Okolo roku 1916 sa tento vidiecky lekár bez relevantnej vedeckej praxe náhodne dopracoval k prelomovému poznaniu, vďaka ktorému sa mu v nasledujúcich rokoch podarilo, podľa uchovaných záznamov, zachrániť stovky ľudských životov.
Životný príbeh Armina Hoffmanna nezačal na Zemplíne, kde trávil kľúčové obdobie svojho neskoršieho aktívneho života, ale v kysuckej Turzovke. Ako vyplýva z matričných záznamov miestneho rabinátu, predkovia rodiny Hoffmannovcov žili vo vtedajšej obci preukázateľne už v posledných desaťročiach 18. storočia.
Pôvod rodiny je nejasný. Je však pravdepodobné, že sa do Turzovky prisťahovali podobne ako aj ostatné prvousadlícke židovské rodiny z Poľska alebo, čo sa javí ako reálnejšie, z neďalekej Moravy. Tam totiž bol v uvedenom období ešte stále v platnosti tzv. Familiantský zákon, cieľom ktorého bolo obmedziť počet židovských obyvateľov v korunných zemiach Čiech a Moravy tým, že založiť si rodinu v mieste svojho rodiska umožňoval len prvorodenému synovi.
Dôsledkom bola rozsiahla židovská migrácia do pohraničných oblastí Uhorska, kde uvedený zákon neplatil. Táto skutočnosť bola prevažne v závere 18. storočia aj hlavnou príčinou vzniku židovských komunít na území dnešnej Oravy a Kysúc.
Samotný Armin (maď. Armin, nem. Hermann) Hoffmann sa narodil dňa 26. marca 1874, v dome č. 51, ako piate z ôsmich detí Gabriela Hoffmanna (1834 – 1903) a jeho manželky Júlie, rodenej Strauss (maď. Strausz) (1840 – 1912). Mladý Armin vyrastal v liberálnej atmosfére miestnej Židovskej obce, ktorá sa len niekoľko rokov pred Arminovým narodením priklonila k reformnému, tzv. neologickému smeru.
Základné vzdelanie získal na miestnej ľudovej škole, ktorú navštevoval v rokoch 1880 – 1885. V rokoch 1886 – 1895 pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Žiline, v závere ktorého sa rozhodol pre ďalšie štúdium medicíny na Vysokej škole v Budapešti. Medicínu ukončil v roku 1905.
Na začiatku svojej odbornej kariéry pôsobil ako praktický lekár v dnes maďarskej obci Forov (maď. Forró), nachádzajúcej sa v Boršodsko-abovsko-zemplínskej župe v Encsskom okrese. Asi krátko pred nástupom na tento post sa Armin oženil s Margitou (hebr. Malka), rod. Weisz (1883 – 1917), s ktorou mali v priebehu len krátko trvajúceho manželstva sedem detí.
Dokázateľne dve z nich, neskôr významní sninskí lekári, Viktor (3. 11. 1905–1975) a Gabriel (21. 4. 1907–30. 10. 1988), sa narodili ešte počas uvedeného Hoffmannovho pôsobenia vo Forove. Nie je známe, v ktorom roku sa rodina presťahovala do Budapešti. V každom prípade však až do roku 1908 Hoffmann pracoval ako sekundárny lekár v miestnej nemocnici sv. Alžbety.
Bolo to v tom roku, keď vo Veľkej Británii Alexander Fleming (1881–1955) zložil záverečné lekárske skúšky. S Flemingom sa Hoffmann nikdy nestretol. Ako sa ale neskôr ukáže, spájalo ho s ním rovnaké náhodné zistenie, ktoré osudy obidvoch mužov ovplyvnilo zásadne odlišným spôsobom.
V rovnakom roku sa život Armina Hoffmanna a jeho rodiny natrvalo spojil s územím dnešného východného Slovenska, keď sa presťahovali do Stropkova, kde najbližších päť rokov pôsobil ako praktický, obvodný lekár. Hoffmann bol vlastne prvý, kto post obvodného lekára v Stropkove zastával, keďže pred ním táto pozícia nebola vôbec zriadená.
