Krížová transplantácia po štrnástich rokoch -

Chirurg František Hampl a urológ Vladimír Baláž pri transplantácii.

Pred štrnástimi rokmi som pre týždenník Slovenka napísal reportáž s titulkom Operácie z lásky. Bol v nej príbeh dvoch manželských párov, ktoré v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici podstúpili ako jedny z prvých krížové transplantácie obličiek. Dva manželské páry žijú bez problémov štrnásť rokov od transplantácie. Manželka umeleckého kováča Stana Žilavého Irenka nedávno oslávila šesťdesiatjeden rokov. Spolu s manželom oslávili narodeniny za účasti dvojice, s ktorou si vymenili obličky.

Keď mala Irenka štyri roky, zachytilo ju cúvajúce nákladné auto. Výsledkom ťažkého úrazu ostali poškodené močové cesty, ktoré postupne zhoršovali zápaly a odliatkové močové kamene. Ich dôsledkom klesala funkcia obličiek. Jej zdravotný stav sa zhoršoval, kreatinín stúpal.

Prvý manželský pár

Irenka očividne slabla. Bývali na treťom poschodí v dome bez výťahu. Keď vyšla po schodoch, musela si ľahnúť. V roku 2006 jej lekár oznámil, že bude musieť chodiť na dialýzu. Spočiatku si tú umelú obličku nevedela predstaviť. Prekvapilo ju, že je to len obyčajná skrinka. Jej stav sa stabilizoval. Musela si zvykať na vypadávanie vlasov a starnutie pokožky.

Nepríjemná dialýza jej trikrát do týždňa v štvorhodinových cykloch neočisťovala len krv, ale celé telo, skrátka, doživotne ju udržiavala pri živote. Uvedomovala si, že keby tam nešla tri týždne – nastal by koniec. Lekár jej poradil, že by jej pomohla oblička od živého darcu. Do úvahy prichádzala sestra. Jej manžel Stano sa dopočul, že človek môže žiť aj s jednou obličkou. Ba narodia sa ľudia, čo majú len jednu a nič sa nedeje. Život bez Irenky si nevedel predstaviť. Bez váhania sa rozhodol, že jej dá svoju. Stano ani netušil, akú má krvnú skupinu. Až pri vyšetrení sa zistilo, že nemá „béčku“, akú by potrebovala, ale skupinu „A“.

Irenka mala väčšie obavy ako manžel. Uvedomovala si, že každá operácia je riziko. Váhala: „Bála som sa o neho. Človek v takejto situácii uvažuje všelijako. Hovorila som si, radšej nech bude jeden chorý ako dvaja. Chcela som čakať na darcu.“

Stano však trval na svojom, povedal, že keď nemám byť v poriadku, jeho život nemá význam.
Povedal jednoznačne: „Ak chcete s človekom prežiť svoj život, robíte všetko preto, aby to bolo čo najdlhšie. To nie je hrdinstvo. Viac riskuje ten, čo tú obličku potrebuje. Ja som nič neriskoval, lebo som stále mal tú jednu.“

Trpel pri dialýze

Viliam Valko z Piešťan dlho robil šoféra. Prejazdil veľký kus sveta. Odrazu začal mať ťažkosti s prijímaním potravy. V roku 2004 mu zistili vyššiu hladinu kreatinínu. Bol to neklamný signál, že mu začínajú zlyhávať obličky. Dialýzu znášal zle. Počas nej museli stále upravovať otáčky stroja, lebo mu išlo roztrhnúť srdce a týrali ho bolesti hlavy.

Keď mu manželka povedala, že by mu dala svoju obličku, nebral to vážne. Ona si išla za svojím. Zistilo sa, že nemá vhodnú krvnú skupinu.

Vtedy sa dočítali o možnosti skrížených transplantácií, aké začali robiť v Banskej Bystrici. Pri nich sa hľadajú dva manželské páry, ktoré si svojimi orgánmi môžu pomôcť navzájom.

Po krátkom čakaní v Bratislave zatelefonovali vedúcej lekárke transplantačného centra primárke Eve Lackovej, ktorá im oznámila, že majú vhodnú darcovskú dvojicu. Irena sa s pani Valkovou stretla až na príjme. Odrazu ju celkom cudzia žena objala so slovami, že jej je ľúto, že musela tak veľmi trpieť.

Na jednom zo spoločných rodinných výletov.

Artéria navyše

Tím prednostu urológie Vladimíra Baláža začal ráno o ôsmej s odberom Stanovej obličky. Pri jej opracovávaní zistili, že má o jednu artériu navyše. Pri transplantácii je to značná komplikácia. Životne dôležitú artériu nebolo možné jednoducho uzavrieť, lebo vyživovala hornú polovicu obličky.

