Od liečenia v Kováčovej k paraolympijskému zlatu

V tomto prípade ma zaujal príbeh úspešnej slovenskej paralympioničky Alenky Kánovej a jej pozoruhodná cesta od ťažkého úrazu v detskom veku až po chvíle, keď mohla za zvukov slovenskej hymny vystupovať na stupne víťazov. Chcel by som ukázať prácu ľudí, bez ktorých by sa jej to nikdy nepodarilo.

Alenka mala štrnásť rokov. S rodičmi chatármi a sestrou bývala na kopci Malinô Brdo nad Ružomberkom. Milovala turistiku, lyžovala a navštevovala športové krúžky. Pred dvadsiatimi šiestimi rokmi sa viezla v aute. Neďaleko Trstenej šofér nezvládol riadenie a vleteli pod kamión. Alenku odviezla sanitka do nemocnice v Trstenej, kde v tom čase nemali cétečko. Po desiatich dňoch ju previezli do Ústrednej vojenskej nemocnice v Ružomberku. Diagnóza: poranená chrbtica, prerušená miecha, paraplégia dolných končatín a vnútorné zranenia. Z nich bola najviac poškodená brušná dutina. Dostala sepsu s vysokými teplotami a ocitla sa na hrane života a smrti. Keď ju prekonala, povedal jej ošetrujúci lekár MUDr. František Mikel, že asi prežila len preto, že mala organizmus zocelený práve vďaka športu.

Ťažký návrat do života

Po dva a pol mesiaci ju previezli do Rehabilitačného liečebného ústavu v Kováčovej. Z Ružomberka si priniesla veľké dekubity, ktoré museli vyriešiť dvoma plastickými operáciami. Mladé dievča si spočiatku neuvedomovalo, že ostane ochrnuté na vozíku. Do chrbtice jej v Trstenej zaviedli na spevnenie stavcov Novákovu slučku. Dnes je to už nepoužívaná metóda, pri ktorej sa oceľovým drôtom priväzovali tŕňové výbežky poškodeného stavca o výbežky zdravého. Kovový materiál bol vtedy kontraindikáciou dôkladnejšieho vyšetrenia magnetickou rezonanciou.

Rada spomína na rehabilitačnú sestru Evu Ištvánovú a ergoterapeuta Mariána Marcineka a Eriku Ďurisovú, ktorí trpezlivo spolu s inými robili všetko preto, aby sa rozhýbala, fyzicky a psychicky zosilnela a vedela sa postarať sama o seba. Najťažšie znášala vertikalizáciu, pri ktorej ju zdvíhali do vertikálnej polohy kvôli obnoveniu funkcií organizmu. Točila sa jej pri tom hlava. Keď ju po pol roku začali posádzať do vozíka, omdlievala.

Sedem mesiacov v Kováčovej

Na liečení vstúpil do jej života profesor Myrón Malý. Tento skvelý lekár v roku 1985 prijal ponuku v Kováčovej a v rozostavanom komplexe začal podľa svojich predstáv budovať rehabilitačné zariadenie, v ktorom vychoval celú garnitúru lekárov, sestier, fyzioterapeutov, ergoterapeutov a iných odborných pracovníkov. Z neznámeho zdravotníckeho zariadenia vytvoril akceptované európske centrum. Alenka na vlastné oči videla, ako tento neúnavný optimista pozorne sleduje každého pacienta.

Sama ho považuje za svojho druhého otca, ktorý v nej obnovil sebadôveru a priviedol ju k viere, že sa život na vozíku nekončí, ale začína v iných podmienkach. Keď sa profesor dozvedel, že rada lyžovala, povedal jej pri jednom z prvých vyšetrení: „Neboj sa, aj vozičkári lyžujú.” Odrazu mala pred sebou ďalšiu výzvu a vo svojej záľube neskôr pokračovala na monoski. Tešila sa, že sa na špeciálnej lyži so sedadlom mohla spúšťať dole svahom.

V Kováčovej strávila sedem mesiacov. Domov sa vrátila rok po úraze. Za ten čas rodičia prispôsobili bývanie pre potreby dcéry na vozíčku. Potom absolvovala kratší pobyt v Piešťanoch. Po roku intenzívnej liečby a prerušení školskej dochádzky sa vrátila do školy. V rámci svojich možností sa snažila športovať. Z liečenia v Kováčovej si priniesla zásadu, že ako vozičkárka nesmie prestať cvičiť, rehabilitovať a udržiavať sa vo forme.

Úspešne vyštudovala

Po základnej škole sa prihlásila na gymnázium v Ružomberku. Na prijímačkách patrila medzi najlepších. Riaditeľ školy mal obavy z toho, ako by v jeho škole s viacerými schodiskami mohla pôsobiť študentka na vozíku. Nedokázal ho presvedčiť ani Alenkin otec, ktorý sľuboval, že na vlastné náklady prerobí toaletu, aby ju mohla používať a po schodoch ju bude sám vynášať.

V kritickej chvíli sa zjavil jej anjel strážny v podobe profesora Myróna Malého, ktorý vysvetlil direktorovi, že adeptka na štúdium je psychicky celkom v poriadku, akurát je obmedzená pohybovo, a preto je pripútaná na vozík. Riaditeľ zmenil názor a dokonca pomenil zloženie žiakov v triedach. Do tej jej presunul dvadsaťpäť chlapcov, ktorí jej ochotne pomáhali.

Po maturite prijali Alenku na Právnickú fakultu UK, kde promovala. Urobila si diplomatickú akadémiu, dva semestre absolvovala na Právnickej fakulte vo Viedni. Obhájila úspešne rigoróznu prácu a získala titul JUDr. Nastúpila na právnické oddelenie v nadnárodnej spoločnosti, kde jej tolerovali popri práci vrcholový šport. Praxovala v štátnej správe, dobrovoľníčila v mimovládnych organizáciách. Momentálne je jej práca spojená so športom a právom. Je členkou rôznych slovenských a medzinárodných športových komisií. Vytrvalo svojou prácou a osobným príkladom motivuje ľudí, ktorí po úrazoch hľadajú svoje uplatnenie.

Inšpirácie profesora Malého

S profesorom Malým sa stretávala pri pravidelných športových hrách, športových sústredeniach a sporadických rehabilitáciách v Kováčovej. Pozorne sledoval každý jej krok. Dával jej najavo, že má radosť z každého zlepšenia a úspechu. Tešil sa s ňou, keď si urobila vodičský preukaz, a milo ju prekvapil s kyticou na jej promóciách v Bratislave.

Alenka skúšala viacero športov. Už v detstve hrávala aj stolný tenis. V Ružomberku boli preň dobré podmienky a aj doma mali pingpongový stôl. Alenka pri svojej prvej rehabilitácii v Kováčovej uvidela tréning reprezentantov Mirka Rybára a Janka Riapoša. Obaja športovo vyrástli cez Športové hry pacientov, ktoré založil Myrón Malý. Požičali jej raketu a odvtedy, keď nemala pri rehabilitačných pobytoch procedúry, trávila čas pri pingpongovom stole. Od tej chvíle sa stolnému tenisu venovala naplno. Chcela sa prebojovať na Majstrovstvá Slovenska, kde skončila druhá.

Alenka Kánová sa zúčastnila na šiestich letných a jednej zimnej paralympiáde. Najcennejšie medaily venovala z vďačnosti tým, čo jej pomohli dostať sa na výslnie. Prvú striebornú medailu, ktorú si priniesla v roku 1998 z Majstrovstiev sveta v Paríži, venovala ružomberskému gymnáziu a spolužiakom, ktorí ju nosievali po schodoch. Zlatú z paralympiády v Sydney darovala rodičom, bronzovú z Atén mestu Ružomberok, striebornú z Pekingu profesorovi Myrónovi Malému a Národnému rehabilitačnému centru v Kováčovej, bronzovú z Londýna prezidentke Ligy proti rakovine Eve Siráckej. Túto vydražili na aukcii za 10 500 eur, ktoré pribudli do nadácie pomáhajúcej onkologickým pacientom. Poslednú z Tokia venovala deťom a partnerovi, ktorý jej vždy obetavo pomáhal. Teraz je v nominácii na paralympijské hry v curlingu a na spoločenské ocenenie Krištáľové krídlo.

Dva pôrody

Po paralympiáde v Londýne si potrebovala oddýchnuť. S kamarátom Peťom, ktorého síce vtedy dôvernejšie nepoznala, odcestovala na mesiac do Vietnamu, vrátila sa už s partnerom. Začali si plánovať rodičovstvo. Profesor Malý bol pri nej opäť. Radil jej, na čo si má dávať ako tehotná pozor, pretože poranenie miechy prináša narušenú termoreguláciu, urologické a tráviace problémy. Ďalšie informácie čerpala od kamarátok z domova i zahraničia, ktoré rodili ako vozičkárky. Skoro zistila, že naši lekári nemajú s tehotenstvom vozičkárok veľké skúsenosti, keďže u nás nie sú časté a postihnutia bývajú rôzne.

Problémy neboli okolo otehotnenia, ale skôr s tehotenstvom a prípravou na pôrod, pri ktorom sa uprednostňuje cisársky rez. Keď bola v treťom mesiaci, zúčastnila sa ako hráčka curlingu na paralympiáde v Soči, v piatom bola služobne v Japonsku. Od šiesteho mesiaca nastali pri prvom pôrode komplikácie. Ninka sa hlásila na svet ťažko. Alenka ležala vo viacerých nemocniciach, pričom potrebovala mať pri sebe dvadsaťštyri hodín asistenta partnera. V nemocniciach neboli pre jej potreby prispôsobené sprchy, WC a trápili ju privysoké postele. Bola pohybovo značne obmedzená, preto si musela dávať pozor, aby jej nevznikli preležaniny.

Napokon rodila na Kramároch u profesora Igora Rusnáka. Tu sa jej snažili pripraviť čo najlepšie podmienky. Druhé dieťa jej neodporúčali. Ale ona o tri roky opäť u profesora Rusnáka priviedla na svet aj Aničku. Profesorovi Rusnákovi je veľmi vďačná. Po troch rokoch prišla na oddelenie s vytvorenými podmienkami, aby tu mohli bezproblémovejšie rodiť aj ďalšie tehotné vozičkárky.

Úvaha na okraj

Pri písaní tohto príbehu som si spomenul na Turgenevovu poviedku HOSTINA U NAJVYŠŠEJ BYTOSTI. “Raz si najvyššia bytosť zmyslela vo svojom azúrovom paláci veľkú hostinu. Pozvala na ňu všetky cnosti. Zhromaždilo sa ich veľmi veľa –malých i veľkých. Všetky vyzerali byť spokojné – a zdvorilo medzi sebou diškurovali, ako sa patrí na blízke príbuzné a známe. Vtom si najvyššia bytosť všimla dve krásne dámy, ktoré sa zrejme vôbec nepoznali. Hostiteľ chytil za ruku jednu z týchto dám a doviedol ju k druhej a povedal: ‘‘Dobročinnosť,’ a ‘vďačnosť’ dodal, keď predstavil druhú. Obe dámy boli nesmierne prekvapené lebo odvtedy, čo svet svetom stojí, sa v ten deň stretli po prvý raz.“

Pani Alenka Kánová mi medzi rečou povedala: „Všetko zlé je na niečo dobré. Potom si človek viac váži život.“ Keď venovala svoje medaily a to, čo do nej vložili jej dobrodinci, snaží sa odovzdať ľuďom s podobnou kalváriou, akou prešla ona, možno povedať, že v jej príbehu sa dobročinnosť a vďačnosť naozaj stretli.