V roku 1914 došlo k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Vojenský konflikt zasiahol hneď v prvom roku aj Karpatský región, územie dnešných okresov Bardejov, Svidník, Snina, Medzilaborce, Humenné, ako aj okres Stropkov. Tieto oblasti karpatského oblúka, pohraničné pásmo Uhorska, bránila 3. rakúsko-uhorská cisárska a kráľovská armáda.
Hlavný útok ruských jednotiek bol smerovaný proti 3. rakúsko-uhorskej armáde, ktorá bránila Dukliansky priesmyk. Po dobytí Duklianskeho priesmyku ruskými jednotkami v závere novembra 1914 začalo rakúsko-uhorské vojsko ustupovať smerom k Stropkovu, ktorý ruskí vojaci obsadili 2. decembra 1914. Obsadenie Stropkova ruskými vojskami malo za následok útek veľkej časti miestnych obyvateľov do obcí a miest mimo zónu priamej vojnovej línie. Je preto viac než pravdepodobné, že tieto hrôzy a utrpenia boli dôvodom, prečo v uvedenom období opúšťa aj Armin Hoffmann s rodinou svoje doterajšie pôsobisko a sťahuje sa do vyše 70 km vzdialenej Sniny.
Podľa dobových štatistických údajov sa práve v priebehu týchto vojnových rokov počet členov sninskej Židovskej náboženskej obce v dôsledku imigrácie zdvojnásobil. Potreba zdravotného zabezpečenia obyvateľstva poznačeného vojnovými udalosťami vytvárala predpoklad pre uplatnenie lekára na vrchole aktívnej kariéry.
V prvých rokoch svojho pôsobenia bol Hoffmann dokonca jediným lekárom v okrese, čo so sebou prinášalo enormné odborné vyťaženie a fyzickú záťaž, navyše všetko umocnené vojnovými udalosťami. Bol internistom, chirurgom, lekárnikom a zubárom v jednej osobe. Hoffmann, ktorý svoju odbornú prax začal v Budapešti, ktorá v tom čase patrila medzi európske centrá vedy, prišiel do chudobného kraja, kde sa pri liečbe ochorení aplikovali zväčša tradičné, veľakrát ešte stredoveké postupy. Hoffmann sa tak stal kľúčovým priekopníkom modernej liečby a zdravotnej osvety v celom okrese.
Asi okolo roku 1916 sa tento vidiecky lekár bez relevantnej vedeckej praxe náhodne dopracoval k prelomovému poznaniu, vďaka ktorému sa mu v nasledujúcich rokoch podarilo, podľa uchovaných záznamov, zachrániť stovky ľudských životov.
Bežnou praxou pri liečbe štandardných horúčkových stavov v tých časoch bolo injekčné intravenózne podávanie glukózového roztoku. Tento sa, samozrejme, používal aj pri stavoch podvýživy, s ktorými bol Hoffmann počas svojej lekárskej praxe dennodenne konfrontovaný. Stále však ešte zúrila vojna, glukóza bola drahá a z dôvodu šetrenia nákladov ju bolo nutné objednávať z Budapešti naraz vo väčšom množstve.
Zabezpečiť dodávky taktiež nebolo jednoduché. Zásobovanie mnohokrát viazlo. Samotné injekcie si Hoffmann pripravoval zväčša sám. Nevie sa, čo ho viedlo k zmene štandardného postupu a k aplikovaniu glukózy aj do podkožia. Podnetom bol pravdepodobne nejaký odborný článok v dobovej tlači. Faktom ale zostáva, že Hoffmann si všimol, že glukózové ampulky majú rôzny účinok. Pri tých novootvorených sa účinok glukózy pri niektorých bakteriálnych ochoreniach nedostavil.
Opak nastal, keď podal podkožnú injekciu glukózového roztoku z ampuliek, ktoré mal otvorené po dobu 10 a viac dní. Krátko po ich použití došlo v mnohých prípadoch k neočakávanému zvratu ochorenia. Odznela horúčka a mnohí pacienti sa úplne zotavili zo stavu, ktorý bol za bežných okolností bezvýchodiskový. Hoffmann začal stav ampuliek skúmať bližšie a všimol si, že otvorené ampulky vystavené pôsobeniu vzduchu po dobu viacerých dní obsahujú voľnému oku slabšie rozpoznateľné vlákna, ktoré sa časom množia a ktoré identifikoval ako plesne.