Transplantačný chirurg František Hampl ju našil na centimeter hrubú panvovú tepnu. Potom rýchlo našili normálnu artériu a do obličky napustili krv. Jej bledožltlá farba sa razom zmenila na tmavočervenú. Potom prišiel okamih pravdy, keď sa na konci močovodu objavili prvé kvapky moču. Stanova oblička začala žiť v novom majiteľovi. Vilo Valko mohol na mučivé trápenia s dialýzami zabudnúť.

Komplikácie sa nekonali

Ešte šofér kamiónu ani nebol dole z operačného stola, už sa na susednej sále začal odber u jeho manželky. Tu bola transplantácia zložitejšia. Pani Irena predtým absolvovala dve desiatky operácií. Pri jednej z nich jej nahradili poškodený močový mechúr kúskom tenkého čreva. Operatéri František Hampl a Vladimír Baláž nemohli predvídať, čo tieto zákroky pomenili v organizme a v akom stave je tkanivo. Počas operácie sa podarilo identifikovať a uvoľniť panvové cievy a napojiť močovod na improvizovaný mechúr. O štvrtej hodine odpoludnia ležali darcovia i obdarovaní na urologickom a chirurgickom „áre“.

Irenka sa ráno prebrala

Necítila nijakú bolesť. Nevedela, či to má za sebou. Bola v nebývalej pohode. Keď sa začala ohmatávať, prišiel sa na ňu pozrieť primár Hampl a povedal: „Tak a teraz máte vystarané minimálne na desať rokov. Potom dostanete klon.“

Vtedy vedela, že to má vyhraté. Pár dní po operácii mala pocit, že omladla o päť rokov. Za jej manželom Stanom prišiel primár Baláž. Keď povedal, že je to dobré, mal pocit, že vyskočí od radosti z kože. Skoro zistili, že Irenkin kreatinín klesá. V nemocnici si poležala tri týždne. U Irenky sa počas dvoch rokov objavili črevné problémy a kŕče v žalúdku.

Za ten čas si jej telo celkom zvyklo na lieky, ktoré užíva stále. Vrátila sa jej chuť do jedla. Teraz jej namerali lepšie hodnoty kreatinínu (pod 100), čo je ešte lepšie ako u manžela Stana. Stana prepustili z nemocnice po týždni. Spočiatku pociťoval po obličke akési prázdno. Znovu sa pustil do práce so železom. Keď Irenka stretne počas kontroly v Banskej Bystrici primára Hampla, s úsmevom sa ho opýta, či už jej ten klon rastie.

Vilo mal v čase transplantácie päťdesiatpäť rokov

Vydýchol si, keď mu lekári povedali, že sa operácia podarila a trápenie s dialýzou sa skončilo. Ešte v ten deň sa postavil na nohy. Po štyroch dňoch pochodoval po izbe. V nemocnici strávil jedenásť dní a dva týždne po transplantácii nastúpil do zamestnania. Nejaký čas mal pocit, akoby ho tá nová oblička tlačila. Asi mesiac ho pobolievala operačná rana. Každé tri mesiace absolvuje kontroly u primárky Žilinskej na Kramároch.

Berie lieky a dodržiava diétu, pri ktorej si dáva pozor na draslík, zemiaky musí dvakrát vyvariť vo vode a obmedzuje bielkoviny. Lekári si nevedia vysvetliť, prečo mu sedem rokov robia žalúdočné problémy odporúčané diétne jedlá z hydiny. Sám to pripisuje chemikáliám, ktoré sa používajú pri chove. Zato klobásu a slaninu strávi akoby nič. S manželkou Gitkou radi spomínajú na dovolenky prežité v Španielsku a Taliansku. V súčasnosti robí profesionálneho šoféra.

Dvom rodinám sa v jeden deň zmenil život

Vtedy sa stretli ľudia, ktorí sa predvčerom ešte nepoznali, a dodnes ostávajú navždy prepojení cez časti svojich tiel. Ostali mi v pamäti slová darcu obličky Stanislava Žilavého:
„To je viac ako kamarátstvo, to sa ani nedá vysloviť. To pochopí až človek, ktorý niečo podobné prežil.“
„Obdivujem silu lásky partnerov, ktorí jeden pre druhého dokážu podstúpiť aj bolesť,“ vyjadril sa vtedy primár František Hampl.

„O to je naša zodpovednosť väčšia. Musíme urobiť všetko pre to, aby sme nesklamali darcu ani prijímateľa. Ich úspech je našou vizitkou.“

Čítajte ďalej rozhovor s lekárom: