlavného mesta za celoživotné dielo, významne prispieval k rozvoju zdravotníctva v Bratislave. Jubilant s manželkou PhDr. Annou, rod. Tulisovou (1921–2000) vychovali troch synov a jednu dcéru, všetci emigrovali na Západ. Dcéra predčasne opustila tento svet. Manželka bola profesorovi veľkou pomocníčkou a oporou, prežívala s ním všetky radostné i bolestné rodinné udalosti. Bola asistentkou na katedre jazykov Doškoľovacej inštitúcie.

Profesor Virsík bol užitočný celým svojím životom, pomáhal všade a každému. Čestný muž v pravom slova zmysle, nepriateľ chvastúnstva a nepravdy. Pre tieto jeho charakterové a povahové vlastnosti, kto ho poznal mal ho rád a vážil si ho. Húževnatosť, cieľavedomosť a charizma profesora Virsíka boli obdivuhodné. Vedel predvídať vývoj odboru, ktorému zasvätil svoje schopnosti. Výsledky, ktoré dosiahol na všetkých úsekoch svojej činnosti svedčia o tom, že sa správne rozhodol a úspešne bojoval proti tuberkulóze a respiračným ochoreniam.

Osobne som poznal Profesora Virsíka od roku 1955, po otvorení II. gynekologicko-pôrodníckej kliniky LF UK a FN. Nadviazali konkrétnu spoluprácu Klinika na Šulekovej a Ústav Tbc v Podunajských Biskupiciach. Rodičky s Tbc rodili na Šulekovej na oddelení G 2. Primár a riaditeľ Virsík chodil na Šulekovu robiť predoperačné interné vyšetrenia pacientok. Úzko spolupracovali riaditeľ Karol Virsík a primár Vojtech Kliment (1918–2005) až do roku 1963, keď v P. Biskupiciach otvorili Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie, primárom sa stal MUDr. Tibor Hatvany (1921–1986).

Veľmi som si vážil priateľstvo vzácneho muža a veľkého človeka, akým profesor Virsík skutočne bol. Obdivoval som jeho aktivity, ktoré si zachovával do svojho vysokého veku. Neustále si udržoval kontakt so svojím Ústavom. Navštevoval Podunajské Biskupice. Bol predsedom Etickej komisie. Zaujímal sa o činnosť Ústavu, ak mohol poradil, bol hrdý na ich úspechy.

Pokiaľ mu povinnosti, čas a zdravie dovoľovali, profesor Virsík chodil na stretnutia Sapientia klubu veteránov LF UK v Bratislave. Bol aktívny účastník, diskutér. Profesor bol vyhľadávaný spoločník, rád sa s priateľmi stretával, posedel. Podiskutoval pri poháriku červeného vína. Zostali nám spomienky.

Po odchode jeho milovanej manželky Nitušky r. 2000 do večnosti, som roky dennodenne večer chodil k nemu na Galandovu ulicu č. 8., I. poschodie (boli sme susedia). Sledovali sme televízne správy, pohovorili, zaželal som profesorovi dobrú noc a rozlúčili sme sa. Potom každú nedeľu odpoludnia som priateľa profesora navštevoval v Geriatrickej klinike v Biskupiciach a necelý rok v Liečebni Sv. Františka v Prievoze, kým ho Všemohúci nepovolal na druhú stranu rieky. V dávnejšom čase si vyschýnajúce ústa od vravenia ovlhčil kvapkou vína a potom hovoril a ja som počúval s udivením nie nad vravnosťou, ale pamäťou a nad tým, čo dokázal zvládnuť v meniacom sa čase. Nebýval to monológ, iba tak hore – dole. Boli to hlboké analýzy minulosti, komparácia so súčasnosťou a kritický pohľad na život okolo nás.

Pozoruhodná bola a zaslúži si obdiv i spisovateľská aktivita profesora Virsíka. Plne využil vedomosti, schopnosti a napísal svoje pamäti. Osobitne vzácne sú zápisky z Frontového denníka od februára do novembra 1942. Celý svoj odborný život sa pridŕžal a plnil Hippokratovu prísahu. Túto zachovával ako šéf zdravotnej služby Slovenskej armády na Východnom fronte. Liečil, ošetroval a pomáhal každému, kto zdravotnú pomoc potreboval. Pomáhal nielen vojakom našej armády, nemeckému Wehrmachtu, ale aj ukrajinským civilistom a partizánom. Pomáhal a zachraňoval židovských spoluobčanov v Bratislave.

Svoju knihu spomienok nazval „Odchádzam s Hippokratom“. Knihu realizovali so spisovateľom Petrom Valom (1943 – ) Prezentácia tejto publikácie bola dňa 7. mája 2005 v Slovenskom rozhlase. Bola spojená s matiné, kultúrnym programom za účasti niekoľko stoviek prítomných priateľov autora, milovníkov literatúry. Úvodný príhovor mal rektor Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave profesor MUDr. Ján Štencl, CSc. (1940 – ). Prezentovaný bol pozdravný list prezidenta Slovenskej republiky Ivana Gašparoviča. Dôstojné bolo vystúpenie umelcov a hudobníkov.

Profesor Virsík tieto spomienky napísal hlavne pre svojich synov, vnúčatá a pravnúčatá, ktorých bolo v rodine neúrekom. Všetci boli na starého otca a pradedka veľmi hrdí, obdivovali jeho múdrosť, životaschopnosť, ľudskosť a dobrotu. Boli mu vďační, spomínali. Ani neviem, ako by sa to dalo kulantne napísať, aby to nebolo nedôstojné. Život ľudí sa veľmi zmenil. Prázdne slová sú teraz plné klamstva. Ústupčivosť nie cúvanie, ale vycúvanie z brindy, či špiny. Hrdinstvom sa stáva klamstvo, čím väčšie, tým vyššie, a to ani neviem, či spomienku pochopia čitatelia, teda onakvejší čitatelia.

Utešujem sa, že tí skôr narodení asi áno a tí iní, čo iba hovoria, asi nič nepochopia. Viem, že by ste v tejto situácii boli mávli rukou a „išli po svojej robote“. Teda spomienka je aj s ospravedlnením a podnetom pre hlbšie zamyslenie. Drahý pán Profesor, vzácny priateľ pri 105. výročí Vášho narodenia. My, ktorí sme Vás osobne poznali, s Vami spolupracovali, priateľsky stretávali, nezabúdame, spomíname ďakujeme!

Requiescat in Pace Anima pia!