Výsledok pozorovania si zapísal do svojich poznámok: „Plesne, ktoré sa rozmnožujú v zriedenom roztoku glukózy, vylučujú do svojho životného prostredia látku, ktorá je schopná usmrcovať rôzne baktérie i v skúmavke i v živom tele…“. Ampulky s plesňovými vláknami sa rozhodol aplikovať cielene tak na sebe, ako aj na členoch svojej vlastnej rodiny.
rod. Weisz (1883 – 1917)
V roku 1917 zomiera Hoffmannova manželka Margita. Nezachráni ju ani podávanie glukózovej injekcie. Pochovaná je v samostatnom hrobe na miestnom židovskom cintoríne. Miesto vyhradené pre hrob jej manžela zostane navždy prázdne. To však v danom čase nikto nemohol ani tušiť.
Osobná tragédia Hoffmanna neodradí od ďalšej snahy preskúmať príčiny účinnosti jeho injekcie. Posiela žiadosti o overenie postupu nezávislými odborníkmi, ale bez výsledku. Dobre si uvedomoval, že jeho „zázračné injekcie“, ako sa začali medzi stále viac a viac pribúdajúcimi pacientmi nazývať, boli dielom náhody. Vedel, že ich účinok je nestabilný a ich použitie nie je univerzálne. Nepoznal dôkladne mechanizmy, ktoré ho viedli k tomuto poznaniu. Uvedomoval si aj primitívnosť výroby injekcií. Použitie našiel pri širokom spektre bakteriálnych ochorení.
Postupné potvrdenie sľubných výsledkov ho prinútilo k tomu, že sa neskôr v rokoch 1919–1920, v období epidémie tzv. španielskej chrípky, rozhodol tieto injekcie použiť masovo. Plesňové kultúry v ampulkách neboli účinné pri základnom ochorení, ale výrazne pomáhali pri sekundárnych komplikáciách chrípky, medzi ktoré patril najmä zápal pľúc, ktorý za bežných okolností väčšinou končil úmrtím.
Hoffmann sa stále snažil získať nezávislé vyhodnotenie účinku jeho injekcie. Z Viedne a ani z Budapešti neprišla napriek opakovaným urgenciám žiadna odpoveď. Až po vzniku Československej republiky v roku 1922 dostal šokujúce vyjadrenie z Prahy: „…vlákna, ktoré sa tvoria v glukózovom roztoku, sú znečisteniny!“ Toto konštatovanie však Hoffmanna neodradilo a „znečisteniny“ skúmal ďalej.
Opakovane testoval injekcie na sebe a „vravieval, že sa po každej takej injekcii cítil zdravší, čerstvejší, silnejší a mladší“. Podľa všetkého hľadal podporu aj u Dr. Františeka Kornfelda, člena miestnej židovskej komunity, ktorý v rokoch 1920–1931 zastával pozíciu okresného lekára v Snine, a tým aj priameho Hoffmannovho nadriadeného. Zjavne však neuspel ani u neho.
Od 1. januára 1924 bol Hoffmann vymenovaný do funkcie obvodného lekára pre vidiecke obce. Jeho verejná činnosť sa opäť neobmedzovala len na výkon lekárskeho povolania. Detstvo strávené v prevažne slovenskom prostredí Kysúc určite stálo v pozadí jeho úprimného a vrúcneho vzťahu k slovenskej národnostnej kultúre. Hoffmann patril v Snine medzi zakladateľov miestnej pobočky Matice slovenskej a miestneho zboru Slovenskej ligy.
Napriek opakovaným neúspechom v Hoffmannovej snahe oficiálne uznať jeho liečebné postupy, bolo pre starnúceho lekára určite veľkým uspokojením, keď v roku 1930 jeho syn Viktor a v roku 1932 aj syn Gabriel absolvovali Lekársku fakultu Karlovej Univerzity v Prahe. V sporadickom používaní glukózových injekcií Hoffmann však pokračoval aj naďalej a s postupmi ich výroby a aplikáciami oboznámil aj svojich synov.
V roku 1934 sa účinnosť jeho terapie potvrdila nanovo, keď v Snine ochorela v čase šestonedelia dcéra miestnej pôrodnej asistentky a infekcia postihla aj ďalšie rodičky. Hoffmann použil opakovanú dávku injekcie a pacientky vyliečil v priebehu niekoľkých dní. Napriek týmto nespochybniteľným úspechom pri liečbe, povolenie pre plošné použitie liečiva stále neprichádzalo do úvahy, keďže oficiálne úrady k nej zaujali jednoznačne zamietavé stanovisko.
Od 1. januára 1940 pristúpili úrady k postupnému zákazu praxe pre židovských lekárov na celom území Slovenska. Len v priebehu tohto roka došlo v dôsledku protižidovských opatrení k poklesu počtu licencovaných lekárov o 24% (z 1299 na 988). Každý občan, ktorý bol podľa prijatého rasového vládneho nariadenia č. 63/39 Sl. z. definovaný ako Žid, sa musel pri sčítaní ľudu povinne hlásiť výhradne k židovskej národnosti. Väčšinu výmerov o zákaze lekárskej praxe zasielalo Ministerstvo vnútra medzi májom a októbrom 1940.
Okresné úrady ich následne doručovali príslušným lekárom, pričom kópiu dostala aj lekárska komora, ktorá lekárov vyškrtla zo zoznamu svojich členov. Takto postihnutý lekár de facto zo dňa na deň zostal bez zdroja príjmov a postupne bol vytláčaný aj zo spoločenského života v mieste svojho pôsobiska.
V tomto čase mal Hoffmann už 66 rokov a pôsobil ako lekár vo výslužbe v obci Stakčín (vtedy okr. Veľké Berezné, dnes okr. Snina). Dňa 31. marca 1941 vydal šarišsko-zemplínsky župan v predstihu pred ministerským nariadením a ostatnými županmi na Slovensku nariadenie pre všetkých Židov o povinnom nosení označenia v podobe žltej pásky na rukáve. V tejto súvislosti treba uviesť aj vyhlášku Ministerstva vnútra č. 41 991-V-1941 z 22. apríla 1941 o označení praxe židovských lekárov.
Podľa tejto vyhlášky museli všetci židovskí lekári s ponechanou praxou povinne označiť svoju lekársku prax výhradne drevenou tabuľkou s rozmermi 20×30 cm žltej farby s čiernymi písmenami. Na tabuľke muselo byť v záhlaví slovo „ŽID“ medzi dvoma hviezdami so šiestimi cípmi a až potom mohlo byť uvedené meno, druh praxe, miesto a ordinačné hodiny. Dokonca aj recepty vydané týmito lekármi museli byť označené rovnakým spôsobom.
Zmyslom tejto vyhlášky bolo stupňovanie spoločenskej a odbornej izolácie, potupy a diskriminácie dotknutých židovských lekárov. Keďže Stakčín na základe prvej Viedenskej arbitráže pripadol v roku 1939 Maďarsku, nemusela byť podľa všetkého Hoffmannova ordinácia označená v zmysle predpisov uvedeného nariadenia. To však neplatilo pre ordinácie jeho synov.
V septembri toho istého roku (9. 9. 1941), nadobúda na Slovensku platnosť nariadenie č. 198, známe aj ako Židovský kódex, ktoré de facto zbavilo Židov občianskych práv. V roku 1942 sa Hoffmann musel vzdať aj svojho postu v Stakčíne. A malo byť ešte horšie. Dňa 25. marca 1942 bol zo železničnej stanice v Poprade vypravený prvý deportačný vlak slovenských Židov do vyhladzovacích táborov a do konca októbra toho istého roku bolo zo Sniny deportovaných vyše 85% miestnych židovských obyvateľov.
Jedinou bezprostrednou ochranou pred hroziacou deportáciou bola pre Hoffmanna účasť na prezidentskej výnimke jeho synov. Táto však bola ako nástroj ochrany neúplná a jej účinnosť bola len dočasná. Hoffmann si musel byť tejto skutočnosti dobre vedomý. Napriek jeho rozsiahlym zásluhám o rozvoj zdravotníctva v okrese, vyše tridsaťročnej práce v prospech zdravia ľudí v regióne, záchrane stoviek, ba možno tisícok životov, ako aj kultúrnej a spoločenskej angažovanosti v prospech slovenského obyvateľstva, musel počítať s tým najhorším.
V tejto situácii sa krst javil ako jedna z posledných možností ochrany pred perzekúciou a následnou deportáciou. Čo Hoffmann asi nevedel, dokonca aj v prvej vlne deportácií sa neprihliadalo na konverzie v plnom rozsahu a medzi deportovanými v roku 1942 bolo viacero čerstvo konvertovaných židovských lekárov s rodinami. Nemal však veľmi na výber, a tak sa v roku 1942, podľa všetkého aj na odporúčanie najbližšej rodiny, rozhodol siahnuť po jedinej alternatíve, ktorá mu zostala, a nechal sa pokrstiť.
V zázname o jeho narodení, v rodnej matrike rabinátu Židovskej náboženskej obce v Turzovke, sa pri jeho mene nachádza malá, dodatočne dopísaná poznámka: „Podľa výmeru okresného úradu v Humennom zo dňa 25. II. 1942, pod č. 2454/1942 vystúpil zo cirkve izraelitskej a vstupil dňa 24. II. 1942 do cirkve rim. katolickej.“ Z Armina Hoffmanna sa stal Hermann Jozef Hoffmann.
Obyčajne je to osamotený pracovník, ktorý objaví niečo nové, ale čím je svet zložitejší, tým menej sme schopní úspešne niečo dovŕšiť bez spolupráce s inými.
sir Alexander Fleming
Je smutnou a možno čiastočne aj symbolickou paralelou, že v roku 1942, keď sa Hoffmann ocitá na pokraji občianskeho poníženia a spoločenskej segregácie, v Anglicku začína Fleming s prvými aplikáciami penicilínu na členoch americkej a anglickej armády.
Dva roky predtým, z iniciatívy Hoffmannových synov Viktora a Gabriela, ako aj miestneho sninského notára, bola na zdravotný odbor Ministerstva vnútra predložená správa o „plesňovej injekcii“ a o jej overenej úspešnej dlhoročnej terapeutickej aplikácii v prípade rôznych bakteriálnych ochorení. Čo z dnešného pohľadu asi neprekvapí, opäť neprišla žiadna oficiálna odpoveď. Prelom nepriniesla ani návšteva Viktora Hoffmanna u doc. MUDr. Františka Kleina, taktiež židovského lekára, ktorý v roku 1944 vďaka čiastočnej prezidentskej výnimke ešte stále pôsobil ako vedúci oddelenia prosektúry a ako hlavný ústavný lekár v Štátnej nemocnici v Žiline.
Po naštudovaní podkladov Klein údajne prehlásil, že plesňový kmeň doktora Hoffmanna je identický s plesňovou kultúrou, ktorá bola popísaná v čísle (č. 23/1944) odborného časopisu Schweizerische Medizinische Wochenschrift zo dňa 10. júna 1944 na strane 618 a bola identifikovaná ako druh plesne, z ktorej sa vyrába Flemingov penicilín. Koho ale v tom čase zaujímal názor židovských lekárov, ktorí boli úplne vytesnení z oficiálnych odborných lekárskych kruhov?
Táto skutočnosť bola podľa všetkého príčinou nasledujúceho zúfalého kroku, ku ktorému sa odhodlal opäť Viktor Hoffmann. Dňa 11. júla 1944 bolo na Okresnom úrade v Prešove prešetrované udanie na jeho osobu, vtedy ešte obvodného lekára v Kostoľanoch nad Hornádom. Predmetom šetrenia bolo udanie, že lekár-neárijec je vyhľadávaný veľkým počtom pacientov, ktorých lieči tajnou zázračnou injekciou. Išlo pritom o udanie už spomenutého sninského notára, ktorý po dohode s Viktorom Hoffmannom podal na neho žalobu. Cieľom bola snaha upozorniť oficiálne orgány na terapeutický postup jeho otca. Nestalo sa však nič.
V septembri (3. 9.) 1944 doktor Armin Hoffmann zomiera. Overenia a uznania za svoj náhodný objav sa už nedočkal. V sprievode blízkych a početného zástupu obyvateľov mesta bola jeho prostá drevená rakva označená kresťanským krížom prevezená na miestny katolícky cintorín. Nepochybne okolnosťami vynútená konverzia tak odlúči Hoffmanna od svojej manželky aj na večnom odpočinku. Margita Hoffmannová zostala pochovaná na miestnom židovskom cintoríne.
Hoffmann možno zomiera plný sklamania nad neuznaním svojej injekcie, ale na druhej strane práve včas. Druhá vlna deportácií, ktorá začala v tom istom mesiaci, bola už riadená nemeckými okupačnými orgánmi, ktoré na krstné listy nebrali vôbec ohľad. Jeden zo synov Armina Hoffmanna – Jozef bol deportovaný do koncentračného tábora, kde aj zahynul.
Po oslobodení sa synovia Armina Hoffmanna, ktorým sa podarilo prežiť vojnové útrapy, snažili o dovŕšenie uznania otcovho objavu. Písali a poslali vzorky do farmaceutickej spoločnosti Ciba vo švajčiarskom Bazileji. Napriek všetkým dovtedajším snaženiam prelom nastal až v roku 1964.
Z Výskumného ústavu antibiotík v Roztokách pri Prahe dostali výsledok opakovanej analýzy vzorky „zázračnej injekcie“ s nasledovným znením: „…Vo všetkých 25 flaštičkách boli kultivačne zistené kontaminácie… blízke druhom Penicillium frequentans, Peniciullium implicatum a pod. – taxonomické zaradenie sme neprevádzali.“
Prínosy oftalmológa profesora Zoltána Oláha
Založil histopatologické pracovisko so zameraním na štúdium nádorov a experimentálnu chirurgiu oka.
Hoffmannovci sa konečne dočkali potvrdenia toho, čo desiatky rokov ich otec predpokladal a o čo sa oni bezvýsledne snažili. Napriek tomu, že k objavu vlákien, ktoré neskôr revolučným spôsobom zmenili navždy medicínske liečebné postupy dospel Armin Hoffmann vyše desať rokov pred Flemingom a k ich praktickej aplikácii pristúpil približne dvadsaťpäť rokov pred prvými testami penicilínu na ľuďoch, jeho meno zostáva dnes skoro zabudnuté.
Malou útechou je výrok neskoršieho prezidenta ČSSR, vtedy armádneho generála Ludvíka Svobodu (1895–1979), ktorý v knihe svojich spomienok vydanej prvýkrát v roku 1963 uviedol: „…kto nežil nadarmo a ktorého život sa naplnil v nesmrteľnom diele alebo čine, dokonca aj keď o ňom nehovorí svet, práve tak ako napríklad nehovorí o zakarpatskom lekárovi Arminovi Hoffmannovi, ktorý objavil penicilín dávno pred sirom Alexom Flemingom… predsa je a zostane nesmrteľný, lebo nežil nadarmo. Hrdinovia nežijú nadarmo. Bývajú to jednoduchí a neokázalí ľudia… sú v jadre rovnakí – hrdinovia vedy i frontového boja.“
Život Armina Hoffmanna zostáva fascinujúcim príbehom, plným záhad. Jeho jednoduchý náhrobný kameň na miestnom katolíckom cintoríne zdobí kríž a pod menom slovo „lekár“.
pripravil:
MUDr. Tomáš Stern
FOTO:
archív
- Domáca starostlivosť po uštipnutí hmyzom
- MZ SR sa striktne ohradzuje voči informáciám, ktoré zverejnil denník SME
- MZ SR – Stanovisko k repatriácii slovenských pacientov zo zahraničia na Slovensko
- Dovolenková sezóna je v plnom prúde – na čo nezabudnúť pri balení dovolenkovej lekárničky?
- O metódach diagnostiky tuberkulózy
- Najkrajšia olympiáda s rodinnou atmosférou
