Lekári opät’ podávajú výpovede -

Ide o boj zdravotníkov za lepšie, kvalitnejšie, efektívnejšie a dostupné zdravotníctvo pre občanov, bez sprievodnej korupcie, alebo ide o branie pacientov za rukojemníkov, ako to dlhodobo prezentujú niektoré médiá a politici?

Viac ako 30 rokov je zdravotníctvo v permanentnej kríze prerastajúcej už do kolapsu. „Kedy už budeme mať poriadne zdravotníctvo? Kedy už lekári nebudú musieť štrajkovať za lepšie zdravotníctvo? Kedy…?“ S týmito a podobnými otázkami sa v týchto dňoch na mňa, ako na zakladateľa lekárskych odborov (LOZ) a dlhoročného prezidenta Slovenskej lekárskej komory, obracajú bežní ľudia.

Budem úprimný. Aj ja sám si v poslednom období kladiem podobné otázky a neustále hľadám odpovede, súvislosti. Prečo sa každá vláda snaží zhoršovať úroveň slovenského zdravotníctva, obmedzovať a znižovať našim pacientom dostupnosť k zdravotnej starostlivosti?

V slovenskej spoločnosti to vrie, v politike pretrváva chaos a slovenské zdravotníctvo sa nevie vymaniť z permanentnej krízy, ba čo viac, ponára sa do nej neustále hlbšie. Kde hľadať príčiny súčasného stavu v spoločnosti, ako i v zdravotníctve? Aby sme pochopili a mohli zhodnotiť súčasnú situáciu a možnosti riešenia dostať sa z tohto marazmu von, musíme sa vrátiť trochu do minulosti. Aj Slovensko po revolúcii prechádzalo zásadnými zmenami. Inak to nebolo ani v zdravotníctve. Po relatívne vyspelom socialistickom zdravotníctve bolo po revolúcii odsunuté na perifériu spoločnosti a žiadnej vláde sa nechcelo investovať do niečoho, o čom si myslela, že existuje a funguje samo od seba.

Zdravotníctvo bolo jedno z mála oblastí, ktoré si, naopak, vyžadovalo neustále vyššie investície, ktoré ale nemienil nikto akceptovať. Prišla divoká privatizácia, ktorá sa dotkla i zložiek zdravotnej politiky štátu. Koncom deväťdesiatych rokov sa začala pomalá privatizácia ambulancií, niektorých lukratívnych oddelení nemocníc (dialýzy), vznikali nové zdravotné poisťovne. Privatizovali sa a neskôr zanikali podniky farmaceutickej výroby a zdravotníckeho materiálu. Na jednej strane, pre politikov problémové odvetvie, ktoré len naťahuje ruku, že chce stále viac a viac peňazí, na strane druhej príležitosť odtrhnúť si z tohto koláča taký kus zisku, ktorý prevýšil aj najziskovejšie odvetvia. Situácia dospela začiatkom nového milénia až do štádia, že ten, kto nepodnikal v zdravotníctve, nevedel, čo je to skutočné podnikanie s rozprávkovými ziskami. Aj dnes sme svedkami silných finančných skupín, ktoré neustále rozširujú svoje úspešné portfóliá v slovenskom zdravotníctve a stále sa im máli. Ale nie všetkým sa darilo v zdravotníctve rovnako. Slovenské nemocnice, postupom času, začali chátrať, neinvestovalo sa do ich obnovy, zlepšenia technickej prevádzky, na výstavbu nových nemocníc. Avšak, peniaze nechýbali len na prevádzku, ale i pre zamestnancov týchto nemocníc. Zdravotník, predovšetkým lekár, sa dostal v odmeňovaní na chvost spoločenského rebríčka.

A ostal na ňom dlhé, veľmi dlhé obdobie. A ťažko povedať, ako by to bolo dnes so slovenským zdravotníctvom, keby sme nezaložili v roku 1996 Lekárske odborové združenie – LOZ. Lekárske odbory, ktoré preklínajú všetky vlády. Prečo? Povieme si.

V tom období, okolo roku 1996, sme mali my, nemocniční lekári, už všetkého dosť. Ťažko, veľmi ťažko bolo pre nás živiť naše rodiny a išli sme z výplaty do výplaty. Naša hodinová mzda bola len o niečo vyššia ako cvičeného strážneho psa. Na druhej strane neúmerne stúpali nároky a zodpovednosť na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, teda našej práce. Tá neskutočná frustrácia, vyčerpanosť, ale odhodlanosť niečo zmeniť na strane druhej, vyústila v založenie lekárskych odborov. Mali sme pocit, že naše záujmy nemá kto obhajovať.

Pochopili sme, že zdravotníctvo začína fungovať ináč. Všetko sa začalo točiť okolo peňazí, zisku a provízií. Jednoducho, biznis vstúpil aj na túto pôdu a my sme si uvedomili, že naše platy nemá nikto záujem navyšovať, lebo mu z nich nik neponúkne žiadne provízie. Bolo nám jasné, že za svoje mzdy, svoje postavenie v spoločnosti, musíme bojovať my sami, lekári.

Prvé výsledky sme dosiahli už v krátkom období. Za ministrovania Kováča sme čiastočne naplnili naše predstavy v dlhodobej stratégii stabilizácie zdravotníckych pracovníkov. Nebolo to však zadarmo. V roku 2000 sme si prvé navýšenie platov museli „vyhladovať“ hladovkou pred parlamentom. A to bol začiatok, kedy som si prvýkrát naplno, ako iniciátor tejto akcie, uvedomil, že v tomto štáte vám v zdravotníctve nikto nedá nič zadarmo. Toto ale nebolo jediné zistenie, s ktorým sme ja i moji kolegovia začali byť konfrontovaní. Postupom rokov začalo byť jasné, že nielen postavenie lekárov i ostatných zdravotníkov je politikom ukradnuté, ale čo bolo horšie, že kvalita poskytovania zdravotnej starostlivosti našim pacientom nezaujíma už vôbec nikoho. Tak sa stalo, že slovenské zdravotníctvo padalo a stále padá. Všetci tí, ktorí mohli a mali rozhodnúť a pozdvihnúť ho na vyššiu úroveň, začali preferovať osobné záujmy, profit a od problémov v zdravotníctve mať pokoj. Zdravotníctvo sa stalo prioritou len v predvolebných programoch
a debatách.

Spoločnosť zainteresovaná na zdravotníctve sa rozdelila na 4 skupiny. Politici, ktorí sa snažili na zdravotníctve bodovať v každom predvolebnom období, a to sa im darilo a kupodivu stále ešte darí. Oligarchovia, a finančné skupiny, ktorí sa snažili cez politikov presadzovať svoje záujmy obsiahnuté v zákonoch a opatrenia, aby sa rozvíjal ich podnikateľský biznis a z neho vychádzajúci stále vyšší zisk. Treťou skupinou sú pracovníci v zdravotníctve, na ktorých dolieha ten marazmus nie úplne osobne, ale sa ich to bytostne dotýka, pretože bezprostredne a dennodenne sú konfrontovaní s nefunkčnosťou systému a prečo nefunguje. A poslednou – štvrtou skupinou, najväčšou, sú pacienti, ktorých nefunkčnosť systému sa dotýka tiež bezprostredne, ale i osobne. Sú na ňom závislí, ale na rozdiel od prvých dvoch skupín nemajú žiadny dosah na to, aby oni sami tento systém zmenili na funkčný.

