Syndróm vyhorenia -

Burnout Syndrome (BOS), v preklade syndróm vyhorenia, existuje asi tak dlho ako ľudstvo samo, no zadefinovaný bol až v 70-tych rokoch minulého storočia. Za svoje obete si rád vyberá zdravotníkov. Prečo? Ako sa lieči? Čo robiť, aby vás nepostihol? Prezradí psychologička Mgr. Dagmar Šimkovicová z Goljer Clinic v Bratislave.

Prečo tento syndróm častejšie postihuje zdravotníkov?

Dôvodom je fakt, že vykonávajú pomáhajúcu profesiu a celý deň sú v kontakte s chorými ľuďmi, s ich problémami a utrpením. Neraz ošetrujú nevyliečiteľne chorých a často sa stretávajú s rizikovými i život ohrozujúcimi situáciami. Väčšinou sú pod veľkým tlakom, pretože pri ošetrovaní chorých neustále pracujú s emóciami a často sa musia rozhodovať nielen profesionálne správne, ale aj ľudsky. Všetky tieto faktory potom môžu prispieť k rozvoju syndrómu vyhorenia.

Nesúvisí to trochu aj s tým, že slovenské zdravotnícke pracoviská sú personálne poddimenzované a napríklad sestry majú na starosti omnoho viac pacientov, ako je vhodné.

Práce v týchto profesiách je naozaj obvykle príliš veľa. Niektorí zamestnanci preto nemusia vždy správne odhadnúť, koľko povinností si majú na seba naložiť. Najmä, ak svoju prácu robia radi. Navyše zdravotníci často pracujú na zmeny, bývajú nevyspatí a veľakrát sa kvôli svojej profesii nemôžu venovať ani svojím záujmom. Aj tie sú v otázke prevencie burnout syndrómu nesmierne dôležité.

Nie sú zdravotníci viac ohrození aj preto, že túto profesiu veľakrát robia ľudia, ktorí sú celkovo empatickejší a väčšinu vecí viac prežívajú?

Je to možné, ale musia si dávať pozor aj na inú vec. Na oddeľovanie profesionálneho a osobného života. Veľakrát nemajú medzi nimi postavenú hranicu, k čomu môže prispievať aj okolie. K zdravotníkom sa totiž obvykle pristupuje ako k ľuďom, ktorí by mali byť sestrami alebo lekármi 24 hodín. Nie je to správne. Aj oni si musia od práce oddýchnuť a majú právo na súkromie.

Syndróm vyhorenia sa zrejme neobjaví zo dňa na deň. Ako dlho trvá, kým sa vyvinie?

Najčastejšie sa vyskytuje po piatich až siedmich rokoch fungovania v pomáhajúcej profesii.

Mám odíst’, alebo…?

Pri liečbe syndrómu vyhorenia vás môžu prekvapiť náročné situácie. Ako si s nimi poradiť?

Čítajte ďalej…

Ako môže človek spozorovať, že sa niečo deje? Ako prvý varovný príznak ste uviedli únavu, lenže, kto sa dnes necíti unavený?

Je dôležité všímať si práve tento príznak. Veľká únava už môže svedčiť o rozvíjajúcom sa burnout syndróme, no nemusí to byť vždy tak. Preto je dobré začať dbať na pravidelný a dostatočne dlhý spánok. Ak potom človek zaregistruje lepšiu náladu a väčšiu chuť do práce, je to znak toho, že je v poriadku. V prípade, že sa naďalej necíti dobre, je unavený, práca mu čoraz viac prekáža, môže ísť už o burnout. Vtedy je už vhodné vyhľadať odborníka. Ešte predtým by bolo dobré pouvažovať aj o návšteve všeobecného lekára za účelom komplexnej preventívnej prehliadky, aby sa vylúčilo prípadné fyzické ochorenie.

Je potrebné ísť za odborníkom, už keď sa niekto cíti unavený a znechutený z práce? Nie je to príliš skoro?

Na úplnom začiatku by mohol stačiť aj rozhovor s kolegom, ktorý už burnout prekonal. Môže mu poradiť, ako ďalej postupovať. Ale v stave, keď sa človek cíti bezmocne, akoby v bezvýchodiskovej situácii a necíti zmysluplnosť svojej práce, čo už sú znaky pokročilej fázy burnout syndrómu, to určite nestačí. Ja odporúčam zájsť za odborníkom hneď, aby vyhorenie neprešlo do ťažšieho štádia. Veľa zdravotníkov však pomoc vyhľadá neskoro alebo vôbec.

Prečo? Bráni im v tom pocit hanby alebo prípadného zlyhania?

Možno je za tým postoj, že keď liečia iných, vedia pomôcť aj sebe. Žiaľ, môže im to ublížiť.

Burnout je stav úplného fyzického, psychického aj mentálneho vyčerpania, ktorý je spôsobený dlhodobým zotrvávaním v emočne náročných situáciách a v strese. Vyhorenie postihuje hlavne ľudí, ktorí pracujú v pomáhajúcich profesiách bez ohľadu na vek, pohlavie, spoločenské postavenie či finančné zabezpečenie.
Ohrozuje najmä zdravotníkov, psychológov, sociálnych pracovníkov či učiteľov. Vyhorenie je však časté aj medzi právnikmi či manažérmi, hoci práve oni majú podriadených a prácu väčšinou delegujú na iných. Prispieva k tomu najmä fakt, že v priebehu dňa musia veľa záležitostí rozhodnúť prakticky hneď, pod veľkým tlakom a častá je aj neistota, či si vybrali správne riešenie. Burnout syndrómom bývajú postihnutí aj takzvaní dobráci, ktorí majú problém povedať nie.

Mávajú ho aj ľudia nadmieru zodpovední, ktorí cítia emočnú a profesionálnu zodpovednosť za všetko, čo sa okolo nich deje. Ak sa prihodí nejaká nepríjemná udalosť, obyčajne ťažko rozlišujú, kedy sa udiala ich vinou a kedy ide o dôsledok situácie, ktorú nemohli ovplyvniť. Vyhorenie riskujú aj ľudia s vysnívanou prácou. Ťažšie ju totiž oddeľujú od osobného života a obvykle v nej dlhodobo podávajú veľmi vysoký výkon.

Čo riskuje človek, ktorý včas nevyhľadá pomoc?

Je nebezpečné, keď vyhorenie skĺzne do chronického štádia a zdravotník naďalej vykonáva svoju profesiu. Vtedy sa napríklad z lekára môže stať taký ten nepríjemný doktor, ktorý síce môže byť dobrý odborník, ale zvyčajne je emočne prázdny. Je zatrpknutý, frflavý a hlavne neobľúbený. V pokročilom štádiu vyhorenia už hrozí aj depresia, no tiež to, že sestry alebo lekári nakoniec siahnu po návykových látkach, po alkohole alebo liekoch a stanú sa od nich závislí.

Liečba je už potom oveľa náročnejšia. Ťažší stupeň ochorenia sprevádza aj zvýšená chorobnosť, opakované virózy, infekcie horných dýchacích ciest, močových ciest, bolesti chrbta či migrény. Objavujú sa tiež problémy, ktoré už priamo ovplyvňujú prácu. Typický je pokles koncentrácie a výkonnosti, rastie počet pracovných chýb a neraz sa objavujú hádky na pracovisku.

Celá situácia potom môže skončiť až tým, že zdravotník príde o prácu. Buď na žiadosť zamestnávateľa alebo sám podá impulzívnu výpoveď. Hrozí však aj to, že vďaka neriešenému vyhoreniu si môže rozvrátiť rodinné prostredie. Máva totiž dlhodobo zlú náladu, je prepracovaný a unavený, čo nemusí dobre vplývať ani na jeho partnera.

Hovorili ste o tom, že burnout môže vyústiť až do depresie, no tá má podobné príznaky ako vyhorenie. Nezamieňa sa to niekedy?

Úzko to spolu súvisí, ale rozlišovacím znakom je, že pri depresii má človek zlú náladu vždy, nezávisle od vykonávanej profesie; kým pre burnout je typické, že akonáhle si dopraje oddych, nálada sa mu zlepší. Zlá je iba v práci, ktorá ho čoraz menej baví a príjemná mu prestáva byť aj prítomnosť kolegov. S inými ľuďmi však obvykle problém nemá.

Ako dlho zvykne trvať liečba tohto syndrómu a ako to celé prebieha?

Človek môže chodiť na psychoterapeutické sedenia, kde sa učí zorientovať vo svojej situácii a emóciách. Okrem iného si osvojuje, ako si stanoviť hranice. Dozvedá sa aj o varovných signáloch, ktoré by neskôr mohli viesť k vyhoreniu. Jedna návšteva na úpravu stavu však určite nestačí, obvykle je potrebných 5 až 10 sedení. Liečbu urýchľuje aj včasné zachytenie ochorenia, keď sa ešte nespája s depresiou alebo s inými psychickými problémami.

Môžete popísať priebeh terapie už pokročilého syndrómu vyhorenia?

V takej fáze je väčšinou kombinovaná. Obvykle nestačí iba psychoterapia, často je nutná aj konzultácia s psychiatrom, ktorý vyhodnotí, či postihnutý už nepotrebuje psychofarmaká – antidepresíva alebo lieky na spanie. Mnoho vyhorených ľudí totiž v pokročilom štádiu trpí aj nespavosťou. Zlé je, že si často sami nasadia lieky na spánok, no takáto samoliečba nie je dobrá ani vhodná. Niekedy je potrebná aj konzultácia s inými lekármi, pretože v neskoršom štádiu sa už môžu objaviť aj problémy s krvným tlakom a rôzne bolesti. Aj tie je nutné riešiť.

Ako môže samotný človek, ktorý vyhľadal odborníka, prispieť k tomu, aby liečba viedla k uzdraveniu?

V prvom rade odporúčam byť aktívny, premýšľať nad sebou a nad prácou. Mal by si upraviť pracovný režim, tiež zhodnotiť, ako zvláda danú profesiu a či by pre neho nebola lepšia zmena práce. Ak sa rozhodne zotrvať v zamestnaní, musí si nastaviť pravidlá v práci, tie je ale nutné dôsledne dodržiavať. Keď sa prihodí, že nadriadený nesúhlasí s oprávnenými požiadavkami podriadeného, v tom prípade je lepšie uvažovať o inom zamestnaní. Samozrejme, len ak je to možné. V čase terapie je dobré popracovať aj na úprave životosprávy. Je potrebné dbať na dostatok pohybu, relaxu a pomáha aj venovanie sa záľubám.

PRVÁ POMOC PRI PODOZRENÍ NA BURNOUT
V prvom rade sa musíte poriadne vyspať. Keď máte možnosť, vezmite si dovolenku a na pár dní si oddýchnite od práce. Relax však nemá slúžiť na to, aby sa človek izoloval alebo zanevrel na svoju prácu. Naopak, mal by robiť niečo iné, venovať sa záľubám aj vzťahom. To všetko pomáha odpútať sa od myšlienok na prácu. Počas voľných dní je vhodné premýšľať aj o úprave pracovného režimu a nastavení hraníc. Samozrejme, niekedy sa nedajú všetky požiadavky realizovať, ale v blízkej budúcnosti je určite potrebné ubrať z pracovných aktivít. Najmä vtedy, ak ich má niekto viac ako jeho kolegovia. Je však možné, že ak si takýto človek stanoví hranice, iní to nemusia hneď rešpektovať. Nie sú totiž zvyknutí na jeho nie. Napriek tomu odporúčam neustúpiť, inak hrozia vážnejšie problémy. Okolie bude možno reagovať negatívne, ale časom si všetci zvyknú a nájdu si iné riešenie.

Nemôžu ľudia, ktorí sú na seba prísni a nároční skĺznuť do iného extrému, že sa začnú nadmieru venovať nejakej záľube?

Môže sa to prihodiť najmä vtedy, ak je človek nastavený na výkon. Práve preto sú dobré sedenia s odborníkom. S jeho pomocou sa dá tomu vyhnúť.

Stáva sa, že človek s ťažkým vyhorením musí prestať vykonávať svoju prácu?

Áno. Niekedy aj robí svoju profesiu správne a dobre, napriek tomu ju nemôže ďalej vykonávať za rovnakých podmienok. Nemusí ju ale opustiť, možno stačí prejsť do inej nemocnice. Ďalšou možnosťou je ísť pracovať na pracovisko, kde nie je kontakt s pacientmi. Sestrám napríklad veľakrát pomôže, keď zmenia oddelenie, napríklad prejdú z onkológie na urológiu. Zdravotník si takto môže zoradiť svoje priority, získať nadhľad a iný prístup k svojej práci. Vďaka tomu sa môže zmeniť aj jeho nastavenie, napríklad tak, že začne viac dbať o svoju psychohygienu. Nestačí totiž byť stopercentný v práci, dôležité je aj budovanie vzťahov a súkromia.

Aká je prognóza tohto syndrómu?

Ak sa problém konzultuje s odborníkom, je veľmi dobrá. Celý proces terapie môže zlepšiť a urýchliť aj priaznivé rodinné zázemie, priatelia a koníčky. Nie je totiž dobré mať prácu ako jediný zmysel a náplň života.

Ale čo ľudia, ktorí to odhalia neskôr a už potrebujú psychofarmaká?

Keď sa vyhorenie nekombinuje s iným psychickým ochorením, aj vtedy býva liečba úspešná.

Môže sa vyhorenie vrátiť?

Môže, ale ak sa aj znovu objaví, zvyčajne sa to skôr podchytí a rieši.

Ako by mala vyzerať prevencia vyhorenia?

Starať sa o seba komplexne, čo je úplne najlepšia prevencia akéhokoľvek psychického ochorenia. Pomáha zdravá životospráva a pohyb. Po psychickej stránke je dôležité chrániť si svoje emócie a stanoviť si hranice. Od toho závisí pocit stability a reagovania.

Keď je človek stabilný, vie robiť dobré rozhodnutia a lepšie znášať akúkoľvek akútnu stresovú záťaž. Okrem toho pomáha, ak sa vyzná vo svojich emóciách, napríklad v tom, čo ho nahnevá alebo rozveselí. Mal by sa naučiť oddeľovať profesionálne správanie od správania, kde je už sám za seba. Veľmi prospešná vec je mať aj nejakého supervízora. Ten by mal na neho dohliadať a prípadne s ním konzultovať jeho prácu. Takto sa dá tiež včas podchytiť hroziaci burnout syndróm.

Ak spozoruje niekto už na škole, že má tendenciu zabúdať na seba, byť každému naporúdzi, rád sa obetuje, čo má robiť preto, aby sa k vyhoreniu rýchlo nedopracoval?

Určite to neznamená, že by mal ísť zo školy preč. Čím skôr človek spozoruje, že sa až príliš obetuje a dáva zo seba viac, ako dostáva, tým je to lepšie. S takými poznatkami potom môže ľahšie predchádzať vyhoreniu.

pripravila
Ivana Sevinská