Alenka ho považuje za svojho druhého otca

V akom stave ste prijali pacientku?
Alenka Kánová bola dva týždne hospitalizovaná v okresnej nemocnici. Dva a pol mesiaca v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku. Potom ju preložili k nám do Národného rehabilitačného centra (NRC). V centre akceptujeme takéto aktuálne zdravotné stavy preto, že na Slovensku absentuje spinálna jednotka. Vyšetrenie potvrdilo diagnózu transverzálnej miechovej lézie vo výške piateho hrudného segmentu (Th5). Zdravotný stav bol komplikovaný dekubitmi, spasticitou, edémami dolných končatín (DKK), uroinfekciou, zníženými hodnotami celkovej bielkoviny a hraničnou anémiou …

Aké problémy bolo treba v tomto prípade prekonať?
V takomto stave je rehabilitačný program sekundárny. Plne sme sa venovali sanácii komplikácii po poranení miechy. Odznievajúci miechový šok striedal šok neurogénny, a to všetko komplikovali hore uvedené diagnózy a febrílie. Cez to všetko sme vyžadovali plnenie modifikovaného individuálneho rehabilitačného programu.

Ako pacientka reagovala na liečbu?
V tom čase mala štrnásť rokov. Tiež si prešla jednotlivými poúrazovými etapami. Kládla si otázku: Prečo sa to stalo práve mne, veď zmeškám školu a teším sa už do gymnázia. Postupne sa z nej strácal optimizmus. Bola nahnevaná na celý svet. Boli aj slzy, nie síce navonok, ale iba do vankúša. Krátku depresiu vystriedala akceptácia zdravotného stavu. Stotožnenie sa so skutočnosťou nie je v takýchto prípadoch nikdy úplné.

Čo ste museli urobiť pre to, aby ste v nej vzbudili sebadôveru a vieru v hodnoty života? Získať si pacienta pre spoluprácu je náročná časť rehabilitačnej liečby. Na tom sa musí podieľať celý realizačný tím, bez výnimky. Žiadna iná cesta neexistuje. Uvedomujeme si, že sme poslední, ktorí formujeme telo a dušu pacienta pre reálny život. Je to veľká zodpovednosť. Na konci sú aj výčitky, že to alebo ono sme mohli vykonať skôr, možno intenzívnejšie, či použiť inú metodiku alebo inak postaviť program. Veľa závisí aj od prístupu pacienta, ale ten sa dá pri troche trpezlivosti namotivovať. Často sa však výsledný terapeutický efekt začína formovať na operačnom stole, neexistujúcej spinálnej jednotke a v nesprávnej angažovanosti rodiny.

Alenka bola taká „slovenská Heidi“. So všetkým súhlasila, všetkým vyhovela, ale v skutočnosti si viacero vecí urobila po svojom. Táto diplomacia jej zostala až doteraz, ako mi prezradil jeden z trénerov a potvrdil predseda paralympijského výboru Dr. Ján Riapoš. Alenka mala a má veľkú oporu v rodičoch, sestre, teraz už aj v priateľovi a krásnych dcérkach.
Na konečný verdikt ju pripravili „starší“ vozičkári. My sme potvrdili skutočnosť, že vozík bude celoživotným hlavným pohybovým prostriedkom. Spolupráca s vozičkármi má v centre dávnu históriu. Dnes sa tomu vzdelane hovorí: peer mentoring, alebo po slovensky: zdravotne znevýhodnení pomáhajú zdravotne znevýhodneným.

Koľko podobných prípadov prešlo cez vaše ruky?
Veľa. Rehabilitačný proces je tímová práca. Takže cez naše ruky prešlo viac ako tisícpäťsto pacientov po miechových léziách. Musím však povedať, že keď mám pacientovi oznámiť, že jeho zdravotný stav je trvalý a hlavným lokomočným prostriedkom ostane vozík, mám z toho veľký dyskomfort.

Aká je perspektíva ošetrovania pacientov po miechovom poškodení? Toho času Ministerstvo zdravotníctva SR kreovalo pracovnú skupinu pod vedením profesora Bruna Rudinského, ktorá má pripraviť štandardy a funkčný protokol pre manažovanie pacienta s miechovou léziou v algoritme: spondylochirurgické pracovisko – spinálna jednotka – spinálna rehabilitačná jednotka. Prof. A. H. Rusk na svetovom kongrese rehabilitácie na Filipínach položil rečnícku otázku: „Povedz mi, ako sa viete postarať o pacienta s miechovou léziou, a ja ti poviem, v akej krajine žiješ.“