Niekto môže síce protirečiť, že všetka moc v štáte pochádza od občanov, s čím sa súhlasiť dá v rámci teoretickej roviny, ale prakticky to tak nie je. Počas 30 rokov sa vystriedali rôzne vlády, ale výsledok bol úplne identický. Ministri na rezorte zdravotníctva prichádzali a odchádzali vždy predčasne. Z ministerstva zdravotníctva vylietavali rýchlosťou, akoby boli na centrifúge, ktorú nikto nevie zastaviť. Alebo nechce? Problémom však je, že vlády prestávajú mať za týchto okolností akúkoľvek zodpovednosť za rezort. Až na pár výnimiek ministrami sa stávajú „biele kone, lepšie povedané emisári finančnej a politickej oligarchie“, ktoré sú na tento post dosadzované len na dobu určitú, bez preberania zodpovednosti a po určitom čase a splnení si „svojej úlohy“ ich vymieňa len ďalší „dočasník“. Návrhy na zmenu systému pravidelne poskytujú len opozičné strany, ale tiež len do obdobia, pokým sa nestanú koaličnými politikmi a vládnucou stranou. Priebeh sa potom opakuje. Pacienti však viac menej vždy naletia sľubom politikov. Má vôbec slovenské zdravotníctvo šancu na nejakú zmenu? Je tu vôbec niekto, komu záleží na funkčnosti nášho zdravotníctva, na pacientoch?

Tak a toto je vec, pri ktorej sa musíme pristaviť trochu dlhšie. Rád by som sa vrátil k tretej skupine zdravotníckych pracovníkov, ktorú tvoria hlavne sestry a lekári. Bez nich nemôže byť funkčné žiadne zdravotníctvo na svete. Sestry – ženy, matky majú v ňom osobité postavenie.

Dovoľte mi, aby som sa v ďalšej časti venoval ako lekár, dlhoročný funkcionár, práve tejto skupine.
A ako jeho dlhoročný predseda vrátil sa opäť k Lekárskemu odborovému združeniu. Jeho pôsobeniu, práci i výsledkom. Spomenul som obdobie prelomu milénií, keď sa nám prvýkrát podarilo vybojovať pre lekárov aké-také zlepšenie platov. Ako sme už spomenuli, vstupom stále silnejšej a divokejšej privatizácie v rezorte a orientácie sa celého zdravotníctva na zisk, sme si my lekári nielen v LOZ začali postupne uvedomovať, že problémy slovenského zdravotníctva, a jeho pacientov, nie sú len o našich platoch, ale
o riešení systémových chýb a potrebnej skutočnej reforme slovenského zdravotníctva v prospech pacienta. Presne o tom bol aj prvý, celonárodný štrajk slovenských lekárov v roku 2006 za vlády
Mikuláša Dzurindu a ministrovania Rudolfa Zajaca. Bol to, de facto, nielen prvý úspešný štrajk na Slovensku, ale prvý úspešný celonárodný štrajk lekárov v Európe. Hlavným dôvodom tohto štrajku bola vládou schválená plánovaná privatizácia slovenských nemocníc pod návrhom – transformácia nemocníc na akciové spoločnosti. Pochopili sme, že chuť veľkých finančných skupín narástla do takých rozmerov, že už im nestačia len trafiky – malé, okresné nemocnice, poisťovne, polikliniky, lekárne, distribúcia, laboratóriá, ale ich apetít je už oveľa väčší. Chceli získať absolútny monopol nad slovenským zdravotníctvom. A politici neváhali predať s ním aj svojich pacientov. Vieme, ako to, chvalabohu, ale dopadlo. Aj zahádzaním vtedajšieho premiéra Dzurindu bielymi plášťami v Ružinove a úspešným, asi 2 týždňovým, ostrým štrajkom, sa privatizáciu nemocníc podarilo zastaviť po predčasných voľbách novou vládou Smeru.

To sme však už cítili, že tento proces nie je definitívny a bude mať svoje pokračovanie. Nemuseli sme dlho čakať. Prišiel rok 2011 a vláda premiérky Radičovej dáva opäť na stôl zámer transformovať nemocnice na obchodné spoločnosti. Schválený zákon mal nadobudnúť účinnosť od 1. januára 2012. Aby sa tak nestalo, po predchádzajúcom úspešnom štrajku, sme sa odhodlali k hromadným výpovediam. Bol to vabank s úspešným koncom. Skráteným rokovaním parlament na návrh vlády v decembri 2011 zákon zrušil, za prítomnosti lekárov a medikov v bielych plášťoch na balkóne rokovacej sály. A bolo mi veľkou cťou stáť na čele aj tejto, možno prelomovej akcie lekárov.

A tu sme už mali aj požiadavky, so snahou naštartovať pozitívne zmeny v slovenskom zdravotníctve. Nežiadali sme len zrušenie transformácie nemocníc, ale nastaviť systém tak, aby sa ďalej nezadlžoval. Zaviesť DRG systém financovania nemocníc, stabilizovanie zdravotníckych pracovníkov aj úpravou miezd a to formou naviazania koeficientu na priemernú mzdu v národnom hospodárstve a zvýšenie celkového podielu financovania rezortu. To, aká silná bola v roku 2011 snaha politikov a finančných skupín po privatizácii nemocníc, svedčí fakt, že prezident Gašparovič po uplynutí našej výpovednej doby vyhlásil núdzový stav pre slovenské zdravotníctvo a lekárom bola nariadená nútená práca.

Nepochopiteľné rozhodnutie vlády v civilizovanom svete, v 21. storočí, v centre Európy. Vyhlásenie núdzového stavu bez akejkoľvek živelnej pohromy, len z ekonomických, osobných, zištných dôvodov. Neuveriteľné. Nakoniec, ale predsa, zvíťazila rozhodnosť a odhodlanosť lekárov a došlo k dohode. Výsledkom bolo prijaté Memorandum, ktoré následne schválil parlament. Je pravdou, že sme lekárom zabezpečili lepšie postavenie v spoločnosti, ale na zlepšenie slovenského zdravotníctva ostali aj naďalej všetky vlády i politici imúnni. A to sa zhoršovalo kvalitou, dostupnosťou i hospodárskymi výsledkami. Situácia po niekoľkých rokoch dospela, však, vinou nekompetentných vlád a ministrov opäť do štádia, kedy začala byť neúnosná. Prišla vláda Matoviča, Hegera, prišla pandémia, obrovské nekontrolované výdavky na „všeličo“, už pravidelná výmena ministrov, bez pozitívnej zmeny v rezorte. Po dlhodobej ignorácii neutešeného stavu v zdravotníctve zo strany vlády, premiéra, sme v roku 2022 dospeli do stavu, kedy lekári museli opäť budúcnosť ich pacientov i slovenského zdravotníctva vsadiť na jednu, už osvedčenú kartu. Na výpovede. Situácia v tom roku, však, nezašla až tak ďaleko a v posledný deň sa dospelo k dohode a podpísaniu ďalšieho Memoranda, ale už aj s podrobnejšími požiadavkami, s cieľom zlepšiť a ozdraviť slovenské zdravotníctvo.

Závery Memoranda boli schválené Národnou radou drvivou väčšinou (138 poslancov hlasovalo za, zo 139). Hnacou silou na jeho schválenie bola vtedajšia opozícia na čele so Smerom a nezaradeným Hlasom. Vyzeralo to tak, že pochopili, ako potrebné sú zmeny definované Lekárskym odborovým združením. Pravidlo, že politikovi nemožno nikdy veriť, sa ukazuje i dnes.

Opäť po predčasných voľbách, už po roku vládnutia Smeru, Hlasu a SNS, všetci vieme, že v roku 2022 išlo len o zištný, predvolebný manéver. Všetky sľuby, ktoré dostalo slovenské zdravotníctvo, nástupom tejto vlády, akoby sa stratili. Žiadny ozdravný proces, žiadne pozitívne, zásadné zmeny, žiadne rozvojové programy, odpískanie výstavby novej univerzitnej nemocnice na Rázsochách a pod. Výpočet nesplnených úloh by bol podstatne dlhší. Po povolebnom rozdávaní bol vyhlásený tzv. konsolidačný balíček, a jeho zavedenie malo dopadnúť na všetky vrstvy obyvateľstva rovnako. Avšak, iba lekárom sa siahlo na mzdy.

Vadilo niekomu to, že konečne začala fungovať stabilizácia lekárov, ktorí prestali odchádzať zo Slovenska? Ba, naopak, začali sa vracať zo zahraničia domov. Na stole sa okrem iných, už spomenutých opatrení, objavilo zastavenie zákonom garantované odmeňovanie lekárov dohodnuté v Memorande. Bohužiaľ, neplnia sa ani ďalšie body Memoranda. Tu nejde o podpísaný papier, ale o našich občanov, pacientov, ktorí si zaslúžia inú zdravotnú starostlivosť, akú dostávajú. Ale, my lekári, ani odborári, neriadime zdravotníctvo, nerobíme reformu, neschvaľujeme zákony, nevieme priamo ovplyvniť veci. Ani pacienti. Voľby sú raz za 4 roky, niekedy i skôr. Pacienti síce vedia a pociťujú na vlastnej koži, že systém nefunguje, ale to je všetko.

My, lekári, ak chceme zmenu, musíme konať. Zatiaľ sme nevymysleli iný postup, ako opakovane podať výpovede (už po tretíkrát) a prinútiť spolu s pacientmi aj túto vládu, aby konať začala. A vláda konať už začala. Už pri ohláške, že lekári uvažujú o výpovediach, je tu opäť návrh na transformáciu nemocníc na akciové spoločnosti, rozumej privatizáciu nemocníc. Nie je tu priestor vysvetľovať, že nemocnice a ich prevádzka nie je výrobný podnik na výrobu valivých ložísk, kde si viete strážiť príjmy a výdaje. Štátne koncové, univerzitné a fakultné nemocnice fungujú na iných princípoch.

To, čo sme všetci už po roku cítili, potvrdila po odstúpení aj ministerka Dolinková. Zdravotníctvo nie je prioritou tejto vlády, ani premiérovou témou. Horšie však je, že návrhom vlády na transformáciu nemocníc táto vláda priznáva, že nevie, čo so zdravotníctvom, ale hlavne s „odbojnými“ lekármi a rada by túto zodpovednosť presunula na niekoho iného (rozumej finančné skupiny). Ale žiadna vláda sa nemôže vzdať ústavného práva na centrálne riadenie koncových nemocníc a tým zabezpečovanie efektívnosti, kvality a dostupnosti zdravotnej starostlivosti pre pacientov. Vzdať sa zdravotnej starostlivosti o svojich občanov. Naopak, je to jej povinnosť i zodpovednosť. Výsledkom chýb tejto vlády dnes však je, že vyše 3 000 lekárov podáva výpoveď a žiada systémové zmeny vychádzajúce z posledného Memoranda. Zatiaľ žiadne iné podmienky LOZ nekladie. Je teraz len a len na ministrovi zdravotníctva, vláde a premiérovi, ako sa v najbližších týždňoch zachovajú. Ide o veľa. Ide o slovenské zdravotníctvo, ide o slovenského pacienta, ide o slovenského lekára ,sestry, záchranárov a ostatných pracovníkov v zdravotníctve.

Najbližšie dni ukážu odbornosť, kompetentnosť a skutočné ambície a odhodlanie ministra zdravotníctva, Hlasu i celej súčasnej vlády, vrátane premiéra Roberta Fica. Čas na zmenu v zdravotníctve neostáva nazvyš.

Kompromis navrhovaný ministrom pri riešení problémov slovenského zdravotníctva dnes už nie je akceptovateľný a tiež len jeho sľubom nemožno veriť. Je povinnosťou LOZ, i všetkých slovenských lekárov, postaviť sa za našich pacientov. Najbližšie dni nám ukážu našu súdržnosť a odhodlanie lekárov v tomto smere a tiež, či až podané výpovede lekárov prijmú vládu napĺňať v plnom rozsahu schválené Memorandum z roku 2022. Všetko záleží od tejto vlády i nás lekárov. Pacient presne vie, na ktorú stranu sa má postaviť, kde je to odhodlanie konečne niečo zmeniť! A ešte jedna nezodpovedaná otázka. Pri všetkých našich troch štrajkoch padla vláda. Padne aj táto? Uvidíme…

MUDr. Marian Kollár
emeritný predseda LOZ a prezident SLK

Foto: Freepik
Zdroj: Lekárske noviny, november-december 2024