Modlím sa a verím, že sa to podarí a Slovensko sa tak zaradí medzi plusové krajiny. V Alenkinom prípade bol veľký problém s dekubitmi. V osemdesiatych rokoch minulého storočia známy bratislavský profesor vyhlásil, že dekubity patria k poraneniam miechy. Tak to bolo, je a bude! S týmto názorom sa nemá polemizovať, ale ho odmietnuť. Primár Bauer v Košiciach vyhlásil nulovú toleranciu k dekubitom na Traumatologickej klinike. Dekubity totiž vznikajú najčastejšie, keď zlyhá ľudský faktor v zmysle nedostatočnej ošetrovateľskej starostlivosti, zlej spolupráce pacienta a súbehu ďalších rizikových faktorov. Správne manažovanie pacienta s miechovou léziou je významným preventívnym opatrením vzniku dekubitov.

Čo je hlavnou príčinou vzniku dekubitov?
Je to priama závislosť hmotnosti tela a tlakových oblastí nad kostnou prominenciou. Pri prekročení hodnoty tlaku v kapilárach 4,72 kPa (32 mmHg) dôjde k zástave cirkulácie s následnou ischémiou alebo kapilárnou stázou. Poškodenou cievnou stenou preniknú erytrocyty. Kaskádovite dochádza k ischémii kože, podkožia, hlbších tkanív až po kostný systém končiaci osteomyelitídou. Dekubit priamo zhoršuje kvalitu života a často ohrozuje život pacienta.


Ako vyzerá terapia dekubitov?
Môže byť konzervatívna, chirurgická, ale v každom prípade je veľmi drahá a organizačne náročná. Konzervatívna liečba nie je vždy úspešná a je časovo veľmi dlhá (tri a viac mesiacov). Chirurgická intervencia má tiež svoje limity a predpríprava si žiada tiež časový priestor. Pooperačná starostlivosť má svoje špecifiká a je personálne náročná. Nemáme veľa plastických chirurgov, ktorí sa venujú terapii dekubitov (prof. Ján Koller v Bratislave, MUDr. Vladimír Pikula v B. Bystrici a primár Ján Babík v Košiciach – Šaci). Na trhu sú mnohé užitočné pomôcky určené pre prevenciu dekubitov, ako sú matrace, nafukovacie podložky, sedačky, kožušiny….

Najdôležitejšie sú však: edukácia pacienta, režimové opatrenia a časové polohovanie. Za posledné roky opäť začali pribúdať dekubity, určite nie pre COVID-19. Dôvodom je nízky počet zdravotníckych pracovníkov, takže polohovanie každé dve-tri hodiny je problematické. Naďalej absentuje spinálna jednotka. Pacient po spondylochirurgickom výkone je preložený do spádovej nemocnice alebo liečebne dlhodobo chorých, kde má jedna sestra na starosti tridsať pacientov. Absencia polohovania, plus ďalšie negatívne faktory – a dekubity sú na svete so všetkými dôsledkami.
Na záver by som povedal: Najlepší dekubit – žiadny dekubit.


Čo považujete za svoje najväčšie úspechy a čo sa vám celkom nepodarilo?
Podarilo sa nám zabrániť privatizácii ústavu. Transformovať Rehabilitačný liečebný ústav na Národné rehabilitačné centrum. Zriadili sme Rehabilitačnú kliniku a výučbovú základňu SZU (vďaka patrí pánovi rektorovi prof. J. Štenclovi, pani dekanke prof. D. Farkašovej). Za neúspech považujem, že sa nám nepodarilo presadiť štandard manažovania pacienta po úraze miechy, vrátane zriadenia spinálnej jednotky. Teraz v tom pokračuje prof. B. Rudinský a vyzerá to veľmi pozitívne. Za všetko čo sme dokázali,vďačím svojej rodine, spolupracovníkom, fyzioterapeutom, ergoterapeutom, sestrám, od ktorých som sa veľa naučil. Som rád, že centrum ďalej napreduje pod vedením riaditeľky Ing. Oľgy Zábojníkovej, MPH.

pripravil
Peter Valo



Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *